Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-1.kapitola-2.časť

07.08.2009 (16:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3734×

Som v háji!

1.kapitola- 2.časť

Prvé stretnutie..... ale za akých okolností?!

Pohľad Edwarda:

Ležal som na svojej pohovke a počúval Debussyho, keď na nás z obývačky zavolal Carlisle. Všetci sme zišli dolu a usadili sa na stoličkách v jedálni. Aspoň na niečo sa dala jedáleň využiť.

,, Rodinka, ako už viete, sme tu už niekoľko rokov a tak, aby ľudia nemali podozrenie, sa opäť sťahujeme. Tento krát do Forks. Je to malé upršané mestečko pri Washnigtone. Všade navôkol sú lesy a už som tam kúpil jeden dom vzdialený od ľudí. Je to tam ako stvorené pre nás. Odchádzame už zajtra, takže cez noc máte čas si pobaliť veci, ktoré si tam chcete zobrať.“

Všetci sme poslušne vstali a zamierili do svojich izieb. Keď sa už sťahujete po niekoľký krát, zvyknete si a odvrávanie vám je už vlastne nanič. Aj tak sme už precestovali väčšinu miest na zemi a miesta, na ktorých sme ešte neboli, je naozaj málo. A Forks, to koniec koncov neznie až tak zle. Pobalil som si len svoje CD-čká a niektoré knihy. Viac toho ani nepotrebujem. Teda až na moju milovanú čiernu pohovku, tú si tam vezmem so sebou. Brať si oblečenie ani nemalo význam, pretože ako poznám Alice, určite nás ešte prvý deň dokope k nákupom. Niekedy si myslím, že je naozaj blázon. Má viac oblečenia, než celá naša rodina dokopy.

Na druhý deň sme tak, ako bolo dohodnuté, odchádzali na našich autách do Forks. Cesta našou rýchlosťou by nemala trvať až tak dlho. Celou cestou som sa nudil a tak som počúval myšlienky ostatných. Všetci rozmýšľali celkom normálne až na Alice, ktorá si prekladala čínsky slovník. Zrejme má niečo zalubom a mám taký pocit, že to má niečo spoločné so mnou. A už teraz hovorím nie. Nech chce odo mňa čokoľvek, nespravím to. Keď sme dorazili, všimol som si, že Carlisle kúpil naozaj pekný dom. Celá jedna polovica bola presklená a ja som práve v tej časti mal svoju izbu. Vybalil som si všetky veci a ľahol si na svoju pohovku. Ihneď sa však do izby prirútila Alice a už ma ťahala za ruku von.

,, Alice, čo to robíš?!“ Zvrieskol som na ňu dosť nahnevaneo.

,, Ideme na nákupy.“ Oznámila mi, ako by to bolo snáď nad slnko jasnejšie.

,, Tak to ani náhodou. Nikam s tebou nejdem! To preto si radšej v aute omielala v myšlienkach čínštinu?“

,, Áno, pretože inak by si ma ihneď odmietol.“ Hovorila trochu nazlostene.

,, Tak to máš pravdu a to spravím aj teraz!“ Naozaj nemám náladu teraz behať po obchodoch a skúšať si v kabínkach oblečenie.

,, No táááák. Prosím, prosím, prosím. Urob to pre mňa.“

,, Nie! Veď to pre teba robím každé dva týždne. Nájdi si niekoho iného na hranie a mňa už nechaj žiť!!!“ Kričal som na ňu podráždene. A mal som aj pravdu. Prečo práve ja?!

,, Ak si si nevšimol, ty už SI mŕtvy, takže žiť budeš už len ťažko. A navyše... potrebuješ nové oblečenie. Nemôžeš nám robiť v novej škole hanbu.“ Tak toto naozaj nemá význam.

,, Tak dobre, ale keď pôjdem, tak mi dáš potom s nakupovaním mesiac pokoj, jasné?“ Zachmúrila sa. Toto riešenie sa jej zrejme nepáčilo, ale inak má smolu. Buď mi dá mesiac pokoj, alebo musí na nákupy so mnou zabudnúť. Zrazu dostala víziu a ja som v nej videl, ako nakoniec súhlasí, takže som sa ihneď víťazne zaškeril.

,, Nemysli si, že ti to prejde tak ľahko. Počkaj o mesiac.“ Povedala lišiacky, a v myšlienkach spriadala ďalšie nákupné maratóny so mnou. No... nechcem ju raniť a kaziť jej plány, ale k žiadnym nákupom už nedôjde. Teraz som sa nad ňou len zmiloval. Dobre, dobre. Vždy dostane, čo chce. Nechápem, ako to ten krpec robí. Ako môže byť v niečom TAK malom toľko zlého?

Len som nad ňou pokrútil hlavou, ale to ma už tlačila do auta. Samozrejme, že som šoféroval ja. Aspoň niečo je v normále. Išli sme do Port Angels a Alice mi o ňom celú cestu básnila. Rozmýšľal som nad úplne inými vecami, ale v mojom upírom mozgu je toľko miesta, že aj keby som myslel na štyri veci naraz, ešte by sa tam našlo miesto na piatu. Niekedy je to užitočné, ale inokedy mi to lezie poriadne na nervy, Ako napríklad teraz.

Keď sme dorazili, ledva som stihol zaparkovať auto a už som bol v nejakom obchode. Vyskúšal som si snáď milión vecí a potom som mal už toho dosť. Už som odmietal si vyskúšať čo i len jednu košeľu či nohavice. Alice sa na mňa naštvala, ale aj tak ma ďalej vláčila po obchodoch a využila ako nosiča tašiek. Vždy lepšie, ako by ma ďalej mordovala s preobliekaním. Bol som poriadne zúfalý a keď zamierila do obchodu so ženským spodným prádlom, na nálade mi to bohvieako nepolepšilo. Odmietal som ísť, ale ako je už u Alice známe, vždy k tomu človeka donúti. Nechápal som, prečo musím ísť s ňou dnu. To som nemohol počkať vonku? Od doby ako sme vošli sa vkuse usmieva a zamýšľa sa nad každým kúskom látky, ktorý ma v ruke. Zase mi niečo tají.

Práve vtedy som za sebou začul dupot nôh na podlahe a tak som sa otočil. Mojím smerom utekalo akési dievča. Nebola príliš vysoké, mala hnedé prenikavé oči a dlhé hnedé vlasy po pás. Chcel som zistiť, čo odo mňa chce ( dúfam, že nie telefónne čislo), ale nemohol som jej prečítať myšlienky. .... ČOŽE??? Ja JEJ NEMôŽEM ČÍTAŤ MYŠLIENKY? Ako je to možné?! Medzitým ku mne dobehla a chvíľu to predo mnou rozdýchavala. Myslel som, že mi tu už omdlie. Keď sa spamätala, začala niečo drmoliť tak rýchlo, že som sa bál, či jej vôbec budem rozumieť. A to je už čo povedať, keďže som upír.

Žiadala ma o pomoc. Najprv som sa zdesil. Čo ak sa niekomu niečo stalo a ona chce, aby som tomu človeku pomohol? Veď čo ak by tam bola krv?! Ale potom mi povedala, že mi aj zaplatí (akoby som tie peniaze potreboval), takže asi to nebude nič až tak hrozné. Schytila ma za ruku a začala ma niekam ťahať. Asi by bolo divné keby sa zapierala celou svojou silou a ja by som sa ani nepohol a tak som akože pod náporom jej ,,sily“ sebou trhol a nasledoval ju bohvie kam. Prišlo mi divné, že si ani nevšimla, akú mám chladnú ruku. Zrejme bola až tak mimo, že si to ani neuvedomila. Celou cestou mi vŕtalo v hlave, prečo jej nemôžem čítať myšlienky a mimo to, bola naozaj aj pekná. Do pekla. Nad čím to zase rozmýšľam?!

Cestou mi  vysvetľovala, že stačí, ak sa budem chovať normálne, takže to by nemal byť problém. Doviedla ma zrejme k svojim kamarátkam, ktorým ma predstavila (neviem prečo a ani za koho). Pozdravili ma a ja som samozrejme nezabudol na správne vychovanie.

,, Rád vás spoznávam.“ Odpovedal som zdvorilo na ich pozdrav. So zdvihnutým obočím sa usmiali na to dievča a potom na mňa.

,, Aj my teba.“ Oplatila mi to jedna z nich. Nastalo chvíľkové ticho, ktoré opäť prerušilo to dievča. Odtiahla ma od nich bokom a popri tom zase niečo drmolila. Vo vreckách svojich riflí niečo hľadala a keď to našla, vtisla mi to do ruky. Pozrel som sa do svojej dlane a uvidel v nej päťdolárovku. Tak ona to myslela vážne? Naozaj mi za tú jednu vetu zaplatila? Pozrel som na ňu so zdvihnutým obočím a stále jej nemohol uveriť. A čo urobila ona? Začala sa mi ospravedlňovať, že mi dala tak málo. Ona je vážne blázon.

,, Ja viem, nie je to veľa, ale viac už naozaj nemám. Tak ešte raz díky, uži si peniaze a... ešte jedna vec.“ A potom ma pobozkala. ONA to naozaj urobila! Čo chce zomrieť? Chvíľu som si myslel, že sa neovládnem a ihneď ju zabijem (a jej lahodná vôňa mi v tom vôbec nepomáhala), ale nakoniec ma ona sama ovládla a ja som jej bozk nevedomky letmo oplatil. Uvedomil som si, že to, že ma pobozkala, ma potešilo. A nemal som tušenie PREČO. V duchu som sa fackoval, že to JA som zrejme ten blázon a nie ona. No dobre, trochu aj ona, ale predsa nemôže za to, že nevie čím som.

,, Prepáč, ale keďže si teraz mal byť akože môj priateľ, malo by to byť vierohodné. Tak ešte raz ďakujem a... ahoj.“ Takže som mal byť akože jej frajer, ak tomu dobre rozumiem. Potom sa rozlúčila a smerovala späť k svojim kamarátkam a ja som si uvedomil, že ani nepoznám jej meno. Bez toho, aby som si to uvedomil som na ňu zakričal.

,, Smiem aspoň vedieť tvoje meno?“ Chvíľku sa tvárila zmätene a potom zase chvíľu rozmýšľala.

,, A ja tvoje?“ Opýtala sa ma na oplátku jej ľúbezným hlasom. Čože? Naozaj som si to pomyslel?

,, Pýtal som sa prvý.“ Nedal som sa odradiť a dúfal, že mi konečne prezradí svoje meno. Povzdychla si a usmiala sa na mňa.

Takže mi ho aj prezradila. ,, Som Bella.“

,, Edward.“ Povedal som jej to svoje. Trochu sebou trhla a zatvárila sa bolestne. Spravil som niečo zle? Potom rýchlopotriasla hlavou, akoby si to chcela vyhnať z hlavy a opäť sa na mňa oslnivo usmiala.

,, Tak sa maj...Edík.“ Rozlúčila sa so mnou. To ma naozaj oslovila Edík? Tak mi hovorí len Emmet a to ho tiež mám chuť za to zabiť. Ale z jej úst mi to vôbec nevadilo. Čo sa to so mnou preboha deje?

Keď odišla vrátil som sa k Alice a tá celá žiarila. Dokončili sme nákupy a vracali sa domov. A Alice sa stále spokojne usmievala.

,, Ty si to vedela (videla :-) )?“ Opýtal som sa jej. Len mi horlivo prikývla. ,, Prečo si mi to nepovedala?“Opýtal som sa jej znova.

Mykla plecami. ,, Chcela som to vidieť naživo. Netvár sa, že ti to vadí. Mal si sa vidieť. Keď ťa bozkávala, celý si žiaril.“ Za to som mal chuť spáliť jej celý šatník, ale moje rozhodnutie ihneď dostala vo vízii a jej vražedný pohľad ma od toho ihneď odradil.

Keď sme boli pred domom, zobral som moje tašky s oblečením a uložil si ich do skrine. Potom som si ľahol na moju pohovku a opäť počúval Debbusyho. Ako som zdola počul, o dnešnom incidente už vedela celá rodina a Emmet sa na tom dosť dobre zabával. Ich som však vnímal len okrajovo. To dievča mi jednoducho nedokázalo zliezť z mysle. Bella. Pekné meno.

Celú noc som nad ňou uvažoval. V spomienkach si vracal jej tvár, jej bozk a uvažoval som aj nad jej myšlienkami. Zajtra o tom musím porozprávať Carlislovi. Keď už svitalo na nový deň, rozhodol som sa, že sa pôjdem vonku prejsť. Neviem prečo, ale mal som chuť ísť do parku. Zvláštne, nie? V podstate som mal parky vždy rád. Je tam pokoj, každý si hľadí svojho a je tam príjemná atmosféra.

Obliekol som si, čo mi prišlo prvé pod ruku. Ani som nevedel, čo to bolo a zliezol som dole. Vošiel som do obývačky, kde sa Alice hrabala v katalógu a zdalo sa mi, že čo chvíľu vybuchne smiechom, ale v mysli zase trepala dve na tri. Už ma štve to, ako sa predo mnou kontroluje. Emmet pozeral televízor a keď sa na mňa pozrel, vybuchol do hurónskeho smiechu. Nevedel som, čo sa deje a tak som sa na seba pozrel a zbadal, ČO mám vlastne oblečené. Čierne nohavice (to nebol problém) a RÚŽOVÉ tričko s čiernym nápisom I´M GAY.

,, Emmet!“ Zlostne som na neho zavrčal. On sa však tváril akoby ma nepočul.

,, Páni, ty musíš byť naozaj mimo, keď si si ani nevšimol, aké oblečenie som ti pripravil. A to som to na teba v myšlienkach doslova KRIČAL. Tá Bella ti naozaj pomotala hlavu. A to, že si panic na tebe robí divy. Ale aspoň už vieme dôvod. Nemusel si nám tajiť svoju orientáciu. Mimochodom, to tričko by si si mal vziať do školy, aby si dievčatá nerobili zbytočné nádeje a ktovie... možno ťa zbalí nejaký svalovec.“ A mrkol na mňa.Tým si vyslúžil ranu päsťou do tváre a následné preletenie cez ZATVORENÉ okno.

,, Edward! Emmet! Vyriešte si to vonku! A to OKNO mi zaplatíte.“ Kričala na nás z kuchyne Esme. Po chvíli sa cez rozbité okno vrátil Emmet a ešte zo seba oprašoval kúsky skla.

,, Tak to je skvelé! Tak ja mám platiť za to, že ma náš milovaný Edík prehodil cez okno. Kde je tá spravodlivosť?“ Držal ruky ako pri modlení a díval sa ,,akože“ na oblohu. Alice sa na nás celý čas veľmi príjemne zabávala.

Došlo mi, že o tom všetkom vedela. Už som chcel odtiaľto vypadnúť a tak som zamieril k dveráma ešte na Alice výhražne prehovoril.

,, S tebou si to vyriešim neskôr.“ A ukazoval som na ňu prstom. No ona sa nedala odradiť a naďalej sa usmievala ako slniečko na hnoji.

Predošlý diel

Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-1.kapitola-2.časť: