Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Snívalo sa mi o tebe - 1. kapitola

27.07.2011 (16:15) • nikaok • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1154×

Dnes je Alice veľmi zvláštna. Celú dobu, čo sme spolu sedeli v obývačke sa mi úplne vyhýbala. A tým nemyslím len to, že sa so mnou nechcela rozprávať, ale aj to, že si dávala veľký pozor na to, čo si má myslieť.

„Alice, čo predo mnou skrývaš?“ spýtal som sa po chvíli.

„Nechaj sa prekvapiť,“ odvetila.

Nemal som chuť sa s ňou hádať, tak som sa zobral a šiel do svojej izby.

Celú noc mi vŕtalo v hlave, čo mi Alice tají, ale nemal som šancu na to prísť, lebo tá vedela ako má prísť na iné myšlienky a Jasper jej s tým rád pomohol. Fuj. Radšej som s tým prestal.

Ráno sa všetci chystali do školy, ale ja som premýšľal, že by som jeden deň vynechal. To by som ale nemohol mať za sestru Alice.

„Nech ťa to ani nenapadne, Edward,“ skríkla Alice. „Ty dnes do školy pôjdeš.“

Hneď ako to dopovedala, už bola v mojej izbe a nahádzala mi na posteľ nejaké veci.

„A toto si oblečieš.“ Ukázala prstom na čierne, úzke roztrhané rifle a biele obtiahnuté tričko.

„Robíš si srandu? Veď budem vyzerať ako teploš,“ odfrkol som si.

„Žiadny teploš, ale sexi chlap,“ odvrkla. „A nesnaž sa so mnou hádať. Vieš, že ja aj tak vyhrám. Tak rýchlo, nech na teba nečakáme.“ A už jej tu nebolo.

Zo vzdávajúcim sa povzdychom som na seba hodil to strašné oblečenie a mohli sme vyraziť do školy.

Cesta netrvala dlho, keďže jazdíme ako maniaci. Ja jazdím do školy na svojom Volve a ostatní chodia na Emmettovom Jeepe.

Keď sme už boli pred školou, vystúpil som z auta a chcel som ísť na hodinu, ale Alice ma zastavila.

„Počkaj chvíľu,“ povedala.

„Na čo?“ opýtal som sa.

„Dnes má prísť do školy nová študentka a ty ju prevedieš po škole,“ odpovedala Alice.

„Čo? Prečo práve ja?“ Ja sa z nej asi zbláznim. To si nemohla vybrať niekoho iného? Kým som sa zaoberal svojimi myšlienkami, Alice sa začala usmievať.

„Už je tu,“ ukázala na starú vybledlo červenú dodávku Chevy. „A správaj sa slušne,“ vypískla a utekala do školy.

„Jasné,“ zamumlal som si pre seba.

Išiel som bližšie k tomu autu (ak sa to dá nazvať auto) a čakal, kým to dievča vystúpi. Otvorili sa dvere a uvidel som gaštanovo dlhé vlasy. Bola ku mne otočená chrbtom, a tak som ju videl iba odzadu. Vyzerala veľmi neisto. Zafúkal jemný vánok a do nosa mi uderila jej vôňa. Voňala nádherne. Nikdy som takúto vôňu necítil. Bolo to úžasné. Ešte šťastie, že sa viem tak dobre ovládať. Dokým sa ku mne otočila, prešla asi celá večnosť. Keď tak urobila, pozrel som sa do jej hlbokých hnedých očí a uvidel v nich niečo, čo ma prekvapilo. Bola to nevinnosť a veľké prekvapenie. Áno, je pravda, že ľudí obvykle očarí naša krása a sú z nej ohromený, ale toto bolo niečo iné. Nebola to tá zvedavosť a okúzlenie, ktoré som čakal. To sa skôr stalo mne. Ja som bol okúzlený a fascinovaný žiarovu, ktorú malo toto krehké a plaché ľudské dievča. Ubehla už nejaká chvíľa a my sme sa na seba iba pozerali. Školské parkovisko už bolo prázdne a všade bolo iba ticho. To ale nie je možné. Ako to, že vôbec nič nepočujem? Žiadne dotieravé a nudné tiché hlasy, ktoré nemajú byť nikomu prístupné, aj keď ja ten prístup obvykle mám. Teda, nie obvykle, ale vždy až do tejto chvíle. Ešte stále sme na seba hľadeli, keď v tom to dievča prehovorilo.

„Edward?“ spýtala sa neisto.

„Ty ma poznáš?“ Ja som bol ešte viac prekvapený.

„To nie je možné.“ Neveriacky si ma prezerala.

„Čo nie je možné?“ Neznášam, keď niečomu nerozumiem.

„Ale nič,“ zamumlala, očividne stále zmätená. „Už musím ísť do školy. Prídem neskoro.“ Chcela ma obísť, ale ja som jej to nedovolil.

„Volám sa Edward Cullen a mám ťa previesť po škole,“ oznámil som jej.

„Tak fajn, ale za päť minút zvoní na hodinu. Asi by som mala ísť do triedy.“ Pozrela na mňa a chcela, aby som ju pustil.

„A čo máš prvú hodinu?“ Nechcel som, aby odo mňa odišla.

„To čo aj ty. Biológiu,“ odpovedala s plachým úsmevom.

„Ako vieš, že aj ja mám biológiu?“ To ma naozaj prekvapilo. Ako to môže vedieť? Veď je tu prvý deň.

Asi si uvedomila, že by to nemala vedieť a od rozpakov jej sčerveneli líčka.

„Neviem.“ Bolo vidieť, že klame a hrýzla si spodnú peru.

„Poďme už, prosím.“

Nechcel som ju ešte viac znervóznieť, tak som jej ustúpil z cesty, ale šiel som hneť za ňou.

Keď sme boli už pri školskej budove zakopla na tých troch schodoch, čo sú tam a skoro spadla. Našťastie, mám dobré reflexy a včas som ju pridržal. Vtedy sa na mňa vďačne pozrela a opäť sa začervenala. Do triedy sme prišli na poslednú chvíľu. Sadla si do poslednej voľnej lavice a ja som si k nej prisadol. Videl som, ako sa pousmiala.

Vtom pribehol do triedy pán Banner. Dnes bol mimoriadne neohrabaný a ani si nevšimol nový prírastok v tomto skromnom mestečku menom Forks. Až po hodnej chvíli, keď sa chystal vysvetľovať nové učivo si ju všimol.

„Ach. Vy budete tá nová študentka. Slečna Swanová, mám pravdu?“ Prikývla. „Dobre. Tak vás tu vítam a dúfam, že sa vám tu bude páčiť.“

S tichým „ďakujem“ sa od neho odvrátila.

Banner pokračoval v učení a ja som pokračoval v pozorovaní. Všimol som si, že sa na mňa párkrát pozrela, ale keď si všimla, že aj ja sa pozerám na ňu, svoj pohľad odvrátila.

Hodina skončila neskutočne rýchlo. A trieda sa pomaly vyprázdňovala. Aj moja spolu sediaca sa už zdvíhala.

„Ako sa voláš?“ Spomenul som si, že to vlastne neviem.

„Bella.“ Usmiala sa na mňa a ja som sa tiež musel usmiať.

Mali sme spolu ešte pár hodín a ja som sa o nej dozvedel niečo viac. Napríklad, že sa presťahovala k otcovi Charliemu z Phoenixu, lebo jej matka sa znovu vydala a ona jej nechcela prekážať, aj keď jej mama ju ľúbi. A všimol som si, že je veľmi plachá a nemá rada, keď je stredobodom pozornosti. A tu ním určite je. Vo Forks je to veľká udalosť, keď sem príde niekto nový. Navyše, Bella je ešte aj pekná a milá. To je vražedná kombinácia, keďže tu je veľa nadržaných a na nič iné nemysliacich chlapcov. Úprimne, lezú mi hrozne na nervy. Mám chuť ich všetkých zabiť, len čo sa na Bellu pozrú. Našťastie ona ani k jednému neprejavila najmenší záujem a to ma trochu upokojilo.

Práve zazvonilo na poslednú hodinu pred obedom. Rýchlo som utekal z triedy (túto hodinu som nemal s Bellou) do jedálne a dúfal, že sa ku mne Bella pripojí. Sadol som si na druhý koniec jedálne. Iným slovom - ďaleko od mojich otravných súrodencov.

Konečne prišla do jedálne aj Bella. Zdá sa, že si našla kamarátku. Angelu Weberovú – je to milé a slušné dievča, na rozdiel od jej spolužiačok. Bella sa zaradila do fronty a jej pohľad spočinul na stole, kde sedeli moji súrodenci.

„Prečo sa pozerá práve na nich?“ spýtal som sa sám seba.

A potom som si všimol na jej tvári sklamanie. Prečo práve sklamanie? Čo jej môže byť ľúto pri pohľade na nich? Vyzeralo to, akoby si na niečo spomenula a hneť svoj pohľad od nich odvrátila, a ten spočinul na mne. Jemne som sa usmial a kývol som na ňu, aby si šla sadnúť za mnou. Tiež sa usmiala a ani nezaváhala a vydala sa smerom ku mne. Zastavila sa pri stoličke oproti mne. Naznačil som jej nech si sadne a tak aj urobila.

„Tak ako si prežila prvý deň v škole?“ opýtal som sa zo záujmom.

„Dalo sa to zniesť,“ odpovedala.

„Tak to som rád.“ Zapozeral som sa na ňu a premýšľal, čím ma tak uchvátila. Veď za tých asi sto rokov, čo sa už pohybujem medzi ľuďmi a upírmi, ma ešte nikdy žiadna žena takto neuchvátila. Bol som ňou úplne fascinovaný. Bola krásna a pritom tak prirodzená. Už nejakú chvíľu som ju takto pozoroval a asi jej to nevadilo. Tiež sa na mňa len pozerala a nevyrušovala ma z mojich úvah.

„Povedz mi ešte niečo o sebe,“ dostal som zo seba.

„No, nie je toho veľa. Môj život bol až do teraz celkom obyčajný.“

„Až do teraz?“ Nemohol som si nevšimnúť tento malý detail.

„Hmm. Neviem, čo ma čaká v novom prostredí. Možno to nebude také nudné ako do teraz,“ vysvetlila. „Vlastne tým som si istá.“

„Aha,“ nič iné ma nenapadlo. Teda, nie že by toho nebolo veľa, čo by som jej chcel povedať, ale za chvíľu bude hodina a v jedálni už skoro nikto nebol.

„Oh, už by sme mali ísť. Teraz mám poslednú hodinu a už sa asi dnes neuvidíme, tak by sme sa mali rozlúčiť,“ poznamenala a milo sa na mňa usmiala.

Odniesli sme zvyšky našich obedov (nie žeby niekto z nás toho veľa zjedol) a vybrali sa k východu.

„Tak teda ahoj a zajtra sa uvidíme,“ pozdravil som ju.

„Ahoj.“

Autor: nikaok, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Snívalo sa mi o tebe - 1. kapitola: