Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - Epilóg

16.03.2010 (18:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 3126×

Epilóg

Z lásky sa vám môže chcieť umrieť, ale taktiež môžete pre lásku žiť.

Edward

Onedlho to budú už dva mesiace, čo Bella s Domom odišli. Od toho dňa  sme dostali od nich tri listy, ktoré boli jedinou nádejou – ako mojou, tak aj Tanyinou. Môj život sa scvrkol len na opakované čítanie tých listov. Poznal som už každú vetu, každé slovo napísané rukou mojej jedinej lásky. Keď prišiel prvý z listov, skoro ma to položilo. Morte zakázal Belle aj Domovi, aby nás ešte niekedy videli. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by som už nikdy nevidel ten prekrásny úsmev, hebké vlasy, tú dokonalú tvár. Nemohol som na to myslieť. Stále som v sebe živil tú nádej, že všetko bude v poriadku a ja znovu budem držať v náručí Bellu. No s druhým a tretím listom moja nádej pomaly zhasínala. Bella sa podľa toho, čo písala, trápila rovnako ako ja a Dom na tom nebol inak. Tanya bola tiež zúfalá, ale to, že sme boli na tom obaja rovnako, nás trochu zblížilo a ja som bol rád, že je tu niekto, kto presne chápe moje pocity. Dnes sme si naplánovali spoločný lov. Ani jednému z nás sa nechcelo, ale už sme neboli mesiac a Carlisle nás k tomu priam donútil.

Práve som schádzal po schodoch do obývačky, kde som sa mal stretnúť s Tanyou, keď niekto zaklopal. V tej chvíli sa do obývačky zbehla celá rodina.

„Alice?“ obrátil som sa na ňu očakávajúc, že nám povie, kto je za dverami, no ona len pokrútila hlavou.

Všetci  sa ako na povel otočili ku dverám. Nikto z nich netušil, kto by mohol byť za dverami, keďže bolo už chvíľu po polnoci a to je na spoločenské návštevy predsa len trochu neskoro. Nadýchol som sa a v tom okamihu  som stál pri dverách a otváral ich. Dúfal som, veril, ale moje nádeje padli, keď som pohliadol do tváre bytosti stojacej na prahu. Bol som si istý, že som ho nikdy nevidel rovnako, ako som si bol istý tým, čo je zač.

„Dobrý... ehm... večer. Volám sa Amenemhet. Vy budete zrejme Edward,“ povedal a ja som sa zmohol len na prikývnutie.

Tušil som, že jeho prítomnosť u nás nie je náhodná a moje srdce pocítilo akúsi úzkosť.

„Môžem ísť dnu?“ opýtal sa.

Vtedy som sa konečne prebral. Otvoril som dvere a pozval ho do domu. Moja rodina stále stála na tých istých miestach a čakala, čo sa bude diať. Ten muž vošiel dnu a očami prebehol všetkých členov mojej rodiny. Na chvíľu sa zastavil pri Tanyi a venoval jej chabý úsmev. Potom sa otočil na mňa a pustil sa do vysvetľovania. Keď skončil, v rukách som zvieral obálku s mojím menom. Aj Tanya jednu držala s menom svojím. Už z jeho rozprávania som vedel, čo v nej asi bude, ale keď som ju otvoril a prečítal si prvé slová, zrútil som sa na zem. Tie slová mi rezonovali v hlave a ja som sa zo všetkých síl bránil im uveriť.

Tie slová boli:

Láska,

Ak čítaš tento list, ja aj Dom sme pravdepodobne mŕtvy...

Ani som si nevšimol, kedy ten muž odišiel, vlastne som si viac než týždeň nevšímal vôbec nič. Sedel som vo svojej izbe, spomínal a vzlykal. Z vedľajšej izby som počul podobné zvuky, Tanyu to tiež položilo. Stále dookola som čítal tie slová, ktoré ma dostali do tohto stavu. Nemohol som, nechcel som uveriť tomu, že Ona už nie je.

„Edward, toto musí okamžite prestať,“ ozval sa pri mojej hlave hlas Alice.

Ani som si nevšimol kedy prišla, tak som bol pohrúžený do svojej bolesti a spomienok.

„Odíď Alice, prosím,“ zašepkal som.

„Nie, už bolo dosť toho tvojho trápenia. Začni konečne niečo robiť! Nemôžeš tu takto zostať naveky,“ kričala.

„Ty to nechápeš! Ako by bolo tebe, keby sa také niečo stalo Jasperovi. Nehovor mi, že by si kľudne žila ďalej!“

„Nie, ale keby som vedela, že teraz možno niekde je a čaká na mňa, urobila by som všetko na svete, aby som ho našla,“ odvetila vzdorovito.

„Ale...“ začal som oponovať, ale Alice mi to nedovolila.

„Žiadne ale. Teraz sa pekne postav, choď sa dať do poriadku. Potom spolu s Tanyou a Carlislom vybehneš na lov a ja sa zatiaľ, spolu s ostatnými, pokúsim prísť na to, kde by sa Bella s Domom mohli teraz nachádzať.

Neviem, čo v jej slovách ma presvedčilo. Snáď to odhodlanie, tá jej viera, že by Bella s Domom mohli niekde žiť. Ja sám som tomu príliš neveril, keďže Bella ani sama nevedela, či to vyjde, ale napokon som sa pristihol, ako Alice prikyvujem a vstávam. Alice má pravdu, pokiaľ je čo i len maličká šanca, že by Bella s Domom mohli niekde byť, nesmiem strácať nádej. Musím veriť. Musím sa vydať ich hľadať!

O päť rokov neskôr

Edward

Už je to päť rokov. Päť predlhých rokov, odkedy ich hľadáme. Nakoniec sa pridala celá rodina, hoci som sa o to neprosil ani ja, ani Tanya. Všetci pomáhala hľadaním informácii o súrodencoch s menami Isabella a Domenico, no pátranie zatiaľ nikam neviedlo. Postupne sme precestovali skoro celý svet.  Každú, aj bezvýznamnú, informáciu sme osobne preverili. Často som si myslel, že už sme blízko, že sme ich našli, ale moje – teda naše – nádeje vždy pohasli. Po Belle a Domovi, ako by sa zem zľahla a ja som pomaly, ale iste, prestával veriť, že predsa len niekde žijú. No niečo malé vo mne my stále hovorilo, že nádej je stále, že nesmiem prestať veriť a hľadať.

Práve teraz sme sa nachádzali v Neapole – v mieste, kde sa kedysi Bella s Domom narodili. Už sme tu raz boli – hneď na začiatku, lebo toto bolo prvé miesto, kde som dúfal, že by mohli Bella s Domom byť. No bohužiaľ som sa mýlil. Tento krát sme mali novú stopu, ktorá hovorila, že by sa na nás mohlo usmiať šťastie. Sedel som v hoteli a čakal na nejaké správy od Carlisla, ktorý to išiel overiť. Už som bol dosť nervózny, lebo Carlisle bol preč až príliš dlho. Práve som bral do ruky telefón, že mu zavolám, keď sa otvorili dvere a do vnútra vošla Alice. Na jej tvári pohrával šťastný úsmev, aký som na nej už vyše päť rokov nevidel.

„Edward, myslím, že je to ono!“ zvolala a ukázala mi svoju víziu.

Čakal som, že mi ukáže Bellu, alebo Doma, ale ona mi len ukázala mňa šťastného a potom vysmiatu našu rodinu. Moje nadšenie pohaslo.

„Alice, ale veď to nič neznamená,“ hlesol som a očami hypnotizoval telefón, ktorý nie a nie zazvoniť.

„Ale práve naopak, znamená. Myslím, že ako doteraz, tak aj neskôr nebudem môcť Bellu, ani Doma vidieť. Všimol si si ten biely opar vedľa teba?“ opýtala sa a znovu mi prehrala svoju víziu.

Až teraz som si všimol, že hneď vedľa mňa je akási bledá hmla, ktorá mala obrysy ľudského tela. Potom mi Alice ukázala Tanyu a vedľa nej bol rovnaká hmla. Že by to bola skutočne pravda? Mal som pocit, ako by moje srdce začalo znovu biť. Moja myseľ sa upla na tú víziu, na predstavu, že raz budem znovu šťastný zo svojou láskou – s Bellou. Cítil som, ako sa na mojej tvári rozlieha úsmev. Do izby vošla Tanya a nechápajúc behala očami zo mňa na Alice.

„Čo sa to tu...?“ pýtala sa.

„Myslím, že už to dlho nepotrvá a nájdeme ich,“ odvetila Alice a neprestávala sa usmievať.

Tanyinou tvárou za malú chvíľu prebehlo toľko emócií, že som mal problém ich všetky zachytiť. Najprv jej tie slová nedávali význam, potom si myslela, že sa jej to sníva a napokon jej myseľ aj srdce tomu uverilo a na jej tvári sa objavil rovnaký šťastný úsmev, aký sme mali na tvárach my. Do tejto šťastnej nálady vošiel do izby Carlisle s Esme.

Keď som videl, ako sa obaja usmievajú, moje nádeje sa rozhoreli naplno. Už z jeho myšlienok som bol v nebi, no čakal som, kým svoje zistenia povie nahlas.

„Myslím, že sme ich našli,“ povedal a v tej chvíli sa do izby vovalili ostatní členovia našej rodiny.

Ich myšlienky sa prekrikovali jedna cez druhú, až som mal pocit, že mi roztrhne hlavu. No chápal som ich nadšenie, lebo vo mne sa tiež odohrávalo. Jasper sa usmieval ako mesiačik na hnoji a to vo všetkých vyvolávalo ešte väčšiu eufóriu.

„Ako? Kde?“ prekrikovali sa jeden cez druhého, no ja som mal inú otázku.

„Kedy?“ opýtal som sa Carlisla.

Bol som si istý, že bude vedieť, na čo sa pýtam. Otočil sa mojim smerom, ignorujúc ostatné otázky.

„O dve hodiny sa máme stretnúť,“ povedal a moje srdce sa tetelilo blahom.

Potom začal rozprávať. Bellu a Doma – teda skôr ich menšie verzie – našiel v jednom sirotinci kúsok od Neapolu. Ich rodičia pred rokom zomreli. Dovtedy žili v jednej zapadnutej dedinke neďaleko, takže už som chápal, prečo sme ich nemohli nájsť, keď sme tu boli prvý krát. Carlisle, ani Esme ich zatiaľ nevideli, ale všetko nasvedčovalo tomu, že sú to oni – Isabella a Domenico da Napoli. Meno im teda zostalo z predošlého ľudského života, ale to sme očakávali. Dátum ich narodenia sa zhodoval s dňom, kedy zomreli. Musia to byť oni!

O dve hodiny sme prichádzali k sirotincu a ja som sa už nevedel dočkať, až ju uvidím. Už som ani nevedel obsedieť takže, keď sme zastali, okamžite som vybehol von. Nervózne som prešľapoval na mieste čakajúc, kým vystúpia aj ostatní členovia mojej rodiny. Zdalo sa mi, že im to predsa len trvá nejako dlho.

Konečne boli všetci vonku a spoločne – na čele s Carlislom s Esme – sme sa vydali do vnútra. zamračene som si prezeral vnútro sirotinca. Steny boli popraskané, omietka miestami ošúchaná, dvere a okná mali najlepšie časy za sebou. Rozhodol som sa, nehľadiac na to, či tu dnes Bellu s Domom nájdeme, že venujem tomuto sirotincu peniaze na poriadnu rekonštrukciu. Vo chvíli, ako som sa rozhodol, sa moja vševediaca sestrička, idúca predo mnou, otočila a s úsmevom prikývla. To sme však už prichádzali ku dverám, na ktorých bol ošumelý nápis – Kancelária. Carlisle zaklopal a ženský hlas nás pozval dnu. Kancelária bola v rovnakom úbohom stave ako celý sirotinec. Zopár starých políc, jedna skriňa a stôl s vydratými rohmi – to bolo celé zariadenie kancelárie. Za stolom sedela žena v mníšskom hábite, zjavne matka predstavená. Zdvorilo nás pozdravila a očami nás podrobila dôkladnej prehliadke. Vďaka svojmu daru som vedel, že sme uspeli. Potom konečne prehovorila nahlas.

„Sestra Sofia ma informovala, že  by ste mali záujem adoptovať dvoch našich chovancov.“

„Áno madam, chceli by sme adoptovať Isabellu a Domenica da Napoli,“ odvetil Carlisle.

„Môžem vedieť, prečo práve týchto dvoch?“ opýtala sa.

Keďže sme vďaka Alice videli, že táto otázka príde, mali sme vymyslený príbeh. Tak Carlisle začal hovoriť, ako si myslí, že Bella s Domom sú deti našich vzdialených príbuzných, o ktorých sme dlho nemali správy. A keď sme prišli do Talianska s tým, že ich navštívime, zistili sme, že už nežijú, ale že po nich zostali dve deti. Matka predstavená Carlislovi uverila každé slovo a keď ju požiadal, či by si mohol prezrieť ich doklady, ochotne mu ich ukázala. Ako sme predpokladali, všetko sedelo a čakala nás posledná vec. Tou bolo stretnutie s Bellou a Domom. Aj keď som vedel, že majú len päť rokov, bol som si istý, že Bellu spoznám. Minimálne moje srdce mi hneď povie, či to je ona alebo nie.

„Mohli by sme ich vidieť?“ prvýkrát prehovorila Esme.

Bola rovnako nedočkavá ako ostatní. Najradšej by už mala Bellu a Domenica doma. Matka prestavená prikývla a zavolala nejakú sestru. Tá nás mala doviesť za Bellou a Domom. Bolo to zvláštne, ale už som si ani nepripúšťal, že by to neboli oni, no na druhej strane som vedel, že ak by to predsa len oni neboli, budem z toho sklamaný viac, ako kedykoľvek doteraz.

Ozvalo sa klopanie a do vnútra vošla žena, ktorá bola rovnako oblečená v mníšskom hábite. Zdvorilo sa uklonila a podišla ku stolu.

„Sestra Marcella, toto sú Cullenovci. Majú záujem adoptovať Isabellu a Domenica. Zaveď ich za nimi.“

Sestra Marcella prikývla a pokynula nám, aby sme išli za ňou.

„Isabella je s ostatnými dievčatami v záhrade a Domenico s chlapcami v jedálni. Môžete počkať v jedálni a ja zatiaľ pôjdem do záhrady po Isabellu,“ navrhla.

Chcel som protestovať, nechcel som už čakať ani minútu, no skôr, ako som to stihol, Carlisle zrejme vycítil moje obavy, lebo povedal:

„To nebude treba. Ja s dcérami pôjdeme do jedálne a moja žena spolu so synmi môže ísť von za Isabellou.“

Rovnako, ako matka predstavená, tak aj sestra Marcella bola tak ohúrená Carlislom, že len prikývla. Vysvetlila mu, kde sa nachádza jedáleň a nás potom odviedla dozadu do záhrady. Kým budova sirotinca bola v hroznom stave, tak o záhrade sa to nedalo povedať ani omylom. Bola nádherne upravená a bolo tu vidieť, že sa mníšky o ňu starajú s láskou. Všade rástli ruže bez tŕňov, chryzantémy, a množstvo ďalších pestrofarebných kvetov. Naľavo boli vysadené ovocné stromy a napravo upravené políčko trávy, na ktorom sa hrali deti. Sestra Marcella k ním išla bližšie a ja som netrpezlivo očami hľadal moju lásku v tele päťročného dievčatka. Sestra ani nemusela zakričať jej meno a ja som zbadal. Tie vlasy a šibalský úsmev, ten výraz tváre bol nezameniteľný. Mal som pocit, že sa vznášam. Bolo to neskutočné. Konečne. Moje srdce sa tetelilo láskou, ktorá ním pretekala. Bolo to snáď ešte silnejšie, ako keď som ju stretol prvý krát, lebo tentokrát som vedel, že je to už navždy.

Až po chvíli som si uvedomil, že všetky oči sa upierajú na nás. Sestra Marcella podišla k Belle, chytila ju za maličkú rúčku a priviedla ju k nám. Očami som sa pásol na jej detskej tváričke, ktorá už teraz bola odrazom jej staršej podoby  a  okrajom mysle som si uvedomoval, že musím vyzerať ako úchylák. Potriasol som hlavou, aby som sa aspoň na chvíľu od nej odpútal. Otočil som hlavu a pozrel sa na svoju rodinu. Ich oči boli opreté k dievčatku za mnou a na tvárach im pohrával šťastný úsmev. Hlavne Esme bola zjavne dojatá a ja som vedel, že keby je to možné, tak má teraz tváre zmáčané slzami.

„Isabella, toto je rodina, ktorá by si ťa aj s Domenicom chcela zobrať k sebe,“ ozvalo sa za mnou a ja som si až teraz uvedomil, že nepočujem žiadne myšlienky.

Bol som si istý, že za to môže moja malá Bella. Otočil som sa a stretol sa s neskutočne hlbokými čokoládovo hnedými očami. Hneď mi hlavou prebehlo, že sú snáď ešte krajšie, ako jej pôvodné – strieborné. Bella si nás so záujmom prezerala a ja som mohol len hádať, čo sa práve v jej hlave odohráva. Nakoniec sa jej pohľad zastavil na mne. Chvíľu si ma skúmavo prezerala a ja som jej pohľad opätoval. Bolo to úžasné znovu byť v jej blízkosti. Toľko dní a nocí som po tom túžil a sníval s otvorenými očami a dnes sa mi konečne ten sen splnil.

„Ty si aký čačaný ujo. Ty budeš môj nový ocko?“ prehovorila roztomilým detským hlasom.

Počul som, ako sa Emmett za mnou zachechtal.

„Nie, ja som tvoj nový brat,“ vyviedol som ju z omylu.

„Ty si môj nový bratček? To je super!“ skríkla a pokračovala: „Lebo sa mi páčiš. Nemôžeš byť môj frajer? Lebo Lea má ako frajera Thomasa a Lilly má zas Francesca, len ja nemám nikoho,“ posmutnela.

Kľakol som si, aby som bol v jej úrovni a prstom jej zdvihol drobnú hlavičku, ktorú sklonila k zemi. Teraz sa naše pohľady stretli a ja som vedel, že jej dám čokoľvek, čo si bude priať. Lásku, nádej, šťastie, dokonca aj svoj život.

„Budem čokoľvek, čo si len budeš priať, maličká,“ zašepkal som a s úžasom hľadel do tváričky, na ktorej sa objavil ten dokonale známy odzbrojujúci úsmev.

„Super,“ skríkla a hodila sa mi do náruče.

Zdvihol som ju zo zeme, tisnúc si jej drobné telíčko k svoju kamennému telu, užívajúc si jej vôňu, aj samotnú prítomnosť. Teraz už bude všetko len dobré. Budeme spolu a neskôr, keď bude Bella väčšia jej vyjavím svoje city. Áno, teraz nás už čaká len to krásne...

Tak toto je už skutočný koniec.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - Epilóg: