Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 8. kapitola

20.12.2009 (21:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2389×

8. kapitola

V láske žiadne pravidlá neplatia. Môžeme sice študovať príručky, snažiť sa ovládnuť city, mať stratégie chovanie, ale k čomu to všetko? Nakoniec rozhodne srdce a nám nezostane nič iné, iba ho poslúchnuť.

Edward

Bella sa nadýchla a tej chvíli mi zazvonil telefón…

Chcel som ho ignorovať, no keď sa po nejakej chvíli rozzvonil znovu, Bella prehovorila: „Asi by si to mal zdvihnúť. Môže to byť niečo dôležité.“

Povzdychol som si a vytiahol z bundy telefón. Pozrel som na displey a znovu si povzdychol. Prečo práve teraz?

„Áno Alice?“

„Edward, si v poriadku? Lebo už pár minút vôbec nevidím tvoju budúcnosť. Dosť ma to vystrašilo,“ ozval sa v telefóne jej zvonivý hlas.

„Som v poriadku,“ povedal som otrávene.

„Sakra. Si s ňou, však?“

„Áno,“ odvetil som jednoducho.

„Vôbec ma to nenapadlo. Je tak nezvyčajné, že tvoju budúcnosť odrazu nevidím. Znervózňuje ma to.“

„Dobre Alice, porozprávame sa o tom doma.“

„Aha, chápem. Dobre, tak ahoj.“

„Ahoj,“ povedal som a konečne položil telefón.

Bella mala zaklonenú hlavu a hľadela na nebo. Tie hviezdy ju musia skutočne fascinovať, keď na ne stále hľadí.

„To bola tvoja sestra?“ opýtala sa po chvíli.

„Áno, Alice.“

„To čo hovorila, že ťa nevidela, to ako myslela?“

Bol som prekvapený, že to vôbec počula, ale ako už pomaly zisťujem, v jej prípade by ma nemalo prekvapovať už nič. Je ešte zvláštnejšia, ako som si myslel.

„No Alice vidí budúcnosť, ale tvoju, ani tvojho brata nie. A pokiaľ som v tvojej blízkosti, nevidí ani tú moju.“

„Vedela som, že upíri môžu mať nejaké dary, ale…“ odmlčala sa.

Zdalo sa mi, že nad niečím usilovne premýšľa.

„Ty máš nejaký dar?“

„Áno,“ pousmial som sa. „Dokážem čítať myšlienky, i keď u teba to nefunguje.“

„Nič si z toho nerob. Na nás nefunguje žiadny s vaších darov,“ zasmiala sa.

Bola tak nádherná, keď sa smiala. Oči jej žiarili a pery ma znovu vyzývali k bozku, no skôr, nech som stihol ich nemú prosbu vypočuť, Bella znovu prehovorila.“

„A má ešte niekto z tvojej rodiny nejaký dar?“

„No môj otec – Carlisle – skvelo odoláva ľudskej krvi. Moja mama – Esme – tá je veľmi materská. Emmett  je z nás najsilnejší a Rosalie, no ako by som to povedal… ona je veľmi húževnatá, a nakoniec Jasper, tak ten zas vie ovplyvňovať emócie.“

„To ste všetci veľmi nadaní. Rada by som ich spoznala,“ šepla.

Ani netušila, akú mi tým urobila radosť. Strašne som ju chcel zoznámiť s mojou rodinou, hlavne s Esme, ktorá si ju určite hneď zamiluje.

„Aj hneď,“ vyhŕkol som.

Bella sa pousmiala a pokrútila hlavou.

„Teraz na to nie je vhodná doba. Ale zajtra sa s nimi rada zoznámim,“ povedala.

Nadšene som prikývol a vtedy ma niečo napadlo. Niečo, na čo som bol zvedavý už v škole.

„Bella, chcel som sa ťa opýtať. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale keďže poznám svoj dar, tak mi to prišlo dosť povedomé. Ty a tvoj brat spolu komunikujete v myšlienkach?“ vydýchol som.

Bella chvíľu nič nehovorila a ja som si myslel, že je to taktiež súčasť toho jej tajomstva, ktoré mi nemôže prezradiť. Zhlboka sa nadýchla a ja som stále čakal, že to nejak zahovorí, no ona ma prekvapila.

„Ty si dosť všímavý, však,“ poznamenala. Ani nečakala na moju odpoveď a pokračovala: „Áno, skutočne s Domom dokážeme spolu komunikovať v myšlienkach, a dokonca, rovnako ako ty, myšlienky aj počujem, ale len od žien, dievčat a dievčatiek. Dom zas naopak, ten počuje tie mužské.“

Zostal som na chvíľu v šoku. Tak preto sa na mňa jej brat tak mračil, lebo počul moje myšlienky? Snažil som sa spomenúť si na všetko, na čo som v jeho prítomnosti myslel. Asi som dlho nereagoval, lebo Bella sa na mňa pozrela a ja som v jej tvári videl obavy.

„Emh… ale nemusíš sa báť, vášmu druhu myšlienky čítať nedokážeme. To len ľuďom.,“ dodala a ja som si konečne vydýchol.

Jedna záhada vyriešená, avšak to, prečo sa jej brat na mňa stále mračí, som ešte nevyriešil. Rozmýšľal som, že sa na to opýtam Belly, ale nakoniec som sa rozhodol, že na to prídem sám.

„Povieš mi niečo o sebe? O tvojom ľudskom živote a tiež o tvojej rodine?“

Začal som rozprávať o svojom živote pred premenou, o mojej ľudskej rodine až po okamih, keď ma Carlisle premenil. Keď som rozprával o Carlislovi, tak sa jej výraz trochu zmenil Nevedel som to presne popísať, len sa v jej tvári mihlo niečo ako vďačnosť. Nechápal som to, no pokračoval som ďalej. Rozprával som jej o tom, ako sa k nám postupne pridala Esme, Rosalie a Emmett. Potom som jej porozprával príbeh Alice a Jaspera a náš život, až po tento okamih. Jediné, čo som vynechal bolo, že som v myšlienkach vídaval jej oči. Bál som sa, že by si myslela, že nie som celkom v poriadku. I keď už tým, že som upír, nie som tak celkom v poriadku. Keď som dorozprával príbeh mojej rodiny, všimol som si, že začína svitať. Bella si to všimla tiež a jej úsmev pohasol.

„Asi by sme mali ísť. O dve hodiny začína škola,“ hlesla a ja som videl, že sa jej odtiaľto nechce odísť rovnako, ako mne.

„Hmm,“ hlesol som rovnako nešťastne. „Asi by sme mali.“

Bella sa postavila a ja som ju nasledoval. Stáli sme teraz oproti sebe a ja som znovu zatúžil ochutnať jej pery. Ako keby mi skutočne čítala myšlienky nahla sa ku mne a naše pery sa spojili v sladkom bozku. Pritiahol som si ju bližšie a prehĺbil náš bozk. Nevedel som sa odtrhnúť od jej mámivých pier. Rukami som prechádzal po celej dĺžke jej chrbtu a tlačil su tak k sebe. Zjavne sa jej to páčilo, lebo sa ku mne primkla tak, že medzi nami nezostal ani kúsok voľného priestoru. Tentokrát som náš bozk ukončil ja, lebo moje vzrušenie už bolo jasne vidieť a Bella ho musela aj cítiť. Neochotne sa odtiahla a ja som na nej videl, že by jej vôbec nevadilo, keby v tom pokračujeme. V tej chvíli som po nej zatúžil. Chcel som ju položiť na trávu a milovať do bezvedomia.

„Asi by sme skutočne mali ísť,“ šepol som neochotne.

Bella sa pousmiala, ale nebol to šťastný úsmev, skôr aký si rezignovaný.

„Máš pravdu,“ hlesla a vymanila sa z môjho náručia.

Vtedy ma niečo napadlo. Ako to bude teraz, ako sa k nej mám vôbec správať v škole. Najradšej by som ju pred všetkými označil, aby vedeli, že je moja. Ale je vlastne moja? Mám šancu, že by ku mne cítila to, čo ja cítim k nej?

„Bella… ako to teraz bude, vieš v škole?“ opýtal som sa neisto.

„Neviem Edward, ako by si chcel aby to bolo?“ odvetila a skúmavo sa na mňa zahľadela.

Nevedel som, či jej mám povedať, čo k nej skutočne cítim, ale zas čo som mohol stratiť? A na druhej strane, čo som zas mohol získať? Porovnal som všetky pre a proti a nakoniec som sa rozhodol.

„Pokiaľ by ti to nevadilo, bol by som rád, keby sme sa pred ostatnými chovali rovnako, ako dnes v noci.“

„Myslíš, ako že spolu chodíme?“ opýtala sa a ja som videl, ako by ju táto možnosť potešila.

„Áno, teda ak chceš?“

„Chcem Edward,“ hlesla a usmiala sa.

Ten úsmev ma zahrial na mojom mŕtvom srdci, no jej odpoveď ma zohriala ešte viac. Podišiel som k nej a jemne ju pobozkal na pery.

„Už sa teším, až sa stretneme v škole,“ ppvedal som, keď som poodstúpil.

„Aj ja,“ šepla Bella a rozbehla sa preč.

„Milujem ťa,“ dodal som potichu, ale Bella ma zjavne počula, lebo ku mne doľahol jej tichý hlas: „Aj ja teba.“

Rozbehol som sa domov a skoro som sa vznášal na svojom súkromnom obláčiku šťastia. Nemohol som uveriť tomu, čo sa v túto noc stalo. Doma ma už čakala Alice a samozrejme aj výsluch. Keď som konečne dorozprával, čo sa stalo – samozrejme niektoré detaily som vynechal – bol už čas ísť do školy. Vybehol som do svojej izby. Na posteli ma už čakali veci na prezlečenie. Rýchlo som sa prezliekol a zbehol dolu. Už som sa nevedel dočkať, kedy znovu uvidím Bellu. Nervózne som prešľapoval dolu v obývačke a čakal na Alice s Jasperom. Konečne po predlhých piatich minútach zišli dolu a my sme mohli vyraziť. Nasadli sme do auta a svojou obvyklou rýchlosťou – no možno rýchlejšie než zvyčajne – som sa vyrútil na cestu. Ani nie o pätnásť minút sme vchádzali na školské parkovisko a ja som pohľadom túžobne hľadal Bellu. Konečne…

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 8. kapitola: