Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 6. kapitola

08.12.2009 (19:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2231×

6. kapitola

Edward

Nemohol som uveriť, že Bella sedí pri mne a ja sa s ňou rozprávam. Bola tak nádherná.

„Ty s tvojím bratom ste dvojičky?“ opýtal som sa.

„Áno,“ šepla a mne sa zdalo, že za tým jedným slovom je oveľa viac.

Chcel som sa o nej dozvedieť všetko, no zazvonilo a do triedy vošiel učiteľ. Celú hodinu niečo vysvetľoval, a tak som sa už k rozhovoru s Bellou nedostal. Za to som ju celý čas hypnotizoval pohľadom. Určite si to musela všimnúť, no ja som od nej nedokázal odtrhnúť zrak. Zhlboka som vdychoval tú jej úžasnú vôňu. Neviem prečo, ale pri našom rozhovore som mal pocit, že mi niečo tají, no zas na druhej strane, ja mám tiež svoje tajomstvo. Ťažko jej môžem, len tak medzi rečou, povedať – Inak aby si vedela - som upír.

Bella sa sústredila na výklad učiteľa a ja som sa pre zmenu sústredil na ňu. Tmavé vlasy jej padali do tváre, a ja som omámene hľadel, ako si ich, z času na čas, prehrabla prstami. Ďalšia vec, ktorá ma na nej fascinovala, boli tie jej oči. Stále som nevedel pochopiť, ako je možné, že ma prenasledovali toľké roky, a pritom som si bol istý, že som ju v živote nevidel. Na niekoho takého, ako ona, sa proste nedalo zabudnúť. Zazvonilo na koniec hodiny. Kým som sa spamätal, už boli všetci preč a zostali sme v triede iba mi dvaja.

„Máš ešte nejakú hodinu?“ vyhŕkol som.

„Nie, toto bola posledná,“ povedala a začala si ukladať veci do tašky.

„Aj moja. Ak chceš, mohol by som ťa zoznámiť s mojími súrodencami.“

Chcel som čas strávený s ňou, čo najviac predĺžiť. Skutočne som sa desil toho, že ju do zajtra neuvidím. Nikdy predtým som k nikomu nič takéto necítil.

„Rada sa s nimi zoznámim,“ povedala a na jej tvári sa objavil úprimný úsmev.

Potešilo ma to. Vyzerala, že sa na to skutočne teší a mňa toto poznanie zahrialo v mojom mŕtvom srdci. Vlastne dnes celý deň mám pocit, ako by moje srdce znovu začalo biť. Vyšli sme spolu von  z triedy a ja som mal v úmysle ju zaviesť na parkovisko, kde ma už určite čakali ostatní, no pred dverami sme sa stretli s Belliným bratom. Keď ma zbadal, zamračil sa. Stále som nechápal, čo mu tak vadí. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, ako by vedel, kto som. Bol to len taký zváštny vnútorný pocit a ja som mal nutkanie sa ho na to spýtať. Zastali sme pri ňom a jeho pohľad sa stočil na Bellu. Po chvíli sa jeho zamračený výraz zmenil na akýsi neutrálny a mne sa dnes už po tretíkrát zdalo, ako by spolu komunikovali aj bez slov.

„Dom, toto je Edward. Edward, toto je môj bratček, Dom,“ predstavila nás navzájom.

Na jej perách hral úsmev, no na jej bratovi som nebadal žiadnu reakciu. Stále mal ten neutrálny výraz. Zdvihol som ruku a nastrčil ju jeho smerom. Uchopil ju do svojej, ale bolo vidieť, že tým nie je veľmi nadšený. Ja som si až teraz uvedomil, že mi jeho ruka vôbec nepripadá príliš teplá, ako to bolo zvykom u ľudí. Bolo to, ako by som sa dotýkal iného upíra. Prekvapilo ma to - ešte som sa s tým nikdy nestretol. Teraz som si už bol istý, že oni dvaja nebudú obyčajný ľudia. Boli až príliš odlišný a priveľmi podobný nám. Jediné, čo ma napadlo bolo, že by to mohli byť upíri s nejakým zvláštnym darom. Dnes sa budem musieť porozprávať s Carlislom – on možno bude vedieť viac. Pustil som jeho ruku a otočil sa na Bellu.

„Ideme?“

Usmiala sa, no hneď na to sa zamračila. Nechápal som tú zmenu v jej tvári.

„Prepáč Edward, teraz ma napadlo, že dnes ešte musíme niečo s Domom vybaviť,“ hlesla. „Ale zajtra sa s nimi rada zoznámim.“

„Aha. Dobre,“ odvetil som.

„Tak zajtra,“ šepla a v jej hlase bol badať smútok.

„Ahoj,“ povedal som rovnako smutne, ale to už Bellu ťahal jej brat preč.

Hľadel som na nich, až pokým nezmizli vo dverách. Potom som sa pomalým krokom pobral k autu. Ako som predpokladal, pri aute ma už čakala Alice s Jasperom.

„Bol si s ňou, však?“ prekvapila ma Alice svojou otázkou.

„Áno, ale ako si to vedela? Veď si hovorila, že ich nevidíš.“

„Veď práve, celú hodinu som nevidela tvoju budúcnosť, vlastne až doteraz a tak som si to nejak spojila a vyšlo mi z toho, že musíš byť s niekým z nich.“

„Hmm,“ zamrmlal som a nasadol do auta.

Alice s Jasperom nasadli tiež.

„A zistil si o nich niečo?“ vyzvedala Alice cestou domov.

„No veľa nie. Prisťahovali sa z Londýna a ich rodičia trávia väčšinu času na cestách. Jej mama sa narodila v Seattli a s bratom sú dvojičky. Viac som sa nedozvedel.“

Možno ešte to, že ma rada dážď, dodal som v duchu.

„Tebe sa páči, však?“ opýtala sa ma Alice v myšlienkach.

Jemne som prikývol a Alice sa šťastne usmiala. Keby tá vedela.

„Inak vaša budúcnosť je zjavne nejak prepojená, lebo ani teraz tú tvoju dobre nevidím. Ako by mi niečo zastieralo výhľad. Myslím, že to bude Bellou.“

Nemohol som nijak reagovať, lebo sme práve prišli k domu. Emmettov Jeep už stál pred domom, a tak som zaparkoval vedľa neho. Vystúpili sme a vošli dnu. Emmett sedel na pohovke a sledoval nejaký zápas. Rozmýšlal nad tým, kto dnes vyhrá. Rosalie som nikde nevidel, ale podľa myšlienok mi bolo jasné, že vylepšuje svoje auto. Esme sedela na pohovke a čítala si časopis. Ako sme vošli zdvihla hlavu.

„Tak už ste doma?“ opýtala sa, ako každý deň.

„Áno mami,“ šepol som.

Chcel som hovoriť s Carlislom, ale nikde som nepočul jeho myšlienky, takže bol asi v nemocnici. Prešiel som ku schodom, ale vtedy mi padol zrak na klavír. Už som ho pár rokov zanedbával. Veľa času som trávil na lúke, takže som nemal čas hrať. Ako som naň hľadel, pred sebou som uvidel Bellinu tvár. V mojej mysli sa vynorila krásna melódia, a tak, namiesto toho, aby som išiel hore do izby, som podišiel ku klavíru a začal hrať. Bola to skladba plná lásky a očarenia.

„Edward zase hrá,“ ozvali sa myšlienky Esme.

„Nádherná skladba, bratček,“ pochválila ma Alice.

Esme podišla bližšie a svoju ruku položila na moje plece. Melódia plynule prechádzala z rýchlejšieho tempa do pomalšieho. Posledné tóny boli zvláštne sladké, dalo by sa povedať, že nežné. Presne to vystihovalo môj vzťah k Belle.

„Ako sa volá tá skladba? Ešte nikdy si ju nehral,“ opýtala sa Esme.

„Neviem, teraz som ju zložil. Asi to bude uspávanka,“ odvetil som a začal hrať skladbu, ktorú som kedysi zložil pre Esme.

„Je to pravda, to čo mi hovoril Emmett?Zamiloval si sa do toho dievčaťa?“ opýtala sa ma v myšlienkach a premietla si svoj rozhovor s Emmettom.

„Áno, mami,“ šepol som.

„Ani nevieš, ako ma to teší. Bol si dlho sám, už som sa bála, že…“ nedokončila myšlienku.

„Mami je to trochu zložitejšie, ale najprv sa musím porozprávať z Carlislom.“

Esme prikývla a ja som plynule prešiel do skladby Divenire od Ludovica Einaudiho. Celý čas som rozmýšľal nad Bellou.

Bella

Vyšli sme von z tiredy a ja som sa už tešila, až spoznám Edwardových súrodencov. Najmä tá tmavovláska vyzerala na obede veľmi milo. Pred triedou však stál Dom a keď si všimol Edwarda, zamračil sa. Podišli sme k nemu.

„Bella, čo to prosím ťa robíš?“ poslal mi Dom v myšlienkach.

„Prestaň Dom. Konečne som aspoň trochu šťastná, tak mi to nekaz. A prestaň sa tak mračiť,“ odvrkla som.

Konečne sa na Domovej tvári objavil normálny výraz.

„Dom, toto je Edward. Edward, toto je môj bratček, Dom,“ predstavila som ich navzájom.

Dom sa stále tváril tak nijak, ale mne to bolo dnes jedno. Dôležitejšie bolo, že som stála vedľa niekoho, koho som dlhé roky tak veľmi milovala. Edward zdvihol ruku a napriahol ju smerom k Domovi. Ten otrávený výraz na Domovej tvári som až príliš dobre poznala, a tak som ho v myšlienkach hneď napomenula. Pomohlo to a Dom podal ruku Edwardovi. Keď sa ich ruky dotkli, všimla som si na Edwardovej tvári náznak prekvapenia. Sakra, zabudla som, že naša pokožka je až príliš podobná teplotou tej ich. Avšak bola som si istá, že Edward nikdy nepríde na to, kto sme, pokiaľ mu to samozrejme ja alebo Dom nepovieme. Edward pustil Domovu ruku a otočil sa ku mne.

„Ideme?“ opýtal sa.

Pousmiala som sa, ale práve v tej chvíli som to pocítila - tú strašnú bolesť. Sakra, prečo práve teraz? Cítila som, ako sa moja tvár automaticky zvraštila. Pokúsila som sa prekonať tú bolesť, ale išlo to veľmi ťažko. Musíme sa poponáhľať, tá bolesť je až príliš silná.

„Cítiš to, však?“ opýtal sa Dom v myšlienkach.

Samozrejme si hneď na mne všimol tú zmenu a taktiež v sebe musel cítiť prílev energie.

„Hej cítim, je to dosť blízko.“ odvetila som rovnako v myšlienkach.

„Cítim pach nemocnice.“

„Aj ja. Asi by sme mali ísť, lebo ma tá bolesť čoskoro položí.“

„Dobre. Rýchlo sa s ním rozlúč a vonku sa premiestnime.“

„Prepáč Edward, teraz ma napadlo, že dnes ešte musíme niečo s Domom vybaviť,“ hlesla som. „Ale zajtra sa s nimi rada zoznámim.“

Bolo mi skutočne ľúto, že som s ním nemohla zostať. Už teraz mi chýbal, ale práca nepočká.

„Aha. Dobre,“ odvetil a ja som v jeho tvári videla smútok.

Tak veľmi som ho chcela utešiť, ale bolesť bola stále silnejšia. Ešte som sa premohla a naposledy sa na neho pozrela.

„Tak zajtra,“ šepla som, ale to ma už Dom ťahal von zo školy.

Ešte som za sebou počula tiché ahoj od Edwarda, no to sme už stáli na parkovisku. Dom ma dotiahol k miestu, kde nás nikto nemohol vidieť. Chytili sme sa za ruky a o pár sekúnd sme stáli v nemocničnej izbe. Na posteli ležala stará pani a ja som cítila, že má strašné bolesti. Podišla som bližšie a pohladila ju po tvári.

„Konečne,“ vydýchla. „Už som vás čakala.“

S námahou som sa pousmiala, ale ruku z jej tváre som nespustila.

„Už to nebude dlho trvať,“ šepla som a na jej tvári sa objavil úsmev.

Aj keď som túto prácu často neznášala, takéto okamihy mi dávali pocit, že tým ľuďom skutočne pomáham a to bol pocit lepší, ako všetko bohatstvo sveta. Žena sa usmievala a ja som sa cítila stále slabšia.

„Už je čas,“ šepla som smerom k Domovi.

Dom podišiel k žene a priložil svoju ruku na jej srdce. Prístroje začali šialene pípať a žena zatvorila svoje unavené oči. Otvorili sa dvere a do vnútra vbehol mladý blonďavý doktor. Samozrejme som ho hneď spoznala. I keď to už bolo strašne veľa rokov, nikdy som na neho nezabudla. Vďačím mu za veľa. Dom stále držal ruku na ženinom srdci a prístroj v miestnosti vydával už len stály neprerušovaný zvuk. Mladý doktor odhrnul prikrývku, ktorá ju zakrývala a začal s masážou srdca. Len ja a Dom sme vedeli, že to už nemá význam. Dom odtiahol ruku a ja som urobila to isté. Toto bolo ľahšie ako inokedy. Dokonca som sa ani necítila ako zbitý pes. Chytili sme sa za ruky a premiestnili sa do nášho domu.

„Ako ti je?“ opýtal sa Dom po chvíli.

„Celkom dobre,“ odvetila som a ľahla si na pohovku v obývačke.

Potrebovala som tú bolesť vstrebať, tak som zatvorila oči a začala myslieť na niečo pozitívnejšie. Prvá sa mi vybavila tvár Edwarda a potom už nasledoval len on v mojích rôznych spomienkach. Keď som sa ukľudnila a bolesť úplne poľavila, všimla som si, že už je noc. Odrazu som dostala strašnú chuť ísť sa poprechádzať po lese.

„Idem von,“ povedala som do priestoru domu.

Bola som si istá, že ma Dom bude počuť.

„Nechoď ďaleko,“ ozval sa z hora Domov otcovský hlas.

Pousmiala som sa, vyšla von a rozbehla sa neurčitým smerom do lesa. Nemala som konkrétny cieľ, proste som si len chcela trochu vychutnať tú voľnosť. Vzduch bol svieži po dnešnom krátkom daždi a ja som zhlboka dýchala. Zastala som až na nejakej lúke. Vo svetle mesiaca bola prekrásna. Mala skoro dokonale okrúhly tvar a bola posiata množstvom kvetov. Ich farby sa nedali rozlíšiť, ale i tak to bolo fantastické. Ľahla som si medzi kvety a zadívala sa na oblohu, ktorá bola posiata hviezdami. Za tie roky som už nebo poznala lepšie, ako svoju dlaň. Očami som prechádzala po jednotlivých hviezdach a ku každej som priradila konkrétnu tvár. Ľudia si žijú v tom svojom zaslepenom obmedzenom svete, a vôbec netušia, aký je rozmanitý a koľko rôznych bytostí v ňom žije. Keby len vedeli, že všetko okolo nich je len úbohý klam. Predo mnou sa objavila tak známa tvár. Predstavovala som si, ako mu prstami prechádzam po každej krivke jeho dokonalého tela, keď som začula nejaký pohyb neďaleko od seba. Posadila som sa a vtedy som ho uvidela. Bože…

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 6. kapitola: