Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 4. kapitola

27.11.2009 (21:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2986×

4. kapitola

Láska je jedno z tých utrpení, ktoré nie je možné skrývať. Stačí jedno slovo, jeden nepatrný pohľad, dokonca i mlčanie k tomu, aby sa prejavila v plnom rozsahu.

Edward

Nemohol som prestať myslieť na Alicinu víziu. Stále som mal neodbytný pocit, že to súvisí so mnou.

„Edward, už by sme mali ísť,“ ozval sa v mojej hlave hlas Alice.

Povzdychol som si, rýchlo sa obliekol a zišiel dolu.

„Niečo nové?“ spýtal som sa Alice, nervózne prešlapujúcej na chodbe.

V hlave mi premietla poslednú víziu, no tá bola ešte zahmlenejšia ako tá predtým.

„Nič,“ povzdychla si. „Štve ma to.“

Prikývol som, vyšli sme z domu a nasadli do môjho auta. Celú cestu som sa cítil zvláštne. Ako sme sa blížili ku škole môj niekoľkomesačný nepokoj mizol. Len tak, z ničoho nič. Ako by tam bolo niečo, čo ma ukľudňovalo. Nejaká nepoznaná sila, ktorá obaľovala moje telo a prinášala mu žiadanú úľavu. Nechápal som to, nevedel som tú silu definovať, ale v podstate mi to bolo jedno. Dôležité bolo, že som ešte nikdy necítil taký vnútorný pokoj. Prišli sme na parkovisko. Rose s Emmettom zaparkovali vedľa mňa a všetci sme sa vydali smerom ku škole. Všimol som si, že dnes je na parkovisku oveľa viac ľudí ako obvykle. Mysle všetkých sa ako včera, tak aj dnes, točili len okolo tých nových študentov. Dnes som v nich započul aj mená tých súrodencov – Isabella a Domenico Darkovi. Nikto o nich v podstate nič nevedel, preto boli určite všetci nažhavení ich uvidieť. Prestal som sa tým zaoberať. V podstate ma vôbec nezaujímali – my sme sa s ľuďmi nikdy nejak nebavili, bolo to pre nás dosť nebezpečné, hlavne ak sme chceli zachovať naše tajomstvo.

Zamieril som do učebne biológie, kde som mal prvú hodinu. Posadil som sa do lavice, ignorujúc zaľúbené pohľady Jessicy. Povzdychol som si – ešte stále to nevzdala. To jej večné štebotanie v mojej hlave ma neskutočne vytáčalo a k tomu ešte tie jej nápady ako ma dostať. Pokúsil som sa jej otravné myšlienky zatlačiť do úzadia, ale beznádejne. Zatvoril som oči a snažil sa myslieť na niečo, čo by aspoň trochu prehlušilo ten jej otravný hlas. V mysli sa predo mnou objavili tie strieborné oči. Stále som neprišiel na to komu partia, ani či sú skutočné, pretože človek s takými očami snáď ani neexistuje. Tak potom koho by mohli byť, ak nie nejakého človeka? Tie oči ma neustále v myšlienkach hypnotizovali, lákali ma k sebe a ja som cítil, že im nemôžem uniknúť. Popravde som ani nechcel. Ako by mali byť oni mojím spasením a vyslobodením, z tohto nekonečne nudného života.

Z myšlienok ma vytrhlo zaplopanie na dvere. Niekto vošiel a celou triedou sa rozľahlo nadšené šepkanie. Zdvihol som hlavu a uvidel to najdokonalejšie stvorenie na svete. Isabella Darková – kričalo na mňa zo všetkých strán. Nikdy, v celej svojej existencii, som nevidel krajšiu ženu. Dokonca aj krása Rosalie vyzerala ako slabý odvar, oproti tej kráse predo mnou. Zatial som ju pozoroval len zboku, no stačilo to, aby som na ňu ako omámený hľadel. Tmavé vlasy jej na chrbte vytvárali vodopád vĺn, malý noštek, plné pery roztiahnuté do úsmevu, hladká bledá pokožka, trochu podobná tej našej a dokonalá postava, to všetko patrilo tej prekrásnej bytosti. Oči mala sklonené k zemi a mne sa zažiadalo počuť jej hlas. Zameral som sa na myšlienky okolo a snažil sa medzi nimi rozoznať tie, ktoré patrili tomu úžasnému stvoreniu. No nech som sa snažil akokoľvek, jej hlas ani hlas partiaci jej bratovi, som nepočul. Za to som počul hlasy všetkých tých nadržaných spolužiakov, ktorí mysleli len na to, ako ju dostať do postele. Mal som chuť im zakrútiť krkmi – len jedno malé trhnutie a bolo by po všetkom. Z nejakého, mne nejasného dôvodu, som ju chcel chrániť pred všetkými, ktorí by jej chceli ublížiť, pred celým svetom. Znovu som sa započúval do myšlienok, sústredene hľadajúc tie jej, ale nič som nepočul. Čo sa ich dvoch týkalo, bol som ako hluchý. Rozčulovalo ma to, pretože sa mi to ešte nikdy nestalo.

Učiteľ im pokynul, aby sa posadili. Kráska sa otočila a zdvihla hlavu. Naše pohľady sa stretli a ja som zostal ako obarený. To nie je možné! Moje predstavy sa zhmotnili a ja som hľadel do očí, ktoré ma prenasledovali už niekoľko rokov. Strieborné, hypnoticky hľadiace na mňa. Pripútali si ma k sebe nejakými neviditeľnými lanami a ja som vedel, že dnešným dňom sa vo mne niečo nenávratne zmenilo. Podarilo sa mi odpútať od jej oči a všimol som si na jej tvári prekvapený výraz. Bol to zvláštny výraz – ako by bola prekvapená, že ma tu vidí - ako by ma poznala. Ale to je predsa blbosť – odkiaľ by ma mohla poznať? Veď je to len obyčajný, aj keď prenádherný, človek.

Jej brat zdvihol hlavu a zamračene na mňa pozrel. Čo sa deje? Nechápal som jeho zamračený pohľad, venovaný mne. Celé to bolo zvláštne. Znovu som sa sútredil na tú krásku predo mnou. Všimol som si, ako sotva viditeľne pokývala hlavou, ako by niekomu odpovedala na nejakú nevyslovenú otázku, jej brat sa ešte viac zamračil. Bolo to divné, ako by spolu nejak komunikovali v myšlienkach, ale to je predsa nemožné, veď sú to len ľudia, alebo nie? Hlavou mi výrilo množstvo otázok, na ktoré som však nemal odpovede. Po chvíli ju jej brat objal okolo pliec a ona sklopila zrak. Spolu sa vydali uličkou k poslednej voľnej lavici v triede. Keď prechádzali okolo mňa, zhlboka som sa nadýchol. Chcel som spoznať vôňu patriacu tej prekrásnej bytosti, no po nadýchnutí som dnes druhýkrát zostal v šoku. Vôbec nevoňali ako ľudia, dokonca ani ako čokoľvek, čo som za celú svoju existenciu cítil. V ich vôni som cítil silnú arómu ruží, klinčekov, sladkú arómu chrámového kadidla a všetko to bolo podfarbené zvláštnym zemitým podtónom. Výsledná kombinácia bola omamná. Cítil som ju až na jazyku a vyvolávala vo mne zvláštne chvenie.

Obaja sa usadili do lavice a učiteľ začal vysvetlovať novú látku. Ja som však bol duchom úplne mimo – teda vlastne ani nie tak mimo, ako o dve lavice ďalej. Neodolal som a párkrát sa obzrel jej smerom. Kŕčovito sedela v lavici a jej brat ju jemne, skoro ochraniteľsky, hladil po ruke. Ako by ju pred niečím chcel chrániť, ale pred čím? Čím ďalej, tým viac sa mi to zdalo zvláštne. Ich oči, jej oči, ktoré ma roky prenasledovali, ich zvláštna vôňa a taktiež bledá pokožka, dosť nezvyklá pre ľudí.

„...pán Cullen,“ vyrušil ma z myšlienok hlas učiteľa.

Zdvihol som hlavu a snažil sa pochopiť, čo odo mňa chce. Zjavne sa ma na niečo pýtal. Rýchlo som mu prehľadal myšlienky a našiel som správnu odpoveď.

„Dva páry,“ odpovedal som.

Zamračil sa, no napokon prikývol a pokračoval ďalej. Moja mysel sa znovu vrátila k dievčine sediacej v zadnej lavici. Všetko okolo nej a jej brata bolo akési tajomné. Ani som si neuvedomil, že zazvonilo. Spamätal som sa, až keď sa vedľa mňa objavila Alice.

„Edward si v poriadku?“ pýtala sa zamračene.

„Hej, prečo?“

„No ja neviem, zazvonilo už pred desiatimi minútami a ty tu stále sedíš. Videla som, že zmeškáš ďalšiu hodinu a tak som prišla.“

„Aha, prepáč, zamyslel som sa.

Alice prikývla.

„O chvíľu zvoní, mali by sme ísť,“ povedala a vydali sme sa spolu na ďalšiu hodinu.

Ďalšie tri hodiny som Isabellu vôbec nevidel, hoci som sa snažil ju aspoň niekde zahliadnuť. To, že som ju nevidel vo mne vyvolávalo pocit, že mi niečo dôležité chýba. Bol čas obeda a my sme spolu s Alice a Jasperom vošli do jedálne. Pri okienku sme si zobrali nejaké rekvizity – už dávno som prestal skúmať, čo vlastne si to kupujeme – a sadli sme si k našemu stolu. Netrvalo dlho a pridali sa k nám aj Rose s Emmettom. Isabellu som nikde nevidel a tak som ju aspoň sledoval v myšlienkach ostatných. Ako som si myslel, jej brat chodil všade s ňou a stále ju držal ochraniteľsky okolo ramiem. Zatiaľ to vypadalo, že sa tu s nikým moc nebavia. Trochu mi to pripomínalo nás. Že by mali taktiež nejaké tajomstvo?

Niekto vošiel do jedálne a celá jedáleň si, ako na povel, začala šepkať. Isabella, ozvalo sa v niekoho mysli. Automaticky som sa otočil ku dverám do jedálne. Stála tam v celej svojej dokonalej kráse. Jej brat ju objímal okolo pliec a obaja sa vybrali k okníčku pre jedlo. Sadli si asi o tri stoly ďalej od nás. Prekvapilo ma, že sa v jedle len prehrabávali rovnako, ako sme to robili aj my. Celkovo sa správali viac ako upíri, než ako ľudia.

„Sakra, ešte aj Edward na ňu civí. Na toho nech dievča veľmi rýchlo zabudne. Ten je môj,“ ozval sa mi v hlave otravný hlas Jessicy.

Nenávistne som sa na ňu pozrel a pohľadom jej naznačil, že môže len snívať, že by sme my dvaja niečo spolu mali. Keby dievča vie, čo sme zač, klepala by sa strachom. Otočil som sa naspäť k mojej Isabelle. Mojej? Veď sa ešte ani nepoznáme a ja si ju už privlastňujem. Na moje prekvapenie sa pozerala na Jessicu a v jej pohľade som videl niečo ako smútok. Pokrútila hlavou. Znovu mi to pripadalo, ako by odpovedala na nejakú otázku, ale nepočul som nič. Miatlo ma to, chcel som o nej vedieť viac.

„No čo Edward, čo tí noví?“ vyrušil ma Emmettov hlas.

„Neviem, nepočujem ich myšlienky,“ priznal som sa tichým hlasom.

„Ako je to možné?“ ozval sa Jasper.

„Ani ja nič nevidím v súvislosti s nimi, je to len akási nepriehľadná hmla,“ pripustila Alice zarmútene.

„Bohvie, čo sú zač?“ nahlas rozmýšlal Emmett.

„Asi by sme to mali povedať Carlislovi,“ navrhla Rose.

Všetci sme prikývli a ja som sa vrátil k sledovaniu Isabelly. Zdala sa byť trochu uvoľnenejšia a na perách jej dokonca hral aj úsmev. Potešene som sledoval aká je krásna, keď sa smeje.

„Cítili ste ich vôňu?“ opýtal som sa mimovoľne.

Všetci sa na mňa pozreli a zhlboka sa nadýchli.

„Čo to je?“ prekvapene sa ozval Jasper.

„Nikdy som nič také necítila,“ hlesla Alice.

Rose s Emmettom len prikývli.

„Ani ja, ale tá vôňa je strašne omamná,“ zasnene som šepol.

Rose sa na mňa pozrela so zvihnutým obočím, Alice s Jasperom sa len pobavene škerili a Emmett sa začal rehotať na celú jedáleň.

„Nebodaj sa nám Edward zamiloval. No to je gól.“

Hodil som na neho vražedný pohľad. To ho však ešte viac rozosmialo. Pokrútil som hlavou a vrátil sa k sledovaniu Isabelly. No pri stole, kde predtým sedeli, bolo prázdno. Ani som si nevšimol, kedy odišli. Nevšímajúc si pohľady súrodencov som zobral zo stola obed, hodil ho do koša a vybral sa na ďalšiu hodinu. Dúfal som, že znovu uvidím Isabellu. Vtedy som to pochopil, ja som sa vážne zamiloval – do bytosti, o ktorej ani neviem, či je vlastne človek... ale zistím to – musím...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 4. kapitola: