Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 2. kapitola

18.11.2009 (12:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2980×

2. kapitola

Osud nás môže drtiť dvomi spôsobmi – odmietaním naších prianí a ich plnením.

Edward

Ďalší deň v škole. Rovnako nudný a predvídateľný ako tie tisíce pred ním. Avšak je to daň za nesmrteľný život. Daň, za ktorú sme sa rozhodli zaplatiť, aby sme sa aspoň trochu mohli cítiť ako ľudia, a nie krvilačné príšery bez duše. Vždy je to rovnaké. Študenti rozdelený do tých svojích tradičných skupiniek. Ako v každej škole je tu kráľovna školy a najväčší borec, ktorý s ňou samozrejme tvorí pár. Potom sú tu ich psíkovia, ktorý za nimi všade chodia a prikyvujú každému ich slovu, ďalej tí, ktorí sú ich úplným opakom, a nakoniec zopár normálnych ľudí, ktorých myšlienky sa netočia len okolo popularity a štúdia. A skoro by som zabudol – ešte sme tu my. Ja a moji súrodenci. Pre ľudí sme nadpozemsky krásny a príťažlivý. Náš druh bol stvorený na to, aby sme na nich takto pôsobili. Má nám to uľahčiť ich lovenie, avšak moja rodina a ja sme sa vydali inou cestou. Cestou vegetariánstva, ako sme to s obľubou nazývali.

Sedel som v jedálni pri stole s mojími súrodencami. Pozeral som sa von z okna a sledoval ako prší. Stále ku mne doliehali myšlienky ostatných. Práve dnes boli hlasnejšie ako inokedy. Ako som z nich vyrozumel, zajtra majú do školy nastúpiť noví žiaci – súrodenci. Aj keď som sa snažil tie myšlienky ignorovať, dnes to nešlo. Obvykle som ich dokázal zatlačiť do úzadia, ale dnes na mňa priam kričali. Niekedy som svoj dar skutočne neznášal. Aspoň moji súrodenci nemysleli na tých nových. I keď, myšlienky Rose a Emmetta mi tiež neboli dvakrát príjemné. Mysleli na včerajšiu noc a ako vždy mi to bolo riadne nepríjemné. V podstate som už poznal celý ich sexuálny život. Ako by nestačilo, že to musím počúvať v noci doma. Náš sluch je totiž vyvinutejší ako ten ľudský a tak každú noc musím počúvať ich prejavy lásky. Nehovorím, že nie som šťastný, že sa všetci tak milujú, ale niekedy je toho už skutočne moc. Hlavne, keď ja som sám a nemám nikoho, s kým by som mohol zdieľať svoju nekonečnú existenciu.

Preto som v poslednom čase začal väčšinu nocí tráviť mimo domu. Raz pri love som narazil na prekrásnu lúku a tak tam noc, čo noc chodievam. Tam si vždy oddýchnem od tých otravných hlasov v mojej hlave. Občas, keď som tam, sa moje myšlienky zatúlajú k tým očiam, ktoré ma už prenasledujú niekoľko desaťročí. Neviem ich priradiť ku žiadnej známej tvári. Dokonca ani neviem, či osoba s takými očami existuje, ale cítim, ako by ma tie oči k sebe nejak pripútavali. Ako by ma k sebe ťahali nejakou neznámou, mne nepochopiteľnou silou.

„Edward“, vyslovenie môjho mena ma vytrhlo z premýšlania. Uvedomil som si pôvodcu toho hlasu v mojej hlave a sotva viditeľne som prikývol, na znak, že počúvam. Ten pohyb si nikto nemohol všimnúť, no ja som vedel, že moja sestra Alice, ktorej ten hlas patril, to videla.

„Deje sa niečo?“

Otočil som hlavu na jednu stranu a potom sa znovu vrátil k sledovaniu dažďových kvapiek dopadajúcich na okno. Bolo to jasné nie. Teda jasné pre mňa a Alice. Často sme viedli tieto duchovné rozhovory. Boli sme v tom už dosť dobrý. Niekedy to bolo nutné kvôli Jasperovi. Stále mu robilo problémy sa ovládať, tak sme ho s Alice sledovali. Nechceli sme, aby urobil niečo, čo by potom mohol ľutovať. Dnes však bol po love, jeho oči mali zlatú farbu a tak sme sa nemuseli obávať.

„Ja len... si nejaký zamračený a na chvíľu sa mi stratila tvoja budúcnosť.“

Ani som si neuvedomil, že sa mračím. Asi to bolo dnes spôsobené tými neutíchajúcimi hlasmi v mojej hlave, alebo spomienkou na tie hypnotické oči. Rozčulovalo ma, že ich neviem k nikomu priradiť. Mykol som plecami, ale to už moja rodina vstávala. Bol čas ísť na ďalšiu hodinu. Povzdychol som si. Ďalšia nuda. Na tejto škole ma fakt nemôže nič prekvapiť.

Po škole som nasadol do svojho Volva. Pridala sa ku mne Alice a Jasperom. Rose s Emmettom dnes išli Jeepom.

„Dnes si nejaký zamĺkly,“ skonštatovala Alice.

„Hmm,“ zamrmlal som.

Alice sa našťastie k tomu viac nevracala a v úplnom tichu, občas prerušenom Alicinými myšlienkami na zajtrajšie nákupy, sme prišli k domu. Vystúpil som z auta, s úmyslom zavrieť sa do svojej izby, pustiť si nejakú ukľudňujúcu hudbu a začítať sa do knihy, ale Alice ma chytila za ruku.

„Poď so mnou na lov,“ povedala hlasom, ktorý nezahŕňal žiadny odpor.

Povzdychol som si a rozbehli sme sa do lesa. Bežali sme vedľa seba a ja som rozmýšľal nad dôvodom tohto dnešného lovu, pretože sme ho vlastne ani jeden nepotrebovali. Alice mala určite niečo v úmysle, ale v hlave si stále opakovala francúzsku hymnu. Už som sa jej chcel opýtať, o čo jej vlastne ide, keď mi do nosa udrela vôňa. Niekde na blízku bola puma a tak som nechal Alice samú a rozbehol sa po nej. Chvíľu na to som si už vychutnával krv, prúdiacu mi dolu krkom. Bola lahodná. Keď som vypil aj poslednú kvapku, zahrabal som telo pumy do zeme a šiel pohľadať Alice. Stála na jednej čistinke a pozerala mojím smerom. Zjavne na mňa čakala. Už ma nebavilo čakať, kým sa dostane k podstate veci a tak som na ňu vybafol:

„Tak mi už povedz, prečo si ma sem vytiahla!“

„Ja... chcela som sa porozprávať...“ na chvíľu sa odmlčala, zhlboka sa nadýchla a pokračovala. „Čo sa s tebou v poslednom čase deje?“

Hmm, to keby som vedel. Ani sám sa v sebe nevyznám.

„Neviem, v poslednom čase sa cítim nejak nesvoj. Ako by mi niečo chýbalo, ale neviem prísť na to, čo by to mohlo byť,“ povedal som po pravde.

Alice sa zamyslela.

„To preto chodíš každú noc na tú lúku?“

Ani ma veľmi neprekvapilo, že o tom vedela. S jej schopnosťou som pred ňou mohol ťažko niečo utajiť.

„Aj preto, ale nie je to jediný dôvod. Len tam som sám a mám pokoj od všetkých tých otravných myšlienok,“ povedal som sa ospravedlňujúco sa na ňu usmial.

„Niekedy je to ťažké, však?“

Prikývol som. Len ona mohla pochopiť, ako veľmi to niekedy vie otráviť život. Jej dar bol podobný tomu môjmu. Taktiež ho často nemohla ovplyvniť. Jej vízie prichádzali aj bez jej pričinenia. Presne ako v tejto chvíli.

„Čo to bolo?“ opýtal som sa, keď jej vízia skončila.

„Neviem. Už sa to objavuje pár dní, ale nikdy nič bližšie nevidím,“ odvetila, ľútostivo si povzdychla a pokračovala. „Ale cítim, že zajtra sa niečo stane...“

„Volturiovci?“ skočil som jej do reči.

„Nie. Volturiovci to nebudú, tých by som videla. Toto je niečo iné, niečo nové. Asi príde nejaká zmena a pravdepodobne dosť veľká. Aspoň to tak cítim. Štve ma, že nič viac nevidím.“

Prikývol som na znak pochopenia a ponoril sa do svojích myšlienok. Alicine vízie ešte nikdy neboli takéto zahmlené.

„Mali by sme ísť, o dve hodiny začína škola,“ povedala a ja som si až teraz všimol, že už začalo svitať.

Vôbec som si neuvedomil, že sme tu strávili skoro celú noc. Normálne sa divím, že nás rodina neprišla hľadať. Alice zrejme Jasperovi povedala, že to bude na dlhšie. Zdvihli sme sa a rozbehli sa domov. V obývačke na Alice už čakal Jasper. Nervózne prechádzal z jednej strany na druhú. Ako vošla, tak k nej pribehol a vzal ju do náručia. Ona ho s láskou objala. Hľadeli si do očí a ja som nechcel rušiť chvíľu, ktorá vyzerala tak intímne. Vybehol som po schodoch a zapadol do svojej izby. Vyvalil som sa na pohovku. V hlave som si stále premietal Alicinu víziu. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že tá zmena sa bude týkať práve mňa...

Zhrnutie

Rozhodla som sa, že pokiaľ tu nebude aspoň desať komentárov, tak v tejto poviedke nebudem pokračovať. Dosť ma mrzí, že pri predchádzajúcej kapile sú len tri komentáre, pretože práve táto poviedka, tento nápad, sa mi fakt páči. Tak vás prosím, pokiaľ sa páči aj vám, tak mi zanechajte aspoň smajlíka. Ďakujem

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 2. kapitola: