Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 18. kapitola

27.02.2010 (16:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2555×

18. kapitola

Morte vyzeral byť skutočne naštvaný a ja som vôbec nevedela, čo mám čakať. Očami prechádzal z Doma na mňa a potom zavrčal:

„Čo to malo znamenať?“ opýtal sa a pri tom kládol dôraz na každé slovo.

Bella

Nadýchla som sa, aby som mu odpovedala, ale on v tom zdvihol ruku v geste, ktoré značilo, aby som zostala ticho. Hneď to aj potvrdil svojimi slovami.

„Nechcem nič počuť! Úplne mi stačilo, čo som videl. Ste normálny?! Len tak sa idem pozrieť, ako sa majú moji dvaja najlepší a čo nevidím? Viete si predstaviť, čo ste mohli spôsobiť?“

„Ale pane...“ skočil mu do reči Dom, ktorý však bol umlčaný rovnakým gestom, ako ja pred chvíľou.

„Žiadne „ale pane“. Porušili ste zákon a je na mne, aby som vyvodil dôsledky,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal.

Pre mňa, a zrejme aj pre Doma, to boli najdlhšie sekundy v živote. Cítila som strach, obavu, ale nie z toho, že by sa mohlo niečo stať mne, ale z toho, že by to mohlo mať dopad na moju rodinu – na Cullenovcov. V hlave som si premietala všetky najhoršie scenáre a vymýšľala na ne riešenia. Ale už teraz mi bolo jasné, že proti  rozhodnutiu Morteho toho veľa nezmôžem. To ticho bolo na nevydržanie a keď sa Morte konečne nadýchol, úplne som stŕpla.

„Rozhodol som sa. Od dnešného dňa a celý ďalší rok zostanete tu a budete upratovať knižnicu. Žiadne výlety na Zem a už vôbec nie do Ameriky. Po roku sa vrátite k svojej práci v Londýne,“ rozhodol, ale mne to stále nestačilo.

Stále nepovedal, čo má v úmysle s Cullenovcami. Ako budú trpieť? Len kvôli našej láske, kvôli nám?

„Pane, a čo bude s Cullenovcami?“ opýtal sa Dom skôr, ako som to stihla ja.

Morte po ňom hodil pohľad, ktorý ma prinútil sklopiť oči.

„Cullenovcom nič neurobím. Pre nich trest nemám. Majú svoje vlastné tajomstvá, ktoré musia uchovávať, preto sa nebojím, že by z ich strany niečo hrozilo, ale pre istotu ich budem stále sledovať.“

Zo srdca mi spadol obrovský kameň a Dom vyzeral byť na tom rovnako. Na mojej tvári sa samovoľne objavil šťastný a úľavný úsmev, čo neušlo Morteho pozornosti. Zamračil sa a povedal tie slová, ktoré moje šťastie znovu zadupali do zeme.

„A čo sa týka vás dvoch, tak vy sa už nikdy nesmiete s Cullenovcami stretnúť! A že si na to dám sakramentský pozor!“

„Ale pane...“ hlesla som.

„Nič Bella! Môžete byť obaja radi, že ich nechám na žive. A teraz sa odoberte k svojej práci. Myslím, že ten rok bude na upratanie celej knižnice tak akurát.“

Bola som z toho tak mimo, že som si ani neuvedomila, že  ma Dom vytiahol z Morteho pracovne a odvliekol do knižnice. Nemohla som uveriť tomu, že by som Edwarda už nikdy nevidela. Predsa musí existovať nejaká možnosť, nejaká šanca, aby sme mohli byť spolu a šťastný, alebo nie? Snažila som si predstaviť celý rok, zatvorená v tejto knižnici. Bez jediného pohľadu do tých prekrásnych očí, bez jeho úsmevu, dychu, bozkov a dotykov, bez Edwarda.

„Čo budeme robiť?“ ozval sa v mojej hlave zúfalý hlas Doma.

Úplne som pri svojom zúfalstve zabudla, že on sa musí zjavne cítiť rovnako.

„Ja neviem Dom, práve ma nič nenapadá. Som úplne zúfala. Neviem si to ani predstaviť, že by som Edwarda už nikdy nevidela.“

„Ani ja si neviem predstaviť svoj život bez Tanyi,“ odvetil.

Bolo pre nás lepšie viesť rozhovor takto v myšlienkach, keďže tu aj steny mali uši a to doslova. Máločo ušlo Mortemu, hlavne tu.

„Čo teda budeme robiť?“ opýtala som sa Doma a mala som čo robiť, aby som pri tom nevzlykla.

Dom ma objal okolo pliec a prstom mi zdvihol hlavu. V jeho očiach bolo vidieť rovnaké zúfalstvo, aké sa muselo odrážať v tých mojich, ale v jeho tvári som videla odhodlanie. Dokonca sa na jeho tvári objavilo niečo ako slabý úsmev.

„Budeme bojovať!“ rozhodne povedal a viedol ma k jednému s regálov.

„Ale ako?“

„Pokúsime sa nájsť niečo v knihách. Je tu každá kniha, ktorá kedy na svete vyšla a tiež aj knihy, ktoré ľudský svet nepozrel. Musí v nich niečo byť. Nejako to musí ísť! Ja tomu verím,“ presviedčal ma a ja som sa pristihla, že tomu tiež začínam veriť.

V tej chvíli ma niečo napadlo.

„Dom, myslíš, že by sme nejako mohli Edwardovi s Tanou doručiť list od nás? Nech vedia, že sme v poriadku a snažíme sa prísť na to, ako by sme mohli byť znovu s nimi.“

„Už ma to napadlo. Myslím, že by nám mohol pomôcť Philip. Dobre vieš, že má pre teba slabosť a tiež, že moc nemusí Morteho, takže doručiť jeden list, hlavne pokiaľ sa na neho usmeješ, by nemal byť problém.“

Na chvíľu som sa zamyslela a potom som prikývla. Obaja sme sa posadili k jednému zo stolov, bokom od ostatných. Asi som zabudla spomenúť, že v tej chvíli sme neboli v knižnici sami, ale táto knižnica, hlavne pokiaľ si predstavíte to množstvo kníh, ktoré tu máme, bola obrovská. Raz za čas sa sem vyberie každý z nás. Je dobré mať prehľad a občas sa aj trochu s nejakou knihou odreagovať. Nachádzalo sa tu vyše dvesto stolov a my sme si vybrali ten najkrajnejší, úplne v rohu. Na každom stole boli papiere, perá a iné podobné veci, ktoré by sme mohli potrebovať. Vzala som jeden papier a pustila sa do písania listu, o ktorom som si myslela, že napísať ho bude to najhoršie, čo kedy na papier dám. Dom nasledoval môj príklad a o niekoľko desiatok minút sme mali listy napísané. Obidva sme vložili do jednej obálky, na ktorú sme napísali mená našich lások spolu s ich adresou vo Forks. Pre mňa nadišiel čas, aby som našla Philipa a nejako mu ten list dala s vysvetlením a inštrukciami.

„Philip práve prišiel. Sadol si pri sci-fi šesťdesiatosem,“ povedal Dom a ja som hneď vedela, ktorý zo stolov to je.

Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, že stoly sa pomenovávali podľa literatúry, pri ktorej sa nachádzali. To znamenalo, že Philip si práve sadol pri sci-fi literatúru z roku tisícdeväťsto šesťdesiatosem. Vstala som a s listom v rukách a žiarivým úsmevom som podišla k Philipovi.

„Ahoj,“ pozdravila som.

„Isabella, prekrásna ako vždy.“

„Môžem si prisadnúť?“

„Ty môžeš všetko,“ odvetil a ja som sa zasmiala.

Dopis som stále zvierala v rukách a rozmýšľala, ako mu o ňom povedať bez toho, aby som to musela vysvetliť nahlas.

„Inak počul som, čo sa stalo a aký trest vám Morte uložil. Mrzí ma to, je to hajzel. Podľa neho my nemáme právo na nič – ani na šťastie, ani na lásku,“ povedal a jeho tvárou sa mihol tieň smútku. „Viem o čom hovorím,“ dodal a ja som si už bola istá, že s Domom nie sme sami.

Bohvie, koľko takých, ako sme my, ešte je. Milujúcich, milovaných a hlavne nešťastných. Zo zamyslenia ma vytrhol Philip, ktorý mi podal akýsi papier. Očami som ho prehla a musela som sa pousmiať. Jemu skutočne nič neujde.

„Čo odo mňa potrebuješ, lebo si isto neprišla len tak,“ stálo na ňom.

Vzala som pero a napísala: „Potrebujem pomoc, ale nikto o tom nesmie vedieť.“

Podala som ho naspäť Philipovi.

„Samozrejme. So mnou môžeš vždy rátať a hlavne, pokiaľ ide o to, aby sa Morte niečo nedozvedel. Som si istý, že ti ide práve o toto.“

„Uhádol si. Je to niečo, o čom sa Morte v žiadnom prípade nesmie dozvedieť. Potrebujem poslať tento list, čo najskôr,“ napísala som a podala to Philipovi spolu s listom pre Edwarda a Tanyu.

Philip list schoval do vrecka na saku a napísal: „Nemusíš sa báť. Pošlem to hneď zajtra.“

Keď som si prečítala, že to zajtra odošle, moje srdce poskočilo. Usmiala som sa a so zašeptaním „Ďakujem“, som odišla.

„A čo teraz? Kde začneme?“ opýtala som sa Doma, keď som si sadla.

„Najlepšie by bolo začať asi od zrodu zeme a potom postupovať ďalej. Pokiaľ v tých knihách niečo je, tak to určite nájdeme,“ povzbudzoval ma Dom, ale tiež aj seba.

Prikývla som a zobrala si prvú knihu s názvom – Ako vznikla Zem.

Už je to mesiac, čo sa snažíme s Domom nájsť niečo, čo by nás vrátilo do náručia našich lások, ale stále nič. Prečítali sme už tisícky kníh, ako pozemských, tak aj kníh z nášho sveta. Cely čas sme sa samozrejme museli tváriť, že knižnicu upratujeme. Zatiaľ sa nám podarilo odoslať, prostredníctvom Philipa, tri listy Edwardovi s Tanyou. Bohužiaľ oni nám nemohli poslať nič a to ma strašne deptalo. Ako by nestačilo toto, tak tým, že sme zatiaľ nič nenašli, sa neustále znižovala šanca, že niečo existuje. Niečo, čo by nás odtiaľto dostalo. Už som z toho bola zúfalá a Dom bol na tom rovnako. Avšak, na rozdiel odo mňa, stále veril, že nejaká možnosť existuje. Ja som už svoju nádej stratila.

Dom bol v inej časti knižnice a prehľadával knihy zo starého Egypta a ja som zatiaľ listovala knihami tohto miesta. Sedela som za stolom a pomaly obracala stránku za stránkou Knihy mŕtvych, ale mysľou som bola pri Edwardovi. Čo asi teraz robí? Ako sa cíti? Nemala som odpoveď ani na jednu zo svojich otázok. Bola som tak zahĺbená do rozmýšľania, že som skoro prehliadla jeden z príbehov. Bol o jednej z nás, ktorá sa kedysi dávno zamilovala do vlkodlaka. Morte bol podľa tohto príbehu na ňu veľmi nahnevaný a uložil jej veľmi podobný trest, ako uložil aj nám. Tento príbeh končil poučením, že žiadna bytosť, ako sme my, sa nesmie zamilovať do bytosti pozemskej. Čakala som, že sa dočítam, čo sa stalo s jej láskou, ale príbeh o tom nehovoril. Už som chcela sklamaná zatvoriť knihu, keď ma zaujala jedna trochu hrubšia stránka. Pozrela som sa na ňu z blízka a zistila, že sú to vlastne dve stránky, zlepené k sebe. Opatrne, aby som knihu nepoškodila, som stránky rozlepila a vo vnútri som našla zložený pergamen, ktorý vyzeral byť dosť starý. Po prečítaní prvých slov sa moje nádeje, ktoré som už pochovávala, znovu ozvali a to hlasnejšie, ako kedykoľvek predtým.

„Dom, rýchlo príď. Asi som niečo našla,“ poslala som mu nadšenú myšlienku a netrpezlivo na neho čakala.

Trvalo sotva minútu a Dom stál pri mne. Bez slova som mu podala pergamen a sledovala, ako sa na jeho tvári objavuje ten žiarivý úsmev, ktorý som na ňom tak milovala.

„Vyzerá to tak, že máme riešenie,“ ozval sa jeho rozradostený hlas v mojej hlave a ja som s ním nemohla inak, ako súhlasiť.

„Áno, to vyzerá, aj keď, pravdu povediac, tomu všetkému úplne nechápem.“

„Skúsme si to znovu prečítať a možno nás niečo napadne,“ navrhol Dom.

Prikývla som a v myšlienkach začala čítať.

Kto čítal príbeh na druhej strane

a myslí, že jemu sa rovnaké stane,

nech číta ďalej toto staré písmo,

aby mu to s jeho láskou vyšlo.

Keď pokynmi mojimi bude sa riadiť,

to najkrajšie na svete môže on zažiť.

V krajine, kde veľkých kopcov niet,

však trávy dostatok v tej zemi jest.

Posvätné je jedno miesto tam,

Ako vám len napovedať mám?

Odpočívajú tam mŕtvych telá,

už veky vekov, však nie je ich veľa.

Naň postav sa v bezmesačnej noci,

títo mŕtvy ti budú na pomoci.

Na samom vrchole, so svätenou vodou,

nakresli ochranný kruh a pokrop ho ňou.

Do ňho z dreva postav veľkú hranicu,

oheň si priprav a postav sa dnu.

Do rúk parfum Egyptský vezmi,

ten, čo slúži na uchovanie tiel, ver mi.

Jeden z neho hlt postačí pre dušu trpiacu,

avšak na telo musíš postaviť hranicu.

Bolesť ukrutná začne tvoje telo a dušu spaľovať,

ty však cúvnuť nesmieš, musíš ju vydržať.

Jeden sám to však urobiť nemôže,

jeho druhá polovica, nech mu pomôže.

Pre lásku jedného musia zomrieť dvaja,

by dosiahli blaženosť skutočného raja.

Po smrti pozemskej prejde duša cestu dlhú,

na inom mieste sa potom zrodí telo znovu.

Milovaný musí počkať a tiež ďalekú cestu zájde,

len s rovnakým bytosti menom svoje šťastie nájde.

Keď Dom dočítal, zostali sme na chvíľu obaja ticho. V hlave som si preberala každý verš, ale stále mi niektoré verše nedávali význam.

„Chápeš tomu všetkému?“ opýtala som sa Doma.

„Niečo áno, ale sú tam nejaké verše, ktorým nerozumiem. Skúsme to verš po verši. Myslím, že ten začiatok je jasný. Kto sa nechce vzdať svojej lásky a dopadnúť, ako ten, kto toto písal, musí čítať ďalej a riadiť sa inštrukciami.“

„Dobre a čo ten ďalší verš? V krajine kde veľkých kopcov niet, však trávy dostatok v tej krajine jest. Kde to môže byť?“ rozmýšľala som.

„Podľa toho, ako vyzerá byť starý ten pergamen, si myslím, že sa mlžeme zamerať na súčasnú Európu. A keď si predstavím nejakú krajinu, ktorá je väčšinou rovinatá a stále zelená, napadá ma jediné – Írsko. Ale čo to miesto? Posvätné je jedno miesto tam, ako vám len napovedať mám? Odpočívajú tam mŕtvych telá, už veky vekov, však nie je ich veľa. Napadá ťa niečo, lebo ja som sa o Írsko nikdy nezaujímal. Ty si kedysi čítala históriu Britského polostrova. Netušíš, kde by to mohlo byť?“

„Pokiaľ je to skutočne Írsko, tak ma napadá jediné miesto – Newgrange,“ odvetila som.

„Newgrange? Nemyslím, že som o tom niekedy počul. Čo to je?“

„Je to prastaré pohrebisko – posvätné miesto, staršie ako pyramídy, či Stonehange. Doteraz sa nezistilo, presne z ktorého roku pochádza. Predpokladá sa, že je minimálne štyritisícpäťsto rokov staré. Je to zvláštny kopec, uprostred roviny, ktorý je dookola obalený veľkými kusmi kameňa. Toto jediné ma napadá, keď uvážim, aký starý môže byť ten pergamen.“

„Asi to bude ono, poďme ďalej. Naň postav sa v bezmesačnej noci, títo mŕtvy ti budú na pomoci. Toto je myslím jasné. Musíme sa postaviť na ten kopec pri zatmení mesiaca. Na samom vrchole, so svätenou vodou, nakresli ochranný kruh a pokrop ho ňou. Do ňho z dreva postav veľkú hranicu, oheň si priprav a postav sa dnu. Ten ochranný kruh je čo?“ opýtal sa Dom.

On sa totiž nikdy nezaujímal o také veci, ako mágia, veštenie a podobne. Za to mňa tá oblasť vždy zaujímala a fascinovala. Preto som samozrejme prečítala veľa kníh a zaujímala sa o veľa vecí z tej oblasti.

„Ochranný kruh sa používa v mágii. Keď ideš čarovať a nechceš, aby sa k tebe dostali zlé sily, nakreslíš si ochranný kruh a ním to zabezpečíš. Ty sa môžeš dostať von kedykoľvek, ale nikto sa nedostane dnu. Kreslí sa buď morskou soľou, alebo kadidlom. V našom prípade, bude soľ zrejme vhodnejšie,“ povedala som potešená, že občas viem viac ako Dom. „Čo sa týka svätenej vody, tá to má umocniť, ale pri správnom zaklínadle ti zabráni vyjsť z kruhu von.“

„To s tou hranicou z dreva je jasné. Trochu mi to pripomína upaľovanie čarodejníc,“ zasmial sa.

„Čo ten ďalší verš? Do rúk parfum Egyptský vezmi, ten, čo slúži na uchovanie tiel, ver mi. Egyptský parfum? Čo tým asi myslel?“

Dom najprv nič nepovedal, ale potom sa rozbehol preč. Keď sa vrátil v ruke držal akúsi knihu. Keď som sa lepšie pozrela, zistila som, že ide o knihu o mumifikácii v starom Egypte. Posadil sa vedľa mňa a spolu sme v nej listovali, hľadajúc zmienku o nejakom parfume. Niekde uprostred knihy sme konečne na niečo narazili. Egypťania mali parfum – zvaný Qeres, ktorý mal umožniť duši prvý „sladký nádych“ v posmrtnom živote. Tento parfum bol však veľmi vzácny, lebo jeho recept sa kedysi stratil, ale vraj niekde na území Egypta, by sa malo to, čo sa z neho zachovalo, nachádzať. A najdôležitejšou informáciou bolo to, že podľa Egypťanov bol tento parfum smrteľný pre anjelov a iné nadprirodzené bytosti. Tým sa vysvetlil ďalší verš o jeho vypití a následnom zapálení ohňa. Parfum zabije dušu a oheň telo.

„Ale kde ho zoženieme?“ opýtala som sa Doma.

„Neviem Bells. Vôbec netuším, kde v Egypte by sa ten parfum mohol nachádzať a už vôbec netuším, ako sa odtiaľto dostaneme na takú dlhú dobu, aby sme ho mohli ísť hľadať. To nám u Mortyho neprejde. Hneď by vedel, o čo nám ide.“

„Hmm... to máš asi pravdu... ozaj a nemohol by nám niekto pomôcť?“

„No od Philipa to budeme asi ťažko žiadať. Aj tak už dosť riskoval za tie listy.“

„To hej, Philip v tomto prípade nepripadá v úvahu. Teraz ma tak napadá – čo Amenemhet? Ten predsa pochádza z Egypta, dokonca z obdobia, keď sa mumifikovalo. Ten určite bude vedieť, kde by sa ten parfum dal nájsť.“

„Skvelé Bells, to ma vôbec nenapadlo. Hneď idem za ním,“ povedal a už ho nebolo.

Amenemhet bol jeden z veľmi starých našich, no aj napriek tomu mal stále dobrú náladu a s Domom boli istý čas super dvojka na robenie žartíkov tu u nás. Často sa tým obaja dobre bavili. Kým Dom išiel za Amenemhetom, ja som zatiaľ čítala ďalej: Jeden sám to však urobiť nemôže, jeho druhá polovica, nech mu pomôže. To bolo jasné. My sme vždy boli vo dvojiciach, čiže, pokiaľ to urobí jeden, tak ten obrad musí spolu s ním vykonať aj jeho druhá polovica. A nie len obrad, musí s ním aj zomrieť. Ale aj tak – jeden bez druhého neprežijeme. Taký je už náš údel. Práve som sa zamýšľala nad poslednými dvomi veršami, keď sa vrátil Dom. Jeho úsmev na perách prezrádzal, že zrejme dobre pochodil. Posadil sa oproti a zostal ticho. Ja som čakala, že mi hneď prezradí, ako to prebehlo, ale on len potichu sedel a tajomne sa usmieval.

„No tak, Dom. Už ma štveš! Hovor! Ako si dopadol?“ poslala som mu po dlhých dvoch minútach.

„Do týždňa to máme,“ odvetil a ja som mala chuť skákať a tancovať.

„Ako? Kedy?“ koktala som ešte aj v myšlienkach vzrušením.

„Amenemhet, a to som ani nevedel, pochádza z kráľovskej rodiny. V jeho dobe ten parfum vlastnili oni a potom sa predával z generácie na generáciu, ale on bol akýmsi jeho neustálym strážcom. Inak, jeho prvá reakcia bola – „Ty blázen, koho tu chceš otráviť?“ Aj podľa neho je ten parfum pre nás smrteľný.“

„A čo si mu vlastne povedal? Na čo ho potrebuješ?“

„Pravdu,“ povedal Dom jednoducho a ja som mala čo robiť, aby som neskríkla.

„Pravdu? Si normálny? Čo ak to povie Mortemu?“

„Nemyslím. Amenemhet dokonca vedel, že ten pergamen existuje a poznal aj jeho autora, či skôr autorku. Vraj sledoval celý ten ich príbeh, ktorý však nemal šťastný koniec. Livia – tak sa volala tá, ktorá napísala tento pergamen – sa zamilovala do vlkodlaka, myslím, že sa volal Akito. Celý svoj život, od trestu od Morteho, prežila hľadaním spôsobu, ako by mohla byť s Akitom. No kým sa jej to podarilo, Akitu zabili a pre ňu sa tým život skončil. Zamerala sa len na to, aby našla spôsob, ako by mohol niekto z nás byť zo svojou láskou z pozemského sveta. Keď napísala tento pergamen, požiadala Morteho o smrť. Ani Amenemhet netuší, ako sa jej podarilo Morteho presvedčiť, ale vzal jej život a Livia sa z Akitom zrejme už nikdy nevidela. Takže Amenemhet úplne chápe, o čo nám ide a je ochotný nám v tom pomôcť. Dokonca navrhol, že nás bude kryť pred Mortem. Neviem, ako to chce urobiť, ale budem len rád, pokiaľ sa mu to podarí.“

Nemohla som uveriť, koľko trápenia si musela tá žena prežiť a stále bola dosť silná a ochotná, hľadať spôsob, ktorý jej už pomôcť nemohol. Pokiaľ to vyjde, budem je do konca života, či možno existencie, vďačná.

„Dobre, takže Qeres sme vyriešili. Ďalšie verše hovoria o tom, že to musíme urobiť obaja, nie len jeden z polovice celku. Ale v našom prípade je to aj tak isté, že do toho ideme obaja, takže sa dostávame k posledným dvom veršom. Po smrti pozemskej prejde duša cestu dlhú, na inom mieste sa potom zrodí telo znovu. Ako to myslela?“ opýtala som sa a pri tom sama rozmýšľala.

„Tá prvá časť je jasná, zomrieme. Ako duša, tak aj telo. No a naše duše sa zrejme znovu narodia niekde na zemi, ako malé deti, teda aspoň myslím. Teraz mi vlastne dochádza, že pokiaľ mám pravdu, tak máme veľké šťastie, že Edward s Tanyou sú upíri a nestarnú.“

„To je fakt. Takže sa niekde, pri čom, ani sami nevieme kde, narodíme ako malé deti. A ako nás potom nájdu, keď ani my nevieme, kde sa vlastne budeme nachádzať?“

„Myslím, že odpoveďou je posledný verš. Milovaný musí počkať a tiež ďalekú cestu zájde,

len s rovnakým bytosti menom svoje šťastie nájde. Je jasné, že nás nenájdu hneď, ale verím, že s ich časom a možnosťami, im to až tak dlho nepotrvá. Ešte k tomu, keď nám zostanú naše mená. Isabella a Domenico Darkoví asi príliš časté nebude.“

„Tak ma napadá, myslela tým posledné meno, ktoré sme používali na zemi, alebo to, s ktorým sme sa narodili?“ nadhodila som otázku.

„Neviem, ale Edward s Tanyou, a vlastne všetci Cullenovci, si s tým určite poradia. Inak uvedomuješ si, že budeme zas obyčajný ľudia? Ani si to neviem predstaviť.“

„To ani ja, ale budem s Edwardom a vtedy mi to bude úplne jedno,“ povedala som zasnene a začala si predstavovať ten nádherný život, ktorý nás – teda pokiaľ to vyjde – čaká.

O dvadsať dní

NeliQ

V čiernočiernej noci, kedy svetlo vydávajú len pouličné lampy a svetlušky, stoja na posvätnej pôde v ďalekom Írsku Isabella a Domenico. Okolo nich sa črtá akýsi biely kruh a okolo ich nôh sú naukladané kusy dreva. Sú otočený tvárami k sebe a ich ruky sú medzi sebou prepletené. Vôbec nevyzerajú na to, že by mali o pár chvíľ zomrieť krutou smrťou. Len sa mi to zdá, alebo si to vôbec neuvedomujú. Ani sama neviem. Do hláv im bohužiaľ nevidím, ale obaja sa tvária skoro šťastne. Môžem si len domýšľať, na čo práve teraz myslia. Na Edwarda, na Tanyu, na lásku, či šťastie? Na život, či práve na tú blížiacu sa smrť? Vôbec neviem. Som len tichým pozorovateľom tohto príbehu a neprislúcha mi zasahovať do deja, a tak len mlčky stojím opodiaľ a sledujem to dianie. Moja prítomnosť je pre nich neznáma a to mi dáva netušené možnosti. Dokonca sa k nim môžem priblížiť na sotva pár metrov.

Niekde z diaľky je počuť zvuk zvonu, odbíjajúceho polnoc. Pre Bellu a Domenica je to zvonenie akýmsi signálom, lebo na chvíľu pustia svoje ruky. Dom podá Belle zvláštnu fľaštičku, s ešte zvláštnejším a záhadnejším obsahom. Bella sa napije a podá mu ju naspäť. Dom nasleduje jej príklad a tiež sa napije. Odrazu drevo pod nimi vzbĺkne. Ani som si nevšimla, kto z nich hodil ten osudný plamienok, ale to je vlastne teraz už jedno. Vidím, že sa znovu držia za ruky. Plamene oblizujú ich telá, no oni sa stále usmievajú. Aj keď sa ich telá začnú zmietať, mne len tušenou bolesťou, ich úsmev sa nestráca. Som zbabelá, nemôžem sa na to pozerať. Nemôžem hľadieť na to, ako tie dve dokonalé bytosti pohlcuje oheň. Smutne klopím zrak k zemi a snažím sa nepredstavovať si, čo sa tam teraz deje. Okrem praskania dreva a jemného šuchotu, ktoré musí vychádzať z ich trasúcich sa tiel, nepočuť nič.

Až odrazu ten monotónny zvuk niečo prehluší. Je to hlas. Mne tak známy a im ešte známejší. Prinúti ma zdvihnúť hlavu a overiť  si, či sa mi to nesníva. A skutočne. Je to on – Morte. Pozerá na obhorené telá, z ktorých sa dá už iba tušiť, že to boli kedysi skoro ľudské bytosti, a v jeho očiach je niečo... áno... je to smútok.

„Prečo? Bella? Dom? Prečo?“ zašepká a ja som práve pochopila, že Morte nikdy nebol zlý.

Dokonca si dovolím tvrdiť, že – aj keď je to neuveriteľné – tak Morte Bellu s Domom svojím spôsobom miloval. Boli to jeho deti.

Chcela som sa otočiť a odísť. Na tomto mieste už nie je nič, čo by zapadalo do príbehu. Len dve kôpky tlejúceho popola a biely kruh. Avšak niečo ma núti ostať. Sama nechápem ten pocit, ale niečo mi hovorí, že dnes sa to tu ešte neskončilo. A skutočne. Odrazu sa vedľa Morteho objavia telá Belly a Doma. No, telá to je silný význam. Skôr by som povedala, že je to len akási hmla, ktorá sa na nich podobá.

„Prečo?“ zopakuje svoju otázku Morte, ale teraz ju smeruje priamo k jednému z obláčikov hmly.

Ten, čo má podobu Belly odpovedá: „Pre lásku.“

„Láska? Čo to je? Ľudská hlúposť, výmysel,“ rozčuľoval sa Morte.

„Nie. Láska je a okrem nej nie je nič, kvôli čomu by stálo za to žiť,“ povedal pre zmenu obláčik nesúci Domovu podobu.

„Aj zomrieť?“ opýtal sa posmešne Morte.

Mne však už nepripadal, ako ten veľký šéf, vládca sveta mŕtvych. Teraz to bol len zlomený muž.

„Láska nie je láskou, pokiaľ sa človek nedokáže obetovať pre šťastie oboch,“ oponovala Bella.

„A čo, ak toto bolo zbytočné a vy sa s Cullenovcami nikdy viac nestretnete? Čo potom?“ neprestával sa pýtať Morte.

„Potom si aspoň môžeme povedať, že sme pre záchranu lásky urobili všetko, čo bolo v našich silách.“

Morte zjavne stratil reč, lebo len zamračene hľadel na tie dva obláčiky. Odrazu sa mu však na tvári objavil jemný úsmev a povedal:

„Dobre, už je čas, aby ste išli hore. Tam vás už čakajú nové telá. Krásne znovuzrodenie,“ zašepkal a vtedy sa neďaleko odo mňa zjavil postarší pán, ktorého som nikdy nevidela a stratil sa obidvomi obláčikmi.

Na kopci zostal len Morte. Chvíľu hľadel na popol, ktorý pomaly rozfúkal vietor a potom sa otočil k odchodu. Však ešte pred tým, ako sa stratil, zašepkal:

„Bells, Dom, vy budete šťastný. O to sa ja už postarám!“

Vtedy sa naše pohľady stretli. Musela to byť len náhoda, lebo ani samotný Morte nemohol vedieť o mojej prítomnosti na tomto pochmúrnom mieste, ale skutočne sa mi zdalo, ako by ma videl. No aj tá krátka chvíľa mi stačila, aby som v jeho tvári zbadala niečo, čo ma presvedčilo, že hovorí pravdu. Že sa skutočne postará o šťastie Belly a Doma.

Čo si myslíte vy?

KONIEC

Zhrnutie

-------------------------------------------------------------------------

Hmmm tento koniec by mi asi neprešiel, či hej?

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 18. kapitola: