Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 17. kapitola

12.02.2010 (15:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3005×

17. kapitola

Ak zamlčím nejaké tajomstvo, stane sa mojím zajatcom. Ak ho prezradím, stanem sa jeho zajatcom ja.

„Všetko vám poviem, ale najdôležitejšie, čo by ste mali vedieť je, že sa neďaleko objavili ďalší upíri a rozhodne nie sú vegetariáni, ako vy,“ prehovoril Dom a okolo mňa zostalo absolútne ticho.

Bella

Ruka na mojom líci sa zastavila a ja som cítila, ako Edwardove telo stuhlo. To ticho bolo zvláštne – rozčuľovalo ma to. Nebolo počuť žiadny pohyb, ani nádych, proste nič. Štvalo ma, že som stále tak slabá, lebo som chcela otvoriť oči a pozrieť sa, čo sa deje. Vedela som, že ich to prekvapí, ale nie až takto.

„Dom, čo sa to deje?“ opýtala som sa ho v myšlienkach.

Aj keď som cítila, ako sa mi pomaly vracia sila, oči som otvoriť nedokázala.

„Predpokladám, že ich to šokovalo. Zrejme nečakali, že sa s nejakými môžeme stretnúť.“

„Myslíš, že by sme im to mali povedať? To, čo sme?“

„Neviem Bells, máme vôbec na výber? Určite budú zvedavý odkiaľ to vieme. Síce by sme im mohli znovu povedať, že je to tajomstvo, ale aj tak budú mať stále ďalšie otázky. Asi by to tak bolo lepšie,“ povedal a ja som v jeho myšlienkach počula rezignáciu.

Cítila som prílev sily a bolo mi jasné, že je od Doma. Vedela som, že už dokážem otvoriť oči, ale ešte som chcela ukončiť rozhovor s Domom.

„Ďakujem. Aj ja by som im to radšej povedala. To tajomstvo ma strašne ťaží, ale čo ON? Vieš, že máme zákaz o tom komukoľvek povedať, o tom, čo sme, kto je ON.“

„Viem, ale možno sa to ani nedozvie. Nedokáže sledovať úplne všetko. Možno teraz... keď sme na dovolenke... tak nás ani nesleduje... možno...“ hovoril príliš nepresvedčivo Dom.

„A ak áno? Aké to bude mať následky? Pre nás... pre nich?“

„To netuším, ale pokiaľ to bude v mojej moci, našej moci, nedovolím, aby sa im niečo stalo.“

Na chvíľu som sa odmlčala. Tak veľmi som chcela prezradiť Edwardovi a celej jeho rodine, čo sme, ale na druhej strane som sa strašne bála, čo bude po tom. Nebála som sa jeho reakcie, ale bála som sa JEHO – toho, ktorého meno sa nevyslovuje. Prechádzala som si v hlave a tiež aj v srdci všetky pre a proti a nakoniec som sa rozhodla.

„Povieme im to.“

„Si si istá?“

„Áno.“

To jediné slovo rozhodlo. Počula som, ako sa v izbe konečne niekto pohol a nadýchol. Hneď na to sa ozval hlas Carlisla:

„Ako... to...“ habkal.

Rozhodla som sa, že už je na čase otvoriť oči a povedať im pravdu. Trochu som sa pomrvila a na to hneď zareagoval Edward.

„Láska, si v poriadku? Ako ti je? Môžeš hovoriť?“ spustil na mňa príval otázok.

Zamrkala som a napokon otvorila oči. Zostala som hľadieť do tej najkrajšej tváre na svete, ktorá však teraz bola zamračená obavami. Skúsila som zdvihnúť ruku a ono to, k mojej radosti, išlo. Jemne som ňou pohladila Edwarda po tvári. Rovnako jemne, ako ma predtým hladil on.

„Neboj láska, už som v poriadku,“ hlesla som.

Edward sa na mňa krátku chvíľu pozeral, ako by sa snažil nájsť v mojej tvári niečo, čo by mu potvrdilo moje slová. Zrejme tam niečo aj našiel, lebo sa mi odrazu prisal na pery a drtil ma vo svojom náručí.

„Ani nevieš, ako som sa o teba bál. Už mi to nesmieš nikdy urobiť. Milujem ťa,“ šepkal medzi bozkami.

Nakoniec nás vyrušilo hlasné odkašlanie, samozrejme od Emmetta. Neochotne som sa odtiahla od Edwarda a rozhliadla sa po ostatných. Až teraz som si všimla, že sedím na pohovke a Edward vedľa mňa.  Na druhej pohovke sedel Carlisle, vedľa neho Esme a Jasper, ktorému sedela na kolenách Alice. Emmett sedel v kresle a na jeho opierke sedela Rose. Tanya sa túlila k Domovi, ktorý stál trochu bokom od ostatných. Na tvárach všetkých Cullenovcov bolo vidieť, že chcú odpovede. Pozrela som sa na Doma a ten len prikývol. Bolo mi jasné, že ma tým chcel povzbudiť. Povzdychla som si a otočila sa naspäť k ostatným.

„Zrejme by ste chceli vedieť, čo sa stalo?“

Všetci prikývli a Edward ma pohladil po chrbte.

„Asi bude najlepšie, keď začnem od začiatku. Prezradím vám, čo sme a potom pochopíte, čo sa stalo.“

Všetci na mňa dychtivo upierali svoje oči, očakávajúc moje ďalšie slová.

„Ale najprv vám položím jednu otázku. Viete kto je Azrael?“

Dúfala som, že minimálne Carlisle bude vedieť, o kom hovorím. Preto ma prekvapil hlas, ktorý sa ozval ako prvý. Bol to Emmett.

„Myslíš toho kocúra zo Šmolkov?“ opýtal sa a ja som zostala na neho nechápavo hľadieť.

Cukalo mi kútikmi, ale nejako som sa ovládla.

„Emmett, nemyslím, že Bella myslela tohto Azraela. Však?“ prehovoril Carlisle a otočil sa na mňa.

„Máš pravdu. Tohto Azraela som skutočne nemyslela. Tak druhý pokus?“

„Máš na mysli archanjela Azraela?“ ozval sa milovaný hlas vedľa mňa.

Mala som to čakať. Edward, okrem Carlisle, bol v tejto rodine najviac sčítaný.

„Kto to bol ten archanjel Azrael? To ako normálny anjel so svätožiarou a krídlami?“ vyzvedal ďalej Emmett.

Len som pretočila očami. Toto bude asi ťažké, pomyslela som si. Videla som, že Dom nemá ďaleko od toho, aby sa rozosmial. Už len tá predstava. Aj ja som mala čo robiť. Už som sa chcela pustiť do vysvetľovania, keď ma predbehol Carlisle.

„Archanjel Azrael, alebo tiež Anjel smrti. Podľa legiend prichádza k ľudom v podobe ich fyzickej smrti a prevádza ich na druhý breh, kde ich čaká súd. Pomáha týmto novo prichádzajúcim dušiam, aby sa cítili príjemne a boli zahrnuté láskou. Jeho úlohou je tiež zaznamenávať všetky mená vo veľkej knihe pri narodení a mazať pri úmrtí,“ vysvetľoval a Emmett celý čas len prikyvoval. „Taktiež má umierajúcim pomáhať od bolesti, ktorú pri umieraní cítia. Tohto Azraela si mala na mysli?“ opýtal sa a všetci sa znovu pozreli na mňa.

„Presne tohto. Sama by som to lepšie nevysvetlila. Takže zrejme budeš tiež vedieť, kto je to Thanatos?“ usmiala som sa a čakala na jeho odpoveď.

Videla som na Emmettovi, že chce znovu položiť nejakú jeho otázku, ale našťastie bol Carlisle rýchlejší.

„Thanatos bol v gréckej mytológii bohom smrti, alebo tiež bol vykresľovaný ako Samotná smrť. Bol synom bohyne noci – Nyx a mal brata – dvojča – to bol Hypnos – boh spánku. Ich otec nie je jasný, niektoré pramene hovoria, že to bol boh večnej temnoty Tartaros, niektoré, že ich otcom bol Erebos. Avšak väčšina prameňov sa zhoduje v tom, že ich bratom bol tiež Cháron – prievozník, ktorý prevážal duše do podsvetia. Thanatos bol znázorňovaný ako mladý muž s čiernymi krídlami a zhasnutou alebo zhasínajúcou pochodňou. Prichádzal si pre smrteľníkov, keď nastal ich čas určený osudom a odvážal ich do podsvetia Hádovi.“

„A...“ ozval sa znovu Emmett.

„A Hádés bol boh podsvetia,“ dodal Carlisle iba pre Emmetta.

Mohla som len žasnúť nad jeho vedomosťami. Bol skutočne veľmi vzdelaný, ale nie až tak, ako my, aspoň čo sa týkalo tohto.

„Majú tie otázky nejaký význam? Čo majú spoločné s tým, čo ste?“ vložil sa do rozhovoru Jasper.

„Samozrejme, že mali význam, pretože ten, o ktorom hovoril Carlisle, je náš šéf,“ prezradila som.

Na chvíľu zostalo úplné ticho, každý z nich si to zrejme preberal v hlave. Čakala som, kto z nich sa ako prvý ozve, typovala som to na Emmetta a nejakú jeho ďalšiu otázku. Samozrejme, som sa nemýlila.

„A ako ktorý z tých dvoch? Azrael, či ten Thana – neviem čo?“

Toto som už nevydržala a vybuchla som smiechom. Okamžite sa ku mne pridal Dom a ostatný len nechápavo behali očami zo mňa na Doma a späť. O vyvolalo ešte väčšiu salvu smiechu. Trvalo niekoľko minút než sme sa s Domom ako tak ukľudnili a ja som sa pustila do vysvetľovania.

„Azrael a Thanatos sú vlastne jedna a tá istá osoba – no skôr bytosť – len v rôznych kultúrach a náboženstvách ich nazývali inak. Rovnako ako v starom Ríme – Mors, v Japonsku – Šinigami, v slovanskej mytológii to bola Morena alebo tiež Morana, v starom Egypte – Anúbis, V Írsku – Donn, v starej Indii – Yama a množstvo ďalších. Ale vždy išlo o jednu a tú istú bytosť. Je to rovnaké ako s Bohom – rôzne náboženstvá mu dali rôzne mená,“ vysvetlila som.

„No a potom... ako ho voláte vy?“ opýtala sa Alice.

„Pane,“ odvetila som a hneď sa zasmiala. „Ale nie, my mu hovoríme jednoducho – Morte.“

„Smrť,“ zašepkal Edward.

Všetci boli z tohto zjavne šokovaní. Určite nečakali, že budeme mať niečo so smrťou. Teraz som už čakala jedinú dôležitú otázku, aj keď mi bolo jasné, že pri nej to neskončí. Rozmýšľala som, kto z nich sa ozve ako prvý. Vsádzala som na Carlisla, Edwarda alebo Emmetta, ale prekvapivo to bola Tanya.

„A čo ste potom vy?“

„Ono sa to dosť ťažko vysvetľuje. Niektorí nám hovoria anjeli, iní démoni, pre iných sme zlo a pre ďalších vyslobodenie. My vlastne ani nemáme nejaké meno. Sme tí, ktorí pomáhajú dobrým ľuďom umrieť.“

„Dobrým?“ opýtal sa Carlisle.

„Dobrým alebo skôr takým, u ktorých prevažujú dobré skutky nad hriechmi.“

„A u tých hriešnych je to ako? A ako im pomáhate?“ vyzvedal Emmett.

Všimla som si, že Dom sa presunul k Tanyi. Teraz sedel v kresle on a Tanya mu sedela na kolenách. Ruky mal ovinuté okolo jej tela a hlavu položenú na jej ramene. Cítila som, že aj Edward si ma pritiahol bližšie a stisol mi silnejšie ruku.

„Pre tých hriešnych chodia iní. Ako ste si už všimli, občas moje telo pohltí bolesť. To je bolesť umierajúceho.“

„To ako ty cítiš bolesť, keď niekto umiera?“ zhrozene skríkol Edward.

Otočila som sa na neho a stretla sa z jeho vystrašeným pohľadom. Nahla som sa a zľahka sa obtrela o jeho pery. Potom som mu prstami prešla po sánke.

„Áno a nielen to. Nielen, že ju cítim, ja ju prijímam do svojho tela a tým umierajúcemu od nej uľavím.“

„Prečo? Ako? Nejde to inak? To musíš takto stále trpieť?“ zahŕňal ma otázkami zmučený Edward.

„Láska, nejde to inak. Pred vyše tisícdvesto rokmi sme s tým súhlasili. Je to naša práca,“ vysvetľovala som.

Prikývol, ale ten zmučený, bolestný výraz z jeho tváre nezmizol.

„A čo ty Dom? Akú úlohu v tom hráš ty?“ opýtala sa ho Tanya.

„Kým Bells príjma bolesť, tak u mňa je to iné. Keď nadíde ten správny čas, pristúpim k umierajúcemu a absorbujem jeho životnú silu – energiu. Zostane len prázdne telo a duša. O tú sa potom stará niekto iný.“

„Kto?“ nemohol si odpustiť Emmett.

„Hovorí sa im Prievozníci. Odnášajú duše do pekla alebo do neba.“

„Wau, to ako vážne je nebo a peklo? Ty kokso, to je sila,“ zahíkal Emmett. „A na čo je tam potom ten váš šéf?“

„Morte je vlastne zapisovateľ. Len na ňom záleží, ktorá duša pôjde do neba, a ktorá do pekla. On zapisuje narodenie každej duše a tiež jej pozemské úmrtie. To vlastne nezapisuje, vtedy len vymaže jej meno z Knihy života. Tiež tam zapisuje dobré a zlé skutky každej duše.“

„Bells, prosím, môžeš mi vysvetliť celý ten proces? Ako to funguje? Ako viete, kam máte ísť? Čo sa potom deje s dušou?“ prosíkal Carlisle a ja som v jeho očiach videla tú dychtivosť po nových informáciach.

Normálne som sa divila, že si nevytiahol nejaký notes a nezačal si zapisovať všetko, čo hovorím.

„Na začiatku smrti je Osud. Ten určuje, kedy má ktorá bytosť zomrieť. Osud je zvláštna bytosť a vlastne ani ja sama neviem, podľa čoho určuje, kto kedy zomrie. Potom je na rade Morte. Ten usúdi, či daná bytosť patrí do neba alebo do pekla. Keď o tom rozhodne, tí z nás, ktorí majú danú oblasť na starosti, to vycítia. Tak ako ja, keď cítim bolesť a Dom príval energie. Aby som umierajúcemu uľavila od bolesti, musím priložiť svoju ruku na jeho tvár. Keď ju všetku prijmem, je na rade Dom. Priloží ruku na srdce umierajúceho a vezme si všetku jeho životnú energiu. Tým sa naša práca končí. Potom prichádza prievozník, ktorý dušu odprevadí do neba alebo do pekla. Tam duša zostáva tak dlho ako si to zaslúži. Čiže čím viac hriechov, tým dlhší pobyt v pekle a tým aj väčšie utrpenie a zas naopak, čím viac dobrých skutkov, tým je duša dlhšie v nebi. Všetko sa to teda odvíja od miery hriechov a dobrých skutkov. Niektoré duše sa vracajú znovuzrodené naspäť na zem, iné zostávajú navždy v pekle alebo v nebi. Vracajú sa len duše, ktoré nesplnili svoj pozemský údel.“

Carlisle horlivo prikyvoval, rovnako ako celá rodina. Všetci vyzerali byť fascinovaní tým, ako vlastne smrť prebieha.

„Keď si hovorila o tom, že máte na starosti nejaké oblasti... vy ako máte na starosti Forks?“ opýtal sa Edward.

„Momentálne áno, ale nielen Forks, ale aj široké okolie...“

„Ako momentálne?“ skočil mi do reči.

„S Domom sme tu vo Forks vlastne na dovolenke. Naším pôsobiskom je Londýn,“ odvetila som.

„Vy máte nárok aj na dovolenku? Fíha,“ neveriacky krútil hlavou Emmett.

„Áno, každých dvesto rokov máme nárok na dovolenku. Môžeme si vybrať miesto kdekoľvek na svete, len potom máme na starosti tú oblasť, kde sme.“

„A aká je to potom dovolenka?“ povzdychla si Alice.

„No v Londýne máme prácu tak každú hodinu, tu je to raz za niekoľko dní.“

„A kedy vám končí tá dovolenka?“ zhrozene hlesla Tanya.

„Vždy máme nárok na rok dovolenky,“ odpovedal jej Dom.

„Takže už len niekoľko mesiacov...“

„... Už len niekoľko mesiacov a budeme sa musieť vrátiť,“ dopovedala som za Edwarda.

V tej chvíli všetkým ako na povel klesli ramená a na ich tvárach bolo vidieť, že sa im to vôbec nepáči. No najhoršie sa tváril Edward a Tanya. Edward ma len pritískal k svojmu telu, ako by ma už nikdy nechcel pustiť. Ja som si ho pritískala rovnako, lebo teraz, keď som to nahlas vyslovila, zdalo sa to odrazu strašne blízko. Nevedela som si predstaviť, že budem musieť odísť. Doteraz som sa tým nechcela zaoberať, ale ten čas sa blížil závratnou rýchlosťou.

„Nie je nejaká možnosť...?“ prerušila ticho prekvapivo Esme.

„Nie, teda aspoň o žiadnej nevieme. Raz som síce započul historku a jednej z nás, ktorá sa vzdala tohto života pre lásku, ale je to len povera,“ odvetil Dom.

Všetci sa ponorili do svojich myšlienok a ja som sa rozhodla trochu porozprávať s Domom.

„Dom, o tej historke si mi nikdy nepovedal!“ kárala som ho v myšlienkach.

„Nemal som dôvod, je to len historka. Nikto mi to nikdy nepotvrdil.“

„Ty si myslíš, že by ti to niekto potvrdil? Vieš aký je Morte, všetko chce mať podľa seba. Čo ak je nejaká možnosť?“

„Myslíš? Pokiaľ áno, tak to bude niekde v knihách u nás hore.“

„Asi máš pravdu. Stálo by za to, sa do nich pozrieť.“

„Vieš koľko ich je? To nemáme šancu prečítať ani za dva roky, hlavne keď popri tom musíme robiť aj svoju prácu.“

„Hmm... ale nemôžeme to nechať len tak. Neviem si bez neho, bez nich, predstaviť svoj život,“ povzdychla som si.

„To už ani ja.“

Edward mi po chrbte kreslil ukľudnujúce krúžky, akurát som nevedela, či chce tým upokojiť mňa alebo seba. Pritiahla som si ho bližšie a pobozkala ho na pery. Chvíľu len strnulo prijímal moje bozky, ale potom sa horlivo zapojil. Bolo mi jedno, kde sa teraz nachádzame, že nás vidí celá rodina. Potrebovala som ho.

„Prosím, potrebujem ťa,“ šepla som tak, aby to nikto iný nepočul.

Edward sa odtrhol od mojich pier a ja som zostala hľadieť do jeho čiernych očí. Keď sa naše pohľady stretli, vzal ma do náruče a odniesol hore do svojej izby. Ešte som počula, ako povedal ostatným, že budeme hore a už som ležala v jeho posteli. Bolo mi jasné, že nás budú všetci počuť, ale bolo mi to jedno. Potrebovala som cítiť Edwardove telo na svojom, jeho mramorové pery, jeho túžbu. Edward moje nemé prosby vyslyšal a než som sa stihla spamätať, nemala som na sebe ani kúska oblečenia, rovnako ako on. Ľahol si medzi moje nohy a spojil naše pery. V tej istej chvíli spojil aj naše telá.

Keď sme sa po hodine od seba konečne odtrhli, už som vôbec nemyslela na to, čo sa odohralo v obývačke, ale to bola chyba. Mala som si to pamätať, mala som to čakať, ale bola som naivná, tak naivná, keď som verila, že ON to nebude počuť.

Ležala som na Edwardovom ramene v posteli. Obaja sme už boli oblečený pre prípad, že by sa Emmett rozhodol nás prepadnúť, keď to prišlo. Odrazu som cítila až príliš známu silu, ktorá ma volala k sebe.

„Bella, láska, čo sa to deje?“ ozval sa zdesený hlas Edwarda.

Pozrela som sa na miesto, na ktoré hľadel a videla, ako miznú moje nohy. Vedela som, čo sa deje, bola som si istá a... bála som sa. Pozrela som sa na Edwarda.

„Volá nás k sebe šéf. Zrejme sa dozvedel, že sme vám prezradili naše tajomstvo.“

„Čo? Prečo? Čo s vami urobí?“

Snažila som sa jeho sile brániť, ale príliš to nepomohlo. Moje nohy už nebolo vôbec vidno a pomaly sa strácal aj môj trup.

„Neviem láska. Ja... neviem,“ vzlykla som.

„Bells, nie, prosím, nechoď. Zostaň,“ šepkal a pri tom si tisol moju ruku k svojim perám.

Bolo mi jasné, že už mám len pár okamihov, preto som sa ešte nahla a naposledy ho pobozkala.

„Milujem ťa, nikdy na to nezabudni. Pokúsim sa vám dať vedieť, čo sa s nami stalo.“

„Milujem ťa Bells, navždy. Si moja jediná láska.“

Odrazu som cítila, ako sa moje telo prenáša preč a sprevádzal ma Edwardov zúfalý výkrik:

„Nieeeeeeee!“

Trhalo mi to srdce. Chcelo sa mi plakať, preklínať túto prácu, tento svet, nášho šéfa, ale nemohla som si to dovoliť, lebo som sa ocitla v Morteho pracovni. Vedľa mňa som cítila Doma, ale neodvážila som sa na neho pozrieť. Morte vyzeral byť skutočne naštvaný a ja som vôbec nevedela, čo mám čakať. Očami prechádzal z Doma na mňa a potom zavrčal:

„Čo to malo znamenať?“ opýtal sa a pri tom kládol dôraz na každé slovo.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 17. kapitola: