Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 14. kapitola

14.01.2010 (13:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2562×

14. kapitola

Edward

Bella sedela schúlená v mojom náručí. Obaja sme počúvali rozhovor medzi Emmettom a Jasperom, ktorý sa dohadovali, ktorý klub NHL je lepší. Carlisle s Esme sa  rozprávali o poslednom Esminom projekte a Alice s Rose plánovali povianočné nákupy. Môj pohľad však najčastejšie blúdil k Domovi a Tanyi. Sedeli v kúte, zahľadení jeden do druhého a viedli tichý rozhovor. Myšlienky Tanyi ešte nikdy neboli tak... ako by som to povedal... tak  zmätené. Nechápala, čo sa to s ňou deje, prečo ju k Domovi niečo tak ťahá, kto vlastne Dom je a či by medzi nimi dvomi mohlo niečo byť. Vďaka bohu, nikde v jej myšlienkach už nefigurovalo moje meno. To bola pre mňa veľmi potešujúca informácia. Bohužiaľ Domove myšlienky boli predo mnou utajené, tak som nemohol vedieť, či sa cíti rovnako.  Aj keď, z jeho výrazu tváre a nadšením, toré sa odrážalo v jeho očiach pri každej Tanyinej otázke, by sa dalo predpokladať, že jeho pocity sú rovnaké. Bella sa v mojom náručí pomrvila a ja som si spomenul na druhý darček, ktorý som jej mal v pláne dať. Už len pri spomienke naň mojim telom prebehla triaška. Nahol som sa a jemne ju pobozkal na tvár.

„Mám pre teba ešte jeden darček, ale nie tu,“ šepol som jej do ucha tak, aby to počula iba ona.

Bella sa odtiahla a prekvapene na mňa pozrela.

„A kde?“

„To je prekvapenie. Poď so mnou a zavediem ťa za ním,“ odvetil som, vymanil sa z jej náručia a postavil.

Potom som pomohol na nohy aj Belle. Celá rodina otočila hlavu naším smerom. Všetci sa usmievali, lebo vedeli, čo som pre ňu pripravil. Ruka v ruke sme sa vybrali ku dverám, keď sa ozval Domov hlas.

„Už idete?“ opýtal sa. „Dúfam, že sa ti prekvapenie bude páčiť Bells, no ako ťa poznám, tak určite. Stretneme sa doma.“

Bella sa na Doma chvíľu zamračene pozerala. Bol som si istý, že sa jej nepáči, že všetci okolo vedia o čo ide, len ona nie. Prstami som prešiel po krivke jej chrbtu, a tak si vynútil jej pozornosť. Otočila hlavu a venovala mi úsmev, za ktorý by som dal všetko bohatstvo sveta.

„Dobre Dom, doma sa vidíme,“ povedala a pri tom stále hľadela na mňa.

Objal som ju okolo pliec a vyšli sme von.

„Kam ideme?“ vyzvedala, keď sme nezamierili k môjmu autu, ale do lesa.

„Uvidíš. Teraz pobežíme. Bež za mnou,“ odvetil som.

Bella prikývla s podvihnutým obočím. Rozbehol som sa a Bella sa rozbehla za mnou. Cestu som poznal naspamäť, za posledný týždeň som tu bol už niekoľkokrát. Chcel som všetko zariadiť tak, aby sa to mojej láske páčilo. Ostatní mi s tým pomohli, hlavne Alice a Esme. Asi tristo metrov od toho miesta som zastal. Bella zastala vedľa mňa a pozrela sa na mňa s otázkou v očiach. Nemusela ju ani vysloviť a ja som vedel, čo sa chce opýtať. Dokonale som jej rozumel aj bez slov.

„Teraz sa nezľakni,“ šepol som.

Bella

Edward mi chcel dať ešte nejaký darček. Podľa jeho slov sa nachádzal niekde inde, tak sme vyšli z domu a Edward zamieril k lesu. Prekvapilo ma to. Skôr som čakala, že pôjdeme autom, ale Edward mi vysvetlil, že budeme bežať. No keď bežať, tak bežať. Stále som netušila, čo na mňa chystá, len som poslušne bežala za ním. Les redol a Edward zastal na akejsi malej čistinke. Nikde okolo nič nebolo, len ďalší les. Otočila som sa na Edwarda. Skôr než som sa stihla opýtať, kde to sme a čo tu robíme, Edward zašepkal:

„Teraz sa nezľakni.“

Jemu vlastnou rýchlosťou prešiel za mňa a skôr, než som sa stihla spamätať, mi zakryl oči. Na krátku chvíľu ma to zmiatlo, no potom som sa uvoľnila a začala viac vnímať ostatnými zmyslami.

„Teraz choď pomaly dopredu láska. Neboj, stále budem za tebou,“ šepol mi Edward do ucha.

Podľa jeho pokynov som urobila prvý krok a za ním ďalší. Prekvapivo to nebol až taký problém, ako som  čakala. Edward ma stále držal a moje zmysli presne vedeli, kde sa nachádza nejaká prekážka. Nikdy som si nemyslela, že máme zmysli až tak dobre vyvinuté, ale zas na druhej strane, nikdy som nechodila po lese so zatvorenými očami.

„Sme na mieste,“ zašepkal a odkryl mi oči.

Párkrát som zamrkala, kým si moje oči privykli. Vôbec som nevedela, čo čakať, aj preto ma pohľad, na cestičku z ruží vedúcu k akémusi domu, skutočne prekvapil. Otočila som sa na Edwarda, ale ten mi len rukou naznačil, aby som pokračovala po cestičke. Bolo mi až ľúto poškodiť tie prekrásne lupienky, no napriek tomu som sa vydala pomalými krokmi k domu. Ono to vlastne ani nebol dom, teda v našom ponímaní domu ako honosnejšej stavby. Skôr by som povedala, že chalúpka. Veľkosťou mi to pripomenulo dom, ktorý sme mali, keď sme ešte boli ľuďmi. Akurát s tým rozdielom, že tento domček bol zjavne čerstvo zrekonštruovaný. Až teraz som si uvedomila, že je postavený na malej čistinke a všade okolo neho je hustý les. Jedna zo stien bola obrastená brečtanom, ale inak mal dom akýsi bledý náter. Stena bola klasická sedlová so škridlou, ktorej farbu som nevedela pomenovať. Zatiaľ som videla len dve obdĺžnikové okná a dvere.

Lupienky ma zaviedli až ku dverám. Opatrne som ich otvorila a vošla dnu. Prebehla som očami po miestnosti, v ktorej som sa ocitla. Táto miestnosť podľa všetkého mala slúžiť ako obývačka. Hlavnou jej dominantou bolo prekrásny čierny klavír v rohu miestnosti, ktorého bieločierne klávesy ma priam lákali si k nemu sadnúť a hrať. Okrem neho tu bola krémová rohová pohovka s nízkym konferenčným stolíkom z tepaného železa, oproti ktorej na stene visela obrovská plazmová televízia. Celú zadnú stenu zaberala knižnica, ktorá bola plná rôznych kníh. Keď som sa pokochala touto miestnosťou, môj pohľad sa stočil k zemi. Lupienky tu nekončili, ale pokračovali ďalej. Otočila som sa na Edwarda, ktorý na mňa pobavene, ale s láskou, hľadel.

„Mám?“ opýtala som sa.

Edward len prikývol a postrčil ma. Urobila som niekoľko rozochvených krokov a ocitla sa v ďalšej miestnosti. Pokiaľ sa mi obývačka zdala nádherná, tak táto miestnosť bola viac ako dokonalá. Dominovala v nej obrovská kovaná posteľ s krémovými saténovými obliečkami. Hľadela som v úžase na ňu a všetko okolo mňa zmizlo. Bolo mi úplne jasné, prečo tu tá posteľ je. Keďže ani jeden z nás nespí, tak tá posteľ bude mať jediný účel. Edward to dlho odkladal, vždy so slovami, že to nie je správne miesto, ale cítila som, že práve dnes a tu je to správne miesto a čas. Edward ako by počul moje myšlienky, podišiel ku mne, zozadu ma objal a hlavu si položil na moje rameno.

„Páči sa ti?“ zašepkal.

„Dom, či posteľ?“ pýtala som sa omráčene.

Bola som omráčená domom, touto prekrásnou posteľou a samozrejme samotným Edwardom. Už len jeho prítomnosť bola sama o sebe omračujúca.

„No najprv teda dom?“ odvetil.

„Dom je nádherný. Tak útulný. Komu patrí?“

Edward sa zachichotal. Zdvihol hlavu a otočil ma k sebe.

„Láska, toto je môj darček pre teba. Tento dom je tvoj. Chcel som, aby si mala, teda aby sme obaja mali miesto, kde môžeme byť spolu sami, bez toho, aby nás niekto vyrušoval,“ odvetil a ja som vypúlila oči.

Vôbec som nečakala, že tento dom je mojím darčekom. Myslela som si, že darčekom má byť táto posteľ a niečo, po čom už dlho túžim.

„Ja som si myslela...“ nechápavo som krútila hlavou.

Edward mi prstom zdvihol bradu a naše oči sa stretli. Zostala som ako vždy uväznená v jeho pohľade, rovnako, ako on musel byť uväznený tým mojím.

„Aj to je jeden z darčekov. Teda pokiaľ si si to nerozmyslela. Nechcem ťa do ničoho...“

Ani som ho nenechala dohovoriť a prisala som sa mu na mramorové pery.

„Milujem ťa,“ šepkala som medzi bozkami.

„Aj ja teba láska. Nikdy som nikoho tak nemiloval.“

Matne som si všimla, že sme sa presunuli k posteli. Rukami som blúdila po Edwardovom chrbte, v snahe pohladiť každý jeho milimeter. Neexistuje nič dokonalejšie ako jeho mramorové telo. Prstami som obkresľovala každý jeho záhyb a zároveň sa venovala jeho perám. Edwardove ruky prechádzali od krížov po chrbtici nahor. Jeho dotyky vo mne vyvolávali chvenie. Trochu som sa odtiahla a začala mu jeden po druhom rozopínať gombíky na košeli. Asi prvýkrát za celú moju existenciu sa mi triasli ruky. Nejakým zázrakom sa mi to podarilo a Edwardova košeľa sa zviezla na zem. Konečne som pocítila pod rukami jeho nahú hruď.

„Si nádherný,“ hlesla som ponorená do preskúmavania jeho svalov.

Edward sa nahol a jazykom mi obkreslil ucho.

„Nie ja, to ty si nádherná,“ zašepkal a stiahol mi jedno ramienko šiat.

Perami mi prešiel od ucha, cez rameno a kľúčnu kosť. Tam sa zastavil a zhlboka sa nadýchol.

„Voniaš tak prekrásne. Ako najomamnejšie korenie, najvzácnejší kvet, proste dokonale.“

Jeho slová rozochveli moje telo a ja som cítila, že už nechcem na nič čakať. Chcela som ho cítiť pri sebe, na sebe a hlavne v sebe. Zdvihla som jeho hlavu a pritiahla si jeho pery k tým svojím. Lačne som ich ochutnávala, nevedela som sa ho nabažiť. Moje ruky putovali k opasku jeho nohavíc a snažili sa ich rozopnúť. To, čo by mi kedykoľvek inokedy nerobilo problémy, ma teraz priam vyčerpalo. V duchu som preklínala dômyselné zapínanie. Asi po pol minúte sa mi konečne podarilo ten opasok rozopnúť a ja som sa mohla pustiť do rozopínania gombíka na Edwardových nohaviciach.

Edward podľa všetkého nehodlal zostať pasívny, lebo som pocítila ruky na zipse mojich šiat a o chvíľu sa zviezli na zem spolu s podprsenkou. Vôbec som nechápala, ako sa mu to podarilo, ale nemienila som sa tým zaoberať. Teraz som mala lepšie veci na práci. Keďže mi už nič nebránilo, pritisla som sa čo najbližšie k Edwardovi a znovu sa vrhla na jeho nohavice. Už som sa dokázala lepšie sústrediť, a tak sa mi podarilo ich rozopnúť a dať dolu spolu s boxerkami za pár sekúnd. Myslím, že tento krát sa pre zmenu Edward nestihol spamätať a ležal na posteli, na ktorú som ho zvalila.

„Bože, si úžasná,“ zasmial sa Edward skôr, než som znovu spojila naše pery.

Sedela som na ňom obkročmo a jemne sa obtierala o jeho telo. Aj keď som sa ešte nikdy s mužom takto nebola, pripadalo mi to, čo sa dialo, úplne prirodzené. Ani som sa nenazdala a ležala som pod Edwardom. Odtrhol sa od mojich pier a jazykom obkrúžil moju bradavku. Z úst mi vyšiel hrdelný vzdych.

„Bože,“ hlesla som.

Nikdy som nezažila nič zmyselnejšie. Edward sa ešte chvíľu maznal s mojimi prsiami a potom pomaly prešiel jazykom po mojom brušku. Tam sa na chvíľu zastavil a pobozkal mi skoro každý jeho milimeter. Jeho ruka zablúdila medzi moje nohy a ja som ich podvedome odtiahla od seba. To, čo prišlo po tom, sa ani nedá opísať slovami. Edward ma hladil na mojom najintímnejšom mieste a ja som pocítila to, o čom som doteraz len čítala – absolútnu rozkoš. Moje telo prestávalo byť mojím a chvíľami sa mi zdalo, že sa vznášam. Mala som pocit, že každú chvíľu sa musí niečo stať, lebo tá rozkoš začínala byť až príliš silná. Odrazu som namiesto Edwardových prstov ucítila jeho jazyk a vtedy to prišlo. Obrovský výbuch a moje telo sa zmietalo v kŕčoch. Malou časťou svojej mysle som sa utvrdila v tom, že to, čo sa píše v knihách, nie je vždy pravda. To, čo sa so mnou dialo totiž nedokáže popísať nikto.

Uvedomila som si, že mám oči tuho zažmúrené. Otvorila som ich a ostala hľadieť do tej najkrajšej tváre na svete. Edwardovi hral na perách úsmev, no jeho oči boli úplne čierne.

„Milujem ťa,“ zašepkala som a pritiahla si ho k sebe.

Naše pery sa stretli a ja som znovu pocítila túžbu. Nikdy som si nemyslela, že po takom omračujúcom vyvrcholení ju budem znovu cítiť, ale bola tu a ja som ju potrebovala uhasiť. Pritisla som sa ešte viac k Edwardovmu vzrušenému telu a zašepkala:

„Edward prosím.“

Edward zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli. V jeho očiach som videla rovnakú túžbu aká spaľovala moje telo.

„Milujem ťa,“ šepol, trochu sa odtiahol a potom konečne spojil naše telá v jedno.

„Bože,“ vzdychla som, keď ma celú vyplnil.

Ak som si pred chvíľou myslela, že som prežila to najlepšie v mojej existencii, hlboko som sa mýlila. Toto sa s tým nedalo ani v najmenšom porovnať. Bolo tak neskutočné a dokonalé. Edward sa začal pomaly hýbať a ja som mu vychádzala v ústrety. Moje telo si žilo vlastným životom a ja som sa nechala unášať na vlnách rozkoše. Edward zrýchlil tempo a ja som sa znovu blížila k tej neviditeľnej hranici, cez ktorú som chcela prepadnúť. Otvorila som oči a stretla sa s tými Edwardovými. Zavzdychala som a vtedy to prišlo. Omračujúcejšie ako predtým. Mojím telom prechádzali mohutné vlny orgazmu. Cítila som ako Edward stuhol a j jeho tvári bolo vidieť všetku tú slasť, ktorú práve prežíval. Nikdy som nevidela nič krajšie ako Edwarda prežívajúceho orgazmus. Šťastne som sa usmiala. Edward sa zvalil vedľa mňa a pritiahol si ma do náručia.

„Bolo to prekrásne,“ zašepkala som do ticha.

„Viac než to. Bolo to dokonalé,“ odvetil Edward a pohladil ma po tvári.

Myslela som si, že nemôžem byť šťastnejšia, ale mýlila som sa. Môžem.

Ubehli dva dni a my sme stále boli v našom malom domčeku. Celé dva dni sme strávili milovaním. Boli to najkrajšie dva dni v celej mojej existencii. Nemohla som sa Edwarda nabažiť, ale zaujímalo ma, čo sa deje s Domom. Vychádzala som práve s kúpeľne a s láskou pohliadla na Edwarda, ktorý sedel za klavírom a hral. Podišla som k nemu a zozadu ho objala. Hlavu som si položila na jeho rameno a sledovala jeho prsty, ktoré zľahka prechádzali po klávesách. Skladbu som nepoznala, ale bola nádherná.

„Čo je to za skladbu?“ opýtala som sa, keď skončil.

„Neviem, práve ma to napadlo. Myslel som na teba a v hlave sa mi objavila táto melódia.“

„Je prekrásna.“

„Ty si krásna,“ povedal a oprel si hlavu o tú moju. „Rozmýšľal som, že by sme sa mali ísť pozrieť domov. Nie, že by sa mi tu nepáčilo...“

„Myslela som na to isté,“ skočila som mu do reči. „Som zvedavá, ako to dopadlo s Domom a Tanyou,“ usmiala som sa.

„Tak to som zvedavý aj ja,“ zasmial sa Edward. „Je zvláštne ako sa to vyvinulo.“

„To áno, ani ja som to nečakala, ale teší ma to. Už dlhšie som na Domovi videla, že mu niečo v živote chýba. Myslím, že to už našiel.“

Zdvihla som hlavu s jeho ramena a Edward sa postavil.

„Tak teda pôjdeme?“ opýtala som sa.

Edward sa usmial.

„Môžeme, ale najprv by si sa mala asi obliecť,“ žmurkol a ja som si až teraz uvedomila, že som dva dni na sebe nemala žiadne oblečenie.

Pri Edwardovi by mi asi aj tak dlho nevydržalo.

„To asi mala, ale ešte predtým,“ šepla som a názorne mu ukázala, po čom som túžila.

O tri hodiny sme oblečený bežali ruka v ruke lesom. Na našej lúke sme sa rozdelili, no ešte predtým sme si sľúbili, že večer prídem k nim. Pribehla som pri náš dom a tam som spomalila. Ľudským krokom som vošla dnu. Dom ležal v obývačke na pohovke a zvláštne sa škeril. Takýto úsmev som na ňom ešte nikdy nevidela. Keď si konečne všimol, že som tu, čo mu prekvapivo trvalo pár minút, ihneď sa posadil.

„Ty už si doma?“ vyhŕkol a ja som sa zasmiala.

„Áno, už niekoľko minút.“

Dom len nechápavo pokrútil hlavou. Podišla som k nemu a posadila sa na pohovku vedľa neho. Chvíľu bolo ticho. Mala som množstvo otázok, ale rozmýšľala, ktorú položiť ako prvú. Nakoniec ma Dom predbehol.

„Bells, ja... mám problém a potrebujem poradiť.“

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 14. kapitola: