Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 10. kapitola

28.12.2009 (07:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2149×

10. kapitola

Bella

Vošli sme do školy a Edward ma odprevadil až ku triede. Tak mi vtisol na pery jemný bozk a odišiel na svoju hodinu. Dom stál celý čas vedľa a prepaľoval ma pohľadom. Keď odišiel Edward, bratsky ma objal okolo pliec a vošli sme do triedy.

„Čo to malo znamenať?“ opýtala som sa ho v myšlienkach, keď sme si sadli do lavice.

„Neviem, čo myslíš,“ odvetil, ako by sa nič nestalo.

„Dom, neštvi ma, veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Prečo si Edwarda prepaľoval pohľadom? Už som ti na to niečo povedala,“ rozčuľovala som sa.

Bolo mi jasné, že vo svojej mysli počuje tieto slová, ako poriadny vreskot, no stále sa tváril ako anjelik. Nad tým prirovnaním som sa musela zasmiať, avšak stále som bola naštvaná, ako sa Dom správal.

„Bells, nemôžeš čakať, že ho teraz budem brať ako svojho najlepšieho priateľa, alebo niečo podobné,“ povedal a sotva viditeľne pokrútil hlavou.

„To by som skutočne nečakala, ale môžeš sa pokúsiť chovať aspoň trochu milo. Dobre vieš, že mi na ňom záleží.“

Dom si povzdychol, práve keď zazvonilo na hodinu a do triedy vošiel učiteľ.

„Dobre, pokúsim sa.“

„Ďakujem,“ hlesla som a začala sa venovať výkladu učiteľa.

Hodina ubehla ako nič a mňa to prekvapivo skutočne bavilo. Nikdy som do školy nechodila, takže to  bol pre mňa zážitok. Zazvonilo na koniec hodiny a ja som si začala baliť veci. Vtedy ku mne doľahli myšlienky niekoľkých spolužiačok. Z úst mi unikol tichý chichot. Dom sa na mňa pozrel s otázkou v očiach, no ja som len pokrútila hlavou. Nech si to chlapec vybaví sám. To bude mať za to, ako sa choval k Edwardovi. Jedno z tých dievčat vstalo a mierilo si to priamo k našej lavici. Tvárila som sa, ako by som o ničom nevedela a ďalej si balila veci so tašky. Podišla k Domovi a ja som mala čo robiť, aby som nevybuchla smiechom.

„Ehm... ahoj,“ povedala a Dom zdvihol hlavu. „Ty si Domenico, však?“ opýtala sa a nadšene čakala na jeho reakciu.

„O čo jej ide?“ opýtal sa ma Dom v myšlienkach.

„Uvidíš,“ odvetila som a usmiala sa.

Dom v myšlienkach zavrčal a otočil sa na dievčinu.

„Áno, som Domenico, prečo sa pýtaš?“

Dievčina na tvári vyčarovala žiarivý úsmev, že aj pani z reklamy na Colgate by zbledla závisťou.

„Ja som Jessica, ale všetci mi hovoria Jess,“ povedala a napriahla k nemu ruku.

Dom len podvihol obočie a slušne jej ňou potriasol. Domova výchova sa proste nezaprie.

„Teší ma Jess,“ hlesol a pustil jej ruku.

„No vieš, chcela som sa opýtať, či s niekým chodíš?“

Dom sa už nadychoval k odpovedi, ale ja som ho predbehla. Rozhodla som sa mu trošku pomstiť.

„Nie, môj bratček s nikým nechodí. Stále hľadá tú pravú,“ odvetila som.

V hlave mi začali znieť pekne nahlas Domove nadávky, ale to mi nemohlo pokaziť náladu. Môže si za to sám. Nemal sa tak chovať k Edwardovi.

„Aha, tak to je skvelé,“ povedala a otočila sa naspäť na Doma. „To by sme mohli niekedy spolu ísť do kina,“ vytešovala sa.

Ani nečakala na odpoveď a vrátila sa k svojím kamarátkam. Dom vyzeral byť v šoku, dokonca aj jeho nadávky v mojej hlave stíchli. Naposledy, keď sme mali dovolenku bolo takéto chovanie neprístojné a Dom, hoci na to nevyzeral, bol stále veľmi ovplyvnený dávnejšími časmi.

„Haló Dom, ideš?“ zamávala som mu rukou pred očami, lebo stále vyzeral byť dosť mimo.

„Ehm... čo si hovorila,“ prebral sa po chvíli.

„Len, že by sme už mali ísť. O chvíľu začína ďalšia hodina.“

„Jasné, ideme. Inak môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať?“ vyhŕkol, keď sme vychádzali z triedy.

Zdalo sa mi, že sa spamätal až podozrivo rýchlo, lebo jeho hlas znel dosť naštvane. Rozhodla som sa hrať blbú.

„Neviem, o čom hovoríš.“

„Tak ty nevieš o čom hovorím?“ skríkol nahlas, že sa niekoľko študentov na nás otočilo.

„Hlasnejšie by to nešlo?“ poslala som mu v myšlienkach.

Dom sa konečne uvedomil.

„Čo malo byť to: môj bratček s nikým nechodí?“ presunul svoj krik do myšlienok.

„A čo je na tom? Veď je to pravda,“ odvetila som pokojne.

Dom len zavrčal v myšlienkach a začal ma ignorovať. Aj keď som sa mu ospravedlnila, dokonca niekoľkokrát, ignoroval ma skoro celý deň. Na moje otázky odpovedal len jednoslabičnými odpoveďami a inak sa so mnou vôbec nebavil. Nadišiel čas obeda a my sme sa vydali do jedálne. Vošli sme dnu a môj zrak hneď pritiahol stôl, pri ktorom včera sedel Edward so súrodencami. Rovnako ako včera, tam sedeli aj dnes. S Domom sme prišli k okienku a vzali si nejaké jedlo. Keď sme sa otočili, Dom sa vybral ku stolu, kde sme sedeli včera. Avšak ja som si všimla, že Edward mi kýva, aby sme si prišli sadnúť k nim.

„Dom,“ oslovila som ho v myšlienkach.

„Hmm,“ zamrmlal a pokračoval ku stolu.

„Poďme si dnes sadnúť ku Cullenovcom,“ navrhla som mu, avšak ja som už bola rozhodnutá ísť si sadnúť k nim.

Domova maska ignorácie, ktorú si držal celý deň padla a nahradila ju úplne iná. Dom zvraštil čelo a ja som vedela, že som ho zase vytočila.

„Bells, nemyslíš, že to už trochu preháňaš? Nechceš ho ignorovať – dobre, držíš sa s ním za ruku – dobre, aj to beriem, bozkávaš sa s ním predo mnou – fajn, cez to sa nejako dokážem preniesť, ale nič, a to ti prisahám, nič ma nedonúti s nimi sedieť,“ zavrčal.

„Fajn,“ odvrkla som a naše cesty sa rozišli.

Ja som si sadla k Edwardovi a Dom sa posadil ku stolu, kde sme sedeli včera. Celý čas hypnotizoval tácku pred sebou a mne nevenoval ani jeden pohľad.

Edward

Celý deň som bola ako na ihlách. S Bellou som dnes nemal ani jednu hodinu a už teraz mi strašne chýbala. Bolo neuveriteľné, že za takú krátku dobu som sa do nej zamiloval a vôbec som si bez nej nevedel predstaviť ďalšiu existenciu. Konečne nastal čas obeda. Sedel som v jedálni, spolu so svojimi súrodencami, a netrpezlivo vyhliadal Bellu. Konečne sa otvorili dvere a v nich sa objavil zmysel mojej existencie. Pozrela sa mojím smerom a naše pohľady sa stretli. Stále som nemohol uveriť, že si toto dokonalé stvorenie vybralo práve mňa. Usmial som sa a ona mi úsmev vrátila. Spolu s bratom si išli po jedlo, a keď vybrali si sadnúť, naznačil som jej, nech si prisadnú k nám. Dnes sa jej brat mračil ešte viac ako obvykle. Znovu som si všimol, že spolu komunikujú v myšlienkach a podľa toho, ako sa obaja tvárili mi bolo jasné, že to nie je veľmi príjemný rozhovor. Nakoniec sa Bella vybrala k nám a jej brat si sadol sám ku stolu trochu ďalej od nás. Podišla ku stolu a ja som jej ponúkol stoličku vedľa mňa. Bella sa na mňa usmiala, no mal som pocit, že to nebol príliš šťastný úsmev. Dúfal som, že je to len kvôli tomu rozhovoru s jej bratom.

„Bella, dovoľ aby som ti predstavil mojich súrodencov Rose a Emmetta. Rose, Emm, toto je Bella,“ predstavil som ich navzájom.

Rose sa trochu mračila, bála sa, že Bella by mohla byť pre nás hrozba. Hoci som jej už doma vysvetlil, ako to je, stále mala obavy. Avšak Emmett sa usmieval od ucha k uchu. Skôr, než som stihol zareagovať, ju schoval do svojho medvedieho náručia.

„No konečne spoznávam kočku, ktorá si získala Edíkovo srdce. Že bolo na čase, po tých rokoch,“ povedal.

Ja som sa na neho zamračil, avšak Bella sa zasmiala. Celej rodine som vysvetlil, že Bella o nás vie, a že pravdepodobne nie je človek, ale že nemôže prezradiť, kto  alebo čo vlastne je. Všetci súhlasili, že to nebudú vyťahovať. Emmett sa začal baviť s Jasperom o nejakom zápase a ja som si všimol, že Bella posmutnela.

„Čo je s tvojim bratom? Prečo si nesadol k nám?“ opýtal som sa po chvíli, keď som videl, že Bella už asi desiatykrát zablúdila pohľadom k jeho stolu.

Bella si povzdychla a pokrútila hlavou.

„Je len tvrdohlavý. Jeho to časom prejde,“ hlesla.

Videl som na nej, že sa jej to nechce rozoberať, a tak som radšej mlčal. Po pár minútach som si všimol ako stuhla a jej tvár sa zvraštila bolesťou. Skôr než som stihol akokoľvek zareagovať sa k nej prirútil jej brat.

„Bells, čo ti je?“ naliehavo som sa pýtal.

Vôbec som nevedel, čo sa deje a strašne som sa bál. Bella zdvihla ruku a pohladila ma po tvári. Usmiala sa, ale bolo vidieť, že ju to stálo dosť síl.

„To nič Edward. Nič sa nedeje,“ šepla.

Brat jej už pomáhal na nohy a ja som nechápal, prečo ju nenechá sedieť. Určite by jej to teraz pomohlo viac.

„Asi by bolo lepšie, keby teraz sedela,“ smeroval som svoj návrh k jej bratovi.

On sa na mňa však len zle pozrel. Bella teraz stála vedľa neho a on ju podopieral.

„Nie Edward, ja teraz musím odísť. Neboj sa, skutočne som v poriadku. Súvisí to s tým, čo som. Po škole ťa budem čakať na parkovisku, dobre?“

„Dobre,“ dostal som zo seba, ale to už bola Bella aj s bratom pri dverách.

Keď som sa konečne spamätal, vystrelil som a vybehol za nimi. Zahliadol som, ako idú do parku vedľa školy. Nechcel som ich špehovať, ale potreboval som vedieť, čo sa to deje. Zostal som stáť tak, aby ma nevideli a sledoval, čo sa bude diať. Zastali na okraji parku a ten jej brat sa obzeral dookola. Pripadalo mi to tak, že zisťuje, či sa na nich nikto nepozerá. Jeho zrak sa zastavil na mieste, kde som stál, ale vidieť ma nemohol. Napokon sa otočil naspäť k Belle a ona mu podala obe ruky. On ich uchopil a v tej chvíli sa obaja stratili. V šoku som hľadel na miesto kde zmizli. Nemohol som uveriť tomu, čo som práve videl. Ako upír som toho za tie roky videl mnoho, ale toho ešte nie. Teraz som to už vôbec nechápal. Kto je Bella a je brat a čo to všetko malo znamenať? Z myšlienok ma vytrhla drobná ruka, ktorá dopadla na moje rameno.

„Edward, si v poriadku? Čo sa stalo?“ ozval sa za mnou hlas Alice.

„To keby som vedel,“ povzdychol som si a v skratke jej povedal, čo som práve videl.

„Myslíš, že sa skutočne vráti?“ opýtala sa Alice, keď som dohovoril.

„Neviem,“ odvetil som.

Skutočne som netušil, či sa Bella vráti a ten pocit, že ju už neuvidím, mi trhal srdce na kúsky.

„Mali by sme sa vrátiť do školy. O chvíľu začína ďalšia hodina.“

Prikývol som a mlčky sme vošli do školy. Ďalšie dve hodiny som vôbec nevnímal. Myšlienkami som bol stále u Belly a pokúšal som prísť na to, kto vlastne Bella je. No nech som sa akokoľvek snažil, nič zmysluplné ma nenapadlo. Nepodobala sa na nič, čo som poznal. Vylúčil som upírov, meničov, vlkodlakov a samozrejme ľudí, no potom mi už nezostalo nič – teda nič mne známe.

„Edward, už zvonilo. Ty nejdeš?“ vyrušil ma hlas Alice.

Trochu ma to prebralo a ja som si uvedomil, že pre mňa dnes vyučovanie skončilo. Rýchlo som nahádzal veci do vaku a rozbehol sa preč. Alice za mnou ešte niečo kričala, no ja som ju už nevnímal. Jediné, čo ma zaujímalo bolo, ako sa čo najrýchlejšie dostanem na parkovisko. Dúfal som, že tam bude, ako sľúbila. Ani na minútu som si nepripúšťal, že by tam nebola Vyšiel som zo školy a môj prvý pohľad smeroval k miestu, kde ráno stálo ich auto a tam...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 10. kapitola: