Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 1. kapitola

17.11.2009 (13:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2656×

1. kapitola

Kocky sú hodené...

Isabella

S Domenicom sme ruka v ruke vstúpili do kancelárie nášho šéfa. Bola to veľmi honosne zariadená miestnosť s veľkým množstvom kníh, z ktorých niektoré mali už stovky rokov. Šéf sedel za svojím stolom v bohate vyrezávanom drevennom kresle, ktoré bolo miestami vystlané kožou a v ruke držal knihu. Jeho pohľad bol upretý niekde do diaľky a ako vždy vyzeral, že ho nič nezaujíma, ale opak bol pravdou. Zaujímalo ho všetko, čo sa okolo neho dialo a taktiež všetko, čo sa dialo vo svete. Niekedy som ho ľutovala, mal toho skutočne dosť, aj keď my sme sa väčšinou snažili mu aspoň s časti pomôcť od jeho starostí. No dnes mu ich skôr pridáme, ako u od nich pomôžeme. Keď si nás všimol, položil knihu a hlavu otočil naším smerom. V tej chvíli vyzeral ako obyčajný človek, i keď zdanie skoro vždy klame.

„Isabella, Domenico, čomu vďačím za vašu návštevu?“ opýtal sa.

Ako vždy bol zdvorilý. Nikdy som nespoznala niekoho takého, ako bol on. V niektorých chvíľach sa choval ako môj otec a ja som ho za to raz milovala a raz nenávidela. Medzi nami bol zvláštny druh vzťahu. Nebol to len vzťah zamestnávateľ – zamestnanec. Bolo to niečo viac. Venovala som mu okúzľujúci úsmev a ujala sa slova.

„Pane, prišla som vás požiadať o dovolenku,“ povedala som rozhodne a dodala: „Už ju potrebujem.“

Šéf sa na mňa prekvapene pozrel a potom svoj pohľad otočil na Doma.

„Čo na to hovoríš ty Domenico?“ opýtal sa ho.

„Pane, súhlasím s Isabellou. Aj mne by sa už oddych hodil,“ odvetil Dom.

Šéf sa na chvíľu odmlčal. Svoj pohľad upriamil na obraz visiaci na stene a zamyslene ho pozoroval.

„Dobre. Dám vám rok. To by vám malo stačiť. Samozrejme schopnosti vám zostanú ako vždy. Vašu prácu zatiaľ prevezmú Graciel a Thomas. Pravidlá poznáte, takže vám ich nemusím vysvetľovať. Už viete kam pôjdete?“ opýtal sa a svoj pohľad znovu upriamil na mňa.

Cítila som, že aj Dom na mňa hľadí, očakavajúc moju odpoveď. Po pravde som ani sama nevedela, kam ísť. Proste som len potrebovala oddych od práce. Tie stovky rokov mi dávali zabrať.

„Ešte som nad tým nerozmýšľala. Asi to nechám na Patrika, ten niečo vyberie.“

Šéf sa na mňa usmial a prikývol.

„Dobre. A nezabudnite, presne o rok vás čakám naspäť,“ povedal a svoju pozornosť začal venovať knihe na stole.

„Ďakujem,“ povedali sme súčastne s Domom a vyšli z kancelárie.

Presunuli sme sa domov. Ja som si ľahla na pohovku a Dom sa usadil v kresle. Obaja sme mlčali, každý sa venoval svojím myšlienkam. Zatvorila som oči. Dnes by som si priala, aby som mohla spať a snívať. O čo by bol ten život krajší. Odrazu sa mi ozval v hlave Domov hlas.

„Nad čím rozmýšlaš?“

Nepoužívali sme tento spôsob komunikácie často, ale bolo fajn, že sme mali tú možnosť.

„Ale, len tak,“ odpovedala som mu rovnako v myšlienkach a nahlas si povzdychla.

„Zase myslíš na NEHO?“ nedal pokoj.

Otvorila som oči a stretla sa s jeho smutným pohľadom. Bolo mi jasné, že klamať mu nemôžem. Hneď by ma odhalil a tak som len prikývla. Dom vstal a podišiel ku mne. Posadila som sa a on ma objal. Položila som hlavu na jeho plece a rukami si objala nohy. Začal ma hladiť po vlasoch.

„Zlatíčko, dobre vieš, že to nemá zmysel. Už je to skoro sto rokov,“ zašepkal.

„Ja viem,“ vzdychla som si. „No nedokážem zabudnúť a vzhľadom na to, čo sme to ani nejde.“

„Už vieš kam by si chcela ísť a čo by si chcela celý rok robiť?“ opýtal sa po chvíli.

„Tak ma napadlo, že by som chcela vyskúšať školu. Nikdy som do nej nechodila a tak by som to chcela zažiť.“

Odtiahol sa odo mňa a ja som videla jeho prekvapený výraz.

„Škola?“ opýtal sa zjavne nechápajúc.

„Áno, škola.“

„A na čo ti to prosím ťa bude? Veď ty sa učiť nepotrebuješ. Všetky vedomosti máš už dávno v hlave.“

„Ja viem, ale... neviem ti to vysvetliť... proste cítim, že škola je pre mňa, teda pre nás, to pravé. Konečne chcem vidieť ľudí inak, ako z pohľadu našej práce,“ povedala som a vytiahla najväčší argument, o ktorom som vedela, že naisto zaberie: „A napokon, naposledy si vyberal miesto ty.“

Dom zvesil plecia a rezignoval.

„Tak dobre, ale na ďalší krát vyberiem, čo budeme robiť, znovu ja.“

„Platí,“ usmiala som sa potešená mojou výhrou.

Teraz ešte vybrať nejaké pekné miesto. Hlavne nejaké menšie, aby sme tam nemali veľa práce, pretože aj keď máme dovolenku, tak sa musíme starať o oblasť, v ktorej sa práve nachádzame. Zobrala som zo stolíku telefón a vytočila známe číslo.

„Prosím,“ ozvalo sa v telefóne.

„Ahoj Patrik, to som ja Bella. Mám pre teba úlohu.“

„Ahoj. O čo ide?“ opýtal sa a ja som mu vysvetlila svoje požiadavky.

Nebolo ich veľa. Nejaký pekný rozľahlý dom, dve rýchle autá a hlavne nejaké malé mesto niekde v Amerike. Európy som už mala plné zuby.

„Dobre, o chvíľu ti zavolám.“

Netrvalo ani dvadsať minút a zazvonil mi naspäť. Patrik bol šikovný, bol to taký náš chlapec pre všetko. Dokázal vybaviť aj nemožné, aj keď pre nás nebolo nič nemožné, aspoň čo sa materiálnych vecí týka.

„Áno Patrik? Našiel si niečo?“ opýtala som sa netrpezlivo.

„Hej. Našiel som krásny domček v malom meste s názvom Forks. Presne ako si chcela, je tam stredná škola a skoro žiadna zločinnosť. Síce je to miesto trochu upršané, ale ako vás poznám, vám to bude len vyhovovať.“

„Skvelé,“ potešila som sa.

„Zastavte sa u mňa a dám vám všetko potrebné.“

„O chvíľu sme tam,“ povedala som a položila telefón.

„Takže Forks?“ ozval sa Dom.

„Áno. Počul si Patrika. Bude to pre nás ideálne miesto a hlavne tam bude minimum práce a ja si konečne oddýchnem.“

„Dobre a ako sa budeme volať a do ktorého ročníka chceš chodiť?“

„No myslím, že vzhľadom na náš výzor by sme mohli nastúpiť do tretieho ročníka a meno? No neviem, čo tak - súrodenci Isabella a Domenico Darkovi z Londýna?“

„Hmm, Dark? Aké príznačné,“ zasmial sa Dom.

Zasmiala som sa spolu s ním.

„Mali by sme ísť za Patrikom, určite nás už čaká.“

Chytili sme sa za ruky a premiestnili sa do Patrikovej kancelárie. Celé to netrvalo ani minútu a my sme už stáli pred Patrikom.

„Ach, už ste tu,“ povedal a usmial sa.

Rovnako som sa na neho usmiala a podišla k jeho stolu. Patrik mi podal nejakú fotku.

„To je váš dom.“

Pozrela som sa na fotku. Dom bol nádherný, jedna časť bola celá presklenená, takže sa budem môcť v noci pozerať na hviezdy. Podľa fotky sa dom nachádzal v lese, za čo som bola Patrikovi vďačná.

„Je skvelý,“ vykríkla som.

Damian podišiel ku mne a vytrhol mi fotku z rúk. Chvíľu sa na ňu díval a potom sa usmial.

„Je skutočne krásny.“

„Všetko je už zariadené, okrem dokladov. Aké mená na nich majú byť?“ opýtal sa Patrik.

„Isabella a Domenico Darkovi,“ odvetila som.

„A vek?“

„Sladkých sedemnásť,“ usmiala som sa.

Patrik prikývol a pustil sa do práce. Ani nie o desať minút mi do rúk podal kompletné doklady spolu s kľúčmi od domu.

„Autá si vyzdvihnite v Seattli. Príjemnú dovolenku. Keby niečo, viete kde ma nájdete,“ lúčil sa s nami Patrik.

„Ďakujeme,“ povedala som aj za Doma.

Vyšli sme z kancelárie, chytili sa za ruky a premiestnili sa do Seattlu. Vyzdvihli sme si autá. Musela som uznať, že Patrik ma skvelý vkus. Ja som nasadla do čierneho Hummera a Dom do žltého Porsche. Cestou sme sa ešte zastavili v nákupnom centre. Museli sme si kúpiť nejaké oblečenie, kedže okrem oblečenia na sebe, sme nič nemali. Po pár hodinách nakupovania sme vyrazili smer Forks.

Skutočne som sa tešila, že si konečne oddýchnem. Jediné, čo mi kazilo radosť boli myšlienky na NEHO.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 1. kapitola: