Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smola je moja spolubývajúca Prológ + 1. kapitola

28.05.2011 (16:15) • MishellStewart • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1168×

Prológ

Smola. Päť písmen, dve slabiky. Pre niekoho obyčajné slovo, no pre mňa tmavý mrak visiaci nad mojou hlavou znamenajúci ďaľšiu katastrofu.

1. kapitola

Zalepila som poslednú krabicu a pozrela som sa na letenku ležiacu vedľa mňa na zemi. Dnes odlietam do Forks. Kiežby existovalo niečo, čo by ma donútilo ostať tu, v slnečnom Phoenixe. No nič ma tu nedrží, skôr by som povedala, že musím odtiaľto vypadnúť.

 Postavila som sa na nohy, vzala si tašku a pohladila som fotku mojej matky a mňa. Pred týždňom zomrela a s ňou aj môj otec. Mali nehodu, nejaký opitý chytrák do nich napálil. Obaja boli na mieste mŕtvi, ich telá boli takmer neidentifikovateľné. Vtedy sa mi svet úplne zrútil a spadla som do hlbokej agónie. Nič nie je horšie ako vyberať ozdobné písmo na náhrobok svojich rodičov.

A preto odchádzam do Forks bývať za mojim strýkom. Už nemôžem viac ostať v Arizone, všetko mi ich tu pripomína. Slnko, ktoré ma páli v tvári, mi pripmína mamin hrejivý úsmev, kaktusy, ktoré máme v záhrade, mi zas pripmínajú ocka a jeho usilovnú prácu okolo domu. Forks bude perfektné miesto, žiadne slnko ani kaktusy, iba smreky a dážď. Naposledy som sa obzrela a zatvorila dvere od svojej izby.

...

Na letisku v Port Angeles už na mňa čakal Fred, môj strýko z otcovej strany. Usmieval sa od ucha k uchu a vyzeral, že sa naozaj teší na naše spoločné bývanie.

„Ahoj, Bells! Som rád, že ťa vidím, aj keď by to mohlo byť za iných okolností. Je mi to ľúto, zlatko, veľmi ma mrzí, že som tam nemohol byť s tebou a dať môjmu bratovi posledné zbohom," povedal Fred a mne hneď zvlhli oči. Bože, až žalostne sa na ocka podobal. Snáď si na to nejako zvyknem.

Kriste, Bella, buď rada, že máš aspoň niekoho, kto sa o teba rád postará. Vo Phoenixe som veľa priateľov nemala, vlastne žiadneho. Malo to svoje výhody, teraz som sa nemusela s nikým lúčiť. Chabá výhovorka, ale aspoň nejaká.

Fred ma chytil okolo pliec a ťahal na parkovisko. Bolo na ňom vidno, že nevie, ako začať konverzáciu s osemnásť ročným dievčaťom napriek tomu, že som jeho neter.

„Tak, aký bol let? Dúfam, že ťa tam žiadni chlapi neotravovali. Poviem ti, Bells, vyrástla z teba riadna kočka," pozrel na mňa po očku a čakal, kým odpoviem. Ja som očervenela hádam aj na zadku. Ja a kočka? No jasné! Slová ako pekná, nádherná alebo krásna a moje meno jednoducho nešli dokopy.

„Hm, no jasné. Let bol fajn, len som trošku unavená," pozrela som sa naňho a dúfala, že úvodné reči už máme za sebou. Ako som sa pekelne mýlila! Zabudla som, že vedľa mňa sedí Fred. Ten Fred, čo s mojim otcom Charliem pokreslili všetky steny v našom meste, ten Fred, čo sa omylom na dovolenke v Las Vegas oženil s preoblečenou Marilyn Monroe. Presne ten Fred teraz sedel vedľa mňa a nevyzeral, že by chcel tak ľahko ukončiť náš rozhovor.

„No a tešíš sa do školy? Je tam kopec šikovných chlapcov, určite si vyberieš," žmurkol na mňa. Len som prevrátila oči a chystala sa povedať niečo poriadne štipľavé, ale radšej som zachovala pokoj. Netreba sa hádať hneď od začiatku.

„Tak to asi ťažko, mňa chlapci nezaujímajú," odsekla som mu a zadívala som sa z okna na okolitú krajinu.

„A kto ťa zaujíma? Dievčatá?" Otočila som sa naňho a myslela som, že mu skočím okolo krku. Od hnevu som celá očervenela. On sa tváril ako neviniatko a len mu trhalo kútikmi. Tak ma to odzbrojilo, že som nebola schopná ani odpovedať.

„To nič, Bells. Mne to nevadí, rozumiem tomu. Je moderná doba a dnes je to takmer normálne a..." Nenechala som ho dokončiť ani vetu, musela som povedať niečo skôr, ako mi začne dávať kázania.

„Fred!" vykríkla som. „Ja nie som lezba! Len ma jednoducho chlapci zatiaľ nezaujímajú," dokončila som svoju obhajobu a pozrela som sa naňho s prosebným pohľadom, nech mi dá pokoj.

Fred akoby pochopil, len prikývol hlavou a venoval sa šoférovaniu. Bolo na ňom však vidno, že si užíva, keď ma môže takto provokovať. Veď počkaj nabudúce, Fred! Už sa nenechám tak vyprovokovať.

Keď sme prechádzali okolo značky „Vitajte vo Forks!", prišlo mi zle. Ako si tu len zvyknem? Cítim sa rovnako ako keď som išla prvýkrát do školy. Nevedela som, kam mám ísť, nikoho som nepoznala a ocitla som sa na mieste, kde mi nič nebolo známe. Teraz zažívam podobné déjà vu. Napriek tomu, že je tu Fred, cítim sa sama. Dúfam, že všetky tieto pocity sú len otázkou času a zvyku...

...

Na druhý deň som sa zobúdzala do sychravého rána. Hm, čo iné som čakala?! Slnko?! Alebo mamin hlas, ktorý ma volá na raňajky?! To sa už nikdy nezopakuje, Bella! Tak sa prestaň ľutovať a spamätaj sa!

Vzdychla som si a zišla dolu do kuchyne, kde ma čakal vysmiaty Fred. Kde sa v ňom berie toľko pozitívnej nálady? Nechápem.

„Dobrý deň, každý deň!" pozdravil ma Fred. Hodila som po ňom nechápavý výraz a on sa na mňa zazubil. Pozrela som sa na jeho tanier, na ktorom bolo zopár klobások a opekaný chlieb. Usmiala som sa sama pre seba a využila situáciu na žarty.

„Počuj, Fred," začala som, „ty sa asi nechceš dožiť vysokého veku, čo?" Zamračil sa na mňa a bolo vidieť ako mu to v hlave šrotuje.

„Prečo? Myslíš, že tvoja prítomnosť ma privedie do hrobu?" začal sa rehotať. „Nuž, Bella, niečo na tom bude. Mal by som nad tým pouvažovať." Sotva to dopovedal, už sa prehýbal v kŕči smiechu na stoličke. Zamračila som sa, zas ma dostal!

„Nie, len ten tvoj tukový vankúš, čo vlastníš, je strašne erotický," hodila som naňho víťazný úsmev a odkráčala som z kuchyne. Tuším, že som ešte začula zalapanie po dychu. Keď som sa otočila, Fred už stál pred veľkým zrkadlom na chodbe, mal zdvihnuté tričko a obzeral si svoje pivné bruško. Povzdychol si a zamračil sa naň. Ja som sa len škodoradostne usmiala a vyšla z domu.

Uf, škola. Vlastne presnejšie Stredná škola vo Forks, jediná škola v tomto Bohom zabudnutom meste. Poobzerala som sa okolo seba. Škola sa skladala zo štyroch budov a veľkého ihriska. Namierila som si to rovno do kancelárie. Za stolom sedela veľmi milo vyzerajúca staršia dáma s červenými okuliarmi.

„Dobrý deň. Volám sa Isabella Swanová a som tu nová. Môj strýko vám mal volať," povedala som jedným dychom sekretárke. Oblievala ma hrozná nervozita.

„Ale iste, viem o vás. Tu máte potrebné papiere. A nezabudnite mi..." Prestala som tú ženu vnímať, lebo ma prepadol pocit, že ma niekto uprene sleduje. Automaticky som sa otočila a za sklenenými dverami som zbadala chlapca, ako ma prepaľuje pohľadom. Prekvapivosť tejto situácie mi nedovolila koncentrovať sa na jeho tvár. Ale tie oči...Tie oči ma sledovali s takým dôrazom, že som sa od nich nemohla odtrhnúť. Párkrát som zamrkala, lebo ma už začali štípať oči, a keď som sa znova obzrela, dotyčný tam už nebol.

To bolo čo?! Vôbec som nechápala svoje pocity. Cítila som sa ako hlavné hrdinky z románov, ktoré sa na prvý pohľad zaľúbia do svojho vyvoleného. Vyvoleného? Bella, nebuď smiešna, hovoril mi môj vnútorný hlas. Veď ani neviem ako vyzerá. Možno sa mi to len zdalo. Asi by som mala obmedziť románové knihy. Hej, mala by som, to je dobrý nápad.

Ukončila som svoje stupídne myšlienkové pochody a opäť sa otočila na sekretárku, ktorá si ani nevšimla moju chvíľkovú deskoncentráciu.

„... a potom nezabudnite, že si na telesnú výchovu musíte zaobstarať biele tričko a modré tepláky," významne na mňa pozrela, aby som pochopila dôležitosť tejto informácie. Telesná?! No pekne, pekne. Už teraz to tu neznášam!

Autor: MishellStewart, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smola je moja spolubývajúca Prológ + 1. kapitola: