Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smile - Prolog + 1. kapitola

28.03.2010 (15:30) • OneOFtheCullens • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1091×

Prolog

Tohto ročné letné prázdniny sú príšerne dlhé. Celé dva mesiace som ho nevidela, no stále neviem zabudnúť na jeho tvár s kúzelnými zelenými očami. Počas týchto prázdnin som si uvedomila, že už nie som tým hanblivým, naivným dievčaťom, čo uverí všetkému, čo vypustí celé mužské pokolenie z úst. Minulý rok neľutujem, už len kvôli tomu, že som spoznala asi najlepšiu priateľku na svete, hoci s trochu nevhodným humorom, no každopádne s láskavým srdcom. Ona ma zmenila a priznávam si, že som sa správala hrozne. No teraz s istotou viem, že už taká nikdy  nebudem! Už len z toho dôvodu, aby som mu ukázala, že so mnou sa nebude zahrávať. Už nikdy viac!

1.kapitola

Pred 6 mesiacmi:

Dnes nastal ten deň. Deň, kedy budem musieť opustiť všetkých mojich priaťeľov z New Yorku. Moji rodičia sa pred dvomi mesiacmi rozviedli, pretože moja mama podvádzala Charlieho. O dva dni potom ako sa Charlie odsťahoval z nášho domu si Renné priviedla domov Phila, jej spomínaného milenca. Musím však uznať, že ani Charlie vtom nebol nevinne. Pred mesiacom mi predstavil jeho novú priateľku, ktorá má 18-ročného syna, takže len o rok staršieho odo mňa. Charlie dúfal, že sa mi jeho známosť bude páčiť a musím povedať, že sa mi Jenna pozdáva viac ako mamin priateľ Phil. Jennin syn Nate je naozaj skvelý.

Za ten mesiac som si ho veľmi obľúbila. Je mi ako vlastný brat, ktorého som nikdy nemala. Chodili sme do tej istej školy dva roky no až vtedy sme sa skutočne spoznali. No teraz ich všetkých musím opustiť. Aj napriek tomu, že je marec a školský rok je ešte jen v polovici sa moja mama rozhodla, že sa presťahujeme do daždivého Forks v Severozápednej časti Spojených Štátov. Vraj potrebujeme zmenu a pokoj, aby sme si s Philom zvykli na vzájomnú prítomnosť.

Je 2.marca a ja sa so slzami v očiach lúčim so všetkými mojimi priateľmi. Kufre zbalené, letenky kúpené a dôkladne uložené v prednom vrecku môjho ruksaku sme sa vydali z mesta do minimálne polhodinovej zápchy na ceste na Kennedyho letisko. Po check-ine som sa posadila do Starbucksu a spomínala. Jasne si pamätám Matta, ktorého som od 5tej triedy nenávidela, lebo sme spolu museli sedieť v jednej lavici a navzájom sme si robili zle. Raz som sa snažila dostať do jeho mobilu no nevedela som jeho heslo a po troch pokusoch sa jeho mobil zablokoval. Až potom ako nás učiteľka v 7mej triede rozsadila som prišla na to, že som sa doňho platonicky zaľúbila. Vždy keď mi napísal sms s nejakým vtipom o blondínkach som sa rozžiarila a minuli sme množstvo peňazí následnou diskusiou. Boli to skvelé roky môjho života. Z reprudoktora sa ozval jemný ženský hlas ohlasujúci, že lietadlo je pripravené na nástup.

Po výstupe z lietadla sme si vyzdvihli našu batožinu a zamierili pred Seattleské letisko. Tam nás čakala jedna slečna z realitky, cez ktorú sme si zariaďovali kúpu domu. Bola veľmi milá a ponúkla sa, že nás odvezie až do Forks a tak sme si batožinu odložili do veľkého kufru jej BMW X6 a vydali sa na cestu do Forks. Celý čas moja mama kecala o tom ako bude chodiť do miestneho fitnescentra a vyzvedal, kde sú najlepšie ceny. Phil sa k debate hneď pripojil s tým že chce svaly ako Chuck Noris a potom sa celý zbytok cesty zabávali na faktoch o ňom typu: Niektorí ľudia nosia pyžamo so Supermanom. Superman nosí pyžamo s Chuckom Norrisom. Po nekonečných 30 minútach cesty sme zastavili pred našim novým domom.

Moja mama sa zjavne riadila heslom v jednoduchosti je krása. Neznášam, keď preháňa a toto je jasný príklad. No načo nám je taký veľký dom. Je pravda, že je pekný ale aj tak v ňom budeme bývať len my traja a sem tam k nám prídu na návštevu Philove deti. Phil bol totiž takisto po rozvode- Aká náhoda- a má dve dcéry. Larrisa má 17 a mladšia je Sarah, ktorá má 9 rokov. Problém je v tom, že obidve z duše nenávidím a už sa nemôžem dočkať ako k nám zavítajú.  Teraz sa hlavne nemôžem ešte viac znervózňovať, lebo začnem toto miesto nenávidieť ešte skôr ako vkročím do domu.

Zobrala som si moje veci z auta a vykročila k domu. Hneď ako som otvorila dvere uvidela som obrovskú halu so schodiskom a mramorovou dlážkou. Napravo boli dvoje dvere vedľa ktorých boli dve kreslá so stolíkom uprostred. Vľavo bol oblúk cez ktorý sa pravdepodobne šlo do kuchyne. Nemala som náladu preskúmavať dom tak som radšej zamierila do horného poschodia. Opäť ma prekvapila obrovská chodba s piatimi dverami.

Zamierila som k tým najvzdialenejším s nádejou, že ak budem separovanejšie bývať budem mať od mojich rodičov väčší pokoj. Otvorila som dvere a pred sebou som uvidela kompletne zariadenú dokonalosť. Bola tu obrovská posteľ, ktorá bola stavaná tak, že ju v podstate skrine rámovali do písmena L. Hneď vedľa dverí boli jedny ďalšie, o ktorých som zistila, že vedú do ... mojej vlastnej kúpeľne! Super. Konečne  nebudem musieť každé ráno čakať kým sa moja mama namaľuje a dá sa dokopy. V skutočnosti jej to dáva dosť zabrať, urobiť zo seba človeka, keďže je už v pokročilom veku a hlavne sa nasilu snaží byť ako teenagerka. Každopádne sa mi tu pomaly začína páčiť. Moja izba nebola veľká no pôsobila útulne a už teraz viem, že práve v tejto izbe budem tráviť najviac času ako v ktorejkoľvek inej.

Zhodila som si kufor vedľa dverí a s rozbehom som skočila na posteľ, ktorá sa pod náporom mojej váhy zlomila. Skvelé. Takže zajtra  asi budem musieť ísť do najbližšieho obchoďáku aby som si kúpila nejaký normálny matrac. A tak som sa rozhodla, že si pôjdem pozrieť okolie.  V rýchlosti som schmatla moju koženú bundu a šla dolu aby som René oznámila svoj plán. V hale som stretla Phila tak som mu len v rýchlosti povedala, že sa idem poprechádzať a ďalej to neriešila. Mala som šťastie, že sme bývali neďaleko veľkého parku, takže už viem, kam si budem chodiť oddýchnuť od mojej strelenej rodiny. Pomalým krokom som sa dostala až k parku a o niekoľko metrov som našla lavičku v celkom peknom stave, kde som sa následne posadila.

Veľa kľudu som si však neužila pretože o niekoľko lavičiek ďalej sedela skupina chalanov, ktorí sa hádali o jedného jointa.

„Chlapče, neser sa s tým a daj mi to! Toto nie je pre malé neskúsené deti ako si ty!“ povedal jeden.

„Idem preč, vy banda idiotov! Dnes na vás nemám náladu. Totiž ja si viem zapáliť aj doma a nie ako vy, čo vás mamička stráži na každom zasratom kroku!“ povedal z nich asi najkrajší chalan a vydal sa k východu z parku.  No mojím “šťastím“ možno bolo, že som sedela neďaleko a o chvíľu už stál pri mojej lavičke a podával mi ruku.

„Ahoj som Ed.“ Predstavil sa no bolo jasné, že už bol čiastočne nahúlený a k tomu ešte hrozne smrdel. Kebyže si odmyslím ten zápach trávy bol by celkom príťažlivý.

„Bella.“ Stiskla som mu ruku a milo sa naňho usmiala.

„Si tu nová? Ja len že som ťa tu ešte nikdy nevidel.  A máš asi najkrajší nos aký som kedy videl. Vážne!“ No dobre, takže toto bude ťažšie, ako som si myslela.

„No dnes sme sa len prisťahovali. A fakt ďakujem. Je to vec, ktorú som vždy túžila počuť,“ povedala som s miernou dávkou sarkazmu a dramaticky sa chytila za srdce.

„Ja viem ľudí potešiť. To je tu o mne už všeobecne známe.  Poď zoznámim ťa s mojimi kamošmi,“ povedal a už vstával z lavičky. Naozaj neviem, či je to dobrý nápad ísť za bandou nahúlených debilov. Dobre teraz na zoznamovanie nie je dobrá doba to si radšej nechám na neskôr. Hoci pozorovať ich by mohla byť celkom zábava. Inokedy.

„No vlastne ja by som už asi mala ísť domov. Aj tak sa stretneme v pondelok v škole,“ povedala som s nádejou, že ma nikam nebude ťahať.  Ed sa na mňa iba smutne pozrel so svojimi červeňou zaliatymi očami.

„ Tak potom v škole,“ povedal no po chvíle mu niečo doplo,“ vlastne ja idem tiež už domov takže by som ťa teoreticky mohol odprevadiť, keď je už tma. Vždy sa predsa zíde niekto, kto by ťa pred prípadným nebezpečenstvom ochránil.“ Sebavedome dvihol hlavu a čakal čo odpoviem. No už len nahúlený magor  by  ma vedel ochrániť.

Nechala som to tak a iba jednoducho prikývla. Výkriky jeho kamošov typu- Chlape, hlavne nezabudni použiť kondóm- som sa snažila statočne ignorovať.  Cestou som mala chvíľami pocit, že zaspal, pretože bol celý čas ticho, no zakaždým keď som sa naňho pozrela sa iba usmial a pokračoval ďalej v pozeraní do blba. Asi po desiatich minútach spomalil a oprel sa o mňa. Skvelé, konečná fáza účinkov trávy práve prišla. Práve mi tu zaspáva.

„Ed? Kde prosím ťa bývaš? Asi to nezvládneš domov po svojich, čo?“ spýtala som sa a dúfala som, že ešte je schopný normálnej odpovede. No namiesto toho odo mňa rýchlo odskočil a vykríkol.

„Bože môj, ty ma chceš určite znásilniť! Daj ruky odo mňa preč!“

„Sklapni ty idiot! Ešte si niekto pomyslí, že je to pravda. Samozrejme, že nie, len sa obávam, že by si sa domov nedostal v normálnom stave. No tak kde bývaš, len ťa odprevadím pred tvoj dom a tvojho panictva sa ani nedotknem. Dohodnuté?“ Dúfala som, že to jeho mozog spracuje a prikývne.

„Mimochodom ja už panic nie som od mojich 7mich rokov, len pre tvoju informáciu!“ povedal a ja som sa radšej rozhodla pre taktiku ako na 5 ročné dieťa.

„Wow! To vážne? Neveríím! A čo keby si mi o tom povedal cestou k tebe domov. Len ma prosím naviguj!“ povedala som a prekvapivo to zabralo. Tých 10 minút čo nám trvalo dostať sa k nemu mi rozprával ako mal kamarátku Christie a veľmi sa mu páčila. A keď boli na preliezkach tak s ňou mal sex cez nohavice. No čo už, každý ma iné vyjadrovanie lásky.

Nakoniec som ho odviezla domov bez ujmy na zdraví. Našťastie mám celkom dobre vyvinuté orientačné schopnosti, takže som sa domov dostala bez ďalších komplikácii. Doma som sa čo najrýchlejšie dostala do mojej izby, aby som nemusela vysvetľovať môj neskorý príchod a zaliezla do sprchy. Keď som konečne ležala na mojej zlomenej posteli, uvedomila so si, že toto je len prvý deň, čo som v tomto nenormálnom meste zvanom Forks.

Prosííím napíšte mi, čo mám zlepšiť,

a ja sa budem snažiť

každou kapitolou o lepšiu tvorbu.

Ďakujem.

Autor: OneOFtheCullens (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smile - Prolog + 1. kapitola: