Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sklamaná dôvera - 9. kapitola

28.07.2016 (20:00) • Kathy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1545×

„Jasné,“ povedala som.

Usmial sa na mňa. Nastúpili sme do jeho auta a vydali sa na cestu. Skoro celú cestu sme mlčali. Iba raz sa ma opýtal, či mi nie je zima. Počas cesty som si trocha zaspomínala. Niekedy mi spomienky len tak prídu samé na rozum. Hoci niektoré by mohli byť zabudnuté.

Ako tak auto uháňalo, tak som si spomenula, ako sme behali po lesoch v mojej rodnej zemi, na vôňu trávy, po ktorej sme chodili. Na veľkosti lesov, keď sme sa naháňali a tak ďalej.

Ani som sa nenazdala a boli sme na mieste. Ihneď, ako sme vošli do pekne vyzerajúcej reštaurácie, sa k nám zbehli minimálne tri čašníčky. Pekne nás usadili a doniesli jedálny a nápojový lístok. Keď sa mi konečne podarilo objednať si cestoviny s omáčkou, tak prešlo hádam aj desať minút. Celý čas sa čašníčky nevedeli prestať pýtať Edwarda, čo si dá on. Objednal si iba minerálku.

Ja mám šťastie. Ja môžem jesť. A ľudské jedlo jem veľmi rada, najmä čokoládu.

„Taaaaaakže. Tvoj otec je miestny šerif, nie?“ opýtal sa.

„Áno. A tvoj je doktor, nie?“ opýtala som sa. 

On sa iba zasmial. Tak pekne sa smial. Po pár minútach nezáväznej konverzácie mi doniesli konečne jedlo.

„Cestuješ veľa?“ opýtal sa ma znenazdajky.

„Teraz už ani tak nie, ale áno, cestovala som veľa,“ odpovedala som úprimne.

„A ty?“

„Noooo, ako sa to vezme. Ale dá sa povedať, že tiež áno,“ odpovedal.

Po tejto mini konverzácií nastalo veľmi trápne ticho. Keby som nejedla, bolo by to horšie. Rýchlo som do seba nahádzala tie cestoviny. Celý čas ma pri tom pozoroval. Vôbec som netušila o čom s ním mám hovoriť. Nikdy som v podobnej situácií nebola.

Keď zaplatil, tak sme sa šli prejsť. Nejako sa tá konverzácia nakoniec rozprúdila. Bavili sme sa o knihách, filmoch a o ešte kope iných vecí. Zistili sme, že máme toho veľa spoločného. 

Nejako sme sa rozkecali a začali sme sa baviť o minulosti. Uvedomila som si, ale až po pár minútach, že to, o čom hovoríme, nie je práve ta najbezpečnejšia téma. Musela som si dávať pozor, aby som nepovedala niečo nevhodné.

On hovoril prevažne o miestach, ktoré navštívil. Ani si neuvedomoval, že hovorí príliš rýchlo na človeka. Ale mne to nevadilo. Veľmi rada ho počúvam, keď rozpráva. Bolo to ako počúvať dobre známu melódiu.

„Na ktorom mieste sa ti najviac páčilo? “ opýtala som sa.

„Asi na Alijaške, “ odpovedal.

Ja som sa len tak pousmiala, lebo hneď ma napadlo, kto tam býva už dobrých pár rokov. Tanya, Kate a Irina a počula som, že sa pridružili ďalšie ženy. Tanya, Kate a Irina boli tri sestry, ktorým sme zabili matku kvôli nesmrteľnému dieťaťu.

Tanya a Kate to v podstate chápali. Zákon je zákon. Videli na vlastné oči, že to dieťa je nebezpečné a je potrebné sa ho zbaviť, ich matku sme museli zlikvidovať tiež, lebo už v myšlienkach plánovala ďalšie.

Irine nezáležalo na dieťati. Ona chcela len zachrániť svoju matku. Chápala som ju. Aj ja som prišla o matku. Lenže ja, na rozdiel od nich, si ju nepamätám. Zomrela pár dní po pôrode. Môj otec ma preto neznášal. Nikdy mi neodpustil, že som ju zabila. Dával mi to za vinu až do konca jeho života.

Ale úplne som chápala Edwarda, prečo sa mu na Aljiaške muselo páčiť. Toľko prekrásnych žien.

„A tebe?“ opýtal sa ma znenazdajky.

„To je ťažká otázka, “ povedala som.

Musela som rýchlo napínať svoj mozgové závity, aby som prišla s odpoveďou, ktorá by bola uspokojujúca, ale zároveň by veľa nenapovedala. Zahľadela som sa do jeho zlatých očí a na chvíľu okolitý svet akoby zmizol. Prestal existovať a ja som sa strácala len v tom zlate.

„Je toho viac,“ povedala som.

Lepšia odpoveď ma nenapadla. Len sa pousmial a neprestával na mňa hľadieť.

„Asi by sme mali pomaly už ísť,“ povedal.

Ani som si neuvedomila koľko je hodín. Naozaj už bol čas odchodu. Nasadli sme do auta. Počas cesty sme udržiavali prijemnú, ale nevinnú konverzáciu.

„Bol to pekný večer, ďakujem,“ povedala som, keď zastavil pred Charlieho domom.

„Bol, aj ja ďakujem a dobrú noc“ povedal.

„Dobrú,“ odpovedala som späť so smiechom, lebo som vedela, že nespí.

Vystúpila som z auta a pobrala sa k domu. Charlie už tvrdo chrápal na gauči. Nechala som ho tak, len som zamkla, vypla svetlá a telku.

Vyšla som hore, osprchovala sa, umyla si zuby a ľahla si do postele. Po pár minútach som zaspala.

Do sna sa mi zrazu vkradla minulosť.

Spomínala som na veľmi vzdialenú minulosť. Bola som uprostred lúky, keď tu z ničoho nič začalo pršať. Na moje telo bubnoval dážď. Na oblohe predo mnou sa zablyslo. Noc preťalo hrmenie. Nachádzala som sa v polospánku, keď sa spustil lejak. Po chvíli som mala premočené šaty. Aspoň to čo z nich ostalo. Dážď mi chladil otvorené rany na chrbte. Zasa otcova zla nálada. Po pár hodinách dážď ustal. Keď už som myslela, že zaspím, začula som kroky. Nie ľudské, ale zvieracie. Počula som, ako sa premieňa na človeka, ale nemala som silu dvihnúť hlavu.

Zrazu si ma len vyhodil do náručia a utekal so mnou do najbližšieho domca. Tam ma položil na posteľ, vyzliekol do nitky premočené oblečenie a pozakrýval ma hrubými paplónmi.

„Chceš, aby som ti vyčistil rany, alebo až keď sa vyspíš?“ opýtal sa Derek.

„Teraz nie, chcem len spať,“ zamrmlala som.

Ako náhle som to dopovedala, už som spala. Na ďalší deň som sa zobudila s pocitom tepla. Na môj chrbát dopadalo tisíce lúčov. Bolo by to príjemné, kebyže mi chrbát nepretínajú tri dlhé rany po biči. Pomaly som sa posadila. Prvú vec čo som uvidela, bol Derek ako sedí v kresle.

„Pripravená na čistenie?“ opýtal sa ma.

„Mám na výber?“

Len sa zaškeril. Rany po obyčajnom biči by sa zahojili. Lenže otec si vždy dáva pozor, aby zobral ten, po ktorom to nie je také ľahké.

Ľahla som si na posteľ tak, aby mi mohol čo najlepšie vyčistiť rany. Keď mi na ranu začal vylievať alkohol, myslela som si, že vybuchnem. Neskutočne to pálilo. Zrazu mi chcel vyčistiť druhú ranu, keď sa s rachotom otvorili dvere a tam bol...

Vtedy som sa zobudila na nepríjemný pocit, že nie som sama. Zacítila som upíra. Rýchlo som sa posadila. Tak rýchlo, že som ho na sekundu zahliadla. Edwarda. On tu bol. Špehoval ma? Prečo? Čo od toho čakal? Má nejaké podozrenie? 

Pozrela som sa na budík. Päť hodín ráno, to už určite nezaspím. Pomaly som sa poobliekala, šla umyť a zabehať. Nie je nič lepšie ako beh. Hoci najlepšie je, keď sa môžem hnať lesom oveľa väčšou rýchlosťou, ale teraz som si to nemohla dovoliť.

Pri behu som rozmýšľala. Prišla som sem, aby som viedla ako tak normálny život. Čo sa mi očividne nepodarí úplne, vzhľadom ku Cullenovcom. Mala som chuť ísť rovno za Edwardom a všetko mu o sebe povedať. Ale bála som sa. Po dlhej dobe mojej existencie som pocítila ozajstný strach. Nechcela som oňho prísť. Kebyže sa to dozvie, je možnosť, že už by ma nemal tak rád. Alebo by to považoval za príliš veľké klamstvo a znenávidel by ma.

Po asi hodinke a pol behu som sa vybrala späť domov. Znova som sa osprchovala a pripravila raňajky. Aj keď bol Charlie prekvapený, že som tak skoro hore, nijako to nekomentoval.

Do školy som sa vybrala skôr ako obvykle. Keďže nepršalo, sadla som si vonku na lavičku a vytiahla učebnicu. Niekto by sa bol čudoval, ako to, že neovládam všetko, vzhľadom k môjmu veku.

Odpoveď je jednoduchá. V minulosti ma veľa vecí nezaujímalo. Nestarala som sa o väčšinu vecí takéhoto typu. Ekonómia či geometria mi bola v minulosti úplne nepodstatná, vedela som len to, čo bolo nutné. 

Ani som sa nenazdala a už bolo treba ísť do triedy.

Po asi dvoch minútach do triedy vošiel Edward. Zahľadela som sa do jeho topásových očí a pomyslela si, že raz mu budem musieť povedať pravdu. 

Autor: Kathy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sklamaná dôvera - 9. kapitola: