Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sirota - Lizzie (Bonus)

03.09.2010 (13:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2344×

Sirota: Lizzie (Bonus)

Keď bol do už aj tak zvláštnej rodiny plnej upírov srdečne privítaný aj vlkolak ako láska jednej z najmladších členov, každý si myslel, že už viac prekvapení sa v ich životoch neobjaví. Trošku sa však mýlili. Dvaja členovia rodinky ešte nenašli svoje polovičky, a aj keď sa tešili šťastiu ich najstaršej sestry, v kútiku duše jej závideli. Už aj ona si našla svoju lásku a dúfali, že aj oni tak čoskoro spravia. Jeden z nich tomu bol veľmi blízko.

Lizzie, veľmi pekná poloupírka, ktorá sa podobala na svoju sestru Nessie, bola veľmi živým dieťaťom a hravosť a veselosť z nej nikdy nevyprchali, ani keď už bola na tomto svete pomerne dlho. Vo všetkých veciach dokázala vidieť len to pozitívne, optimistické. No aj v jej živote chýbal niekto, kto by kráčal životom spolu s ňou. Ktorý by sa s ňou dokázal rozprávať o všetkom, jediný jeho úsmev by jej postačil na rozveselenie a už len pohľad naňho by ju dostával do kolien. Zatiaľ však nikoho takého nestretla a to ju mrzelo. Pomaly ju to odrádzalo od hľadania a strácala svoj zvyčajný elán. Jej braček Edie na sebe neukazoval nič, no ona dobre vedela, že to cíti podobne. Sám sa s tým vysporiadával vlastným spôsobom. Dúfala, že aj ona to zvládne.

Práve sa začali na miestnej strednej škole jarné prázdniny. Všetky deti sa nesmierne tešili na oddych od učenia a Cullenovské ratolesti na tom boli podobne. S veľkým nadšením vtrhli do ich domu, keď ich dnes predčasne pustili zo školy. Jeden celý týždeň mohli stráviť mimo školy a všetci to chceli naplno využiť. Alice už chystala nakupovací maratón v neďalekom veľkomeste spolu s Rose. Esme sa rozhodla odísť spolu s Carlislom urobiť si krásny výlet do blízkych kúpeľov, keďže si Carlisle vybral dovolenku a do práce nemusel. Emmett s Jasperom sa chceli pridať k svojim polovičkám s tým rozdielom, že síce budú v rovnakom meste oni sa vyberú nielen na miestnu výstavu nových športiakov, ale aj na futbalový zápas ligy. Bella s Edwardom chceli znovu využiť ich chalúpku pri útesoch a užiť si chvíle osamote. Nebáli sa nechať svoje deti osamote, dospelí už dávno boli, aj keď na to nevyzerali. Nessie, samozrejme, chcela stráviť svoje voľno spolu s Jakom, ktorý mal prázdniny tiež. Jedine Edie s Lizzie ešte nemali nejaké veľké plány. Edie premýšľal, že by sa mohol pridať k strýkom. Výstava áut ho lákala, no šport veľmi nie. Rozhodol sa teda, že zvyšok voľna strávi preskúmaním mesta. Lizzie na tom bola podobne, tiež chcela zájsť na nákupy s tetami, no zase tráviť v obchodoch každý deň nebavilo ani ju. Čo zo zvyšným časom ešte nevedela, dúfala však, že na niečo príde.

A tak sa v piatok podvečer všetci rozlúčili. Jediný, kto v dome ostal, bola Nessie a vôbec jej to nevadilo. Bola rada, že jej rodina natoľko verí, že ju nechá osamote doma a ich dôveru nemienila zneužívať.

Takže najprv sa ubytujeme v hotely a hneď ráno začíname,“ zvesela zvolala Alice z miesta spolujazdca v Rosalienom červenom kabriolete, keď si to šinuli po uliciach mesta. Lizzie sedela vzadu a pomaly jej už klipkali očká. Bolo dosť neskoro keď sa zvalila do pohodlnej postele v luxusnom hotely a hneď aj zaspala.

„Lizzie, hor sa, začíname,“ vykríkla Alice a skočila do postele k svojej neteri. Bolo skoro ráno, len sedem hodín, no už ju musela zobudiť, aby mali na všetko dosť času. Lizzie po nej chcela hodiť nejaký vankúš, no to Alice predvídala a stihla sa uhnúť. S veselým chichotom zmizla z jej izby a nechala ju osamote. Lizzie si porazenecky povzdychla a vyhrabala sa z perín. Rovno zamierila do kúpeľbe a keď sa aj obliekla, nechala sa vtiahnuť do víru nakupovania v podaní jej dvoch tiet.

„Tieto ti pôjdu k vlasom,“ ševelila Alice, keď strkala ďalšie šaty, tentoraz zlatavé, do Lizziných rúk.

„A tieto ti pôjdu k očiam,“ vybrala ďalšie Rose a hneď jej ich aj podávala. Lizzie si ich radostne vzala do kabínky a hneď aj vyskúšala. Už bolo okolo tretej poobede a vďaka Alice sa im podarilo zatiaľ prejsť celým jedným obchoďákom v meste. Mali nakúpené aspoň dvadsať šiat pre každú jednu a tiež aj pre Esme, Bellu a Nessie. Mnoho a mnoho tričiek, blúzok, topov, mikín, kabátikov, nohavíc a sukní. Hneď ako zaplatili aj v tomto obchode zamierili k topánkam. Ani odtiaľto neodchádzali naprázdno. Tucet topánok na vysokých podpätkoch, balerínky, trampky, botasky, dokonca aj šľapky. S kopou balíčkov a tašiek sa vláčili neskoro v noci späť do hotela, aby si Lizzie mohla oddýchnuť a zajtra pokračovať v nakupovaní.

A podobným spôsobom uplynuli nakoniec aj ďalšie dva dni a tak pribudlo k už obrovskému množstvo šatstva aj mnoho doplnkov, ako šály, klobúky, kabelky, rukavice a čiapky (ktoré nosievali len kvôli zachovaniu ich tajomstva). A samozrejme sa nezabudlo ani na šperky. Niekoľko druhov náušníc, náramkov, príveskov, náhrdelníkov a prsteňov si odniesla každá jedna z nich a tiež kúpili aj nejaké zvyšku ženského osadenstva. Ani na mužov v rodine nezabudli, no väčšinu času sa sústredili na seba. A práve na konci štvrtého dňa tohto šialeného maratónu, keď sa dievčatá chceli vrhnúť na prominentné obchody na uliciach, dostala Alice víziu o nečakaných hosťoch.

„Carlisle, Esme, budeme mať návštevu. Prídu k nám amazonky, no nie samé. Či mi uveríš alebo nie, no prichádzajú k nám s dvoma poloupírmi,“ informovala Alice cez telefón svojich rodičov. Rýchlo zhodnotila situáciu a oni o tomto všetkom mali vedieť ako prví. Hneď nato zavolá aj ostatným.

„Dobre, okamžite sa vraciame. Zavoláme Belle a Edwardovi, vy zožeňte ostatných a zavolaj aj Nessie, nech je pripravená. Kedy presne majú prísť?“ rýchlo sa spamätal Carlisle.

„Zajtra okolo piatej,“ vravela Alice a už aj narýchlo balila veci. Rose spolu s Lizzie jej pomáhali a už aj volali na poslíčkov. Lizzie ihneď nato zavolala Nessie a o všetkom ju informovala, zatiaľ čo Rose zmobilizovala Emmetta, Jaspera a Edieho. Aj oni sa okamžite zbalili a vyrazili na cestu.

Netrvalo im to dlho, domov dorazili neskoro večer všetci z výletu v meste. Nessie bola doma, spolu s Jakom na všetkých čakali. Keď sa Jake uistil, že ju tu už môže nechať s ostatnými, vrátil sa domov. Každý, kto potreboval spať sa síce trochu nedobrovoľne, no predsa nutne, pobral do postelí a zvyšní upíri čakali na ďalších. Carlisle s Esme dorazili až pred svitaním a Edward s Bellou až k obedu. Všetci netrpezlivo očakávali nielen starých známych, no hlavne tých nových. Vzrušenie z poznania, že ich najmladší členovia nie sú jedinými poloupírmi na svete, ich úplne dostalo. Všetci sa tešili, no rovnako nezabúdali na ostražitosť. Aj keď Carlisle tvrdil, že amazonky by k nim nikdy nepriviedli nikoho nebezpečného. A presne ako Alice predpovedala, sa o päť preč desať minút objavili pred ich domom tri amazonky.

Impozantné upírky, z ktorých sršala divokosť a trochu nebezpečenstva, sa srdečne usmievali na svojich priateľov. Často nevychádzali zo svojho domova, exotického dažďového pralesa. Napriek tomu ich sem niečo dotiahlo.

„Zafrina, Kachiri, Senna, rád vás znovu vidím,“ privítal ich Carlisle a s každou jednou upírkou sa objal.

„Carlisle, aj my ťa rady vidíme,“ ozvala sa Zafrina hlbokým hlasom.

„Čo vás k nám privádza?“ vyzvedal Carlisle, pretože v diaľke medzi stromami uvidel postávať dve osoby, obidvom tĺkli srdcia presne ako poloupírovi. Neznámi stáli obďaleč.

„Asi vás už Alice stihla informovať, že neprichádzame samé. Huilen, Nahuel, pridajte sa k nám. Ničoho sa nemusíte báť,“ zavolala na neznámych Zafrina a tí ju okamžite počúvli. Zdalo sa, že im verili rovnako ako Cullenovci.  

„Drahí priatelia, dovoľte nám predstaviť niekoho, koho sme prednedávnom stretli v našom domove,“ prvýkrát sa ozvala Kachiri.

„Toto sú Huilen a Nahuel a ako ste si určite všimli, obidvaja sú poloupírmi, rovnako ako vaše deti,“ posledné slová adresovala Belle a Edwardovi.

„Teší nás,“ ozvali sa obidvaja naraz a tým na seba strhli všetku pozornosť. Každý jeden člen Cullenovskej rodiny si ich zo záujmom prezeral, no len jeden so zvláštnym pocitom. Lizzie nechápala, čo sa to s ňou deje, no vždy keď sa pozrela na toho mladíka, ju oblievala horúčava. Musela uznať, že je veľmi pekný. Na jej brata alebo ocka nemal, no predsa mal v sebe svoje čaro. Z jeho tmavšej pokožky bolo jasné, že sa jedná o domorodca z Južnej Ameriky, dlhé hnedé vlasy, ktoré mu viali okolo tváre ladili s jeho hnedými očami. Nebol veľmi vysoký, no predsa od Lizzie vyšší. Postavu tiež nemal extra vypracovanú, no jej sa páčila. Taká akurát. No najviac sa jej páčil jeho pohľad. Taký zamyslený, tajomný, presne ako on sám.

„Vitajte,“ ujal sa slova Carlisle a s oboma si podal ruku.

„Ja som Carlisle a toto je moja rodina. Moja manželka Esme, naše deti Rose a Emmett, Alice a Japser a Bella s Edwardom. A toto sú ich deti, Nessie, Lizzie a Edie,“ predstavil každého jednotlivo, no obidvoch nových známych najviac zaujali posledné tri mená. Nahuel si zvláštnym pohľadom premeriaval každého z nich a nakoniec pohľadom spočinul na Lizzie. Tá si nemohla pomôcť a usmiala sa naňho. Niečo v jeho pohľade sa zmenilo, no to ona nedokázala identifikovať.

„Tak tu tak nestojme a poďme dnu,“ navrhla vždy pohostinná Esme a tak sa všetci pobrali dovnútra. Ešteže mali takú veľkú obývačky, inak by sa tam všetci určite nezmestili.

Rose si s Emmettom a Nessie sadli na jednu pohovku, Carlisle s Esme a Alice s Jasperom sa vtesnali na druhú. Bella si sadla do kresla a Edward ostal stáť vedľa nej, zatiaľ čo si Lizzie sadla k nim na zem a Edie sa postavil k svojej mamke z druhej strany. Zvyšnú menšiu pohovku využili len Huilen a Nahuel, pretože amazonky uprednostnili zem.

„Nechceli sme vás takto prepadnúť, spoliehali sme sa na Alice a nezmýlili sme sa,“ prerušila ticho Zafrina.

„Nič sa nestalo, len nás to trochu prekvapilo,“ povedal Carlisle.

„Je to vlastne naša vina, že sme sa tu tak z ničoho-nič objavili,“ prehovorila Huilen.

„Hlavne moja,“ zmierlivo sa zahľadel na svoju spoločníčku Nahuel. Jeho hlas znel pevne, no predsa jemne a bez problémov Lizzie učaroval.

vKeď sme pred niekoľkými týždňami stretli tuto Zafrinu a jej sestry, boli sme radi, že sme po dlhej dobe spoznali niekoho ako nás, teda aspoň sčasti,“ pokračoval Nahuel.

„Rozprávali nám o vás, hlavne o vašich deťoch,“ očami ukázal na Bellu a Edwarda.

„Doteraz sme okrem mojich sestier nestretli nikoho ako sme my a tak sme boli zvedaví. Poprosili sme amazonky, aby nás k vám nasmerovali, no rozhodli sa k nám nakoniec pridať. Dlho vás už nevideli a chceli to napraviť,“ dokončil príbeh Nahuel a očami často kmital medzi upírmi v miestnosti. Celý čas však hovoril vyrovnane.

„Máš sestry?“ opýtal sa zvedavý Carlisle.

„Áno, mám, síce nevlastné, no predsa. Ale najlepšie bude, ak vám náš príbeh vyrozprávame od začiatku,“ pritakal Nahuel a otočil sa na Huilen.

„Pred mnohými rokmi moja sestra Pire otehotnela. No jej dieťa bolo plodom bájneho stvorenia noci. Utiekli sme spolu, pretože sme vedeli, že by ju rodičia aj ostatní z kmeňa zabili, keby to zistili. Skrývali sme sa v pralese, lovila som pre ňu, kým sa to nestalo. Dieťa sa narodili, no Pire to veľmi vysililo a mne sa nepodarilo ju zachrániť. Nemala som na to žiadne prostriedky a ona mi nedovolila sa vzdialiť od jej dieťaťa, ktoré milovala. Dala mi ho na starosť a ja som jej posledné želanie splnila. Starala som sa o jej syna, Nahuela, až kým nedospel. Až príliš sme si prirástli k srdcu, stali sme sa rodinou a Nahuel ma s mojim súhlasom premenil na poloupíra. Odvtedy sme sa túlali pralesom až kým sme nestretli sestry,“ dorozprávala príbeh Huilen a bolo očividné, že všetkých trochu šokovala. Prekvapilo ich, že Nahuel premenil Huilen a to rovno na poloupíra. Edie bol síce tiež jedovatý, no ovládal sa dokonale a chuť ľudskej krvi ho vôbec nelákala, preto nemali nikdy dôvod jeho jed vyskúšať. Mylne sa domnievali, že je rovnaký ako upírsky, no zjavne nebol. Zdalo sa však, že Nahuel prekonal tento problém, aby zachránil svoju tetu, jedinú rodinu, ktorú kedy mal.

„Dúfam, že tu ostanete dlhšie,“ nakoniec prehovoril Carlisle, keď sa prelomili ľady medzi nimi a všetci súhlasne prikývli. Keďže jediný, kto tu potreboval spať bol Nahuel, dali mu jedinú voľnú hosťovskú izbu. Ostatní návštevníci sa rozhodli zájsť na lov a niektorí Cullenovci sa k nim aj pridali. Nessie ešte zavolala Jakovi, že je všetko v poriadku a že sa zajtra môžu stretnúť a hneď nato zaľahla. Edie tiež bez problémov zaspal, no Lizzie sa to nedarilo. Neustále jej myšlienky utekali k Nahuelovi, tomu záhadnému poloupírovi, ktorý práve teraz asi spí vedľa v izbe. V tomto sa však veľmi mýlila. Ani poloupír z amazonky nevedel zaspať. Nešlo však o zmenu prostredia, ktorá nastala v jeho živote. Premýšľal o tom, čo sa dnes stalo. Bol rád, že sa sem nakoniec s Huilen rozhodol prísť. Všetci ho milo prekvapili svojou dobrosrdečnosťou a vrelým privítaním. Najviac ho však zaujala jedna osoba z toho veľkého spektra pováh a charakterov, ktoré dnes spoznal. Lizzie... To krásne stvorenie, ktoré sa naňho milo usmialo. Ešte teraz bol z tej spomienky celý bez seba. Doteraz sa mu nič takéhoto nestalo.

Prevalil sa na druhý bok a zavrel oči. Stále však pred sebou videl jej krásnu tvár. Síce sa na svoju staršiu sestru podobala, bola však aj rozdielne iná. Veselá, pozitívna, žiariaca ako slnko. Ako jeho osobné slnko.

„Ahoj,“ neskoro ráno zdravil Nahuel jedinú osobu, ktorú dnes stretol. V kuchyni pobehovala Lizzie a snažila si narýchlo spraviť raňajky, keďže bola hladná ako vlk. Zaspala až neskoro v noci a preto vstala len pred chvíľkou. Neprekvapilo ju, že Nessie už bola s Jakom a Edie niekde zmizol spolu s Emmettom a Jasperom. Ostatní pobehovali niekde vonku a tak sa do varenia dala sama. Prekvapilo ju, že Nahuel vstal tiež až teraz, no potešila sa mu.

„Ahoj, dáš si niečo?“ milo sa ho pýtala a rozbíjala vajíčka na panvicu.

„Nemusíš si so mnou robiť starosti,“ potešený jej starostlivosťou ju však odmietol, aj keď bol naozaj hladný.

„Nerobím,“ veselo zvolala Lizzie a na panvicu prihodila ešte niekoľko vajec. Ihneď ich začala smažiť a onedlho mali raňajky hotové. Nabrala im, pripravila aj topinky a čaj a obidvaja sa s obrovským hladom pustili do jedenie. Celý čas nič nehovorili, no žiadne slová neboli potrebné. Ukradomky na seba hľadeli vtedy, keď si mysleli, že ten druhý ich nevidí. A keď sa do sýtosti najedli, spoločne po sebe upratali.

„Ešte raz ďakujem, bolo to výborné,“ ešte raz sa poďakoval Nahuel, keď spolu s Lizzie mierili von nájsť zvyšok osadenstva domu.

„Nemáš za čo,“ odbila ho Lizzie a skackavým krokom zamierila k rodine, ktorú zbadala pri neďalekej riečke. Nahuel ju len očarene sledoval, jej veselý, skoro až detský pohyb ho dostával do kolien.

„Lizzie, čo tak dokončiť nakupovanie?“ ihneď sa na ňu vrhla Alice a očká jej žiarili šťastím.

„Pár kúskov oblečenia nám ešte chýba,“ nedala sa odradiť od neterinho skeptického pohľadu.

„Fajn, ale rovno si kúpim aj ďalšiu skriňu s komodou, lebo to nebudem mať kam dať. Veci z minulých dní mám ešte stále v taškách,“ dupla si Lizzie, pretože sa cez tašky len ťažko dostala k svojej posteli.

„Super, vyrážame o hodinu, priprav sa,“ zvolala Alice a už jej nebolo. Rose sa šla prezliecť tiež a tentoraz sa k nim pridala aj Esme akonáhle začula, že sa bude nakupovať aj nábytok. Zvyšok rodiny sa rozhodol ostať doma.

Lizzie sa rýchlo vrátila do svojej izby a obliekla si obľúbenú džínsovú sukňu nad kolená, obľúbenú tmavomodrú blúzku a nové modré balerínky, ktoré si pred dvoma dňami kúpila. Vzala si ešte biely svetrík a mohli vyraziť. Síce jej bolo trochu ľúto, že odchádza od Nahuela, no hlbšie to neriešila. Predsa jej nemohol prirásť k srdcu až tak.

„Takže najprv doplníme spodné prádlo a pyžamá, to sú naše priority. Cestou ešte samozrejme aj zvyšok ak natrafíme na niečo pekné, a hneď nato nábytok,“ zvolala bojovne Alice, keď sa viezli výťahom z podzemných garáži do obchoďáku.

A presne podľa jej predstáv prebehli aj tieto nákupy. Síce odchádzali s menším počtom tašiek než minule, stále ich bolo veľa. A aj Esme s Lizzie odchádzali nadmieru spokojne. Esme sa podarilo natrafiť v starožitníctve na krásne nočné stolíky, ktoré ihneď kúpila. A Lizzie si našla krásnu skriňu s čínskym motívom bambusov, ktorá sa hodila do jej cudzo-kultúrnej izby. Zbožňovala ju a preto ju vždy zapratala nábytkom z rôznych krajín, a táto skriňa sa tam krásne hodila. Kúpila si tiež modrú komodu, ktorá pôsobila naozaj staro a tiež zapadla k nej do izby. Nábytok však mali priniesť až zajtra, takže všetko oblečenie ešte bude musieť v taškách.

Vrátili sa až k večeru, samozrejme ako to s Alice býva zvykom. Lizzie si unavene nabrala špagety, ktoré jej pripravila mamka, nahádzala ich do seba a rovno zamierila do izby. Nikde nevidela Nahuela a to jej bolo ľúto. Nemohla ho však len tak ísť pozrieť, bolo by to podozrivé. Rýchlo sa okúpala a akonáhle upadla do postele, zaspala tvrdým spánkom.

„Lizzie, máš tu skrine,“ zvolala na ňu jej teta Rose, keď prebrala objemné krabice, ktoré práve priniesli z obchodu. Lizzie radostne zvýskla a dovolila ockovi a Emmettovi, aby jej ich vyniesli do izby. Bleskurýchle jej ich poskladali a ona si do nich začala skladať nakúpené oblečenie. Práve zaplnila novú komodu a chcela sa vrhnúť na skriňu, keď jej niekto zaklopal na dvere. Bola úplne pohrúžená do odkladania vecí, že ani nezaregistrovala, komu dovolila vstúpiť dnu.

„Ahoj,“ bleskurýchle sa otočila, keď spoznala ten krásny, zamatový hlas. Nahuel stál pri dverách a so záujmom si prezeral jej izbu.

„Ahoj,“ pozdravila ho a znovu jej bolo akosi horúco.

„Máš to tu naozaj krásne,“ pochválil jej až očami spočinul na krásnom gréckom stolíku.

„Musela si toho vidieť naozaj veľa,“ trochu závistlivo riekol, keď si oberal zbierku sošiek z mnohých krajín.

„Ani nie, väčšinou veľa necestujeme, aspoň nie všetci. Bolo by to príliš podozrivé. Bola som len v málo krajinách,“ priznala sa, keď sa k nemu postavila a sledovala ho ako si prezerá fotky z tých mála dovoleniek.

„Prečo? Zdá sa, že rada spoznávaš nové krajiny,“ čudoval sa Nahuel, pretože to bola jeho najväčšia túžba. Cestovať po svete.

„To je síce pravda, no nie som na svete až tak dlho a väčšinu času trávime chovaním sa ako normálni ľudia, čo zahŕňa chodenie do školy, takže na to nie je veľa času. Ale párkrát, keď si dávame pauzy medzi študovaním, niekam vyrazíme. Naposledy sme boli v Španielsku. Síce sme vonku cez deň veľmi nechodili, no krásy Španielska sa dajú pozorovať aj v noci,“ spomenula si na rodinné nočné prechádzky malebnými uličkami. Bola síce pravda, že ona a jej súrodenci na slnko mohli, nechceli však nikam ísť bez svojej rodiny. Preto sa prispôsobovali im a vôbec im to nevadilo.

„Koľko máš vlastne rokov? Ak sa smiem opýtať?“ zo záujmom sa na ňu obrátil Nahuel.

„Je neslušné pýtať sa dámy na vek, preto ti poviem len, že už mám po päťdesiatke,“ veselo sa zasmiala Lizzie, čím Nahuela očarila.

„A ty?“ zvedavá bola od prírody.

„Stopäťdesiat plus mínus pár rokov, veľmi to už nesledujem,“ ledabalo pokrčil plecami a pokračoval v prezeraní fotiek.

„To vážne? A to si bol celý čas v Južnej Amerike?“ vychrlila zo seba neveriacky Lizzie. Toľko rokov mu neodhadovala. Dobre vedela, že bude starší než 17 rokov, na koľko vyzerá, no že až tak?

„Áno, síce som chcel veľmi cestovať, nikdy som sa na to neodvážil. Sčasti aj kvôli Huilen. Ona svoju domovinu miluje, nerada z nej odchádza rovnako ako amazonky. A ja ju zase nerád opúšťam, je mojou jedinou rodinou. Nevyčítam jej to, no stále snívam o tom, že raz navštívim mnohé známe krajiny a ich kultúry.“

Zdalo sa, že mali rovnaký sen. Spájalo ich znovu niečo nové.

„Raz sa ti to splní,“ úplne presvedčene mu odpovedala Lizzie a žiarivo sa na neho usmiala. Úsmev jej neisto opätoval, zmetený svojimi citmi k nej, pričom si ona uvedomila, že je to vlastne prvýkrát, čo ho vidí usmievať sa. Podľa nej to mal robiť častejšie, takto bol ešte krajší než obvykle.

„Nahuel, tak už poď,“ zavolal naňho Edie spolu s Emmettom a Lizzie spýtavo zdvihla jedno obočie.

„Chcú ma naučiť hrať baseball,“ pobavene ju informoval Nahuel a pomaly sa zbieral preč. Tesne pred tým než za sebou zavrel dvere sa na Lizzie ešte raz usmial, už sebavedomejšie a potom zmizol dole za zvyškom mužského osadenstva.

„Zabavte sa,“ riekla do ticha Lizzie, vediac, že ju museli počuť a trošku ešte omámene z jeho prítomnosti pokračovala vo vybaľovaní oblečenia.

„Lizzie, mohla by si pomôcť?“ zavolala na svoju mladšiu sestru Nessie, keď sa prehrabovala vo vlastnej skrini. Lizzie rýchlo vstala z postele, na ktorej si čítala knihu o Južnej Amerike, a dobehla k sestre do izby.

„Čo potrebuješ?“ sledovala ju ako znovu hádže jednu blúzku za druhou na svoju posteľ. Toto si pamätala, takto sa správala, keď šla na prvé rande s Jakom. Lizzie sa potmehúdsky usmiala a rýchlo sa dala do prehľadávania jej oblečenia. Nakoniec sa jej podarilo nájsť biele šaty s červenými bodkami a k tomu čelenku, v ktorých bude vyzerať jej sestra určite krásne.

„Kam sa chystáte?“ spýtala sa Lizzie, keď sestre česala vlasy.

„Mám trojmesačné výročie, a tak ma Jake pozval na piknik na pláži pri západe slnka. No nie je romantický?“ zasnene vzdychla Nessie, zamilovanosť z nej sršala. Lizzie sa pobavene zachichotala nad jej výrazom, no hneď nato zmĺkla. Došlo jej, že aj ona by to rada zažila. Rada by šla na rande, rada by pred ním tak znervóznela ako Nessie, rada by bola niekým milovaná.

„Aj ty raz nájdeš niekoho, kto ťa bude milovať a ty jeho,“ akoby jej sestra dokázala čítať myšlienky.

„Myslíš?“ vážne sa jej Lizzie pýtala a teraz sa potmehúdsky usmievala Nessie.

„No, ja si myslím, že už si aj niekoho našla,“ zachichotala sa a Lizzie na ňu vypúlila oči.

„Čože? O kom to hovoríš?“

„Snáď si nemyslíš, že som si nevšimla ako na seba s Nahuelom hľadíte,“ odpovedala jej Nessie a obula si biele balerínky.

„Nahuel je naozaj milý,“ priznala trochu sa červenajúca Lizzie a na tvári sa jej usadil hanblivý úsmev.

„No vidíš, a ak má chlapec rozum a oči, tak by z vás dvoch mohol byť naozaj pekný pár,“ dodala Nessie, rozlúčila sa so sestrou a ponáhľala sa na svoje stretnutie s láskou.

Lizzie sa vrátila späť do svojej izby a premýšľala nad sestrinými slovami. Nahuela si veľmi obľúbila, o tom niet pochýb. Páčil sa jej nielen výzorovo, ale aj povahovo. Vždy keď bola v jeho prítomnosti trochu znervóznela, oblievala ju horúčava, no všetky tieto pocity boli zvláštnym spôsobom príjemné. Rada bola v jeho spoločnosti, rada sa naňho dívala, rada ho počúvala. No mal on rád ju? To ju trápilo najviac.

Víkend prebehol naozaj rýchlo a nastal čas pomaly sa chystať späť do školy. To však nebolo to jediné. Amazonky, spolu so svojimi hosťami sa tiež rozhodli, že je načase sa vrátiť späť domov, do pralesa. Huilen sa tešila spolu s nimi, no Nahuel ani veľmi nie. Nielenže sa mu Severná Amerika veľmi zapáčila, niečo ho ťahalo ostať tu. A on presne vedel, že čo. Alebo skôr kto. Lizzie ho zaujala ako nikto doposiaľ, v jej prítomnosti mal pocit celosti, úplnosti. Bola bezprostredne veselá, žiariaca, vnášala do jeho doteraz čierno-bieleho života nové farby, a to ju poznal len pár dní. Nechcel však Huilen opustiť a tak síce s ťažkým srdcom opúšťal krásny dom medzi stromami a vracal sa späť do divočiny.

Lizzie z jeho odchodu tiež nebola nadšená. Tajne dúfala, že jeho sen spoznať svet ho predsa len prinúti ostať ešte aspoň chvíľku, kým sa nevyberie na svoje cesty. No zdalo sa, že radšej zvolil svoju rodinu. Nezazlievala mu to, rodina bola aj jej dôvodom prečo necestovala na vlastnú päsť. No zo sebeckého dôvodu chcela, aby sa jeho rozhodnutie zmenilo. A keď odišiel, mala pocit akoby odišiel aj kúsok z nej. Ako posledná ostala stáť na verande a hľadela na stromy medzi ktorými pred nedávnom zmizli a stále dúfala. Dúfala však márne, bol preč a tak skoro sa zjavne nevráti.

Do domu sa vrátila cez okno vo svojej izbe a ihneď zamierila do kúpelne. Napúšťala si horúcu vodu a nechala telo odpočinúť si. Nezabránila však tichým slzám, ktoré jej pomaly tiekli z očí.

Nasledujúce týždne neboli tými najsvetlejšími v Lizziinom živote. Odkedy sa Nahuel vrátil späť do pralesa, sa akosi nedokázala vrátiť do starých koľají. Už sa jej veci okolo nezdali veselé, v ničom už nevidela to optimistické, ako predtým. Úsmev jej už tvár dlho nezdobil, vystriedal ho vážny až zamračený pohľad. Už nikam nechodievala, stále trčala doma a čas trávila učením. Najprv všetko potrebné pre školu a potom niečo naviac. Na hudobné nástroje nemala talent, rovnako ako jej sestra. Preto sa radšej dala na študovanie cudzích jazykov. Už ovládala nemčinu, španielčinu a francúzštinu. Páčil sa jej grécky jazyk a tak sa do toho pustila. Odmietala každé pozvanie rodiny či už do kina, na nákupy alebo prechádzku. No aj keď sa snažila naňho nemyslieť, nedarilo sa jej to. Stále keď zavrela oči, videla ho pred sebou. Jeho krásnu tajomnú tvár, čarovný úsmev. Nedokázala naňho zabudnúť, čo ju len utvrdzovalo v jej pocitoch. Došlo jej, že sa doňho asi zamilovala. Stačilo na to len pár dní, no stalo sa a už sa nedostane. Nahuel jej city zjavne neopätoval, inak by neodišiel alebo by sa vrátil. Neostáva jej teda nič iné ako skúsiť ísť ďalej.

Týždne sa vliekli a vliekli, menili sa v mesiace a Lizzie ani nevedela ako, no končila prvý ročník na miestnej strednej škole. V deň odovzdávania vysvedčení si s celou rodinou skočili na oslavný lov, no ona akosi nemala na nič chuť. Nechcela im kaziť radosť, preto neprotestovala. Keď sa rozdelili, vydala sa k neďalekému vodopádu a zadumene sledovala ako padá voda. Zvláštnym spôsobom ju to upokojovalo. Tak sa zamyslela, že si ani nevšimla, že sa k nej niekto priblížil.

„Čo ťa trápi?“ vyľakala ju otázka jej ocka, ktorý si k nej práve sadal.

„Prečo si myslíš, že ma niečo trápi?“ opáčila trochu nervózne.

„No, som tvoj otec a vidím ti to na tvári. A fakt, že vždy, keď ktorékoľvek moje dieťa niečo trápi, zahmlievajú sa mu myšlienky, ma v tom len utvrdzujem, pretože tie tvoje vnímal v poslednom čase len veľmi ťažko,“ vysvetlil jej a jednou rukou ju objal okolo ramien. Lizzie si odovzdane oprela hlavu o jeho rameno a nechala sa hladiť vo vlasoch, presne ako keď bola ešte malé dievčatko a bála sa sama späť v izbe. Vždy zabehla do izby svojich rodičov a ľahla si medzi nich a hneď pokojne zaspala. Ničoho sa nebála, cítila sa v bezpečí a hlavne ju už nič netrápilo.

„Tak? Má to niečo spoločné s Nahuelom?“ opatrne sa pýtal Edward.

„Áno,“ slabo hlesla, vedela, že svojmu ockovi môže povedať všetko.

„Máš ho rada?“ trafil do čierneho Edward.

„Až priveľmi. Je to normálne?“ pozrela sa naňho zmučeným pohľadom. Sama nerozumela svojim citom k Nahuelovi.

„Nemusí byť. Láska si nikdy nevyberá,“ riekol s úsmevom jej ocko a ona sa znovu položila hlavu na jeho rameno.

„Škola nám už skončila, tak čo by si povedala na výlet?“ nadhodil Edward, keď hodnú chvíľu mlčali.

„Výlet? A kam?“ nadšene sa naňho obrátila Lizzie. Edwarda tým nesmierne pobavila, presne vedel ako na ňu.

„V Južnej Amerike sme ešte neboli,“ nadhodil a ona ihneď pochopila, kam tým mieri. Na jednej strane sa tešila. Nielen na krásnu prírodu, ale aj na Nahuela. Ale Nahuel ju zároveň aj znepokojoval.

„Ale čo ak on nemá rád mňa?“ nesmelo sa pýtala na to, čo ju trápilo veľmi dlho.

„O tom pochybujem. Asi by som ti to nemal hovoriť, keďže išlo o jeho súkromné myšlienky, no páčila si sa mu. Odchádzalo sa mu s ťažkým srdcom,“ prezradil jej dôvernosti Nahuelovej mysle. Na chvíľu ju to potešilo, no potom opäť zosmutnela.

„Ale predsa odišiel.“

„Zlatko, skús sa vžiť do jeho kože. Celý život nepoznal nič iné len prales. Nepoznal nikoho okrem Huilen, ktorá je jeho jedinou rodinou. Vždy jej bol zaviazaný a vždy aj bude. Starala sa o neho a kvôli nemu sa stala aj poloupírom. Mal pocit, že keby odmietol sa vrátiť s ňou domov, že by ju tým zradil. Že by zradil jej dôveru a to nechcel. A potom tu zmätok, ktorý ním lomcoval odkedy ťa spoznal. Zaujala si ho, niečo ho k tebe ťahalo a on nevedel čo to je. Trochu sa toho dokonca aj obával,“ prezradil jej, stále ju hladiac vo vlasoch.

„Aj ja som sa svojich citov bála,“ priznala Lizzie a poriadne sa jej uľavilo.

„No vidíš, neboj sa, všetko bude v poriadku,“ utešoval ju Edward a ona mu verila. Znovu, presne ako keď bola dieťaťom, sa upokojila.

„Alice, toľko kufrov nepotrebuješ,“ hučal na svoju sestru Edward, keď nakladali batožinu do áut. Lietadlo im malo letieť o necelú hodinu a oni ešte nevyrazili. Dohodli sa, že si každý vezme len jeden kufor, no Alice znovu neposlúchla. Namiesto jedného vláčila zo sebou kufrov šesť.

„Kufre možno nie, no veci v nich áno,“ nedala sa Alice. Rýchlo, tak aby nemohla nič spraviť, ju schytil jej manžel a tiež Emmett a nasáčkovali ju do auta a vyrazili. Edward vzal jeden z tých šiestich kufrov, natrepal ho do auta a tiež vyrazil. Vedel, že Alice im to len tak ľahko nezabudne, no čo už. Všetci sa celou cestou na letisko nad tým bavili okrem samotnej Alice. Tá sa naštvala dokonca aj na svojho manžela a s nikým neprehovorila ani jedno slovo. Rovnako tichý bol aj let do Rio de Janeiro, čo frustrovalo najmä Jaspera.

„Tak a teraz kam?“ dychtivo sa pýtala Lizzie svojich rodičov, keď už pristáli a brali si batožinu.

„No, keďže máme len málo batožiny,“ významne sa Edward pozrel na svoju stále urazenú sestričku, ,,tak pobežíme až kým ich nenájdeme. Nemal by to byť problém.“ A presne podľa jeho plánu sa aj stalo. Amazonky našli ani nie po dvoch hodinách behu, keďže si ešte robili aj menšie prestávky pre Nessie, Lizzie a Edieho. Sestry ich srdečne privítali, no Lizzie vyhliadala niekoho iného.

„A Huilen a Nahuel?“ spýtal sa na Edward na otázku, ktorú chcela položiť ona sama.

„Práve sú na love,“ riekla Zafrina a odprevadila ich do ich provizórnych domov medzi stromami. Chatrče postavené vysoko v korunách stromov pôsobili krásne divoko. Veci si poskladali do najväčšej z nich a niektorí sa už vydali rovno na lov. Miestna zver bola krásnym spestrením v ich jedálničku. Alice stále nerozprávala a Jasper sa ju snažil udobriť, no veľmi sa mu to nedarilo. Preto ich neprekvapilo, keď sa Alice vybrala spolu s Rose a Esme na lov a chlapov nechala osamote. Lizzie ostala doma a netrpezlivo očakávala, kedy sa Nahuel vráti.

Dlho to netrvalo ani nie o hodinu na to, čo prišli a už stihli dole na zemi vytvoriť menší táborák, si to k nim mieril pomalým krokom Nahuel v závese s Huilen. Lizzie sa naňho ihneď usmiala a on jej úsmev oplatil. Posadil sa vedľa nej a hneď ako sa privítal s ostatnými, sa nechal zatiahnuť do rozhovoru o jeho domove. Keďže si Lizzie poctivo naštudovala všetko čo mohla o Južnej Amerike, mohli sa bez problémov zhovárať. Našli mnoho spoločných tém, najviac ohľadom botaniky. Jedine spánok ich dokázal od seba odtrhnúť, no na zajtra sa dohodli po menšej túre za rastlinami.

A tak skoro ráno sa vydali na cestu. Lizzie si vzala zo sebou foťák a tiež skicár a všetky skvosty si poctivo zaevidovala. Náramne sa bavili a okolo obeda si urobila menšiu prestávku na jedenie. Hneď nato pokračovali v ceste a neminuli ani tunajšiu faunu, preto do zbierky fotiek a kresieb pribudlo aj niekoľko obrázkov tunajších exotických zvierat. Už sa vracali späť k ostatným, keď si pri menšom potôčiku urobili pauzu. Sadli si vedľa seba a listovali si v Lizzinom skicári.

„Kreslíš naozaj krásne,“ pochválil ju, keď sa díval na čierneho jaguára akoby bol živý.

„Ďakujem,“ veselo riekla Lizzie a vzhliadla do jeho tváre. Sedeli vedľa seba naozaj blízko a on sa skláňal, aby lepšie videl na obrázky, takže mal hlavu tesne vedľa tej jej. Akonáhle sa stretla s jeho uhrančivým pohľadom, nedokázala sa od neho odtrhnúť. A naraz sa rozhodla, že všetko riskne. Riskne všetko a bude dúfať, že jej city opätuje. Pomaly sa k nemu začala nakláňať a keď už boli od seba sotva na milimeter, tak sa Nahuel uhol. Akoby ju tým udrel do tváre. Zarazene hľadela na prádzne meisto, keďže Nahuel rýchlo vstal a o pár krokov od nej cúvol.

„Lizzie, ja...,“ začal pomaly, sám ani nevedel prečo sa od nej odtiahol. Celé tie mesiace mu chýbala tak veľmi, až sa mnohokrát pristihol, že za ňou pomaly ide. Vždy sa však vrátil späť. Každú minútu na ňu musel neustále myslieť, vždy mu ju niečo pripomínalo. Tak veľmi ju túžil vidieť. A potom sa tu z ničoho-nič objavila a on bol šťastím bez seba. A ako sa teraz ukázalo, opätovala jeho city. Nechápal sa, prečo sa teda odtiahol. Veď posledných pár dní na to myslel naozaj často.

„Nič nehovor...,“ plačlivo zo seba dostala Lizzie a už aj utekala preč do ich tábora. Z očí sa jej rinuli slzy a ona ich nepotláčala. Cítila sa zahanbene, potupene. Odmietol ju. Nechcel ju.

„Mami, oci, nevadilo by keby som sa vrátila domov?“ smutne sa pýtala Lizzie, hneď ako dorazila k ohníčku, pri ktorom teraz sedeli len jej rodičia.

„Lizzie, čo sa stalo? Urobil ti niečo?“ pýtal sa jej Edward.

„Nie, nič. Asi sme sa obaja mýlili. Tak môžem?“ pýtala sa aj znovu, odhodlaná odtiaľto čo najskôr odísť.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Veď len teraz sme prišli. Nerada by som ťa pustila samú,“ strachovala sa o svoju dcérku Bella.

„Ja s ňou pôjdem,“ ozvala sa Alice, ktorá sa tu zjavila ako duch.

„Užijeme si spolu trochu času, čo ty na to?“ otočila sa na svoju neter Alice.

„To znie dobre,“ súhlasila Lizzie a ihneď si šla pre svoj kufor. Alice ju nasledovala a hneď ako sa zbežne rozlúčili s tými, ktorí boli pri táboráku, vyrazili na cestu. Alice ešte stihla dobiť Jaspera, ktorý bol ochotný s nimi vyraziť trebárs aj na mesačný maratón nákupov. Alice mu však ešte neodpustila a rozhodla sa ho podusiť ešte pár dní. V lietadle smerom do Grécka, kam si urobili menšiu zastávku, sa priznala, že jej už tiež chýba. Lizzie sa cítila naozaj hrozne a toto menšie rozptýlenie sa jej pozdávalo. Spolu s Alice nielenže pochodili mnoho obchodov, no zároveň aj krásne, historické pamiatky. Lizzie zúžitkovala svoju gréčtinu, takže nemali problém ani v dorozumievaní. Výlet trval týždeň a Lizzie si myslela, že sa hneď nato vrátia domov, no ukázalo sa, že Alice domov ešte nechcela ísť. Ako vždy keď mala šancu, chcela do Paríža. Lizzie v ničom neprotirečila a tak keď pristáli, okamžite sa vrhli na ďalšie nákupy. Keď už tam boli tretí deň, z ničoho-nič sa tam objavil Jasper, ktorý svoju manželku poznal dokonale. Jej hotelovú izbu vyzdobil stovkami slnečníc, ktoré Alice milovala a na kolenách ju odprosil. Samozrejme nezabudol ani na darček. Smaragdové náušnice Alice úplne dostali a preto sa mu okamžite vrhla okolo krku. Jasper si úľavne vydýchol a tak sa k nim pridal v spoznávaní Paríža. Navštívili nielen Eiffelovu vežu, ale tiež Louvre, Notre Dame a tiež Víťazný oblúk. A aj tentoraz sa po týždni rozhodli vrátiť konečne domov.

Cesta bola krátka a Lizzie veľmi neprospela. Vidieť svoju tetu a strýka ako sa k sebe nenápadne túlia ju bodalo u srdca. Aj ona sa takto chcela k niekomu túliť, k Nahuelovi, no on zjavne nemal záujem. Nechápala, ako sa mohla až tak mýliť. Naozaj si myslela, že by o ňu mohol mať záujem. Dokonca si to myslel aj jej ocko, no asi sa vážne zmýlili.

Doma ich však čakalo prekvapenie. Teda určite pre Lizzie. Alice s Jasperom sa na ňu potulne usmievali, keď Lizzie zarazene hľadela na Nahuela stojaceho na verande ich domu. Zjavne dobre vedeli, že tu bude, no na nič ju nevarovali. Nervózne prešľapoval z jednej nohy na druhú, takéhoto ho nepoznala.

„Tak bež, rád by sa s tebou pozhováral,“ postrčila ju Alice k verande a hneď nato s Jasperom zmizli v lese.

„Ahoj,“ nervózne ju pozdravil Nahuel.

„Ahoj. Čo ty tu?“ pýtala sa zvedavo.

„Prišiel som za tebou. Musíme sa pozhovárať,“ ševelil a jednou rukou chytil jej ruku.

„Nemyslím, že máme o čom. Jasne si mi dal vedieť, že o mňa nemáš záujem,“ ťažko zo seba dostávala, keď si na to spomínala.

„To, čo som vtedy spravil, bola najväčšia hlúposť v mojom živote. Ani teraz nechápem ako som to mohol urobiť,“ priznával sa jej.

„Ja... mal som strach. Bál som sa, že moje city k tebe sú zradou voči Huilen. Moja teta bola pre mňa doteraz to najdôležitejšie v mojom živote a potom si sa tu objavila ty. Nadpozemsky krásna, dokonale veselá a úplne očarujúca a ja som sa do teba zamiloval. Zo začiatku som bol svojimi citmi k tebe zmätený, no potom som pochopil. Celý čas, čo som ťa nevidel, som na teba musel myslieť. A keď si náš prišla aj s rodinou navštíviť, myslel som, že som ten najšťastnejší poloupír na svete. A potom, keď si bola tak blízko pri mne, mi rozum úplne vypol. Odpusť mi, prosím, moje nehorázne hlúpe počínanie a bolesť, ktorú ti spôsobilo. Ak ešte nie je neskoro, rád by som to napravil,“ riekol a pomaly sa k nej začal nakláňať. Lizzie celý čas šokovane počúvala jeho vyznanie a neprotestovala ani keď sa jemne otrel o jej pery. Neovládla sa však a zmietaná novými, krásnymi pocitmi, ktoré jej tým spôsobil, ho chytila za krk a bližšie si ho k sebe pritiahla. Nahuel na nič nečakal a bozk jej rovnako vášnivo opätoval. Keď sa od seba odtiahli, prerývane lapali po vzduchu.

„Milujem ťa,“ priznala sa mu konečne a on sa na ňu šťastne usmial. Ona však šťastné ešte nebola.

„Čo ťa trápi?“ pýtal sa, keď videl jej zamyslený pohľad. Dúfal, že mu odpustila.

„A čo to nevidíš? Bývaš na druhom konci svete,“ zverila sa mu, lebo nevidela východisko z ich situácie.

„Už nie dlho,“ riekol a ona naňho nádejne vzhliadla.

„Keď som sa vtedy k tebe zachoval tak nepekne, pozhováral som sa s Huilen. Zdôveril som sa jej so svojimi citmi k tebe a ona... zachovala sa úžasne. Nič mi nevyčítala a všetko mi vysvetlila. Dokonca som sa jej zveril aj s mojím snom cestovať a ona neprotirečila. Rozhodla sa však ostať v pralese spolu so sestrami. Povedala, že bude šťastná ak budem šťastný aj ja. A po veľmi dlhom dohováraní do mojej duše ma nakoniec aj presvedčila. Sľúbil som jej časté návštevy a hneď nato ako sme si to všetko vypovedali, som s tvojím ocom dohodol tento nápad. Vďaka Alice vedel, kedy sa vrátite a tak ma tu máš. A tak skoro naozaj neodídem,“ dodal na vysvetlenie a pevnejšie ju objal.

„To dúfam,“ veselo riekla Lizzie a po dlhej dobe sa s radosťou zasmiala. Očarene sa s ňou dokola zatočil a vychutnával si jej smiech.

Nahuel sa rozhodol, že u Cullenovcov strávi viac času ako zamýšľal. Dokonca rozmýšľal nad tým, že by sa zapísal do školy, aby mohol spolu s Lizzie tráviť viac času. A hneď ako dokončia školu by sa mohli vydať na cesty spoločne. Áno, pekne si naplánovali svoju budúcnosť, ktorá nielenže vyzerala sľubne, ale takou aj bola.

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sirota - Lizzie (Bonus):