Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sirota - Edie (Bonus)

14.09.2010 (19:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2464×

Sirota: Edie (Bonus)

Smiech v dome na kraji lesa mohol vyrušiť jedine zver, no ani tá sa nenachádzala v dostatočnej blízkosti. Nádherný dom prekypoval životom, radosťou a šťastím. Aj keď sa v ňom práve teraz nachádzalo toľko mýtických stvorení. Nikto by neuveril, že tí nádherní, veselí a mladí ľudia vlastne ani nie sú ľuďmi. V dome sa totižto práve teraz nachádzalo osem upírov, štyria polouíri a jeden vlkolak. Zvláštna kombinácia, no predsa fungovala.

Oslavovali nástup do ďalších ročníkov na miestnej strednej škole. Samozrejme, normálne sa to neslávi, no jedna malá, veľmi otravná upírka v rodine trvala na tom, že oni to predsa len oslávia. Letné prázdniny sa skončili a "deti“ v rodine sa chystali znovu nastúpiť do školy. Tenotraz sa k ich normálnej zostave pridal aj Nahuel, priateľ Lizzie, jednej z poloupírskych detí. Už aj ona si našla svoju spriaznenú dušu práve v tomto upírovi. Jediný, ktorý ešte nenašiel svoju lásky, bol najmladší syn Belly a Edwarda, Edie. Chudáčik, ešte nemal také šťastie ako jeho sestry. V hĺbke duše však dúfal, že sa to čoskoro zmení. Nielen kvôli sebe, ale kvôli jeho rodine. Znášať ich ľútostivé pohľady nebolo najľahšou činnosťou. Teraz chápal ako sa asi mohol cítiť jeho ocko, kým nestretol mamku. On to znášal skoro sto rokov a Edie dúfal, že je mu to tak dlho nebude trvať.

A hneď na ďalší deň už aj nastupovali do školy. Konala sa len oficiálna uvítacia časť, riaditeľov príhovor a privítanie, rozdelenie rozvrhov, podľa ktorých sa od zajtra malo učiť, a menšie formality. Skončilo sa to rýchlo, preto sa mnohopočetná rodinka vrátila domov naozaj skoro. Edie ihneď ako prišiel domov, zapadol do svojej izby a študoval si rozvrh. Zapísal si väčšinu prírodných predmetov, ako biológiu, fyziky, či chémiu, no nechýbali ani humanitné vedy, ako občianka. Zvolil si dokonca aj dva jazyky, francúzštinu a španielčinu. Rozvrh sa mu pozdával a už sa do školy aj dokonca tešil. Konečne sa aspoň trochu odpúta od toho všetkého zamilovaného, ktoré ho obklopovalo.

„Edie, vstávaj, zlatko,“ budila ho skoro ráno mama, aby náhodou nezmeškali školy. Niežeby sa im to často stávalo, teda skoro nikdy, no keby ho ona nezobudila, určite by to spravil jeho strýko Emmett a nebolo by to najpríjemnejšie.

„Už som hore, mami,“ rozospato sa z postele štveral najmladší člen rodiny a zamieril si to do kúpeľne, kde sa so seba snažil spraviť kultivovanú osobu.

„Neskús si tie vlasy učesať,“ zahulákala naňho jeho teta Alice, keď rozmýšľal nad tým, či si predsa len nemá učesať svoje strapaté vlasy, ktoré zdedil po ocovi. Síce nemali jeho farbu, no čokoládovohnedá po mamke sa mu tiež páčila. Proti svojej tete sa nemienil stavať, preto si vlasy len rozstrapatil viac ako boli a už sa aj hnal k svojej skrini, že si na seba niečo vyberie, no na posteli ho už čakal kôpka oblečenia.

„Budeš v tom vyzerať super,“ zavolala na neho znovu Alice a tak ju radšej poslúchol. Obliekol sa do tmavomodrých džínsov a zelenej košele, ktorá sa hodila k jeho smaragdovým očiam, obul si čierne tenisky, vzal ešte čiernu koženku, batoh s knihami a zošitmi a vybral sa do kuchyne. Ako každé ráno ho tam očakávali chutné raňajky a hneď ako sa najedli všetci, ktorí jesť potrebovali, mohli vyraziť. Edie si spokojne sadol do svojho zlatavého volva, počkal na svojej sestry a už sa to aj šinul po cestách, rovno do neďalekej školy. Zaparkoval na voľnom mieste a jeho otec zaparkoval hneď vedľa neho. Keď vystúpili, chvíľku ešte čakali na strýka Emmetta a keď sa konečne objavil aj jeho jeep, mohli sa rozutekať na svoje hodiny.

Edie zamieril rovno do učebne chémia a posadil sa do poslednej lavici zvadu. Učebňa sa pomaly začínala napĺňať a na jeho veľkú radosť si k nemu nikto neprisadol. Keď zazvonilo, stále sedel sám a bol za to naozaj rád. Učiteľ Turner, ktorý vstúpil do triedy spolu so zazvonením, sa mu zdal v celku v pohode. Zo všetkými sa najprv zoznámil a potom ich začal oboznamovať s látkou, ktorú budú na hodinách preberať. Jeho výklad po desiatich minútach prerušilo nesmelé zaklopanie na dvere. Hneď nato sa otvorili a do triedy vstúpilo akési dievča. Vtedy si Edie spomenul, že teta Alice o nej čosi spomínala. Vraj sa sem pred nedávnom s rodinou prisťahovala, no viac o nej nevedela. Teda vlastne nevidela.

„Prepáčte, že meškám, no nevedela som nájsť učebňu,“ tichým hlasom sa ospravedlňovala profesorovi, ktorý sa na ňu len zhovievavo usmial a vyzval ju nech si sadne na posledné voľné miesto, miesto vedľa Edieho.

„Trieda, privítajte medzi nami novú študentku, Marion Ravenwoodovú,“ predstavil ju učiteľ a dievča zahanbene klopilo zrak, keď si to uličkou razilo rovno k Ediemu. Ten si ju poriadne všimol, až keď si k nemu prisadla.

Marion Ravenwoodová v sebe niečo mala. To bolo to, čo Edieho ako prvé napadlo. Nebola nejako extra krásna, no zase ani nie škaredá. Skôr by použil slovo zaujímavá. Určite nebola typickou kráskou školy, no predsa bola krajšou. Nevedel to popísať. Vyžarovalo z nej akési čaro, ktoré ho pútalo. Navonok sa zdala obyčajnou dievčinou. Možno niektorí chlapci v triede by ju nazvali podpriemernou alebo všednou. Mala hnedé, gaštanové vlasy, zapletené do vrkoča, siahajúce do pol chrbta. Pokožku mala svetlú, nie opálenú ako to po lete býva zvykom. Mala nízku postavu a pôsobila krehko. Nesmelá povaha z nej vyžarovala. Ešte aj teraz, keď si k nemu sadla, sa zvláštne krčila, akoby odtiaľto chcela najradšej utiecť.

„Ahoj,“ ani sám nevedel prečo, no pozdravil sa jej. Dievča nesmelo zdvihlo hlavu a keď sa stretlo so smaragdovými očami, šokovane vyvalilo svoje nezábudkovo modré oči, skryté za elegantnými okuliarami.

„A-Ahoj,“ koktavo mu odzdravila a ihneď sa otočila na učiteľa, stojaceho pri tabuli. Práve tam niečo zapisovala a Marion si to okamžite začala odpisovať do zošita, podobne ako ostatní žiaci. Edie, trochu zmätený jej reakciou ich napodobnil a zvyšok hodiny ju ukradomky sledoval. Ani okuliare, ktoré nosila, nedokázali zatemniť krásu jej očí. V živote nevidel krajšiu modrú. Lákala ho, aby sa na ňu díval. Nechápal, kde sa to v ňom vzalo, no zvláštnym spôsobom k nej začínal pociťovať náklonnosť. Keď zazvonilo a Marion si rýchlo pozbierala veci a z triedy vystrelila ako strela, len zmätene zatriasol hlavou. Asi mu už to zamilované prostredie okolo liezlo na mozog.

Aj on si pozbieral svoje veci a zamieril na svoju ďalšiu hodinu, hodinu fyziky. Aj tá prebiehala v podobnom duchu ako chémia. Až na vpád novej študentky. Tá zjavne túto hodinu nemala a Edieho to trochu zvalo. Mnohokrát sa tajne prichytil ako spozornel, keď začul na chodbe nejaké kroky. Tajne dúfal, že sa dvere znovu roztvoria a on opäť bude môcť vidieť tie krásne oči a ich majiteľku. Dokonca ja keď už z hodiny chýbalo málo, stále netrpezlivo očakával, či sa tu predsa len neukáže. Keď však zazvonilo, stratil aj poslednú nádej. Trochu sklesnutý sa vybral teda na svoju poslednú hodinu pred obedom a to hodinu biológie. Učebňa tohto predmetu sa nachádzala na opačnom konci budovy a ako k nej prechádzal, ju zbadal. Stála neďaleko triedy biológie a neisto okolo seba hľadela. Ostatní študenti ju obiehali a vôbec nevšímali. Akoby tam ani nebola. Splynula s davom a zdalo sa, že sa jej to v celku pozdáva. No Edie v jej očiach uvidel aj niečo iné. Videl, že malý kúsok jej ustráchanej dušičky by sa potešil, keby k nemu niekto milo prehovoril. Sám si pamätal aké to bolo preňho keď prvýkrát nastúpil do školy. Ona to musela znášať omnoho horšie, keďže on sa priateliť nemohol.

A znovu ako vtedy na chémii, aj teraz bezmyšlienkovite konal. Ráznym krokom si to k nej namieril a zastal tesne vedľa nej.

„Ahoj,“ milo sa na ňu usmial a čakal na jej reakciu. Najprv sa zdala byť znovu trochu šokovaná, akoby neverila, že práve on sa s ňou baví, no potom sa naňho nesmelo usmiala. Pri jej úsmeve mu poskočilo srdce, nechápal prečo.

„Ahoj,“ trošku veselšie ako predtým ho pozdravila naspäť. Posmelený jej reakciou pokračoval ďalej.

„Som Edward Cullen mladší, no pre priateľov len Edie,“ predstavil sa jej a načiahol k nej ruku. Nesmelo mu podala svoju a jemne stisla. Mala jemnú pokožku, to si všimol ihneď. Páčilo sa mu to.

„Marion,“ predstavila sa, aj keď vedela, že vie ako sa volá.

„Máš teraz biológiu?“ opýtal sa jej, keď jej pustil ruku. Znovu neisto prikývla hlavou na súhlas a tým ho potešila.

„Aj ja,“ radostne zvolal a práve vtedy zazvonilo. Obidvaja, bok po boku, vstúpili do učebne a Edie znovu zamieril do poslednej lavice vzadu, kde vždy sedával. Marion ostala pred katedrou, kde neisto sledovala ako sa lavice pomaly zapĺňajú. Znovu bol Edie rád za to, že si k nemu nikto neprisadol, a že tým pádom jediné voľné miesto pre Marion bolo vedľa neho. Povzbudzujúco sa na ňu usmial, keď sa k nemu nakoniec vybrala.

„Tak trieda, utíšte sa,“ zavolal na nich ich profesor Jonson a trieda okamžite stíchla. Vedela, že s ním sa radšej nemajú zahrávať. Síce dokázal naozaj dobre naučiť, bol veľmi prísny a pedantný.

„Vitajte v novom školskom roku. Na úvod pár inštrukcií,“ začal a prehraboval sa v nejakých papieroch na stole.

„Tento rok budeme preberať živočíchy. Poznáte ma a kto nie, rýchlo pochopí čo od vás žiadam. Absolútne sústredenie sa, dochvíľnosť, poslušnosť a zodpovednosť. Kto s tým nebude mať problém, nebude ho mať ani so mnou. Takže teraz k hodnoteniu. Samozrejme, všetko bude prebiehať ako minulý rok. Skúšanie, písomky či už ohlásené alebo nie, laboratórne práce, to všetko ostáva. Tento rok sa to však týmto nekončí. Do pol roka mi všetci odovzdáte vami vypracovaný projekt na vami vybranú tému týkajúcu sa živočíchov. Tento projekt vám môže veľmi ľahko dopomôcť k polročnému hodnoteniu a aby ste nepovedali, že toho po vás chcem veľa, môžete ho vypracovať vo dvojiciach. Papier s témami vyvesím na nástenku, takže sa mi na ňu do konca týždňa podpíšte. A teraz, aby sme neotáľali, keďže toho musíme prebrať naozaj veľa, začneme. Otvorte si knihu na strane 5,“ vydal rozkazy profesor a nevšímal si zamračené pohľady svojich študentov. Edieho však posledná správa, ktorá jeho spolužiakov pobúrila, práve naopak potešila. Tak, aby ho učiteľ nemohol počuť sa bližšie naklonil k Marion a potichu na ňu prehovoril: „Nechcela by si ten projekt robiť so mnou?“

Marion si ho najprv trochu prekvapene prezerala, no nakoniec súhlasne prikývla. Edie sa na ňu veselo usmial a keď sa odtiahol uvedomil si, akú má krásnu vôňu. Samozrejme, na ňu nemyslel ako na jedlo, no musel uznať, že voňala nádherne. Vedel, že toto nie je žiaden parfum.

Hodina biológie prebehla mimoriadne rýchlo, väčšinu času si len robili zápisky z profesorovho výkladu. Keď zazvonili, pán Jonson vyvesil sľúbený papier na nástenku, no veľa ľudí sa k nemu akosi nehrnulo. Zhovárali sa o projekte, pomaly tvorili dvojice, no iba dvaja sa zatiaľ niekam zapísali.

„Pozrieme si témy?“ navrhla trochu nesmelo Marion a Edie súhlasne prikývol. Pretlačili sa cez ešte stále sa zhovárajúcich študentov a so záujmom sa zadívali na témy, ktoré im profesor vybral. Nachádzali sa tu témy ako bylinožravce, suchozemské živočíchy, obrúčkavce, či cicavce, no Marion aj Edieho zaujalo niečo konkrétne.

„Páči sa ti niektorá téma?“ galantne jej dával možnosť vybrať si a Marion sa naňho zahanbene pozrela.

„Páčia sa mi živočíchy žijúce v oceáne, ale ak tebe nie, tak si môžem vybrať niečo iné,“ rýchlo dodala, čím Edieho pobavila.

„Nie, nie, mne to vyhovuje. Samému sa mi ta téma páčila, no nechcel som ťa do ničoho nútiť. Mám rád oceán,“ dodal na vysvetlenie a v Marioniných očkách sa objavili zvláštne iskričky, ktoré Edie nedokázal pomenovať.

„Aj ja mám rada oceán,“ priznala sa a tak sa teda obidvaja zapísali pod túto tému. Spoločne sa vybrali von na chodbu a Edie zamieril rovno do jedálne. Na pol ceste si uvedomil, že Marion už vedľa neho nie je, a keď sa otočil, zbadal jej chrbát v kabáte, ako sa stráca za dverami vedúcimi k lavičkám vonku. Trochu smutný z toho, že už vedľa neho nie je, sa teda pobral za zvyškom svojej rodiny. V rade s jedlom si kúpil to na čo mal chuť, a po menšej diskusii vo svojom vnútri usúdil, že takto je to lepšie. Veď predsa by ju asi nepozval k ich stolu, to by si z neho len jeho strýkovia uťahovali, a keďže tu asi nikoho okrem neho nepoznala, musela by sedieť sama a na to by sa nechcel pozerať. Napriek tomu mu zvláštnym spôsobom chýbala, no radšej to teraz neriešil.

Zjedol svoj šalát, ktorý si kúpil a len okrajovo počúval rozhovor svojej rodiny. Stále mu v hlave vŕtalo jedno dievča. Marion. Kam sa len mohla podieť? Lebo celý čas obeda sa v jedálni neukázala. A tiež nevedel, čo má teraz vôbec za hodinu. V mysli si vyčítal, že sa jej na to neopýtal. No mohol byť až taký zvedavý?

„Edie, ideš?“ pýtala sa ho Lizzie, ktorá s ním teraz mala občianku a on si uvedomil, že jedáleň je už skoro prázdna. Rýchlo vstal a nasledoval svoju sestričku. Došli pred učebňu a Edie nedočkavo prehľadával žiakov, ktorí do nej mierili tiež. Na jeho smolu však Marion Ravenwoodová teraz občiansku nemala.

„Tak sa uvidíme pred autom,“ s úsmevom sa s ním zatiaľ lúčila Lizzie a utekala na svoju hodinu telocviku, zatiaľ čo on mal angličtinu. Zvedavo prehľadával chodby, ktorými kráčal, no tú čo hľadal, nenašiel. So smutne zvesenými ramenami sa teda došuchtal do učebne angličtiny a zapadol do svojej obvyklej lavice. Ani tu sa však k nemu nikto nepridal, najmä nie tá, ktorú chcel.

S pár domácimi úlohami sa vracal domov a znovu sa stratil vo svojej izbe. Rýchlo si všetky spravil a ihneď nato sa znovu začal nudiť. Vytiahol svoj zošit z biológie, prečítal si látku, no už ju poznal, preto zošit zavrel. Nedal mu však pokoj a tak sa rozhodol, že začne s prípravami na projekt, ktorý ma s Marion odovzdať. Vytiahol všetky svoje knihy o oceáne, ktoré mal vo svojej osobnej knižničke, a pomaly začal zháňať informácie, robil si poznámky, vyberal zaujímavosti. Zabralo mu to naozaj dlho, a tak hneď ako sa navečeral, zaľahol do postele a posledné myšlienky pred spánkom patrili Marion.

Hneď na druhý deň, so zložkou na projekt, celý nadšený zamieril do učebne biológie a dúfal, že Marion príde čo najskôr. Nesklamala ho, vošla tesne za ním, rovnako očarujúca ako včera. V bledomodrej blúzke a čiernych džínsach vyzerala zraniteľne. Vlasy mala dnes v copíku, stále však vyzerala krásne. S jemným úsmevom na tvári si k nemu prisadla.

„Ahoj,“ okamžite ju pozdravil a on mu rovnako veselo odzdravila. Vytiahla zo svojho batoha knihu a zošit, a vedľa nich položila nejaké dosky s papiermi. Zvedavo sa na ne zahľadel a ona mu ihneď odpovedala.

„No, trochu som hľadal vo svojich knihách o tom našom projekte. Ja viem, že ešte máme veľa času, no trochu som sa včera nudila,“ priznala trochu zahanbene, čím ho rozosmiala. Dotknuto sa od neho odvrátila a dosky chcela vrátiť, no on ju zastavil.

„Počkaj, neodkladaj ich. Nesmial som sa tebe, ale sebe,“ vysvetlil, keď sa ešte stále chmúrila. Aj takto mu pripadala roztomilá.

„Myslím, že máme spoločného viac ako len oceán,“ dodal, keď jej podal svoje dosky a ona do nich nazrela. Hneď ako uvidela poznámky v nich, veselo sa zasmiala. Prvýkrát sa zasmiala v jeho prítomnosti a on učarene na ňu hľadel. Nič krajšieho nepočul.

„Asi máme,“ pritakal mu a zložku mu vrátila.

„Tak čo keby sme to prebrali, rozdelili si úlohy a pomaly začali na tom pracovať?“ navrhol Edie, keď zazvonilo a už čakali len na profesora.

„Dobrý nápad,“ zvesela zvolala a vytiahla svoj rozvrh. Keď si ho spoločne prešli, Edie s potešením zistil, že s ním má mať ešte telocvik a francúzštinu. Nenašli však žiadnu voľnú chvíľku, kde by sa projektu mohli venovať a obidvaja z toho boli trochu sklesnutí.

„Tak čo keby si dnes prišiel k nám? Mama s ockom pracujú do večera, nikto nás nebude rušiť,“ nakoniec sa odvážila Marion k tomuto kroku. S neistým pohľadom si premeriavala jeho trošku šokovanú tvár, ktorá sa pomaly rozjasňovala.

„To znie ako dobrý plán,“ nakoniec súhlasil a nechal si na papierik napísať jej adresu a tiež telefónne číslo, ak by nemal čas a nemohol prísť. Tešil sa aj jednému aj druhému, takto šťastný už dlho nebol. Preto ani fakt, že ju dnes uvidí len na telocviku, mu nemohol skaziť náladu. Poobede za ňou zájde a môže si jej spoločnosť vychutnávať koľko len bude chcieť a nemusí sa s ňou s nikým deliť. Rodinu jeho povznesená nálada trochu prekvapila, no radšej sa ho na nič nepýtali. A tak mu deň v škole prebehol naozaj rýchlo, a keď vysadil svoje sestry pred domom ani nevystupoval a mieril preč. Rodičom už dávno oznámil, že ide za jednou spolužiačkou, aby spolu mohli začať pracovať na projekte na biológiu. Samozrejme ho pustili bez najmenších poznámok, no potmehúdske úsmevy neodkázali skryť. Mal pocit, že za to mohol jeho trošku priblblý úsmev, ktorú sa mu na tvári objavil vždy, keď si na Marion spomenul.

A tak presne ako sa dohodli, o tretej zvonil u jej dverách. Dom našiel ľahko, nachádzal sa blízko lesa a bol pomerne veľký. Pred dvermi dlho nestál, keďže Marion ho nedočkavo očakávala. Rýchlo mu otvorila dvere a slušne ho pozvala ďalej. Edie sa ocitol v béžovej obývačke a keď sa zadíval naľavo, zbadal menšou drevenú kuchynku. Všetko spolu pekne ladilo, bolo vidieť, že dom zariaďovala žena, zjavne jej mamka. Marion ho viedla hore schodmi, a potom zabočili doprava, k jediným dverám na tejto strane. Marion ich tvorila a nechala, aby Edie vstúpil.

Marionina izba bola presne taká akú si u predstavoval. Jednoduchá, elegantná, jemná, presne ako ona sama. Svetlofialové steny, naľavo veľká pohodlná posteľ, oproti nej stolík, v rohu kreslo s kvetinami, na druhej strane svetlá skriňa s komodou.

„Máš to tu naozaj krásne,“ pochválil jej, keď za nimi zavrela dvere.

„Ďakujem,“ poďakovala sa a porozhliadal po izbe.

„Asi si sadneme na zem, aby sme mali priestor okolo seba,“ ukázala na huňatý koberec pred posteľou. Zo stolíka si vzala svoje poznámky a sadla si do tureckého sedu. Edie ju rýchlo napodobnil a tiež si prichystal svoje veci.

„Tak čím začneme?“ spytovala sa ho, keď všetko okolo seba rozložila. Musel uznať, že toho mala naozaj veľa, rovnako ako on. Bolo vidno, že ide o poctivú študentku.

„No, asi by sme si najprv mali ujasniť, ako celý projekt bude vlastne vyzerať,“ navrhol. Marion súhlasne prikývla, z neďalekého nočného stolíka vzala farebné papiere a vytiahla žltý. Zvedavo na ňu hľadel, nechápajúc o čo jej ide.

„Mamka pracuje v škôlke a tam je farebného papiera veľa, a tak ten čo nepotrebuje používam ja. Mám rada farby,“ znovu trošku zahanbene priznala. Ediemu prišla ešte roztomilejšia než bola predtým.

Po pätnástich minútach mali navrhnutú osnovu projektu a tak si začali rozdeľovať prácu.

„Vyber si prvá,“ presviedčal ju Edie, keď sa nevedeli dohodnúť, čo si kto vezme na starosť.

„Si si istý?“ neisto sa ho pýtala Marion, a keď súhlasne prikývol, skúmavo sa zahľadela do papiera.

„Tak si vyberám pŕhlivce,“ zvolala a zapísala si svoju prvú voľbu. Teraz bola rada na Ediem.

„Ja chcem mäkkýše,“ zapísal si svoj výber do svojho papiera.

„Ploskavce,“ vybrala si Marion.

„Drsnokožce,“ zvolil si Edie. A takýmto spôsobom si povyberali svojich favoritov. Dohodli sa, že o nich získajú čo najviac informácií, vyberú tie všeobecné, ale aj zaujímavé a pri ďalšom stretnutí to preberú. Edie bol z Marion celý hotový. Nielenže sa jednalo o krásnu dievčinu, ale aj múdru, inteligentnú a praktickú dievčinu. Ani humor jej nechýbal. Nasmiali sa toho dosť. A tak keď už nastal čas odísť, si Edie uvedomil, ako veľmi to nechce. Musel však a tak sa s ňou s milým úsmevom a so slovami, že sa uvidia zajtra v škole, rozlúčil. Ďalšie stretnutie mali mať až vtedy, keď zozbierajú všetky informácie, ktoré majú a to mohlo chvíľu trvať. Teraz mu neostane nič iného ako čakať a ďakovať aspoň za to málo hodín, ktoré spolu majú.

A Edie bol veru veľmi vďačný. Neustále sa tešil na jej spoločnosť, na to ako sa na ňu môže ukradomky pozerať, ako sa s ňou môže zhovárať a nielen o projekte. Mal pocit, že konečne ju našiel. Svoju polovičku, dievča, ktoré by o milovalo rovnako ako on miluje ju. Lebo on ju vážne miloval. Uvedomil si to síce len nedávno, no akoby mu to bilo do očí už od začiatku. Marion bola preňho tou jedinou, s ktorou mohol stráviť svoju dlhú večnosť. Tu však nastával problém. Marion mala pred sebou len svoj krátky ľudský život. A on si bez nej nedokázal predstaviť svoju existenciu. Už len to, ako veľmi mu chýbala, keď s ňou teraz nebol, ho utvrdzovalo v tom, že to bez nej nezvládne. Síce zatiaľ boli len priatelia, dúfal, že raz budú niečo viac. Stále si však nebol istý jej citmi k nemu, preto sa ešte neodvážil konať. Bál sa, že by tým ohrozil ich priateľstvo. Nechcel ju stratiť, aj keby to malo znamenať, že s ňou bude len kamarát do konca jej života.

A možno by to takto mohlo byť najlepšie. Nevystavil by ju tomu, čo jeho samého čakalo. Samozrejme, že Marion nevedela, čo je vlastne Edie zač. Nevedela, čo je jeho rodina a on ani nevedel, či jej to raz bude schopný prezradiť. Trápilo ho, že ona sa mu zveruje so všetkým a neklame mu, ako on jej. Často mu rozprávala o svojej rodine, o svojich zvieratkách, ktoré aako dieťa mala, o príhodách, ktoré sa jej stali. Aj on jej síce čo to o sebe prezradil, no nie veľa a mnoho z tých vecí bolo upravených.

„Tak už sa netráp. Uvidíš, všetko bude v poriadku,“ riekla mu teta Alice jedného podvečera, keď stál na verande a sledoval zapadajúce slnko.

„Naozaj?“ neisto sa k nej otočil, a keď zbadal jej veselý úsmev, trochu sa upokojil.

„Naozaj. Viem, že ťa má rada rovnako ako ty ju. A na to nepotrebujem vidieť do budúcnosti, čítam myšlienky alebo pocity. Vidno to na vás oboch. Podľa mňa by si už mal zasiahnuť,“ presviedčala ho teta.

„A ako?“ pýtal sa jej.

„Hm... taký Vianočný ples by bol skvelou príležitosťou,“ žmurkla naňho a už jej nebolo. Edie nad tým ešte chvíľku premýšľal. Samozrejme o ňom už počul. Všetci z jeho rodiny, okrem starých rodičov sa naň chystali. Jake už pozval Nessie, aj keď to vlastne nie je jeho škola a Nahuel zase Lizzie. V jeho prípade prichádzala do úvahy jedine Marion, no doteraz sa bál, že by ho mohla odmietnuť. Ale teta Alice mala pravdu. Už dosť dlho sa trápi tou neistotou a je načase s ňou skoncovať, nech už bude Marionina odpoveď akákoľvek.

A tak, hneď na druhý deň, keď sa mal s Marion stretnúť, aby znovu pracovali na projekte, sa rozhodol, že to spraví. Presne o tretej u nej znovu zvonil a ona, presne ako minule, ho pozvala ďalej a zaviedla do svojej izby. Znovu si rozložili papiere a začali s prácou. Obidvaja nazhromaždili mnoho materiálu a teraz sa rozhodovalo, čo použijú a čo nie. Po usilovnej trojhodinovej práci s menšími pauzami, mali všetko vybraté.

„Dobre, takže to teraz dáme dokopy a poprípade môžeme ešte priložiť nejaké kresby,“ zhrnula to všetko Marion, keď si naprávala okuliare a skláňala sa nad poznámkami. Edie nemohol odolať a musel jej napraviť jeden nezbedný pramienok vlasov, ktorý sa jej vyvliekol z copíku. Teraz si vlastne uvedomil, že ju ešte nevidel s rozpustenými vlasmi. Určite by bola ešte krajšia. Marion sa naňho nesmelo zadívala, keď jej nielenže zastrčil pramienok vlasov za ucho, ale ju ešte aj jemne pohladil po líci. Hanblivo sklopila pohľad, nevediac, prečo to spravil.

Žeby sa mu páčila? Lebo on jej áno. Strašne. Už od prvého dňa čo sa zoznámili. Najprv nechápala, prečo sa s ňou začal baviť. Ona taká všedná, ho predsa nemohla zaujať. Pripisovala to jeho dobrému vychovaniu, no keď s ňou chcel pracovať na projekte, šokoval ju. Rada však súhlasila, chcela s ním stráviť viac času. Ukázalo sa, že ide o veľmi milého, pozorného, zábavného a inteligentného chlapca, ktorý jej učaroval. Rada sa s ním rozprávala, aj keď občas mala pocit, že on jej nehovorí vždy pravdu. Teda aspoň nie celú. Nechcela ho však obviňovať, určite na to mal nejaký vážny dôvod. Stále si vravel, že keď budú priatelia a on jej bude dostatočne dôverovať, zverí sa jej. Nechcela ho do ničoho nútiť. Spriatelili sa rýchlo, puto medzi nimi dvoma narastalo každým dňom. Jej pocity k nemu rovnako, no iným smerom. Ach, koľkokrát sa len pristihla pri myšlienke, že by snáď niekedy spolu mohli byť aj viac ako priatelia. A ako po tom veľmi túžila. Trávili spolu veľa času a ona si pomaly, ale isto uvedomovala, že sa doňho zamilovala. Nikdy si však nerobila plané nádeje, že by o ňu stál. Niekto tak krásny, tak milý, tak dokonalý, predsa nemohol chcieť niekoho tak všedného, obyčajného, skoro až podpriemerného. Stále však dúfala, že s ním môže byť aspoň kamarátka.

A teraz sa k nej chová tak dôverne. Ten krásny cit vyžarujúci z jeho očí, ju donútil sklopiť pohľad. Nechápala prečo ju pohladil, aj keď jej to bolo veľmi príjemné. Dokonca ani jeho zvýšená telesná teplota jej nevadila. Už dávnejšie si všimla zvláštnosti na ňom a jeho rodine. Znovu ho však k ničomu nechcela nútiť a musela si priznať, že ho milovala práve takéhoto.

„Takže sa stretneme o týždeň?“ prelomila ticho, ktoré nastalo.

„Áno, o týždeň,“ povzdychol si Edie a pomaly sa zbieral na odchod. Jeho odhodlanie ju pozvať na ples akosi ochabovalo, no nakoniec to predsa len spravil.

„Tak sa maj,“ lúčila sa s ním Marion vo dverách, no on nikam nešiel. Rýchlo sa na ňu otočil a ona si ho zmätene prezerala.

„Zabudol si na niečo?“ pýtala sa ho Marion.

„Nechcela by si ísť so mnou na Vianočný ples?“ dostal zo seba a úplne ju tým šokoval. Až po hodnej chvíľke sa spamätala.

„Si si istý? Mohol by si pozvať hocktoré dievča zo školy a oni by...,“ začal, no on ju prerušil.

„Ale ja chcem ísť s tebou,“ rozhodne riekol. Marion jeho slová nesmierne potešili. A ten tón akým to povedal.

„Áno,“ nakoniec vydýchla svoju odpoveď a tým vyčarila na Edieho tvári krásny úsmev.

„Dobre, ešte sa dohodneme, kedy ťa vyzdvihnem,“ dostal zo seba celý natešený a ani si neuvedomujúc čo robí, ju rýchlo pobozkal na líce a utekal k svojmu autu.

„Tak zajtra,“ zvolal na šokovanú Marion spoza pleca, nastúpil a už ho nebolo. Marion ešte hodnú chvíľu stála vo dverách a neprítomne pred seba pozerala.
On ju pobozkal. Dal jej pusu. Síce len na líce, ale aj tak. Radostne sa rozosmiala a šťastne utekala do svojej izby, kde sa hodila do svojej postele a zasnene si priložila ruku na líce, na to miesto kde jej dal bozk. Bola zamilovaná. Bezhlavo a neodvratne milovala Edieho Cullena.

„Takže ťa vyzdvihnem o šiestej, dobre?“ uisťoval sa Edie v posledný školský deň pred vianočnými prázdninami, v deň plesu. Marion stále nedokázala uveriť, že naň ide práve s ním. Súhlasne kývla, lebo keby prehovorila, tak by určite radostne zvýskla. Edie sa s ňou ihneď na to rozlúčil a pobral sa aj on pripraviť.

Doma sa okamžite vrhol do kúpelne. Po sprche si vysušil vlasy a pobral sa obliecť. Síce ešte mal kopu času, no chcel byť prichystaný včas. Obliekol sa do čierneho obleka, bielej košele a svetlomodrej kravate. Síce nechápal, prečo mu teta Alice neprichystala nejakú zelenú, ako to má vo zvyku, neriešil to. Potom čo sa obliekol, ako-tak učesal, pobral sa do obývačky, kde už sedel jeho strýko Emmett, tiež oblečený. Posadil sa k nemu na pohovku a sledoval futbalový zápas, ktorý bol naladený. Onedlho sa k nemu pridal aj jeho otec a tiež Jasper. Spoločne čakali na svoje polovičky, on na šiestu hodinu, aby mohol ísť za svojou. Začudoval sa však, keď sa k nim pridal aj Carlisle, tiež v obleku.

„Ideme s Esme na jednu večeru s mojim kolegom z nemocnice,“ vysvetlil Carlisle a Edward, Jasper a Emmett sa pri slove večera nepríjemne zaškerili.

„No a predtým než sa s nimi stretneme, by sme radi spoznali Marion,“ dodala Esme, ktorá sa tam zjavila z ničoho-nič v elegantných béžových šatách bez rukávov. Edie na nich zmätene hľadel, no nikto mu neprotirečil. Jeho rodičia a tety so svojimi manželmi ju spoznajú oficiálne až na plese. Zdalo sa, že ani jeho starí rodičia o to nechcú prísť. Ťažko, porazenecky si povzdychol a ostatní vedeli, že vyhrali. Hneď po Esme sa k nim pridali aj Nessie v šatách zlatého odtieňu, Lizzie v jasnozelených šatách, Alice v kvetinkových šatách, Rose v rubínovo-červených a Edieho mamka, Bella, v tmavomodrých šatách. Každej jednej to nesmierne pristalo a ihneď ako prišiel aj Jacob s Nahuelom (ktorý býval v menšom domčeku neďaleko od ich domu) sa začali fotiť. Najprv spoločne, potom po pároch, potom len dievčatá a potom aj chlapci. Vyfotili skoro dva filmy a niekoľko ďalších so sebou ešte brali. Vedel, že ani on s Marion sa tomu nevyhnú, dúfal, že jej to nebude vadiť. Keď už bolo tri štvrte na šesť, pobral sa do garáže a rovno odtiaľ k Marion domov. Netrvalo mu to dlho a presne ako odbili hodiny celú zazvonil. Nečakal dlho, keď mu dvere otvorila čarokrásna víla.

Marion v nádherných nezábudkových šatách ladiacim k jej očiam a k jeho kravate, vyzerala dokonale. Hrubšie ramienka, jemný výstrih, šaty ľahko padajúce k zemi, akoby boli jej druhou kožou. Náhrdelník z modrých kamienkov bol tým pravým doplnkom k šatám rovnako ako náramok. Vlasy mala jemne zvlnené, začesané na pravú stranu s veľkým modrým kvetom ako ozdobou. A prvýkrát ju Edie uvidel bez okuliarov.

„Si dokonalá,“ zložil jej kompliment Edie a Marion sa naňho oslnivo usmiala.

„Aj tebe to pristane,“ oplatila mu kompliment a hneď nato sa trochu zháčila.

„Ehm... Nevadilo by ti, keby sme ešte nešli? Moji rodičia by ťa radi spoznali,“ trošku zahanbene zo seba dostala, čím Edieho pobavilo. Zdalo sa, že rodičia sa proste nemenia.

„Nie, nevadí mi to. Rád ich spoznám,“ dodal a vstúpil dnu. Jej rodičov doteraz videl len na fotkách, preto vedel čo očakávať. Obidvaja usmievaví, milo a láskyplne pôsobiaci. Presne takí boli aj naživo.

„Mami, oci, toto je Edie. Edie, moja mamka a ocko,“ predstavila ich Marion a modlila sa, aby už išli.

„Pani Ravenwoodová, pán Ravenwood, rád vás spoznávam,“ slušne, ako dobre vychovaný chlapec ich pozdravil. Obidvom sa na tvárach úsmev ešte viac rozšíril.

„Aj my ťa radi spoznávame Edie. Marion nám o tebe často hovorila. A vôbec neklamala, keď vravela, že si rovnako pekný ako rovnako pozorný a milý,“ zaševelila pani Ravenwoodová, čím uviedla Marion do pomykova.

„Mami,“ zahučala na ňu zahanbená Marion a snažila sa na Edieho nepozerať. Edie sa však tomu potešil.

„Určite však nie taký krásny ako Marion,“ dodal, čím ju ešte viac uviedol do pomykova.

„Radšej už poďme,“ ťahala Edieho za rukáv Marion a snažila sa čo najskôr odtiaľto zmiznúť.

„Ešte fotky,“ zvolala jej mama a Edie sa znovu usmial.

„Mami,“ znovu zahučala Marion.

„Nie, to nevadí. Mám pocit, že ani u mojej rodiny sa tomu nevyhneme,“ dodal Edie, keď ich pani Ravenwoodová k sebe postrčila. Edie vzal Marion okolo pása a oslnivo sa usmial do objektívu. Marionina mamka tiež vyfotila aspoň dva filmy, keď už konečne vyrazili na ples. Marion sa ešte dlho ospravedlňovala za ich správanie, no Edie nad tým len krútil hlavou. Stále ju ubezpečoval, že sa nič nestalo, a že niečo podobné ako nie horšie ich čaká, keď ju predstaví svojej rodine.

„Kde máš okuliare?“ musel sa na to opýtať Edie, keď už parkovali pred školskou telocvičňou, kde sa konal ples.

„Pre dnešok som si vzala kontaktné šošovky. Nemám ich síce rada, no na ples sa okuliare nehodia,“ vysvetlila Marion.

Edie jej galantne otvoril dvere a spoločne sa vybrali ku vchodu. Tam už na nich čakala jeho rodina. Ťažko si povzdychol a modlil sa, aby všetko dobre dopadlo.

„Tak ste už konečne tu,“ zvesela zvolala Alice a okamžite sa vrhla k Marion.

„Ahoj, ja som Alice, som rada, že ťa konečne spoznávam,“ a bezprostredne ju narýchlo objala. Marion sa šokovane nechala objať.

„A-ahoj,“ zaskočene ju pozdravila a hneď na to sa predstavila aj s ostatnými. Samozrejme tam boli aj Carlisle s Esme a tiež sa museli fotiť. Marion to nevadilo a hneď potom čo sa rozlúčili s najstaršími z jeho rodiny, konečne vošli dnu. Už tu bolo pomaly plne, všade samé páry, horlivo diskutujúc alebo tančiac. Rýchlo sa medzi ne zaradili a vybrali sa k svojmu stolu. Celý ples prebehol naozaj veľmi dobre. Marion sa po necelej hodinke uvoľnila a veselo sa zabávala so všetkými z jeho rodiny. Niekoľkokrát si s Ediem zatancovala, vypila pár pohárov malinovky a už bol aj čas na odchod. Rozlúčila sa so všetkými a Edie ju viezol domov.
Zastal pred jej domom, znovu jej galantne otvoril dvere a odprevadil až pred k vchodovým dverám. Zastali pred nimi a obidvaja netrpezlivo prešľapovali. Ani jeden nevedel, čo má teraz robiť.

„Ďakujem, že si išla. Naozaj som sa bavil,“ nakoniec zo seba dostal Edie.

„Áno, bol to naozaj krásny večer,“ priznala sa Marion a znovu klopila oči. Edie si nemohol pomôcť a podišiel tesne k nej. Rukou jej zdvihol tvár a ešte pred tým, než by si to mohol premyslieť, ju pobozkal. Jemne sa dotkol jej mäkkých pier a jej chuť ho dokonale omámila. Nič krajšieho doteraz nezažil a to už po tomto svete nejakú tú dobu kráča. Zľahka sa oťukával o jej pery, až celý tento prvý, nesmelý no predsa nádherný bozk, ukončil. Nevedel ako zareaguje. Odmietne ho? Alebo mu dá šancu? Nechcel to však zisťovať dnes. Nie, dá jej čas, aby si to všetko premyslela.

„Dobrú noc a sladké sny,“ zašepkal ešte stále blízko jej tváre a pobral sa domov, ešte trochu omámený. Robilo mu síce menší problém sa sústrediť na niečo iné ako na to, čo spravil, bol však na tom omnoho lepšie ako Marion. Tá šokovane ostala stáť pred svojimi dverami ešte hodnú chvíľu. A keď sa spamätala natoľko, aby vošla dnu, šok z nej aj tak neopadol. Ako v tranze vošla do svojej izby, prezliekla sa do pyžama a zaľahla späť. Spánok ju však dlho obchádzal. Rozum ešte stále nemohol pochopiť to, čo srdce už chápalo veľmi dávno.

Hneď ráno, ako sa prebudila, dezorientovane sa okolo seba rozhliadala. Málo spánku spolu so zmätením, ktoré ju neopúšťalo, zapríčinilo, že sa z postele zbierala veľmi dlho. Celý včerajší zážitok sa jej zdal ako sen. Ten najkrajší a najdokonalejší sen, aký by kedy mala. No bola to pravda. Všetko sa stalo. Hlavne to posledné. Edie ju pobozkal. A nie len na líce, bol to pravý bozk. Bozk, aký dá chlapec svojmu dievčaťu. No ona ním nebola. Nechodili spolu. A aj keď to bol úžasný prvý bozk aký kedy zažila, nechcela si robiť zbytočné nádeje. Potom by sa len trápila, a tomu sa chcela vyhnúť. Keďže už nastali prázdniny a čoskoro tu boli Vianoce, vedela, že ho asi tak skoro nestretne. Na jednej strane ju to veľmi mrzelo, chcela ho vidieť, chcela s ním byť, no na strane druhej sa zase bála. Bála sa jeho reakcie na to, čo sa stalo. Možno mu bude trápne, že to spravil, možno to už oľutoval. A ona ho nechcela stratiť. Z dumania ju však prerušil zvonček pri dverách. Bolo už okolo pol desiatej, rodičia v práci, nechápala kto k nim môže ísť.
A keď otvorila dvere, strnulo hľadela do Edieho usmiatej tváre.

„Dobré ráno, spachtoš,“ veselo ju pozdravil a venoval jej jeden bozk na líce. Nechcel na ňu naliehať. Marion šokovane prihliadala tomu čo spravil a plamienok nádeje hlboko v jej srdci vzplanul väčšou silou.

„Ahoj,“ dostala zo seba a ustúpila z dverí, aby mohol vojsť dnu. Obidvaja vedeli, že teraz sa to stane. Teraz sa rozhodne, ako to s nimi bude ďalej. Či ostanú len priateľmi, či budú niečo viac ako priatelia alebo či nebudú ani to.

„Čo ťa sem privádza?“ vyzvedala Marion s trochu stiahnutým hrdlom.

„Alice včera našla tvoj náramok a tak ti ho teraz vraciam,“ povedal a podal jej náramok, o ktorom ani nevedela, že jej chýba. No po včerajšom šoku sa ani nedivila, že si to nevšimla.

„Ďakujem,“ riekla a vzala si ho do neho. Letmo sa dotkli svojimi rukami, čo vyvolalo ten správny impulz. Edie znovu ako včera podišiel k Marion najbližšie ako sa dalo a rukami chytil jej tvár. Vyzdvihol si ju a nežne sa zahľadel do jej krásnych očí.

„Máš okuliare,“ skonštatoval a Marion pri tých slovách klopila oči.

„Aj v nich si neskutočne krásna,“ dodal a Marion neveriacky oči znovu uprela naňho.

„Naozaj?“

„Naozaj. Krajšie, milšie, inteligentnejšie, dokonalejšie dievča som ešte nestretol. Nečudo, že som sa do teba zamiloval,“ s láskyplným úsmevom jej vyznal svoje city a Marion naňho len valila oči. Ani v tých najdivokejších snoch si niečo také nepredstavovala. Edie nečakal na jej odozvu a spravil to, po čom tak dlho túžil. Pritiahol si ju do náruče a už omnoho odvážnejšie spojil ich pery. So všetkou svojou láskou a nehou ju bozkával akoby to bolo to posledné, čo v živote môže spraviť. A aký bol potešený, keď mu Marion odpovedala rovnako. Sprvu trošku nesmelo, akoby nevedela čo robiť, no potom rovnako naliehavo ako on. S trošku roztrasenými rukami ho chytila okolo krku a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Po chvíľke sa však do seba museli odtiahnuť z nedostatku kyslíka. Edie však Marion nepúšťal z objatia a ona nikam ani nechcela ísť.

„Aj ja ťa milujem,“ slabo hlesla, ešte stále omámená z bozku, no istá svojimi slovami. Nesmelo sa zahľadela do jeho očí a čo v nich zbadala sa jej náramne páčilo. Šťastie a radosť, ktoré z nich vyžarovali doteraz nevidela. V takej intenzite a pri predstave, že to spôsobili jej slová, sa jej po tvári roztiahol krásny úsmev. Edie sa s ňou radostne zatočil a znovu pobozkal.

„Nechceš ísť na prechádzku?“ opýtal sa jej, keď ju znovu položil na zem. Včera večer stihol napadať sneh, ktorý Marion zbožňovala.

„Rada, len mi daj chvíľku,“ pritakala a rýchlo utekala sa prezliecť do niečoho teplejšieho.
Celé predpoludnie a veľký kúsok popoludnia strávili spolu. Či už sa prechádzali, stavali snehuliaka, alebo sa guľovali, či už sedeli pri krbe v jej dome alebo spolu obedovali, užívali si jeden druhého. Krásnejšie strávený deň si ani jeden z nich neodkázal predstaviť, a keď sa končil, Edie pochopil, prečo sú Lizzie a Nessie také smutné, keď sa lúčia so svojimi láskami. Ani jemu sa od Marion vôbec nechcelo, no už bolo naozaj na čase. So sladkým bozkom sa s ňou okolo šiestej večer rozlúčil a pobral sa domov. Tam ho už samozrejme čakala celá rodina, a keď zbadali s akým širokým úsmevom a šťastným pohľadom sa vracia domov, vedeli, že je už dobre. Edie však musel vyriešiť ešte jeden problém. Problém, ktorý mohol medzi ním a Marion všetko veľmi ľahko zničiť. No ona si zaslúžila poznať pravdu. Dúfal, že ho pochopí.

Vianoce sa nenávratne blížili až nakoniec aj nastali. Marion práve zdobila vianočný stromček, jej mamka varila večeru a ocko zdobil dom. Už to bol týždeň čo s Ediem tvoria pár a ona je ako v siedmom nebi. Včera, keď jej volal, že by za ňou rád prišiel, neváhala a pozvala ho. Očakávala ho až poobede, keďže Vianoce trávili každý so svojou rodinou. No dohodli sa, že hneď na ďalší deň sa stretnú znovu. A tak, keď o tretej zazvonil zvonček, Marion šťastne utekala otvoriť dvere a hneď nato sa radostne vrhal do Edieho náruče. Ten ju silno objal, čo ju trošku prekvapilo. Bol akýsi vážny, zamyslený.

„Mohli by sme sa pozhovárať? Niekde osamote?“ s rovnako vážnym hlasom sa jej pýtal. Marion pochytil neblahý pocit, no snažila sa pôsobiť vyrovnane. Žeby zmenil názor? Už ju nemiluje?

„Poďme do mojej izby,“ riekla a spoločne tam odkráčali. Zavrela za nimi dvere a ukázala na svoju posteľ. Edie sa posadil a načiahol sa za ňou. Marion si mu sadla do náruče a nechala sa hladiť v rozpustených vlasoch.

„Čo ťa trápi?“ musela sa ho opýtať. Edie ju nežne pobozkal na hranu čeľuste a ťažko si povzdychol.

„Niečo ti musím povedať,“ začal pomaly a Marion ho tuhšie objala.

„Už ma nemiluješ?“ s obavami v hlase sa ho pýtala. Edie sa zarazil. Uprene sa zahľadel do jej očí.

„Milujem ťa z celého srdca a to sa nikdy nezmení,“ pevne jej riekol a Marion si poriadne vydýchla.

„Tak potom to čo mi chceš povedať nemôže byť zlé, pretože nič horšie ako stratiť teba a tvoju lásku pre mňa neexistuje,“ dodala a vážne sa zahľadela do jeho očí.

„Uvidíme, či si to budeš myslieť aj potom, čo ti to poviem,“ zašomral a zbieral zbytky svojej odvahy. S rodinou to do večera preberal. Niektorí boli proti, iní zase za, aby to pred ňou už netajil. Vážil si ich názor, no nakoniec sa rozhodol sám.

„Týka sa to tvojho tajomstva?“ začala Marion, keď bol Edie hodnú chvíľu ticho. Totálne tým Edieho šokovala.

„Tajomstva? Akého tajomstva?“ priškrtene sa pýtal.

„Tvojho tajomstva. Neviem síce čoho presne sa týka, no viem, že nejaké máš. Ak nechceš, nemusíš mi to hovoriť. Do ničoho ťa nenútim. Povieš mi to vtedy, keď mi budeš natoľko dôverovať,“ dodala a Edie sa ešte stále čudoval, že niekto tak všímavý a dokonalý patrí jemu. No nadlho asi nie.

„Tak mi povedz svoju domnienku o mojom tajomstve,“ nabádal ju. Marion sa trochu zháčila, no nakoniec sa rozhodla, že mu to povie.

„Myslím si, že súvisí nielen s tebou, ale aj s tvojou rodinou. Všetci ste neuveriteľne krásni, a nerátajúc Nahuela, ktorý má indiánsky pôvod, ste aj všetci nesmierne bledí. Aj keď aj medzi vami sú isté rozdiely,“ začala opatrne, Edie súhlasne prikývol a nechal ju hovoriť ďalej.

„Ty, Lizzie aj Nessie, máte akoby zvýšenú teplotu. Neustále, nie len občas. Srdce ti bije rýchlejšie ako normálne a stavila by som sa, že aj tvojim sestrám. Vy máte normálnu farbu očí, no zvyšok tvojej rodiny ich má zlatú, ktorá sa postupom času mení, tmavne. Neviem síce čo presne ste zač, no došlo mi, že normálnymi ľuďmi nebudete,“ nakoniec sa mu zverila so svojimi úvahami a dúfala, že ju nenazve bláznom.

„Si naozaj všímavá. A napriek tomu, že vieš, že nie som normálny človek, stále ma miluješ?“ opýtal sa neveriacky.

„Edie, milujem ťa práve takého to. Nech už si čokoľvek, moju lásku k tebe to nijako neovplyvní,“ riekla mu a nežne ho pobozkala na líce.

„Ani keby si vedela, že ja a moja rodina sme upírmi?“ dostal konečne zo sebe. Marion síce nechápala kam tým smeruje, no popravde mu odpovedala: „Stále by som ťa milovala.“ Edie na ňu hodnú chvíľu hľadel, akoby sa snažil nájsť nejaký podnet, ktorý by ju prezradil, že klame, no nič také nenašiel. Preto sa rýchlo pozbieral a riekol to: „My sme upíri.“

Marion naňho hodnú chvíľu zazerala, no čím ďalej hľadela do jeho vážnej tváre, tým viac sa utvrdzovala v tom, že neklame. Myslí to vážne. Sú upírmi. On aj jeho rodina. Sú bájnymi tvormi noci, ktorí by ani nemalo existovať. No takto sa asi mnohé vysvetľuje. Mení to však niečo na jej citoch k nemu. Aj teraz, keď hľadela do jeho krásnych zelených očí, cítila lásku. Vyžarovala z každej jej bunky a tento nepatrný fakt ju nemohol zastaviť. Nakoniec sa naňho pozvoľna usmiala a pritisla sa k nemu bližšie. Edie celý zmätený z jej reakcie si najprv myslel, že sa asi zbláznila. No keď nakoniec vyslovila: „Milujem ťa ja tak,“ myslel, že radosťou vyskočí aj niekoľko metrov hore.

„Naozaj?“ musel sa o tom uistiť, a keď ho na dôkaz vášnivo pobozkala, nemal už žiadne pochybnosti.
Zvyšok poobedia strávili spolu v jej izbe, kde jej Edie všetko vysvetľoval. Porozprával jej príbeh jeho rodičov, o tom, že on je vlastne len poloupír, o tom ako sa toľkokrát už sťahovala, porozprával jej o celom jeho živote. Marion to dychtivo počúvala, nebála sa ani keď jej rozprával čo všetko obnáša byť upírom. Jej láska k nemu sa nezmenšila, ba práve naopak, ešte vzrástla. Doteraz medzi nimi stále viselo jeho tajomstvo, no teraz už nie. Konečne im dovolilo sa zblížiť ešte viac.

Marion a Edie zažívali najkrajšie chvíle vo svojich životoch. Boli spolu, boli šťastní a nič a nikto ich nemohol rozdeliť. Dokonca sa už rozprávali aj o Marioninej možnej premene na poloupíra. Ešte mali počkať pár rokov, no Marion si bola úplne istá, že chce byť ako jej Edie. Chce s ním stráviť večnosť, pretože ľudský život jej na to nestačí. No to je ešte v ďalekej budúcnosti. Teraz sú stále na strednej, v druhom ročníku, a užívajú si lásku toho druhého.

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sirota - Edie (Bonus):