Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sirota - 2. časť

11.06.2010 (11:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 5336×

Sirota: 2. časť

Upír s bronzovými vlasmi a ľahkým, uvoľneným úsmevom na perách sa práve snažil vyčarovať niečo z toho mála jedla, ktoré tu mal, aby uspokojil hlad spiaceho anjela v jeho posteli. Ešte stále nedokázal uveriť, že má také šťastie. Neveril, že práve on, nočná bytosť, môže byť práve teraz s niekým ako je ona. Že mu je vôbec dovolené strážiť jej spánok. On však dostal viac. Dostal šancu byť s ňou aj naďalej, pomôcť jej. Vedel, že to sa teraz stalo jeho životným poslaním, jeho úlohou. Jedine na nej záležalo.

„Čo to tam vyváraš?“ rozospato ho oslovilo mladé dievča zamotané v dvoch prikrývkach. Ani si poriadne nevšimol, kedy sa jej začal zrýchľovať tep, čo by nasvedčovalo jej prebudeniu sa.

„Snažím sa niečo ti pripraviť na jedenie, no veľa tu toho nemám.“ Ospravedlňujúco sa na ňu usmial, dúfajúc, že jej obložené chlebíčky postačia. Tak veľmi si želal naservírovať jej nejaké jedlo hodné kráľa, no on mal len chlieb.

„Ďakujem,“ poďakovala sa, keď si od neho vzala tanier a schuti sa pustila do jeho obsahu. Celý čas čo ho sledovala, si nebola istá, či sa ho má opýtať to, čo ju už dlhšie zaujímalo a teraz sa konečne odhodlala.

„Ty nebudeš jesť?“ Začala pomaly, medzitým čo prežúvala.

„Nie,“ s trochu stiahnutým hrdlom jej odpovedal, pričom sa vyhýbal očnému kontaktu s ňou.

„Raz... raz si mi niečo povedal... pamätáš, bolo to naše tajomstvo,“ pokračovala opatrne, modliac sa, aby ho tým nijako neurazila alebo neodplašila.

„Pamätám.“ Po chvíľke ticha a premýšľania sa rozhodol, že klamať nebude ani teraz.

„Vravel si, že ty aj tvoja rodina ste iní. Týka sa to aj toho, že neješ?“ Vytiahla naňho svoju domnienku. Každú chvíľu čakala, kedy sa jej vysmeje do tváre, no on len súhlasne prikývol.

„Súvisí to aj s tým, že si sa za tie roky vôbec nezmenil?“ A znovu ďalšie súhlasné kývnutie.

„Ty... ty nie si človek?“ Nakoniec vydýchla, keď už dojedla aj posledný chlebíček a zapila ho čajom.

„Nie som,“ riekol priamo jej hľadiac do očí. Čakal, kedy začne kričať alebo utekať, no ona mu pohľad pevne opätovala.

„A povieš mi čo si?“ spýtala sa ho, keď dlho nikto z nich neprehovoril.

„Nemôžem. Vystavil by som ťa ešte väčšiemu nebezpečenstvu,“ riekol jej a dúfal, že viac od neho nebude chcieť počuť práve o tomto. Dúfal, že jej vtedajšia mladá pamäť si toto neuschovala, no mýlil sa.

„A ak na to prídem sama?“ opýtala sa trochu veselšie, lebo nestrácala nádej na to, že príde na jeho pôvod.

„To je iná vec, no bol by som radšej, keby sa tak nestalo.“ Smutne vydýchol a spratal stolík, na ktorý uložila tanier s pohárom.

„Prečo?“ Nedalo jej to a musela sa pýtať ďalej.

„Čo ak som nebezpečný?“ opýtal sa jej otočiac sa na ňu.

„Možno si nebezpečný, no iba keď taký chceš byť. Neverím, že by si mi niekedy ublížil,“ úplne presvedčená o pravdivosti svojich slov mu to povedala rovno do očí.

„V tom sa nemýliš,“ s úsmevom jej odpovedal. Pretože on si bol tiež úplne istý, že by jej nikdy neskrivil ani vlások na hlave. Úsmev mu opätovala až kým nezačal umývať zašpinený riad.

„Nechaj, ja to spravím.“ Chcela sa vyhrabať zo zamotaných diek, no bola takým nemehlom, až by skoro spadla na zem, nebyť Edwardových rýchlych reflexov.

„Ako...,“ chcela sa ho opýtať, ako sa mu podarilo dostať sa k nej tak rýchlo a chytiť ju, no potom si uvedomila predchádzajúce slová. Preto sa nad tým len usmiala, poďakovala mu za chytenie a viac to už nevyťahovala.

„Ty sa len obleč a môžeme vyraziť,“ riekol jej a vrátil sa späť k riadu. Zmetene chvíľku len tak stála, no potom rýchlo schytila džínsy a natiahla si ich. Keď si chcela obliecť tričko ešte viac si uvedomila aké je zničené a špinavé.

„Vezmi si jednu z mojich košieľ.“ Všimol si to aj Edward. Znovu zmetená ho poslúchla a vzala si zelenú košeľu, ktorá jej bola veľká. Dlhý koniec uviazala do uzlíka a vyzeralo to aj štýlovo.

„Kam ideme?“ so strachom sa ho opýtala, keď jej konečne došiel význam jeho slov. Aj keď bola neskutočne šťastná, že ho znovu našla a zdalo sa jej, že aj on, začala pochybovať. Čo ak sa jej už chce zbaviť. Veď ju hľadal, no len aby zistil ako sa má, nie aby s ňou ostal.

„No tu predsa nemôžeš žiť a tiež potrebuješ aj niečo na seba,“ vysvetlil jej, čo si myslel, že je očividné.

„Takže ty... ty a ja... ty teraz už neodídeš?“ opýtala sa ho, aby sa uistila. Bála sa však, či si nevšimne jej príliš silné city k nemu.

„Neodídem pokiaľ ty sama nebudeš chcieť, aby som odišiel,“ odhalil jej aj on hĺbku svojich pocitov. Pri tej odpovedi jej na tvári vyčaril nádherný úsmev, čo ho náramne potešilo.

„A čo ak to bude večnosť?“ len zo žartu sa ho opýtala, no jeho reakcia ju prekvapila. V momente skamenel a vyvalil na ňu oči. Nechápala čo to spôsobilo. Po chvíľke sa však spamätal a zatrepal hlavou, aby vyhnal dotieravé myšlienky.

„Aj vtedy,“ pritakal jej nakoniec tiež s úsmevom, snažiac sa zamaskovať svoj prešľap, no dobre vedel, že mu na to neskočila. Neriešila to však, za čo jej bol vďačný.

„Ale stále nechápem, prečo tam ideme? Ja nemám peniaze ani na poriadne oblečenie, nieto na ubytovanie. To čo mám mi vystačí tak možno na týždeň chabého stravovania,“ priznala sa mu s červenajúcimi lícami.

„S peniazmi si nerob starosti,“ upokojil ju a rýchlo pozbieral všetko, čo tu so sebou mal. Nahádzal to do svojej malej cestovnej tašky a otvoril dvere dávajúc jej prednosť. Vyšla teda von do ranného počasia, čakajúc kým nezamkne. Potom jej rukou ukázal na auto a ona k nemu poslušne prišla.

„Dúfam, že mi to nechceš všetko zaplatiť?“ opýtala sa ho obozretne, pretože ona almužnu a milodary neprijímala.

„A prečo nie?“ akoby sa nič nedialo sa opýtal späť.

„Lebo,“ dôrazne riekla a naštvane dupla nohou.

„Ja nepotrebujem žiadnu milosť a ľútosť a vonkoncom nepotrebujem tvoje peniaze,“ riekla naozaj nasupene. Neodpustila by si, keby mu dovolila, aby jej to všetko zaplatil.

„Maličká, prečo sa tak čertíš? O nič predsa nejde,“ s pokojným hlasom k nej prehováral a podržal jej dvere, aby si mohla nastúpiť.

„O nič nejde? Možno tak pre tebe, no ja viem o hodnote peňazí dosť a jasne ti hovorím, že ti to nedovolím. A nie som už maličká.“ Naštvane našpúlila pery, čo mu prišlo veľmi roztomilé.

„Ja viem, že už nie si malá, ver mi. No chcem ti pomôcť. Ak tak veľmi chceš, ber to ako pôžičku,“ nakoniec jej navrhol kompromis, ktorý aj tak nechcel dodržať. Preňho, ktorý už žije tak dlho peniaze stratili význam. Vždy ich mal mnoho a nikdy poriadne ani nevyužil. Teraz však mal skvelú možnosť ako nimi by mohol pomôcť práve jej. Chvíľku nad jeho návrhom premýšľala a nakoniec ho doplnila.

„Fajn, dohodneme sa takto. Dovolím ti, aby si mi kúpil pár kusov oblečenia aj jedlo, no potom, keď sa mi podarí nájsť si nejakú prácu ti to všetko vrátim,“ riekla odhodlane aj keď poriadne nedomyslela to s bývaním.

„Fajn, ako chceš. No byt zaplatím ja,“ riekol neoblomne on. Chvíľu si jeden druhého premeriavali, keď si nakoniec podali ruky na znak súhlasu. Potom už Bella neváhala a nastúpila do auta. Edward ju ihneď nasledoval, naštartoval a už sa aj rútili lesnou cestou, smerom do neďalekého mesta.

Počas nasledujúcich troch hodín toho stihli naozaj veľa. Edward najprv odovzdal kľúče od prenajatej chatky a hneď potom sa vrhli na nákupy. Nech sa však Bella akokoľvek snažila, nedokázala mladého upíra skrotiť v jeho vášni rozhadzovať peniaze pre ňu. Nakúpil jej mnoho oblečenie, počnúc tričkami, blúzkami, svetríkmi až po nohavice, sukne či šaty. Sama si ešte išla kúpiť nejaké to spodné prádlo a pyžamá, zatiaľ čo jeho poslala kúpiť jej jedlo. Nechcela veľa utrácať, tak si poriadila len to najnutnejšie a okamžite sa pustila nájsť ho, aby náhodou nevykúpil celé potraviny.

Stihla to len tak-tak, práve totižto naplnil už tretí košík. Zarazila ho a nakoniec sa spolu vrátili k jeho autu, ktoré bolo teraz zapratané taškami s rôznym obsahom. Ako vysvitlo, Edward vlastnil jeden menší byt na opačnom kraji Chicaga, kam práve mierili. Edward sa rozhodol, že nemá význam chodiť niekam inam, Bella by mi aj tak nedovolila, aby jej zaplatil letenku do iného štátu. Tak sa obidvaja zhodli na tom, že ten bytík bude nadmieru vhodný. A tak okolo obeda, potom čo sa cestou stavili Belle na jedlo, smerovali cez celé Chicago až na jeho druhý koniec, neďaleko tichého a pokojného predmestia. Edward sa v týchto končinách vyznal naozaj dobre a tak okolo pol druhej poobede zaparkovali na menšom parkovisku neďaleko ich bytu.

Edward vytiahol všetky tašky a celý nimi obvešaný sa náhlil na druhé poschodie, kam sa mali na nasledujúcich pár mesiacov ubytovať. Kľúče podal Bella, aby otvorila a spoločne vošli do menšej obývačky. Všade, na všetkých veciach a predmetoch, sa nachádzal prach. Zdalo sa, že tu dlho nikto neupratoval a tak sa rozhodli to napraviť. Pod dlhým presviedčaním, nakoniec Edward dovolil Belle, aby tiež pomohla. Dostala na starosť kuchyňu a kúpelňu, zatiaľ čo on poupratoval obývačku a spálňu.
Bella bola konečne šťastná. Nielenže mala po boku tú najúžasnejšiu bytosť na svete, no konečne mala aj domov. Možno to on tak nechápal, pretože nezažil to čo ona, no bolo to tak. Dal jej viac ako si myslel a za to mu bola nesmierne vďačná.

Obidvaja sa v byte veľmi rýchlo zabývali. Obývačku s béžovými stenami s bielou pohovkou využívali skoro každý večer, keď spolu pozerali najrôznejšie televízne programy či seriály. Malú no dostatočne vybavenú kuchyňku používala hlavne Bella, no aj Edward sa tu pomaly udomácňoval. Rýchlo sa z neho stal vynikajúci kuchár. O svetlozelenú kúpeľňu sa spravodlivo delili, pričom najpoužívanejšou bola smotanovo-maslová spálňa. Každú noc si Bella líhala do pohodlnej postele, pričom Edward strážil jej pokojný spánok. Ani sa nenazdali a v byte už bývali skoro dva týždne.

„Konečne,“ radostne vydýchla Bella, keď si ako každé ráno čítala noviny. Už dlhšie sa snažila si nájsť nejakú prácu. S jej vzdelaním to však bolo veľmi zložité. Edward sa ju od toho snažil odhovoriť. Vravel, že on má dosť peňazí na to, aby už v živote nemusela pracovať. Bola to pravda, no on to robil aj z dosť sebeckého dôvodu. Rýchlo a ľahko si zvykol na jej neustálu prítomnosť a teraz ho mrzelo, že ho má opustiť čo i len a pár hodín.

„Našla si niečo?“ smutne sa jej pýtal keď pred ňu postavil tanier s miešanými vajíčkami a hrianky.

„Áno, plat nie je zase až taký veľký, no na začiatok to stačí,“ celá naradostnená mu to oznamovala, keď do seba pchala raňajky.

„Nemala by si radšej počkať, kým sa neobjaví niečo lepšie?“ Skúsil svoj posledný pokus, dobre však vedel, že bude márny. Bella sa naňho len zhovievavo usmiala. Vždy keď si šla hľadať nejakú prácu, snažil sa ju od nej odhovoriť. Keď ju potom nedostala, sršala z neho radosť a šťastie.

„Nie, myslím, že tam ešte dnes zájdem,“ riekla radostne a ihneď sa pobrala obliecť sa. Edward si nešťastne povzdychol, no ďalej to nerozoberal. Tiež sa pobral obliecť, aby ju mohol odprevadiť. A tak o päť minút si to spoločne pešo mierili k neďalekému metru. Auto už dlho nepoužívali, všetko čo potrebovali bolo dosť blízko. Ani teraz nešli príliš ďaleko, bolo to len dve zastávky, keď vystúpili skoro až pri konci mesta. Nasmerovali si to k malému motorestu neďaleko lesa. Nevyzeral práve vábivo, no zdalo sa, že je to pre ňu jediné miesto. Obidvaja trochu sklamaní vošli dnu a Bella zamierila k servírke za pultom v bielo-červenej rovnošate.

„Dobré ráno, som Isabella Swanová a prišla som kvôli práce servírky.“ Pomaly začala držiac si palce, pričom sa Edward snažil splynúť s davom, no veľmi sa mu to nedarilo.

„Ááá, dobre, kedy môžeš začať?“ rýchlo sa jej opýtala a naliala ďalší pohár kávy netrpezlivému zákazníkovi.

„Naozaj?“ opýtala sa celá zaskočená touto reakciou.

„Iste, tak kedy? A mimochodom ja som Eleanor,“ predstavila sa jej menšia čiernovláska s tmavomodrými očami. Mohla byť len o niekoľko rokov staršia než Bella, no zdalo sa, že sa tu vyzná naozaj dobre. Práca jej šla od ruky a celkovo pôsobila príjemným dojmom.

„Zajtra?“ opýtala sa Bella, na čo jej servírka súhlasne prikývla. Predtým než odišla jej dala ešte jednu uniformu, aby si ju upravila a zajtra o siedmej ju bude čakať v rannej smene. Bella celá natešená ťahala Edwarda domov a už sa nemohla dočkať kedy sa konečne ako - tak postaví na vlastné nohy. Vždy bola nezávislá a prijímať dary od Edwarda ju stálo veľa premáhania. No teraz konečne si vystačí aj sama čo sa týka peňazí. Teda chvíľu ešte potrvá kým všetko Edwardovi splatí a niečo si aj ušporí na dobrý život, no dovtedy je toto ten prvý a veľmi dôležitý krok k tomu. Niežeby sa Edwarda chcela zbaviť, no teraz keď jej aj pomáha, sa s ním nemohla rovnať. Chcela mu byť rovnocenná.

„Naozaj tam chceš pracovať? Sama si predsa vravela, že neplatia až tak dobre. A videla si to tam? Vyzerá to hrozne, ktohovie aké indivídua sa tam denno - denne pohybujú.“ Znovu sa ju snažil presvedčiť, keď už bol večer a Bella konečne dokončila posledné úpravy na svojej rovnošate. Trohcu ubrala zo sukne, ktorá jej siahala skoro po členky a tiež v páse jej boli veľké. Keď však všetko upravila na svoju veľkosť, rovnošatu hodila do práčky a nechala vyprať.

„Edward,“ napomenula ho s káravým hlasom, na čo si on konečne porazenecky povzdychol. Vedel, že by sa mu to nepodarilo, no musel to skúsiť.

„Neboj sa, nič sa mi nestane,“ snažila sa ho utešiť. Možno to nechcel vidieť, no aj jej bude chýbať jeho spoločnosť počas celého dňa. No musí to spraviť.

„Zavoláš mi, keby sa niečo stalo, áno?“ uisťoval sa Edward, keď ju odprevadil pred jej nové pracovisko. Dokonca jej včera kúpil mobil, aby ho vždy mala pri sebe a mohla mu kedykoľvek zavolať, aj keď si bol istý, že on jej bude volať častejšie.

„Sľubujem,“ ako poslušné dievčatko pritakalo. Zahrialo ju pri srdci keď videla ako sa o ňu bojí. Vedela, že mu na nej záleží rovnako ako jej na ňom.

„Hneď ako budeš končiť, mi zavoláš a ja po teba prídem. Tu ma pekne počkáš a nikam nepôjdeš sama.“ Podával jej ďalšie inštrukcie. Tieto sa jej už zdali trochu prehnané, no nakoniec prikývla. Dúfala, že sa to časom zlepší.

„Tak sa maj,“ smutne dodal, keď už nemal čo povedať. Ona mu jemne pohladila líce vtisla mu naň bozk na rozlúčku.

„Onedlho sa uvidíme,“ veselo mu riekla a zmizla za presklennými dverami motorestu.

Ak si Bella myslela, že sa Edwardov strach o ňu časom zemní, mýlila sa. Každé ráno ju odprevádzal do práce a každý podvečer ju pred ňou čakal, aby ju mohol odprevadiť domov. To však nebolo to najhoršie. Vyvolával jej snáď každú hodinu, aby sa uisťoval či je všetko v poriadku. Jej šéfovi to poriadne prekážalo, a nebol sám. Pomaly jej to liezlo na nervy, to neustále kontrolovanie ako keby bola malé decko. Raz keď nestíhala zdvíhať telefón, sa ani nie o päť minút objavil v motoreste a pred všetkými jej urobil scénu o nezodpovednosti a o tom ako veľmi sa o ňu bál. Vtedy mala prvýkrát pocit, že by ho najradšej udrela. Tak ju ešte nikto nikdy neponížil. Po službe, keď ju znovu čakal, mu všetko pekne vytmavila. Pamätala si ako sa jej do očí hrnuli slzy, keď naňho kričala, že nie je jeho majetok. Že aj napriek jeho pomoci, si s ňou nemôže robiť čo chce. Je mu síce vďačná, no nedovolí mu, aby sa k nej správal tak majetnícky, nie je jeho slúžka. Vtedy mala sto chutí sa zbaliť a radšej živoriť niekde na ulici. Keď mu došlo, že zašiel ďaleko, ihneď sa začal ospravedlňovať a sľubovať, že už sa to nestane. Nakoniec mu dala druhú šancu, dúfajúc, že sa ju využije.

Lenže ani toto netrvalo dlho. Síce sa snažil, už jej toľko nevolal a nikdy jej už nerobil žiadne poučujúce prednášky, on však netušila, že to bolo preto, lebo ju potajomky sledoval. Vždy keď ju ráno odprevadil, sa nepozorovane vrátil späť a skryl sa v húšti stromov. Uvedomoval si, že takto príliš riskuje. Ak by ho totižto uvidela, všetkému by bolo koniec. Vedel, že by ju nadobro stratil. A tak, jedného dňa, sa rozhodol, že s tým prestane. Nečakal však, že práve vtedy sa niečo stane.

Mobil mu tesne pred tým, než mala Bella končiť, zablikal, signalizujúc prijatú správu. Ihneď ako ju otvoril a prečítal, strnul na mieste.

,Edward, len sa nerozčuľuj. Eleanor a jej priateľ Terry ma pozvali do miestneho klubu a ja som súhlasila, takže dnes po mňa nemusíš chodiť. Neboj sa, vrátim sa skoro. Bella.'

Vtedy sa len horko - ťažko ovládal, aby mobil v ruke nerozmliaždil. Stále si opakoval, že ho ešte bude potrebovať. Hneď ako sa ako-tak upokojil, neváhal a vyrazil za Bellou. Po dlhom čase nasadol do svojho auta a len niekde vzadu v mysli si uvedomil, ako veľmi mu chýbalo. Šliapol na plyn a uháňal k miestnemu, dosť vychytenému klubu. Cestou sa snažil nemyslieť na to, ako bola dnes Bella oblečená. V džínsovej, krátkej sukni a čiernom tričku na ramienka s čipkovaným vrchom, v ľahkom bielom svetríku nielenže pôsobila krehko, no aj neuveriteľne žensky a zvodne. Sám mal čo robiť, aby ju vôbec tak pustil a nevrhol sa na ňu. Celý čas, čo spolu bývali, si neustále opakoval, že po nej nesmie takto túžiť, že sa má uspokojiť s tým, čo má. Teraz však stál na tenkom ľade a bál sa, že čoskoro praskne a to hlavne jeho vinou.

S hlučným škripotom zabrzdil neďaleko baru a s nasupeným pohľadom si to mieril dnu. Každý kto sa mu priplietol do cesty, ihneď zdupkal. Keby tu nebol preto prečo bol, tak by sa mu tu celkom páčilo a možno by sem Bellu aj sám pozval. No situácia bola teraz iná a preto vôbec nebral ohľady na to, že je tu príjemne, preplneno a dobrá hudba, jediné čo chcel bolo nájsť Bellu.

Keď pohľadom našiel Eleanor v náručí svojho priateľa Terryho, myslel si, že už to konečne má. No podľa ich myšlienok rýchlo zistil, že Bella nie je s nimi. Že ju pred nedávnom pozval do tanca mladý a pekný chalan a ona prijala. Nedokázal definovať pocit, ktorý ním zmietal. No až keď ich uvidel ako tancujú v tesnom objatí, vedel, čo sa s ním deje.

Keď videl ako má ona ruky obmotané okolo jeho krku, ako ona ju objíma okolo pása, sa s ním chcel okamžite vymeniť. On chcel byť ten, ktorý sa jej môže dotýkať, ktorý s ňou môže tancovať. Chcel ju pre seba a to nebolo správne. Zakázal si takto o nej uvažovať, no už vedel, že to nezemní. Už vtedy, keď ju uvidel po toľkých rokoch prvýkrát, ju videl inú. Nevidel ju ako malé roztomilé dievčatko, ale ako mladú, nádhernú ženu.

Ani poriadne nevedel čo robí, akoby v mrákotách si uvedomil, že k nim pristúpil a odtrhol ich od seba. Obidvaja sa naňho zmetene pozreli, jedine ten neznámy chalan o krok cúvol späť, keď si lepšie prezrel jeho nenávistný pohľad.

„Edward, čo tu robíš?“ opatrne sa ho pýtala Bella a dosť jej dalo zabrať, aby pred ním aj ona necúvla.

„To je dobrá otázka. No lepšia by bola, čo ty tu robíš?“ naštvane na ňu vyštekol, až sa pár ľudí po nich otočilo. Belle sa ihneď do tváre nahrnula červeň, no nenechala sa.

„To čo som ti písala. Eleanor a Terry ma pozvali von,“ snažila sa hovoriť pokojne, no už aj v nej to vrelo.

„A prečo teda pri tebe nevidím Eleanor ani Terryho? Hm?“ osopil sa na ňu a vôbec sa nesnažil stíšiť sa.

„Kto bol ten chalan?“ znovu po nej vyštekol, celý ovládnutý žiarlivosťou.

„Čo je teba do toho?“ teraz po ňom vyštekla ona. Edwarda prekvapila jej odpoveď, nevedel, že sa dokáže až takto nahnevať.

„Veľa. Čo to nevidíš? Čo nevidíš ako sa o teba bojím? Ako sa každý deň o teba strachujem. Môžem ti dať všetko, no ty... ty...“ Dochádzali mu slová aký bol rozhorčený. Ona ho vôbec nechápala.

„Ja čo? Nie som ti dosť vďačná? Lebo nerobím to čo chceš? Už som ti povedala, že nie som tvoj majetok. Cením si čo všetko si pre mňa spravil a nikdy, nikdy ti za to neprestanem byť vďačná. No pochop, že už nie som malé dieťa a nemôžeš mi všetko nakazovať.“ Cítila ako už nevládze.

„Veď práve, už nie si dieťa. No stále sa tak správaš.“ A práve teraz sa ten tenký ľad pod jeho nohami prelomil. Belle sa do očí nahrnuli slzy až nakoniec roztraseným hlasom prehovorila.

„Myslím, že už si nemáme čo povedať.“ Zvrtla sa na podpätkoch a mierila si to preč. Edward ešte hodnú chvíľu stál na mieste, celý obarený jej poslednou vetou. Vedel čo znamenala, vedel, že zašiel príliš ďaleko. Teraz ju stratil a to len kvôli jeho žiarlivosti. Nemohol však dovoliť, aby sa predierala týmto skazeným a nebezpečným svetom sama. Keď už ho aj nebude chcieť vidieť, musí jej zabezpečiť, aby mala všetko čo potrebuje. Rýchlo sa spamätal a vybehol za ňou. Ďaleko nezašla, neistým krokom si to razila po tmavej ulici smerom k ich bytu.

„Bella, prosím počkaj,“ kričal za ňou, no ona nezastavovala. Pridala do kroku a on vďaka svojmu upíriemu sluchu, počul, že plače. Ihneď ho začali spaľovať výčitky a chcel to rýchlo napraviť.

„Bella, prosím, pozri sa na mňa.“ Pobehol k nej, chytil ju za ruku a otočil k sebe. Ona sa naňho však nedokázala pozrieť. Veľmi jej svojimi slovami ublížil.

„Ja som to tak nemyslel, prepáč. Bol som nahnevaný, odpusť mi prosím,“ šepkal jej do ucha, keď to nevydržal a pevne ju objal.

„Nemyslím si, že sa chováš ako dieťa. Ver, že ja viem že už ním nie si. Už dávno nie,“ pokračoval.

„Edward, prečo mi to robíš?“ plačlivo sa ho pýtala, no on nechápal na čo konkrétne myslí.

„Bells, nevidíš aká si krásna? Nevidíš ako len svojim pohľadom dokážeš opantať každého muža? Ako im dokážeš počariť?“

„Aj na teba tak pôsobím?“ opýtala sa presne na to, v čo dúfal, že nepostrehne. Trochu sa od neho odtiahla, aby mu videla do očí. Chcela si byť istá o tom, čo už hodnú chvíľu tušila, v čo dúfala.

„Áno,“ slabým hlasom sa k tomu priznal, mysliac si, že si práve podpísal rozsudok smrti. Nikdy ani len raz neuvažoval o tom, že by mu ona mohla opätovať city. Nielenže si ich uvedomil až nedávno, no on bol netvor a anjel ako ona by ho nikdy nemilovala. Preto keď spravila to čo spravila, úplne ho ochromila. Byť človekom tak klesá do kolien.
Bella si rýchlo, aby si ti nestihla rozmyslieť, stúpla na špičky a urobila to, o čom už dlho snívala. Bozkala ho. Spojila svoje pery s tými jeho a ten pocit, keď sa tak stalo, ju skoro obaril. Celým telom jej prešla vlna tepla a vzrušenia. A keď potom, čo sa spamätal, jej bozk začal opätovať, kolená sa jej roztriasli a podlomili. Edward ju však stihol chytiť a vyzdvihol si ju bližšie k sebe. Súzvuk ich pier bol dokonalý, presne sa k sebe hodili, akoby boli stvorené pre toho druhého. Hladko a jemne sa oťukávali, spôsobujúc svojim majiteľom nevýslovnú radosť a šťastie. No keď už Bella potrebovala vzduch, boli nútení sa od seba odtrhnúť.

Mladá žena ťažko oddychovala nielen z nedostatku kyslíka, no hlavne kvôli silnému zážitku, ktorý práve prežila. Mladý upír oddychoval tiež aj keď to nepotreboval. Nečakal, že takto zareaguje na jej bozk. Vlastne ani nečakal, že vôbec nejaký od nej dostane. Chvíľu bol zmetený a šokovaný, no potom jeho telo urobilo to čo považovalo za prirodzené. Vyšlo jej v ústrety, riadiac sa inštinktmi.

„Teraz ma opustíš?“ smutno sa opýtal, prelomiac ticho, ktoré medzi nimi zavládlo.

„Ako by som len mohla?“ so všetkou nežnosťou a vrúcnosťou sa ho opýtala naspäť.

„Prepáč, že som sa správal ako žiarlivý a majetnícky idiot. Keď ide o teba, nedokážem racionálne uvažovať.“ Ešte vždy sa snažil napraviť svoju chybu.

„Už mi to nikdy neurobíš, však?“ uisťovala sa, dúfajúc, že teraz keď si konečne uvedomil, čo k nej cíti, sa bude správať normálne. No on to pochopil nesprávne. Zarmútene sa od nej odtiahol a odstúpil.

„Neboj sa, už sa to nikdy nestane. Chcem však, aby si vedela, že aj napriek tomu môžeš počítať s mojou pomocou. Ak chceš, tak sa môžem z bytu odsťahovať, aby som ti nezavadzal.“ A pomaly ustupoval k svojmu autu, zmierený, že zničil všetko, čo mohol. Nechápal však, prečo ho pobozkala ona.

„Čo?!“ zdesene sa ho spýtala a rýchlo k nemu pobehla a chytila ho za ruku, aby jej neušiel.

„O čom to hovoríš?“ Vôbec nechápala, čo zlého povedala.

„No už ma predsa nechceš vidieť,“ hovoril s ňou akoby bola nechápavá.

„A nato si ako prišiel?“ Celá táto scéna musela vyzerať naozaj smiešne a aj možno zmetene.

„Veď si to povedala pred chvíľou. Si v poriadku?“ Teraz sa už vážne bál o jej zdravý rozum.

„Áno som, no ty asi nie. Veď som len chcela, aby si začal správať rozumne a nerobil mi scény,“ vysvetľovala mu a jemu to konečne došlo. Po dlhšom čase sa uvoľnene a radostne zasmial.

„Takže ti nevadil ten bozk?“ Uisťoval sa ešte raz, lebo tomu stále nedokázal uveriť.

„Nie, veď sama som ťa pobozkala,“ riekla pričom sa mierne začervenala. Nečakala, že jej odpoveď s ním tak pohne, preto keď ju rýchlo pobozkal, nestihla ani zareagovať.

„Ani si nevieš predstaviť aký som šťastný. Práve sa mi splnil sen a to ani nemôžem snívať,“ veselo rozprával a celý žiaril šťastím. Znovu ju chytil do náruče a so smiechom sa s ňou zatočil. Nemohla sa brániť, jeho úprimná radosť dostala aj ju a preto sa smiala s ním. Keď znovu spojil ich pery v jedno, prešiel nimi ten istý nádherný a povznesený pocit. Konečne robili to, po čom obidvaja už dlho túžili. Robili to, čo bolo pre nich prirodzené.

„Milujem ťa,“ zdôveril sa jej s tým, čo ona už dávno vedela, len on to nechcel vidieť.

„Aj ja teba, ty môj hlupáčik,“ so všetkou láskou, ktorú k nemu cítila už roky, mu povedala tú najkrajšiu vetu akú si zamilovaní môžu povedať.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ hulákal keď sa s ňou znovu zatočil.

„Sľubujem, že už budem dobrý, sľubujem, len ma nikdy neopusť,“ horlivo prehováral stále ju pevne držiac.

„Ako by som len mohla? Čo by si bezo mňa robil?“ rozjarene sa ho pýtala, po tom čo sa s ňou opäť zatočil.

„Sám neviem. Už bez teba nedokážem žiť,“ priznal sa jej a bozkával každý kúsok jej nádhernej a jemnej tváre.

„Ani ja bez teba,“ priznala sa mu a pritiahla si jeho pery na svoje.

Ešte dlho takto zotrvali vo vzájomnom objatí a láskaní. Milovali sa a konečne to mohli aj ukázať. Boli spolu a tom im stačilo. Až keď pomaly začalo pršať, sa vrátili späť do ich bytu. Už dlho sa obidvaja necítili tak šťastne, tak kompletne. Keď sa našli pred niekoľkými týždňami, ani jeden z nich nesníval o takej krásnej a spaľujúcej láske.

Večer keď si ona opäť líhala do postele, si k nej dnes ľahol aj on. Potom čo ju dôkladne zamotal do deky, si ju privinul na hruď a nežne hladiť po chrbte.

„Naozaj ma miluješ? Aj keď nevieš, čo som?“ Stále nedokázal uveriť a potreboval sa o tom vždy presviedčal.

„Je mi jedno čo si. Môžeš byť elf, môžeš byť škriatok, môže byť aj upír a ja ťa stále budem milovať. Nevidíš, že ťa ľúbim práve takého aký si? Aj keď neješ, aj keď nespíš, aj keď ti nebije srdce, aj keď si studený ako ľad. Milujem ťa, práve takéhoto a nič, dobre ma počúvaj, nič sa na tom nikdy nezmení,“ horlivo ho ubezpečovala a na dôkaz ho aj vášnivo pobozkala. Ani nevedela, že svojim posledným odhadom trafila do čierneho. No jemu to už bolo jedno. Veril jej slovám, veril jej láske, ktorú nič nezničí.

„Nie je to sen?“ Teraz sa potrebovala uistiť ona.

„Nezdá sa mi to? Nepreberiem sa znovu sama a na ulici?“ so strachom sa ho pýtala. Pevne ju objal a vážne sa zahľadel do jej hlbokých hnedých očí.

„Nesníva sa ti. Pretože keby áno, tak by sa muselo snívať aj mne a ja to nedokážem.“ A znovu spojil ich pery v krásnom, nežnom, pomalom bozku.

„Chcel by som ťa predstaviť svojej rodine,“ tesne potom čo bozk skončil ju Edward oslovil so svojou prosbou. Ustráchane zdvihla svoj pohľad naňho.

„Neboj sa, neublížia ti. Už strašne dlho túžili, aby som si niekoho našiel. Budú sa tešiť spolu s nami,“ presviedčal ju a už si vedel predstaviť tú scénu. Ako hrdo vkráča bok po boku do domu svojej rodiny a predstaví ju ako svoju milovanú. Vedel, že Bella sa im určite zapáči, komu by nie?

„A čo ak si budú myslieť, že pre teba nie som dosť dobrá? Veď nemám ani vlastný domov,“ zmetene sa posadila, nedokázala zahnať strach z ich odmietnutie.

„Máš domov a ten je tam, kde som aj ja. Netráp sa, určite si ťa zamilujú rovnako ako ja,“ ubezpečoval ju a znovu stiahol do svojej náruče. Bella sa trochu upokojila a dokonca sa pristihla ako sa na to teší. Chcela spoznať jeho rodinu, blízkych, ktorí k nemu patrili.

„Tak prečo nie,“ nakoniec súhlasila, čím ho nesmierne potešila.

„Ďakujem,“ poďakoval sa jej a pevnejšie si ju k sebe privinul.

„Milujem ťa,“ riekla a pobozkala ho do hrude zahalenej modrým tričkom.

„Aj ja teba,“ odpovedal jej a pobozkal do vlasov. Začal hmkať uspávanku, ktorú jej zložil pred časom a sníval s otvorenými očami. Už sa nemohol dočkať radostných tvári jeho rodiny. Už nikdy nebudú smutný z toho, že je sám. Už nikdy ho nebudú ľutovať. Konečne si našiel svoju polovičku. Vo vzájomnom objatí sa oddávali snov plných lásky, nehy a šťastia. Tvorili pár, nezvyčajný, no predsa. Milovali sa, aj keď sa to zdalo nemožné. Lovec a jeho korisť v láskyplnom objatí.

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sirota - 2. časť: