Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 14. kapitola

30.12.2010 (12:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 835×

Pozerala som za Evou ako v sekunde zmizla. Ach, toľko vecí sa udialo, že to snáď nie je ani možné.

„Jasmin?“ oslovil ma potichu Alec. Privrela som oči, mierne sa usmiala a otočila.

„Alec?“ zapakovala som po ňom.

„Vieš, teraz, keď už si úplná upírka, objavila si svoju moc, čo chceš robiť?“

„Nechápem.“

„No, už to teraz bude len to isté. Pokúsiš sa ujsť alebo tu ostaneš?“ Ani ma nenapadlo ísť niekam inam.

„Nemám kam ísť, o to sa báť nemusíš," usmiala som sa. Alec si sadol na lavičku, na ktorej sme pred chvíľou sedeli. Mala som pocit, že ho niečo trápilo.

„Musím ti niečo povedať.“ Vyzeral utrápene, tak som si k nemu prisadla, chytila ho za ruku a pohladila po nej.

„Tak, hovor,“ popohnala som ho.

„Od kedy si prišla do tohto hradu aj s Evou, všetko ožilo. Ale ty... ty si tak prívetivá, otvorená a zároveň záhadná. Nie som si istý, či to cítim dobre. Ale, asi ťa - ,“

„Min, volá ťa Aro,“ ohlásil mi Felix, ktorý sa tu odrazu zjavil.

Pozrela som sa na Aleca, tváril sa namosúrene. Budeme to musieť dokončiť neskôr, Aro nerád čaká. Vstala som a rýchlo sa tu porozhliadla. Vrátim sa tu a zútulním si to, už to tu nebude vyzerať ako na cintoríne.

Predbehla som Jane, ktorá tiež niekam išla, nezabudla za mnou zavrčať. Zaklopala som na dvere do Arovej pracovne.

„Vstúp,“ ozvalo sa.

„Volal si ma?“

„Áno, ale ešte počkáme na Evu,“ konštatoval. Sadla som si do kresla a on sa venoval svojej práci. Kontroloval nejaké papiere. Prečo to tej Eve vždy tak dlho trvá, cítim sa tu divne, sama.

Niekto zaklopal na dvere, konečne. Dnu vstúpila Eva, po boku s Demetrim. Obaja vysmiati až po zadok. Zodvihla som jedno obočie, no Eva sa na mňa vôbec nepozrela, teraz som zodvihla aj jeden kútik úst, úlne nechápavo.

„Demetri, nechaj nás osamote,“ povedal Aro, bez toho, aby zodvihol zrak od papierov.

Demetri sa hneď otočil, no ešte dal Eve bozk na líce. Vypleštila som oči, no toto! Chvíľu s ňou nie som a už to využije. Aspoň jedna z nás už má niekoho.

„Zavolal som si vás tu preto, lebo ste ma veľmi prekvapili. Musím uznať, že som z vás nadšený. Ani Jane a Alec mi nerobili takú radosť, akú mi robíte vy. A tak som sa rozhodol odmeniť vaše dary.“

„Robíš to často?“ Nedôverčivo som si ho prezerala. Za tým niečo bude.

„Nie, toto je prvýkrát. Chcem tým povedať, že ste pre mňa a pre celú Volterru výnimočné. Nič za tým nehľadajte.“

Obidve sme prikývli. Takéhoto Ara som ešte nezažila. Otvoril šuplík a vytiahol z neho dve krabičky. Jednu položil predo mňa a druhú pred Evu.

„Otvorte ich,“ prikázal nám.

Pomaly som ju zobrala do rúk a prešla po jej hladkej línii. Bola zamatová, čierno-zlatá. Otvorila som ju a z nej na mňa vykukoval nádherný prsteň. Pozrela som sa  mala ho už nasadený na prste, bol nádherný. No, ten môj vyzeral tak krehko, že som sa bála vybrať ho z krabičky. Zlato a biele zlato v špirálach tvorilo obrúčku a v strede bol krásne zasadený kameň v modrej farbe.

„Toto sú farby vašich prvým mocí. Eva ako mocný, tvrdý a okúzľujúci oheň. Jasmin ako šarmantná, nebezpečná a búrlivá voda.“ Cítila som sa tak poctená, musela som sa na Ara usmiať, aj keď som vedela, že si nás chce takto udržiavať, nevadilo mi to.

„Ďakujeme,“ povedali sme s Evou unisono.

„No, nie je to všetko, mám pre vás novinku. Prvú misiu, prvý boj, nazvyte si to ako chcete.“ Vedela som, že za tým niečo bude.

„Aro, myslíš, že sme pripravené?“ opýtala sa Eva.

„Som si tým istý, ale, samozrejme, budete ešte trénovať, preto som vám to povedal už teraz.“

„A kedy sa bude konať ten boj?“

„O mesiac, možno pôjde aj o viac. Už teraz ide o viac. Zrodil sa poloupír. Potomok človeka a upíra, môže byť nebezpečný. V budúcich dňoch sa tu toho bude konať veľmi veľa. Potrebujeme svedkov. Nemusíte vedieť presne o čo ide, len aby ste neboli prekvapené, že sa tu odrazu pohybuje toľko upírov. Pôjde aj Sulpicia a Athenodora.“ Ak z hradu výjdu aj ich manželky, potom to musí byť vážne zlé. Ale žeby upír strávil noc s človekom? Ako? Ja by som to nedokázala, musela by som ho vysať, veď je to len potrava, preboha!

„Aro, si si istý? A nechápem, načo by mali ísť aj manželky, veď proti tomu poloupírovi nepotrebujeme celý hrad,“ nechápala Eva a ja tiež nie.

„Ale ona totiž nie je sama.“

„Ona?“ Prečo hovorí v otázkach?

„Je to poloupírka. Musíme byť pripravení. Najhoršie na tom je, že z toho človeka je teraz upír.“

„Aro, odkedy môže mať upír dieťa?“

„Min, vyzerá to tak, že len ženy nemôžu mať deti, ale muži áno.“

„Takže oni spolu žijú?“ pýtala sa ďalej Eva.

„Áno, ale máte priveľa otázok!“ zvýšil hlas. „Presne o mesiac odchádzame z Volterry.“

„Veď je nemožné, aby to upír vydržal, aby odolal takému pokušenie vypiť toho človeka. Nepáči sa mi lov na našich bratov a sestry,“ mumlala som si popod nos, ale Aro na to reagoval.

„To ani mne, Jasmin, ale oni nie sú naši bratia ani sestry, sú to Cullenovi.“

Kapitolka trochu kratšia, no pomaly sa dostávame ku koncu poviedky :).

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 14. kapitola: