Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť! - 11. kapitola

22.09.2010 (21:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1488×

Eva:

„Meškáš!“

„Prepáč!“ Kriste pane, človek len vojde a už ho tu niekto sprdne.

„Môžeš mi vysvetliť, ako je možné, že si tu o polhodinu neskôr? A kde si nechala Min?“

„Len sa rozčuľuj zlato, len sa rozčuľuj, skracuje to život.“ Vyplazila som naňho jazyk. „Min dojde o chvíľu, chcela niečo s Arom, tak zašla na návštevu.“

Pokrútil hlavou. „Fajn, takže môžeme začať.“ Demetri zaujal tak, ako sa patrí postoj učiteľa, začal sa popred mňa prechádzať a vysvetľovať, čo všetko ma dnes čaká a neminie a ja som len ťažko zadržiavala smiech. Inými slovami povedané, zasa sa hral na prehnane dôležitého. Okej, ako chce, ja sa zahrám s ním, ale s Min mu to neprejde. Aj tak mu to predo mnou bolo prd platné, už ma opieral o stenu, nemôžem ho brať vážne po takom “traumatizujúcom“ zážitku, ktorý by som si veľmi rada zopakovala...

„Myslím, že nateraz si svoju schopnosť zvládla celkom slušne, takže sme s Felixom za prítomnosti Ara usúdili, že by nebolo zlé vás dve začať trénovať v boji. Nikdy nevieš, čo sa ti môže zísť.“ Kým mi vysvetľoval, čo všetko potrebujem zvládnuť, tak ja som len ďalej váľala očká viac a viac. Biť sa? Ja? To si snáď robíte dobrý deň!

„Tvoja schopnosť ti dosť...“

„Ehm, ehm,“ prerušila som ho. Vrhol na mňa vražedný pohľad typu: Ako sa opovažuješ ma prerušiť?! No sklapol a o to šlo, či nie? Účel to splnilo.

„Vyzerám snáď ako nejaká bitkárka? Pozri, ja mám svoju účinnú ochranu v podobe ohňa, čo viac mi treba na obranu?“ Na prst som si natáčala najdlhší prameň vlasov, ktorý mi siahal tesne pod bradu a úprimne som ho mala tak trocha v paži – ak teda nepočítam to, že mi tak ako vždy neušla jeho vypracovaná postava... – môj ohník mi je verným kamarátom, to mi stačí.

„Opakujem, nikdy nevieš, čo sa ti kedy a kde zíde. Takže začneme. Predstav si, že ma chceš dostať na lopatky.“ O–ou, to si nemal vravieť, ja by som ťa na lopatky aj dostať chcela, ale asi iným spôsobom, akým si to práve myslel.

„To akože vážne hej?“ Moje oči mali práve asi veľkosť golfovej guličky, no ale čo by som pre chlapca nespravila... Zamerala som naňho svoj vražedný pohľad, a v sekunde... som bola pod ním.

Ako správne vychované, slušné dievča by som mala začať kopať, kričať, škriabať a tak podobne, len aby som ho zo seba dostala, lenže ja nie som dobre vychované a už vôbec nie slušné dievča.

Jeho telo prilepené na mne bolo blízko a zároveň tak ďaleko. Neviem, či toto malo byť výsledkom nášho tréningu, ale páčilo sa mi to.

Z jeho hypnotických očí som sa zamerala na krajší objekt na jeho tvári.

Pery.

Tak krásne plné, vynikajúco tvarované a na pohľad šťavnaté pery, ktoré si priam kričali o bozk, tie pery boli stále bližšie a bližšie tým mojim.

Delil ich už len posledný milimeter, ale ako to už obvykle býva – zvyčajne v amerických filmoch - sa dvere rozleteli a v nich stála Min s Alecom.

Vtedy sa ku mne dostavila reakcia slušného a dobre vychovaného dievčaťa a moje ústa vydali zvuk, za ktorý by sa nemohla hambiť ani siréna na sanitke. Rýchlosťou svetla som zo seba Demetriho odhodila a to tak, že chudák skončil na opačnej strane telocvične.

Min:

Keď začalo cez záclony mojej izby presvitať slnko, odlepila som sa od Evy. Cítila som sa trocha zahanbene, ale hneď ako ma pobozkala, všetko opadlo. Vyšvihla som sa na nohy a ešte stále nahá som sa šla obliecť. Potrebovala som ísť za Arom, tak som si radšej zvolila niečo slušnejšie. Korzet a čierne nohavice a lodičky.

Eva už v izbe nebola, keď som vychádzala zo šatníku. Na posteli chýbala perina. Za to ma asi sprdne, všetko oblečenie som jej roztrhala. Prehodila som cez seba plášť a vybrala som sa za Arom.

Zaklopala som na dvere jeho pracovne.

„Vstúpte,“ ozval sa.

Zavrela som za sebou dvere a pristúpila bližšie.

„Min, aké milé prekvapenie,“ usmial sa. Odrazu?

„Potrebujem s tebou hovoriť.“ Sadla som si do kresla.

„Začni.“ Naznačil mi rukou.

„Mám dve novinky. Včera, keď som sa znova snažila piť alkohol - ,“

„Min, nepovedal som ti dosť jasne, aby si s tým prestala?“ skočil mi do reči.

„Včera, keď som pila alkohol a potom som si dala večeru, zistila som, že mi to chutí. Myslím, že tu bude chutiť aj tebe, Aro. Pomenovala som to Krvavá Marry,“ nedala som sa odbiť.

„Ak mi to predvedieš a bude to dobré, dostaneš odmenu, ale ak nie, tak trest. Trest za to, že si ma neposlúchla.“

„Súhlasím,“ povedala som hrdo.

„A tá druhá správa?“ náhlil ma.

„Stalo sa to tiež včera. Objavila som ďalšiu schopnosť,“ povedala som pokojne.

„Hovoríš pravdu?“ zablesklo mu v očiach.

„Áno, Aro. Myslím, že je to vzduch.“

„Ako si na to prišla?“

„Keď som sa chcela včera trochu pobaviť s večerou. Vytvorila som svoj klon z vody, ale on následne zamrzol. Myslím, že to viem ovládať. Vytvorila som aj malý vír. Je to také isté, ako s vodou.“ Dokončila som svoje vysvetľovanie.

„Zaujímavé, skutočne zaujímavé. Si obdivuhodná, Jasmin. Myslíš, že bude mať ďalšie schopnosti aj Eva?“

„To neviem, pane.“ Mykla som plecami.

„Poďme to zistiť. Ale rozhodne si zaujímavá a nadaná!“ Bolo som mierne zaskočená.

„Alec!“ zavolal na neho.

V jednom žmurknutí oka stál vedľa mňa.

„Áno, pane?“ zdvorilo sa ho spýtal.

„Choď s Min do telocvične, prídem za vami o chvíľu,“ prikázal mu.

Alec ma chytil za ruku a po pár sekundách sme už stáli v tréningovej hale. Eva akurát bojovala s Demetrim.

Eva:

„Ježiši kriste! Prepáč!“ rozbehla som sa k Demetrimu a zvyk z ľudského života mi jasne vravel, že mu mám pomôcť

„Nevadí. V pohode,“ zastavil sa. Sám sa vyšvihol na nohy a postavil sa vedľa mňa.

Elektrizujúce.

Jeho blízkosť bola elektrizujúca.

Končeky prstov sa nám dotýkali a neviem, či som to cítila len ja, ale medzi nami akoby nám iskrilo.

„Evi! Evi! Evi!“ rozbehla sa k nám Min a vrhla sa mi okolo krku, až ma o krok posunula. Pustila ma a spustila:

„Mám ďalšiu schopnosť! Včera, keď som hoc chela zabiť jedného chlapíka, sa u mňa prejavil ďalší živel! Nie je to úžasné? Ovládam aj vietor!“

„Čo? Počkaj, brzdi!. Pomalšie. Ovládaš ďalší živel? Bože, Min! To je úžasné! Vieš s ním už narábať?“ Zároveň som ju milovala a nenávidela, obe z rovnakého dôvodu: že prerušila to, čo bolo medzi mnou a Demetrim, ak tam vôbec niečo bolo.

„Musím súhlasiť s Evou,“ prišiel k nám Aro a obe nás objal okolo pliec. „Je to úžasné, od dôb, čo k nám prišla Jane s Alecom, sme tu takých nadaných jedincov nemali. S Min nás napadlo, že podobná druhá schopnosť by sa mohla objaviť aj u teba. Nevšimla si si niečo?“

Posledné, na čo by som teraz myslela bolo, či sa u mňa prejavila ďalšia schopnosť. Pohľadom som zablúdila k Demetrimu, ktorý k nám bol otočený chrbtom a o niečom diskutoval s Alecom.

Bože, aký ma dobrý zadok! Na umretie.

Veľmi neochotne som sa zova sústredila na Ara a začala usilovne uvažovať o tom, či sa u mňa v poslednej dobre predsa len neprejavila nejaká ďalšia schopnosť.

„Nie Aro, myslím, že nie. Nič som si nevšimla.“

„Dobre, keď si niečo všimneš, daj mi vedieť. Demetri! Alec!“ zakričal na tých dvoch, ktorý u nás hneď boli. „Naučte ich všetko, čoho ste schopní, takéto talenty budú mať v budúcnosti o zábavu postarané. Tak ja vás teda nechám. Majte sa zlatíčka moje,“ adresoval mne s Min a ladným krokom panovníka odkráčal z telocnične.

„Tak sa dajme do toho, zlatíčka naše,“ zvolali Demetri s Alecom naraz, pri čom sa na nás s Min vrhli...

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť! - 11. kapitola: