Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sen alebo realita? 4. kapitola

22.02.2012 (13:00) • AmiJane • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1166×

Trochu som sa rozpísala, ale inak sa to proste nedalo. Ďakujem za komentáre, som prekvapená, že to aj niekto číta. Keďže 3. kapča bola zverejnená po necelom týždni, stihla som napísať aj 4. kapču, ktorú vám teraz prinášam. Prajem príjemné čítanie. :)

Už to bol týždeň, čo Edward a Alice neboli v škole. Bella však bola pokojnejšia. Síce sme sa k téme jej nepokoja viac nevracali, ale vedela som, že stále má pokušenie porozprávať sa o tom. Keď by chcela, tak mi povie. Bola som si tým istá.

Dnes svietilo slnko. Konečne sme nemuseli mať oblečené nepremokavé, neforemné bundy. Len pri pohľade z okna mi poskočilo srdce. Myslela som si, že som i zabudla, aké to je... slnečné lúče štekliace na tvári? O tom som mohla doteraz iba snívať.

„Dobré ráno,“ pozdravila som obyvateľov domu Swanových, keď som prišla do kuchyne.

„Trochu si si prispala!“ Zasmial sa Charlie.

Bella bola odjakživa ranné vtáča. V tom sme boli rozdielne. Ja som bola zástancom dlhého spánku. Vždy som sa cítila bez energie, keď som si poriadne nepospala. Zašklebila som sa na Charlieho.

„Aspoň si sa vyspala do krásy, je tak?“ Zachichotala sa Bella. „A ty, tati, nemusel by si ju hneď podpichovať. Nech si pospí, ak sa jej chce. Tiež by si niekedy mohol. Skoro vstávaš a neskoro chodíš spať. To nie je žiadna výhra.“

„Ale, Bella, o mňa nemusíš mať starosti,“ zahundral Charlie a opäť sa venoval raňajkám.

Otvorila som chladničku. Tak, čo si dáme? Spýtala som sa svojho žalúdka v mysli. Vytiahla som maslo a marhuľový džem. Zavrela som dvierka a vzala som si pod pazuchu z linky pečivo i sadla som si za stôl. Myslím, že toto bude
žalúdku stačiť.

Nevedela som prečo, ale do školy som sa tešila. Možno to bolo preto, lebo bol piatok. Stačilo prežiť krátky deň v škole a potom ma čakal víkend. Ďalším dôvodom mohla byť hodina dejín. Profesor Johnston začal s nami preberať prvú svetovú vojnu. Celkom zaujímavá téma. Látku chcel zahájiť dokumentárnym filmom s autentickými zábermi. Doporučil písať si poznámky, pretože má byť z toho test. Aspoň ostatní to vraveli, že to on rád robieva. Do batohu som si pre istotu zabalila karisblok s náhradnými náplňami.

Rozlúčili sme sa s Charliem. Ten odchádzal do práce krátko po nás. Ponúkol sa, že umyje po nás riad. Kto by takú lákavú ponuku neprijal? Hodili sme si všetky veci do auta a šli sme do školy

„Konečne je dnes slnko!“ zaradovala sa Bells.

Neboli sme jediné, kto sa tešil z počasia. Decká v škole mali poobliekané letné tričká a tenké svetríky. Nad tým sme sa trochu pozastavovali. Až tak teplo zase nebolo, ale pre nich práve toto boli najväčšie horúčavy.
Bella zaparkovala na jednom z voľných miest v zadnej časti parkoviska. Vzali sme si zo zadného sedadla batohy, dali sme si slnečné okuliare a vydali sme sa smerom k škole.

„Ahojte, dievčatá!“ Angela Weberová, naša nová kamarátka, na nás kývala od školy. Aj ona bola vyletnená. Oblečené mala tenké tričko s rukávmi po lakte. Cez plecia mala prehodený biely svetrík Na rozdiel od ostatných mala čierne rifle. Dnes jej to veľmi svedčalo. Prvýkrát som ju videla i s rozpustenými vlasmi. Povedala by som, že je omnoho krajšia ako Jessica Stenlyová.

„Ahoj, Angela,“ pozdravili sme ju takmer narovnako.

„Už som si myslela, že dnes neprídete. Ani Cullenovci neprídu. Doktor Cullen ich vzal stanovať niekam do hôr,“ začala svoj monológ. Zo začiatku sa zdala byť veľmi plachá. Opak je však pravdou. Je až veľmi komunikatívna.

„Cullenovci tu dnes nie sú?“ spýtala sa Bella. V jej očiach som videla až veľmi veľký záujem. Nečudujem sa, že ju tak zaujali. Ale ide jej o Cullenovcov alebo len o Edwarda? Angela prikývla.

„Doktor s manželkou brávajú deti často na stanovačky. Podľa mňa je to krásne, ako sa im venujú.“

„Áno, to je. Mňa rodičia nikam nebrávali,“ povedala som nenútene. Jediné spomienky na výlety som mala s Bellou a René.

„Ja som stále len doma. Niekedy dúfam, že doktor adoptuje aj mňa.“ Angelina hláška nás veľmi pobavila. Smiali sme sa na nej ešte dosť dlho. Ani mne by nevadilo, keby ma adoptovali. Aspoň by som mala normálnu rodinu.
Vyučovanie šlo celkom rýchlo. Skoro na všetkých hodinách sme sa celkom rýchlo zabehli. Profesori sa naučili dokonca i naše mená! I spolužiaci si na našu prítomnosť zvykli. Jessica nás stále obdarúvala svojou pozornosťou, o ktorú som nestála. Radšej som trávila svoj čas s Angelou. Bella bola na ňu veľmi mäkká, preto to s ňou musela vydržať. Čokoľvek sa v škole stalo, Jess bola prvá, čo o tom niečo vedela. Samozrejme si to nenechala len pre seba.
Ďalší člen partie, ktorý s nami trávil dosť času, bol Mike Newton. Obiehal okolo Belly ako mesiac okolo planéty! Kde bola, tak bol aj on. Otváral jej dvere, nosil jej knihy. Videla som na nej, že jej to je nepríjemné. Ibaže si nevšimla niečo, čo každý videl. Jess žiarlila. Veľmi. Keď nebola pri Mikovi Bella, nárokovala si naňho ona. Chudák Mike. Chudák Bells. Jess nebola dobrá kamarátka. Bola skôr ako hyena, ktorá s úsmevom čakala na vhodnú príležitosť.
Už zostávali len dve posledné vyučovacie hodiny. Pre mňa už zostávala dvojhodinovka dejín.
Sadla som si do lavice chvíľku pred zvonením. V učebni bol pripravený televízor s DVD prehrávačom. Vytiahli sme si prázdne papiere, v mojom prípade nový karisblok a pero. Zazvonilo.

„Dobrý deň, študenti,“ pozdravil nás profesor Johnston, keď vošiel do učebne.

„Ako som sám minule povedal, dnes si pustíme film. Nezabudnite si písať poznámky. Z dokumentu bude test!“ Triedou prebehol nahnevaný nesúhlas. Test mi nevadí, náhodou to bude fajn.

„Slečna Brownová, vám dávam na zodpovednosť odovzdať vaše poznámky pánovi Cullenovi, aby aj jemu nič neušlo,“ povedal s úsmevom a stlačil play. Zhasol svetlá a sadol si za katedru.
Super, ako mu mám dopraviť poznámky, keď ani neviem adresu? Má vôbec telefón?


***


„Bells? Poď sa prejsť,“ navrhla som jej večer, keď sme mali všetky povinnosti hotové. Charlie zaspal na gauči počas zápasu, domáce úlohy sme mali hotové. Ideálny čas vypariť sa z domu.

„Kam?“

„Do lesa?“

„Tam je tma,“ oponovala mi Bella.

„Bojíš sa?“

„Nie, ale keď je tma, nevidím na chodník. Keď nevidím na chodník, tak padám!“ Zachichotala sa a potom mi podarovala jeden z jej zamračených pohľadov. „Vezmem si baterku, počkaj ma v predsieni.“ Utekala hore schodmi.

Pozerala som sa, či náhodou nespadne. Keď som ale videla, že zabočila do izby, prikryla som Charlieho a šla som sa do predsiene teplo obliecť.
Bella mala pravdu, skutočne bola v lese tma. Zapla baterku. Svetlo nám ukázalo cestu na ďalšie dva metre dopredu.

Kráčali sme lesnou cestičkou hlbšie do lesa. Panovalo medzi nami ticho, než som nezačala rozhovor.

„Prečo sa tak zaujímaš o Cullenovcov?“

Pozrela sa na mňa. V tme, pri slabom osvetlení našou baterkou, bola ešte belšia. Prisahám, že keby som ju stretla sama niekde po tme, tak sa jej i zľaknem.

„To sa ti zdá,“ zamumlala si skôr pre seba, no i tak som ju počula.

„Bells, to sa mi nezdá. Vidím to na tebe. Kto ťa viac zaujíma. Celá rodina alebo len Edward?“ Moja otázka spôsobila veľké ticho. Keby myšlienky boli počuť, tie jej by kričali. Svoj zrak mala stočený k zemi. Nevedela som však odhadnúť prečo. Jednou možnosťou bolo to, že nechcela spadnúť. Druhou však bol strach.

„Vieš, trápi ma, čo sa stalo,“ dostala nakoniec zo seba. Nesmelo sa pousmiala a spomalila svoj krok.

„Máš na mysli biolu?“

„Uhm... nechápem, prečo bol taký. Akože... zvykla som si na rôzne chovania ľudí. Ale toto? Tak som sa ho chcela pri ďalšej príležitosti spýtať, čo má za problém. Čo sa stalo. Ale on neprišiel. Potom odišla i Alice. Každý deň som čakala, či nepríde, ale nič. Nikto o ňom nič nevie, nikto o ňom nič nehovorí. Sú pre ostatných vzduch. Nechápem to.“

„To som si všimla. Keby neboli takí iní, tak by som ani nevedela, že sú v škole.“

„Myslíš, že by som to mala hodiť za hlavu?“ Zahrýzla si do pery. Bola z toho celá nesvoja. Pocítila niečo, čo jej bolo neznáme.

„Určite nie. Veď za opýtanie nič nedáš.“

„Máš pravdu. Keď s ním najbližšie budem, tak sa ho spýtam, čo má za problém!“ povedala rozhodne. Áno, to bola naša Bella. Nikdy nedokázala niečo nechať tak. Nikdy nezniesla nevyriešené veci. Síce sú Cullenovci zvláštni, ale túto otázku by jej Edward zodpovedať mohol. Keby sa s ňou nechcel ani porozprávať, tak aspoň jej to povie do očí.

„Zajtra máš ten pohovor, však?“ spýtala sa ma po chvíli a povzbudzujúco sa usmiala.
Zajtra bola sobota. Hneď ako som prišla do Forks, mi Charlie oznámil úžasnú správu. Budem mať brigádu, iba sa musím za nimi zastaviť. Vybavil mi miesto čašníčky v tunajšej malej reštaurácii. Veľmi som mu bola za to vďačná. Vravel, že tento rozhovor je iba formalita, no ja som to brala veľmi vážne. Už od príjazdu som si vyberala vhodnú kombináciu oblečenia.

„Áno, žiaľ. Odvezieš ma potom, prosím?“

„Aké žiaľ!“ Nahnevane sa na mňa pozrela Bella a zastavili sme.

„Podľa mňa to nedopadne dobre.“

„Ale dopadne, veď aj Charlie vravel, že to miesto je už tvoje!“

„Ale vieš, že nič nie je na sto percent.“

„Samantha, ak s tým neprestaneš, tak ti jednu strelím!“

„To radšej nie, ešte si ublížiš!“ Zachichotala som sa. I Bella sa šibalsky usmievala, ale snažila sa zachovať vážnu tvár.

„Ja to risknem.“

„Čo ak si ale nešťastne pri tom zlomíš ruku?“

„Tak budem mať sádru.“

„A dá ti ju doktor Cullen.“

„To je problém?“

„Cullen je aj Edward, možno by tam bol i on.“

„Tak zabijem dve muchy jednou ranou, aspoň by som mu pekne vyčistila žalúdok.“

Chvíľu sme sa na seba pozerali. Dlho sme to nevydržali, pretože sme sa obe začali smiať. Milovala som tieto naše rozhovory alias slepá ulička. Milovala som chvíle s Bellou. Bola mojím dvojčaťom.

„Samozrejme, že ťa oblečiem. A ak chceš, môžem ťa aj učesať.“

Opäť sme šli mlčky. Začala som sa obzerať. Aký je les zvláštny. Cez deň krásne zelený, v noci čierny ako diera. Napriek zelenej nádeji sa všade vôkol nás rozprestieral strach a nebezpečenstvo. Čo vôbec v tomto lese žije za zvery? Brr! Radšej to ani vedieť nechcem. Už keď vidím pavúka, tak omdlievam. Ja som proste bojko. Verím tomu, že keby ma tu niečo teraz chcelo zožrať, tak by som bola ľahká korisť, lebo by ma ani loviť nemusel, čo by som hneď omdlela. Bella sa mi vždy za to smiala, ale pritom nemala ďaleko odo mňa. Ona s tou smolou by tiež ďaleko nezašla.
Keď už sa nám i chodníček strácal pod nohami, rozhodli sme sa otočiť naspäť. Zrazu som počula kroky. Ako keby niekto našlapoval na halúzky, ktoré pod jeho váhou praskali.

„Počula si to?“ spýtala som sa vyľakane Belly. Tá sa len na mňa nechápavo pozrela.

„Čo by som mala počuť?“ spýtala sa ma a namierila svetlo baterky na časť lesa, kam smeroval môj pohľad. Nič tam nebolo. Ale veď ja som to počula.

„Sam, tebe tá tma už vliezla do hlavy. Veď tam nič nie je. Aha!“ povedala Bella a zamávala tým smerom baterkou.

Šli sme ďalej. Intuitívne som zrýchlila krok. Zase som počula praskanie vetvičiek. Ja viem, že tam niečo je. Chcela som byť  už preč odtiaľto. Nepáčilo sa mi to. Nepáčilo sa mi, že Bella nič nepočuje. Nepáčilo sa mi, že je tu taká tma. Možno si niečo namýšľam, ale nie toto.
S veľkou úľavou som si vydýchla, keď som zbadala náš dom. Každým krokom som bola k nemu bližšie a bližšie. Bella si samozrejme nemohla nechať ujsť každú sekundu si zo mňa uťahovať. Na tituly ako bojko alebo strachopud som si zvykla. Aj by som sa s ňou zasmiala, keby tam vzadu skutočne niečo nebolo.
Boli sme už na kraji. Poslednýkrát som sa otočila smerom do tmy, odkiaľ som počula tie zvuky. Nič tam nebolo. Ja som si to ale skutočne nenamýšľala.

Keď sme vošli dnu, pre istotu som za nami zamkla dvere. Ako sa dnešok dobre začal, tak veľmi zvláštne končil. Bolo na čase ísť spať, aby som bola zajtra fit. Čo keď toto bolo zlé znamenie a zajtrajšok nedopadne dobre?


***


„Dobrý deň, som  Samantha Brownová. Charlie mi povedal, že sa tu mám dnes zastaviť ohľadom výpomoci.“ Čašníčka bola skutočne neochotná, keď som sa jej pýtala, s kým by som mohla hovoriť. Pri bare som našla ešte jedného čašníka, ktorého som poctila svojím otravovaním.

„Dobrý deň, slečna. Áno, Charlie mi vravel, že by ste mali záujem o prácu.“ Usmial sa na mňa postarší muž. Hm... on to tu vlastnil? Asi, no nepovedala by som.

Prikývla som a usmiala som sa: „Keď som bola vo Phoenixe, tak som brigádovala skoro stále. Povedala som si, prečo to meniť.“

„A kde ste predtým pracovali?“

„V supermarkete.“ Čašník chvíľu premýšľal. Nad čím? Nepáčilo sa mu, že som nerobila v reštaurácii? Nepáčila som sa mu ja? Ja viem. Vlasy som mala zvláštne stiahnuté do elegantného chvosta. Oblečenú som mala jednoduché bielu blúzku a čierne bedrové nohavice. Ja som vedela, že si mám obliecť niečo iné, ale Bella vravela, že v tomto vyzerám úžasne! Nemala som ju vôbec počúvať.

„To by nebol až taký problém. Vyhovuje vám robiť každý víkend? Piatok po škole, celú sobotu i nedeľu. Na ostatných dňoch by sme sa dohodli dopredu, keby som vás tu potreboval.“
To znie dobre. Čože? Smeny? Berie ma? Super!

„Samozrejme, že áno!“ odpovedala som úplne nadšene. Neverila som Charliemu ani Belle, že to dobre dopadne a ono to dobre dopadlo! Ešteže mi Bella učesala vlasy a prinútila ma obliecť si toto. Keby som ju neposlúchla, možno by to dopadlo zle! V duchu som bola skutočne veľmi šťastná.

„Som rád. Ak chcete, nastúpiť môžete už o týždeň. Výplata je každý mesiac k desiatemu dňu. Potom sa dohodneme, či chcete dostávať na ruku, alebo na účet. Uniformu vám tu dáme. Ďakujem, že ste sa zastavili a teším sa na našu spoluprácu,“ povedal milo. Potom jemne kývol hlavou a odišiel niekam dozadu, zrejme do kuchyne. Super! Mám prácu! Je mi jedno, koľko je na hodinu. Koľko času tu strávim. Hlavne, že ju mám!
Celá nadšená som vyšla z reštaurácie. Doslova som poskakovala ako srnka. Bella sedela nedočkavo v aute. Keď zbadala s akým elánom som odtiaľ vyšla, začala výskať a doširoka usmievať sa.

„Gratulujem, Sam!“ povedala a tuho ma objala, keď som si sadla vedľa nej.

„Ďakujem. Ospravedlňujem sa, že som ti neverila. Ale... čuduješ sa mi? To sa nedalo ti veriť. Proste som rada, že som to zvládla. Bella, mám prácu!“ Taká som bola šťastná, že ani ústa sa mi nezavreli. Načo v aute rádio, stačím ja. I ja som dostatočne na nervy lezúca. Ešte viac, ako tá hrajúca škatuľka.

„Chcelo by to osláviť,“ navrhla Bella. Jej nápad sa mi celkom páčil, ale potrebovala som sa ísť domov prezliecť. Cítila som, že mi nohavice za chvíľu padnú na kolená.

„Nemám námietky. Mám ale jedinú požiadavku, potrebujem sa prezliecť!“

„Dobre, pozrieme aspoň program kina a pôjdeme tam, čo ty na to?“ To neznelo zle. V kine som nebola ani nepamätám. Našťastie, reštaurácia nebola ďaleko od domu. Budem môcť chodiť i pešo. Nechcem Bellu otravovať každý deň.

Zaparkovali sme na príjazdovej ceste. Vystúpila som rýchlo z auta. Vytiahla som si z vrecka kľúče a začala som odomykať.
„Nech sa páči,“ povedala som nevinným hlasom a elegantne som Belle otvorila dvere.

„Ďakujem, madam!“ Zachichotala sa a mierne sa uklonila. Vybehla rýchlo schodmi hore do izby. Určite šla zapnúť počítač, aby pozrela ten program. Zavrela som dvere a šla som i ja schodmi hore, no zazvonil zvonček od dverí.

„Otvorím!“ zakričala som na celý dom. Otočila som sa a šla som otvoriť dvere neznámemu hosťovi. Veď teraz sme boli vonku a nikto tam nebol. Ani ma nenapadlo pozrieť sa cez kukátko. Odomkla som, aby som zistila, kto to je.
Stála som v nemom úžase. Musel to byť ale pohľad. Vyoraný krtko s otvorenou pusou. Nedalo sa ale inak. Bol tak krásne vysoký. Mala som pocit, že sa pozerám do neba, a to som sa snažila iba hľadieť mu do očí. Nesmelo sa usmial a ruky si dal do vreciek.

„Ahoj, Sam,“ pozdravil ma slušne Jasper. Zamrkala som očami. Čo ten tu robil? Ako vedel, kde bývam? I keď... kde bývam, to vedel asi každý v meste. Toto je predsa dom Charlieho, policajného náčeľníka. No tak, Sam, povedz niečo! Si neschopná alebo nevieš ani pozdraviť? Cítila som sa veľmi nervózne.

„Ahoj, Jasper,“ odzdravila som a pokúsila som sa o úsmev. Jazz sa usmial ešte viac. Pozrela som sa mu na zuby. Páni, aké biele! Zrazu zo mňa nervozita opadla.

„Dúfam, že nevyrušujem.“

„Nie, kdeže. Poď ďalej, nestoj tam,“ povedala som a pokúsila som sa o ďalší z mojich hrozných úsmevov. Jasper sa obzrel za seba. Na koho čakal? Pozrela som sa tam i ja. Keď sme obaja videli, že tam nikto nebol, vošiel dnu.

„Pokojne si sadni na gauč. Ponúknem ti niečo?“ spýtala som sa zo slušnosti. Slušnosť je slušnosť. To sa patrí, nie?

„Nie, ďakujem.“

„A čo ťa sem privádza?“ Moja zvedavosť možno presahovala hranice, ale tu bola na mieste. Sadla som si vedľa neho a ruky som si nervózne žmolila na kolenách.

„No, neboli sme v škole, a tak som sa ťa chcel spýtať na úlohy. Nerád by som ja a Edward niečo vymeškali.“ Jasper... áno, ten má so mnou dejiny, ale Edward? Veď s ním nemám ani jednu hodinu! Aké zošity mu mám požičiať?

„Jasné, z dejín budeme písať test. Pozerali sme dokument. Mám z neho poznámky, hneď ti ich prinesiem, počkaj tu.“
Rýchlo som utekala po schodoch do izby. Keby som bola Bella, niekoľkokrát by som už spadla na zem. Vletela som s rachotom do izby a vrhla som sa hneď k školskému batohu. Bella sa na mňa nechápavo otočila.

„Deje sa niečo, Sam? Kto zvonil?“ spýtal sa nechápavo.

„Je tu Jazz!“

„Čože?“ spýtala sa Bells. Bolo vidieť, že som v nej vyvolala záujem.

„Prišiel si po úlohy pre seba a pre Edwarda.“

„Nechápem,“ zašepkala. Neviem, či nechápe, alebo nevie pochopiť, že od nej niečo niekto potrebuje. Hlavne niekto, kto sa s ňou ani nebavil. Schytila som poznámky z dejín, vytiahla som z jej tašky poznámky z biológie a utekala som naspäť k Jasperovi.

„Tak, tu to je,“ povedala som trochu zadychčane, len čo som došla do obývky. Položila som na stôl pred neho oba zošity a sadla som si vedľa neho.

„Johnston nám dá test?“ spýtal sa a chytil moje poznámky do rúk. Začal si prezerať jednotlivé strany a dôkladne ich všetky analyzoval. Prikývla som.

„Áno, to on rád. Tie jeho úvodné celky!“ Zasmial sa. Bože, on mal tak krásny úsmev! Pubertiaci do teplých krajín. Veď som sa chovala ešte horšie než tie malé decká!

„Mne o neprekáža. Učím sa tak či tak. Históriu milujem,“ povedala som potichu, no i tak bol ticho.

„Aj ja!“ Usmial sa a pozrel sa mi do očí. „Ktoré obdobie máš najradšej?“
Chvíľu som premýšľala. To bolo skutočne ťažké, pretože každé obdobie bolo niečím zaujímavé.

„Asi občiansku vojnu.“ Jazz sa usmial. Čo ho tak potešilo? Iba prikývol a ďalej si čítal poznámky.

„Čo dnes večer plánuješ?“ spýtal sa ma po chvíli.

„Prečo?“ Prečo je pre neho táto informácia dôležitá? O dôležitosti som uvažovala len pre jeho otázku. Keby ho to nezaujímalo, tak sa predsa nespýta!

„No, chcel som si s Edom opísať poznámky a potom by som ti ich priniesol naspäť.“ Aha...

„Ideme s Bellou do kina. Oslavujeme.“

„Čo takého?“ spýtal sa a zavrel môj zošit. Položil ho na Bellin zošit z biológie a opäť sa pozrel na mňa.

„Prijali ma do práce. Bella si myslí, že to treba osláviť.“

„Páni, gratulujem! Kde budeš pracovať?“

„V reštaurácii, štyri ulice odtiaľto.“ Zrejme to bola i jediná reštaurácia v tomto mestečku.

„Áno, tam to poznám. Niekedy ťa prídem pozrieť.“ Nastalo ticho. Jasper sa začal obzerať. Určite si myslí, že je to tu malé a úbohé. Mohli sme aspoň lepšie poupratovať. To ticho bolo trápne. Bolo to také trápne aj pre neho?

„Pôjdete s nami?“ spýtala som sa. Sam, ty už hlúpejšia nemôžeš ani byť. Samozrejme, že nepôjdu.

„Ako ja a Edward?“ spýtal sa prekvapene. Začervenala som sa. Sklopila som zrak a nepatrne som prikývla.

„Myslím, že áno, ak si stihneme dopísať poznámky. Pôjdete na večerné premietania?“

„Asi? To ti skutočne neviem povedať, Bella ešte len pozerá program.“

„Máš papier a pero?“

„Jasné.“ Rýchlo som dobehla do kuchyne. Vzala som z chladničky prázdny papierik, schmatla som pero a vrátila som sa k Jazzovi.

„Napíšem ti moje číslo. Keď sa rozhodnete, tak mi zavolaj a dohodneme sa. Teraz už budem musieť ísť,“ povedal sústredene. Elegantným písmom napísal na papier jeho číslo. Vzal si do ruky zošity a pripravil sa na odchod.

„Jasne,“ odpovedala som nesústredene. V ruke som doslova dusila jeho číslo. Ešteže nedýcha, bola by som vrah. Vstala som tiež a prešla som k dverám. Otvorila som dvere.

„Dovidenia, Sam!“ Usmial sa na mňa a kývol hlavou. Rozhodne vykročil a zamieril k čiernemu mercedesu. Páni, to je ale auto! Takmer nečujne sadol za volant. Naštartoval ticho motor a rýchlo vyrazil preč. Zamyslene som zavrela dvere. Pozrela som sa na papier, kde bolo Jasperove číslo. Mám jeho číslo!

„Isabella!“ zakričala som na celý dom. Ak nepočula náš rozhovor, tak toto oslovenie určite neprepočuje. Moje srdce nevedelo, či má biť, alebo či má prestať tĺcť. Vau!

Autor: AmiJane (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sen alebo realita? 4. kapitola: