Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sen alebo realita? 3. kapitola

Bella a Sam boli na nákupoch v Port Angeles. Porozprávali si zážitky z prvého školského dňa. Na čo nakoniec prišli? Nakoniec Sam ovládne zvláštna otázka, na ktorú si nevie odpovedať. Čo sa stalo? Prečo si Cullenovcov nikto nevšíma? A prečo je Bella rozrušená z toho, že Edward nie je v škole?

No a práve preto sme sa potrebovali nejako pripraviť. Keďže v škole sme sa do jedla ani jedna príliš nemala, museli sme sa posilniť tu, aby sme stihli ešte supermarket a potom rovno domov.

Bella robila bublinky vo svojom nápoji, zatiaľ čo ja som dojedala posledné hranolky na tanieri. Pravá americká večera.

„Teraz určite nezaspíš.“ Pohľad na Bellu, ako do svojho bieleho tela dáva čo najväčšie dávky kofeínu, bol niekedy na nezaplatenie.

„To je dobre alebo zle?“ zvedavo sa spýtala. Veselo sa chichúňala. Som rada, že sme mali obe výbornú náladu. Čakala som, že tu vo Forks nebude sršať optimizmom. Hlavne nie po veľmi čudnom dnešnom dni.

„Mám pocit, že dobre, keďže šoféruješ,“ odpovedala som a utrela som si ústa servítkou.

„Mala by si si urobiť vodičák,“ navrhla Bella a mrkla na mňa. Vodičák a ja? Nikdy!

„Bella, to by nebol až tak dobrý nápad.“

„Prečo, Sam? Nemôžeš sa stále báť!“

„Môžem, to mi zatiaľ nikto nezakázal.“

„Si tvrdohlavá. Veď ja ťa nejako presvedčím. Veď tu by urobil každý skúšky! Okrem toho Charlie ti môže dávať niekedy pomocné jazdy!“ Bella bola z jej nápadu nadšená. Tak to by bolo úžasné, učiť sa šoférovať na policajnom aute s náčelníkom polície hneď vedľa seba. Bola neprekonateľná.

„A čo sa dnes stalo? Sľúbila si mi, že mi o tom porozprávaš.“ Jej prenikavo hnedé oči pozerali priamo do mojich a ja som vedela, že jej to musím povedať. Veď je to moja najlepšia kamarátka. Nikdy sme nemali pred sebou tajomstvá, tak prečo by mal byť dnešok výnimkou?

„Keď som vošla do triedy, bolo už by jedno miesto voľné. Samozrejme, som najprv prešla k profesorovi, aby sa mi podpísal na hárok,“ začala som svoje rozprávanie. Bella si sústredene usrkla z koly a naplno počúvala moje rozprávanie.

„Hneď, ako sa mi podpísal, mi povedal, nech si sadnem vedľa Jaspera. Nepochopila som najprv, prečo vedľa neho nikto nesedí. Ale tak nič iné mi nezostalo, len aby som si tam sadla. A potom som počas hodiny cítila taký zvláštny pocit. Bola som nervózna a na výklad učiteľa som sa nemohla vôbec sústrediť. Sama vieš, že toto sa mi nestávalo. Keď som sa nemohla sústrediť, tak som sa aspoň Jasperovi predstavila, ale celý ten rozhovor bol taký zvláštny. Z jeho strany taký... vynútený. Potom som to celkom i oľutovala, že som sa mu prihovorila. Ale tak keď budem zrejme vedľa neho sedávať, prečo by som sa správala maximálne nevychovane? Ach, Bella... vtedy som normálne ľutovala, prečo som si i ja nezapísala biológiu... Nedokázala som vôbec držať emócie na uzde a tak sa mi striedali nálady, že som sa nevedela dočkať, kedy bude zvoniť. A čo sa stalo u teba? Bola si taká vyplašená, keď som ťa našla.“

Bella sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Videla som, že nevie ako začať a zrejme si zažila niečo ešte divnejšie, ako ja.

Sedeli sme v malom bistre na rohu jednej dosť rušnej ulice. Práve sme dojedali našu veľmi kalorickú večeru po vyčerpávajúcich nákupoch. S Bellou nemáme príliš radi nakupovanie. Vždy kúpime len to, čo je potrebné a ideme domov. Zmena klímy však nesie svoje následky v podobne zmeny šatníka. Väčšinou sme mali iba tenké, letné oblečenie, v ktorom by sme zmrzli. Vo Forks boli všetky dni daždivé, studené. Podľa najnovších predpovedí by malo dokonca aj snežiť! To sa dá, aby bolo ešte chladnejšie?

„Pán Banner, učiteľ biológie bol veľmi milý. Privítal ma fakt skvele. A samozrejme, jediné miesto bolo vedľa Cullena. Ten Edward či ako sa volá,“ zaspomínal asi Bella. Cítila som, že nie je úplne úprimná, ale nechala som ju, nech mi vraví len to, čo chce. Úsmevom som ju povzbudila do pokračovania jej príbehu.

„Keď som si sadla vedľa neho, pozrela som sa mu do očí. Boli také čierne a chladné. Odsunul sa čo najďalej. Bol stuhnutý a celú hodinu sa tiež nevedel dočkať zvonenia. Zvykla som si na to, ako na mňa ľudia reagujú, ale toto som ešte nezažila. Túžila som niekam odísť alebo sa vypariť. Normálne som si na chvíľu myslela, že smrdím! Tak sa na mňa díval!“

„Cullenovci sú divní,“ poznamenala som a zahľadela som sa von oknom. Vonku už bola tma. Opäť sa rozpršalo.

Znovu počasie vyjadrovalo moju náladu. Kedysi sme sa s Bellou smiali, že keď sme smutné, tak vonku prší. Naopak, keď sme veselé, tak svieti slnko. Neskôr sme však dospeli k názoru, že naša nálada sa mení podľa počasia. Nie opačne. Tak to som zvedavá na tie naše nálady vo Forks.

„Pôjdeme?“ spýtala sa ma po chvíli Bella. Pozrela som sa na hodinky. Bolo už sedem. Čože? Tak neskoro?

„Musíme ísť ešte nakúpiť,“ pripomenula som jej. V bunde som mala ešte stále ten dlhý zoznam, čo sme si doma napísali. Chladnička u Charlieho prekypovala prázdnotou. Nevedela som, kde tu je supermarket, ale Bella vravela, že o nejakom jej hovoril Charlie.

„Samozrejme. Čo by to bolo, keby sme si oblečenie a knihy nakúpili a na jedlo by sme zabudli,“ zazubila sa kamarátka.

Pobalili sme si všetky veci. Všetok neporiadok som poukladala na jeden podnos a odniesla som to do koša, ktorý si tu bistro určilo na smeti.

Podnosy nevyhadzujte, ale odkladajte vedľa, prečítala som si na odkaze vedľa koša. Hups. Otvorila som dvierka na koši a zúfalo som sa pozerala, kde by mohla byť moja tácka. Bola tam tma. Nezostávalo mi nič iné, jedine dať dnu ruku a vytiahnuť ju.

„Keď zadržím dych, bude to rýchlejšie,“ pošeptala som si sama pre seba. Šmátrala som šmátrala..

„Mám ťa!“ zachichotala som sa a vytiahla som tácku z koša. Hneď ako bola vonku, som ju položila na poličku pre ňu určenú. Vtom som začula za sebou smiech.

„Koho máš?“ spýtala sa Bella s pobavením. Ona to celé videla?

„Nikoho,“ povedala som a tvárila som sa nenápadne.

„Áno, máš pravdu, nikoho. Lebo to, čo si mala, nebol človek, že?“

„Nie, neblázni, Bells, buchla si sa do hlavy?“ spýtala som sa jej s vážnym výrazom. Chvíľu sme na seba pozerali a potom sme sa začali hlasno smiať.

„Potom si nezabudni poumývať ruky, smrdia ti ako tá tácka,“ zachichotala sa a vyplazila na mňa jazyk.

Obe sme so obliekli nepremokavé bundy. Bella si dala na hlavu ešte svoju obľúbenú štrikovanú čiapku, ktorú si pred pár hodinami kúpila. Obľúbená bola preto, lebo vďaka nej nemala mokré vlasy. Keďže ja som nerada nosievala čiapky, musela som sa spoliehať len na kapucňu alebo na dobré počasie. Väčšinou som si vedela okolo krku dobre omotať šál, ale to bolo na toto počasie primálo.

Rýchlo sme nasadli do auta. Kabelky sme hodili na zadné sedadlá. Bella naštartovala auto. Nákladiačiku sa tiež nepáčilo studené počasie, pretože hlasno protestoval. Po krásnom poprosení  poslúchol a s veľkým rachotom dal o sebe vedieť.

„Kde je ten supermarket?“ spýtala som sa Belly, keď sme už chvíľku šli mestom bez výsledku.

„Charlie hovoril, že je niekde na kraji Port Angeles,“ zamračila sa a sústredene sa pozerala na cestu.

„Port Angeles má veľa krajov, chcelo by to GPS alebo mapu,“ zamrnčala som. Už mi bolo v aute dlho. Ak nerátam trochu hlasný zvuk motora, tak mi v ňom prekážala tá zima.

„Samie, pozrie sa, našli sme ho!“ zaradovala sa Bella. Pred nami bolo parkovisko malého supermarketu. Parkovalo tam len pár áut. Zrejme sa o chvíľu zatvára. Rýchlo sme zaparkovali čo najbližšie ku vchodu. Zo zadného sedadla sme si vzali tašky.

„Idem pre vozík,“ usmiala som sa na Bells. Celá sa triasla od zimy. Na očiach som jej videla, že už by chcela byť vo vnútri, v teple. Aj mne bola zima, ale čo by som pre Bellu neurobila. Jej vďačím za to, že som tu. Zašla som do malej búdky. Boli tam poukladané vedľa seba malé vozíky na kolieskach. Vzala som najbližší ku mne. Fúha, ten je ale studený, pomyslela som si a už-už som sa ponáhľala do vnútra.

„Tak čo treba kúpiť?“ spýtala sa ma. Vytiahla som z bundy lístok s nákupom a začala som čítať:

„Maslo, jogurty, zeleninu, nejaké šaláty, pečivo, sladkosti, chipsy a chceli sme aj nejaké to ovocie.“

„A polotovary,“ pripomenula môjmu zoznamu Bella.

„Potom sa nečuduj, že budeš mať rakovinu žalúdka!“ kárala som ju. Áno, to bola celá ona. Nemala cit pre svoje zdravie. Vždy, keď nemala čas, tak vytiahla niečo, čo sa dalo rýchlo pripraviť. Netvrdím, že tie pokrmy nie sú chutné, ale ako dlho sa dá živiť chemikáliami?

„Nikdy nevieš, na čo zomrieš,“ odpovedala mi jednoducho. V tomto mala pravdu. Keď človek pozerá večer správy. To už nie sú ani tak správy ako čierna kronika. V jednej sekunde je život tu a v druhej úplne niekde inde.

„Preto si musíš užívať každú sekundu,“ poznamenala som a snažila som sa tváriť múdro.

Ďalej sme sa započúvali do pesničiek, ktoré hrali v supermarkete a hádzali sme do košíka všetko, čo sme potrebovali, čo malo lákavý obal, alebo čo bolo v akcii. Takéto spontánne nákupy som milovala. Vždy mali niečo do seba. Bol to hotový adrenalín. Hlavne, keď nám pokladníčka naúčtovala nákup a platili sme kopec peňazí skoro za nič. Niektorí potrebovali parašutizmus, ponáranie sa k žralokom. Mne stačila Bella a kreditka.

Po nákupoch sme sa ponáhľali domov. Predsa len, na ďalší deň sme išli do školy. Boli sme unavené a obe sme potrebovali sprchu.

Keď sme prišli domov, Charlie pozeral nejaký dokumentárny film o zvieratách. Nechápavo sme na neho pozreli, prečo práve tento program. Nudil sa a nič iné nebolo v televízií.

Bella sa išla osprchovať, zatiaľ čo ja som povykladala nákupy. Aspoň trochu sme naplnili chladničku. Teraz už sme skoro ani nezavreli dvierka na nej. Potom som si vzala tašky s nákupmi a odniesla som si ich do izby.
Keď sa Bella učlovečila, v pyžame a s uterákom na hlave došla do izby. Potom bol rad na mne. Pustila som horúcu vodu. Rozpustila som si vlasy. Vyzliekla som špinavé oblečenie a hodila som ich do kúta kúpeľne. Milovala som horúcu vodu. Vedela som sa úžasne uvoľniť a zabudnúť na všetko, čo ma trápi...

Na ďalší deň sme si s Bellou pospali trochu viac, než sme očakávali, preto sme nemali čas raňajkovať. Vzali sme si niečo malé so sebou a opäť sme sa vydali do školy. Bol by to zrejme úplne obyčajný deň, kebyže nebola Bella celý čas nervózna. Zrejme ju niečo trápilo a mne to nechcela povedať. Akceptujem to, je to jej rozhodnutie. Keď bude sama chcieť, tak mi to oznámi. Keď nie, tak ona už vie, čo robiť. Vyučovanie však išlo hladko. Už sme sa celkom aj naučili, ktorá učebňa sa kde nachádza. Škola nebola veľká, preto to nebolo zložité.

Potom nastal čas obeda. Sedeli sme s Angelou pri stole. Angela nám rozprávala o sebe, o rodičoch. Bella bola čím ďalej, tým viac duchom neprítomná. Všimla som si, kam smeruje jej pohľad. Pozerala na Cullenovcov. Znovu mali pred sebou plné podnosy jedla. Znovu nejedli, ani sa nerozprávali. Iba sa na seba pozerali. Komunikovali očami. Potom som si to všimla. Boli tam štyria. Kde je piaty? Kde je Edward? To Bellu rozrušilo? Pozrela som sa na ňu. Vedela som, že sa o tom budeme ešte rozprávať. Skôr či neskôr mi to musí povedať.

Potom som sa k tomu stolu pozrela ešte raz. Alice a Jasper sa o niečom dohadovali. Alice mala v očiach pokoj, ale Jasper mal nešťastný výraz. Akoby to, čo sa stalo, bolo pre neho nepríjemné. Celkom som ho teraz aj ľutovala. Videla som, aký je rozrušený. Pozrela som sa na Emmetta a Rose. Obaja mali tvrdý, neurčitý výraz. Niečo sa určite muselo stať. A prečo tam nebol Edward? Vtom sa Alice zdvihla. Dlho sa pozrela Jasperovi do očí. Niečo pošepkala Emmettovi a Rose a tichými krokmi odišla.

Nikto si to nevšimol. Ani Bella sa nedívala k ich stolu. Ako nám povedali včera, Cullenovcov si nikto nikdy nevšíma. Ani teraz si ich nikto nevšímal. Okrem mňa a Belly, ktorá bola momentálne duchom neprítomná. Ale prečo Alice odišla? Prečo tam nechala Jaspera... nešťastného?

Autor: AmiJane (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sen alebo realita? 3. kapitola:

Pokračuj! Super! Honem další! A jak řekli holky, chtělo by to pohled Belly.

Jessy, není zač, nooo. ja už to mám poriadne vymyslené, hej bude to čistý twilight, len sa chcem do toho najprv dostať :) .. neboj, som zástancom E+B
ella, už je kapča napísaná, teraz ju už len vložiť
lucka2010, veríš, že ma to ani nenapadlo? ale ďakujem za nápad, poriešime niečo
ďakujem, dievčatá, tie komentáre ma moc potešili. Veľmi si cením každý jeden

Chtělo by to pohled Belly :D

hezkééééé honem další

Zlatíčko, takže v prvom rade by som sa chcela ospravedlniť, že komentujem až túto kapitolu, ale vôbec som nemala čas. Teraz ti to však vynahradím. Čo sa týka poviedky, veľmi sa mi páči. Je to skvelý, originálny nápad.
Páči sa mi, že je z pohľadu Sam. Táto kapitola nebola vôbec o ničom! Veď nemôže byť v každej kapči nejaký adrenalín, no nie? Inak som zvedavá, ako to máš vymyslené, pretože ak to chápem správne, bude to vlastne niečo ako Twilight, len si sem doplnila aj Sam? .. Ale tú potom dáš dokopy s ktorým Cullenom? S Jasperom?
Ale upozorňujem ťa, že Bellinku muséš nechať s Eddiem, lebo budem zlá Ale nie, samozrejme , že je to na tebe.
Takže skvelá poviedka, prosím rýchlo pokračuj! Som zvedavá, na čo baby dojdu
A neskutočne ti ďakujem za venovanie Si skvelá.

Přidat komentář:

Nick:

Text: