Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sen alebo realita? 2. kapitola

11.02.2012 (07:30) • AmiJane • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 761×

Ďakujem za všetky komentáre. Nečakala som ani, že nejaké budú, pretože som si myslela, že sa to ani nikomu nepáči. Nerada mením dej celej ságy, ale niekedy to, myslím, neuškodí, :) takže kapitolka pre všetkých, čo si prečítajú čo i len jedno slovo z poviedky!

***

„Mne bude asi zle,“ povedala hnedovláska, keď si sadla do staronového pickupu.

„No tak, Bells, to zvládneme!“ Usmiala som sa na ňu a zabuchla som za sebou dvere.

Čakal nás prvý deň v škole. Obe sme boli dosť nervózne. Ráno sme ledva zjedli raňajky, ktoré Bella pripravila. Jediný, kto bol z jedla nadšený, bol Charlie, ktorý za nás ešte dojedal. Pre neho to musela byť príjemná novinka, že už tieto organizačné veci nezostávajú len na ňom, ale má i niekoho, kto mu pomôže. Kto sa o neho postará.

„Ja ale nechcem chodiť celý čas s mapkou v ruke,“ zúfalo povedala Bella a naštartovala náklaďáčik. Z domu sme vyšli o niečo skôr. Dohodli sme sa, že zájdeme najprv do riaditeľne. Prevezmeme si rozvrhy, mapky a aspoň si trochu vložíme do pamäti, čo sa kde nachádza.

Bella neznášala pocit bezmocnosti, tak ako ja. A tento pocit bol ešte nepríjemnejší. Našťastie som mala dobrú pamäť. Toho, že by som zablúdila, by som sa až tak nebála. Okrem toho vo Forks nemohla byť veľká škola. Chodilo sem len pár stovák študentov.

I keď bola Bella za volantom výborná, mala schopnosti privolávať nešťastie, kam sa len pohne, preto som vždy počas cesty tŕpla. Keďže som ale vodičák nemala, šoférovať som nemohla.

„Kde môže byť škola?“ spýtala sa ma po chvíľke jazdy.

„Poď po hlavnej ceste a snáď na ňu nejako narazíme,“ potichu som odpovedala. Možno by nebolo od veci sa dnes škole vyhnúť.

„Možno by nebolo dnes od veci sa škole vyhnúť,“ zamumlala si Bella. Ona mi vie čítať myšlienky? Zachichotala som sa a pozrela som sa von z okna.

„Čo je?“

„Čítaš mi snáď myšlienky? Myslela som presne na to isté.“

„Tak, prečo to neurobíme?“ spýtala sa ma a v očiach jej hrali iskierky.

„Tak tomuto neuverím!“ Čože? Ona a porušovať pravidlá?

„Tak, je načase, aby som začala porušovať pravidlá. Nezabúdaj, že tu nás nikto nepozná, zatiaľ.“

„Máš pravdu, zatiaľ. Aha, tamto!“ skríkla som a ukázala som na veľkú tehlovú budovu. Tak toto je tá škola?

Bella si ju všimla tiež a zabočila smerom na parkovisko. Skoro nikto tu nebol. Na parkovisku bolo pár ranných vtáčat. Veď prečo by chodili aj tak skoro.

Hravo odparkovala na jednom zo zadných miest blízko lesa. Obe sme chytili batohy a vystúpili sme z auta. Bella zamkla a vydali sme sa ku škole. Vyzeralo to tu inak. A vôbec by som nepovedala, že táto budova bude škola. Vyzeralo to skôr ako väzenie. Tak, vo Phoenixe bola iná škola. Škola, kam chodili detičky milionárov. Bolo nás tam niekoľko tisíc. Na tieto pomery tu stačí i táto škola.

Pomalými krokmi sme sa dostali do riaditeľne. Sekretárka nás privítala s úsmevom. Netušila som, že sa človek dokáže až tak usmievať. To je také.. neprirodzené.

„Dievčatá, som tak rada, že ste tu! Celé mestečko o vás hovorilo!“ No super. Jedným okom som pozrela na Bellu. Cítila som v jej očiach to isté nadšenie, ktoré sa prejavilo u mňa.

„Tu máte mapky a rozvrhy. Žiaľ, nedalo sa, aby ste mali všetky hodili spolu, keďže máte iné kvality.“ Áno, Bella bola v pokročilom programe. Vynikala, čo sa týkalo biológie. I ostatné predmety jej šli, ale v tomto sa skutočne našla. Ja som vynikala zase v dejinách. Tie som priam milovala.

„Slečna Swanová, slečna Brownová, dúfam, že sa vám bude u nás páčiť. Tu máte ešte dokumenty. Vždy, keď prídete do triedy, sa musíte dať zapísať u profesora. Dúfam, že to pre vás nebude problém. Čokoľvek budete potrebovať, obráťte sa na mňa. Som tu vždy pre vás,“ povedala s hollywoodskym úsmevom číslo tri, z ktorého ma až zamrazilo. To môže takýto človek existovať?

„To bolo čo?!“ spýtala sa Bella nahnevane, hneď ako sme vyšli z kancelárie. Bola z nej v šoku presne tak isto, ako ja.

„Ja viem. Dúfam, že nebudeme nič potrebovať, pretože radšej by som si odrezala nohu, než aby som ešte raz počítala jej úsmevy.“

Vtom sme sa na seba pozreli a začali sme sa hlasno smiať. Začali sme si prezerať mapky i rozvrhy. Telocvik sme mali spoločne. Aj literatúru, super! Dokonca sa budeme stretávať ešte aj na angličtine a na matematike. Fyziku som mala sama, Bella v tom čase mala španielčinu. Zatiaľ čo ona mala naplánovanú hodinu biológie, tak ja som mala dejiny. No, to nebude až tak zlé.

S obtiažami sme našli svoje skrinky. Mali sme ich hneď vedľa seba, čo ma potešilo. Uložili sme si do nich všetky nepotrebné učebnice, ktoré sme dostali v kancelárii. A hor sa do krásneho školského dňa, plného nových zážitkov!

Počas dňa som triedila všetky myšlienky. Noví spolužiaci boli zaujímaví. Zoznámila som sa s fajn dievčaťom Angelou. Bola milá a tichá. Mala tmavé vlasy a nosila okuliare. Jej výška priam kričala, no nevedela by som si ju predstaviť nižšiu. A jej povaha sa javila celkom dobre. Škola ju zrejme veľmi bavila, pretože sedela v učebni medzi prvými a hneď v prvej lavici. Budeme mávať spolu hodiny fyziky. Takže predsa len nebudem na nich taká osamelá.
Ďalšiu hodinu sme mali s Bellou spoločnú. Matematiku. Na tej sme sa zoznámili s Jessicou. Veľmi... komunikatívne dievča. Nemusela byť zlá, ale podľa môjho vkusu patrila medzi tie dievčatá, ktoré sa narodia v malom meste a po škole sa presťahujú do L.A. - typický typ barbie. Okolo Belly sa priam omotala ako taká zmija. Celú hodinu s ňou prerozprávala. A ja? Akoby som bola pre ňu vzduch. Tak toto dievča mi k srdcu teda neprirastie.
No a akoby to nebolo všetko, každá barbie má svojho kena. Mike Newton. Krásny, vysoký a Jessicin panák. Mala ho omotaného okolo prsta. Ale len čo zbadal Bellu, nevedel od nej oči odtrhnúť. Doprevádzal nás na všetky hodiny. Ja som skutočne vzduch? Pri pohľade na moju kamarátku som mala pocit, že by tiež bola radšej neviditeľná.
Konečne nastal čas obeda. Celá škola sa presunula do priestrannej jedálne. Bella hladná nebola, ale prinútila som ju kúpiť si aspoň nejaké ovocie a kolu, pri ktorej som zostala aj ja. Žalúdok bol ako na vode z tohto všetkého. Keď si ešte spomeniem na to, že som bola celkom rada, že som tu.

Sadli sme si k jednému zo stredných stolov, ktoré boli dominantami jedálne. Vtom som ich zbadala.
Boli neuveriteľne krásni. Sedeli pri jednom stole. Mlčky na seba hľadeli. Nič nejedli, i keď mali pred sebou plné tácky. Vyzerali ako vystrihnutí z módneho časopisu. Páni!

Nebola som jediná, ktorá sa na nich dívala. I Bella k nim pootočila svoj pohľad.

„To sú Cullenovci,“ povedala Jessica ľahostajne. Zrejme už na nich bola zvyknutá, pretože im nevenovala ani svoj pohľad. Keď som sa tak poobzerala po jedálni, nikto im nevenoval čo i len sekundu svojho pohľadu.

„Prisťahovali sa sem pred dvoma rokmi odniekiaľ z Aljašky. Sú rodina. Adoptoval si ich doktor Cullen, keď boli ešte malí. Jasper a Rosalie sú dvojičky, to sú tí blonďaví. Alice, Emmett a Edward sú tiež súrodenci. Alice, tá malá s tmavými krátkymi vlasmi chodí s Jasperom. To je ten, čo vyzerá, akoby mal stále bolesti.“ Pozrela som sa opäť na nich. Sú adoptovaní a noví? A nikto sa s nimi nebaví. Super. Toto čaká aj nás dve? Napriek tomu, že neboli skutočnou rodinou, boli si až príliš podobní. Všetci boli bledí. Ešte belší ako Bella. Ten Jasper. Síce ho Jessica opísala ako chlapca s veľkými bolesťami. Áno, skutočne vyzeral, akoby ho niečo trápilo, ale bolesti to určite nie sú. Mal krásne medové vlasy. Jeho postava bola chudá. Staromódny sveter, ktorý mal na sebe ju dosť skresloval. Ruky mal prepletené s rukami Alice. Malá, chudá, krásna.

„Blondína, Rosalie, si myslí, že je kráľovná sveta. Správa sa hrozne nafúkane. Akoby jej nič nesiahalo ani po členky. Chodí s tým veľkým svalnatým. S Emmettom. Dokonale sa k sebe hodia. Dvaja namyslenci. Pche!“ odfrkla si Jessica. Zjavne jej závidela jej krásu. A kto by jej nezávidel. Nikdy nevidela nikoho krajšieho, ako je Rose. Ona by sa mala prechádzať na prehliadkach a nie trčať tu.

„A on?“ spýtala sa Bella a priam ho hypnotizovala pohľadom.

„Edward Cullen. Neskutočne krásny. Nezadaný. Nerob si ale ani námahu. On nerandí. Akoby mu nebola žiadna z nás dobrá,“ povedala nahnevane Jessica a otočila sa smerom k Mikovi, a začala s ním živo o niečom diskutovať.
Bella sa ešte stále pozerala na Edwarda. A on sa pozeral na ňu. Čože? Navzájom sa držali pohľadmi. Potom sklopil zrak. Bella sa začervenala, otočila sa. Hodila si vlasy do tváre a pomaly si odpila z koly. Boli niečím zvláštni. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak. Vtom sa Edward pozrel na mňa. Mala som zvláštny pocit. Pozeral sa mi priamo do očí tvrdým pohľadom. Sklopila som zrak a otočila som sa k Belle. Čo to malo znamenať?

Nasledovala hodina dejín. Aspoň jedno malé odreagovanie po tom čudnom zážitku z jedálne. Bella utekala na hodinu biológie. Trochu sme sa totiž zdržali a ona mala triedu cez celú budovu.

Keď som prišla do učebne, bolo to ako vo sne. Takúto sme doma teda nemali. Steny sa hemžili len obrazmi, mapami, soškami. Doklopýtkala som ku katedre.

„Dobrý deň, som Samantha Brownová.“ Usmiala som sa na profesora a podala som mu papier, aby sa mi doň podpísal.

„Dobrý deň, slečna Brownová. Volám sa Johnston. Budem vás tento semester učiť dejiny. Dúfam, že sa vám hodiny budú páčiť. Posaďte sa tuto vedľa Jaspera,“ povedal milo a ukázal na jediné miesto v triede. Žiaľ, bolo vedľa Jaspera Cullena. Ten sa len na mňa pozrel a otočil svoj zrak. To bude veľmi zaujímavé.
Kývla som hlavou smerom na profesora a pomaly som si sadla do jednej z prvých lavíc.

„Ahoj, som Sam!“ Usmiala som sa na spolusediaceho a podávala som mu ruku. Chladne sa pozrel na moju ruku a potom sa mi zadíval priamo do očí.

„Ahoj, Sam, volám sa Jasper,“ odpovedal a pokúsil sa o úsmev, no mojej ruky sa nedotkol. Nervózne som si ju schovala do vrecka mikiny a pozrela som sa na profesora, ktorý začal s výkladom látky. Nedokázala som však vnímať ani jednu vetu, ktorú povedal. Cítila som sa veľmi nesvoja. Zrazu som pocítila neuveriteľný pokoj.

„Tak, ty si tu nová?“ spýtal sa ma a pozrel sa mi do očí. Tvár mal stále bez výrazu. Šepkal, aby ho nikto okrem mňa nepočul. Sem-tam mrkol na pána Johnstona, aby si myslel, že obaja dávame pozor.

Prikývla som a pozrela som sa inam.

„Odkiaľ si?“

„Z Pheonixu,“ odpovedala som stroho. Nechápem, prečo sa vypytuje. Bolo mi pri ňom čudne. Neodkázala som však prísť na to, prečo. Jasper len prikývol na súhlas a otočil sa smerom k profesorovi. I on začal dávať pozor.

Napriek tomu, že som sa úporne snažila koncentrovať svoje myšlienky na výklad hodiny, bola som stále mysľou inde. Ako sa má asi Bella? Prečo som si len nevybrala biológiu ako ona? Pocítila som úzkosť. Tak veľmi by som potrebovala poslať malú správičku. Aby som sa odreagovala a hneď by bolo lepšie. Všimla som si, ako sa Jasper  na mňa pozrel a potom sa opäť otočil na profesora. Zavrela som oči a vydýchla som si. Zrejme to pomohlo, pretože už som sa cítila lepšie.

Zvuk školského zvončeka bol pre mňa vyslobodením. Rýchlo som si zbalila veci a ponáhľala som sa von z triedy.

Vytiahla som si z batohu mapku a pozrela som sa, kde sa nachádza Bella. Neviem sa dočkať, kedy prídeme domov. Triedu mala na opačnej strane školy. Tak dobre, trochu tu možno zablúdim, ale ak budem mať šťastie.

Párkrát som zahla. Prešla som cez niekoľko dlhých chodieb a našla som Bellu, ako sa opierala o stenu. Niečo ťažko predýchavala a v očiach jej zračila zmätenosť. Rýchlo som k nej pribehla.

„Bella, čo sa stalo?“ spýtala som sa jej. Pustila som batoh a knihy a s rachotom padli na zem. Chytila som kamarátku za ramená a jemne ňou potriasla, aby ma dokázala vnímať.
Bella na mňa zamrkala a hlasno sa nadýchla.

„Ja tomu nerozumiem. Je na mne niečo divné?“ spýtala sa ma a pozrela sa mi do očí.

„Eh? Nie, na tebe nie je nič divné, prečo by malo?“

„Sedela som vedľa jedného z Cullenovcov. Ten Edward, tuším tak sa volá. Choval sa ku mne... surovo. Ani ma nepozdravil. Nerozumela som jeho chovaniu. Vyzeral, akoby ma... nenávidel... keby si videla jeho oči, Sam.“
Bella mala strach. Nebola som jediná, čo si zažila niečo čudné. Ale prečo s tým súviseli Cullenovci? Alebo s tým nesúviseli a bola to len hlúpa náhoda? Určite si to len nahovárame. Nemala by som asi Belle povedať, čo sa stalo mne. Aspoň rýchlejšie zabudne na ten incident z biológie.

„Padli ti knihy,“ povedal potichu niekto vedľa mňa. Zadívala som sa na zem. Skutočne som mala padnuté veci, úplne som na to zabudla. Zohla som sa, aby som si to rýchlo pozbierala. Neznámy bol však rýchlejší než ja a už mi ich, tiež zohnutý, podával do ruky a batoh mal prevesený cez plece.

„Ďakujem, Jasper!“ Začervenala som sa a pozrela som sa smerom na Bellu. Tá sa medzitým upokojila a chichúňala sa na mojej červeni. Jasper kývol hlavou a obaja sme sa narovnali. Knihy som si na rukách upratala podľa veľkosti a čakala som na batoh, ktorý mi stále nepodával. Díval sa na mňa zvláštnym pohľadom... analyzoval ma? Ja už som sa skutočne zbláznila, čo si to len nahováram?

„Ehm, mohol by si mi vrátiť aj batoh? Nevidím na ňom nič výnimočné, aby ho vlastnil každý...“ Usmiala som sa na
neho. Jasper sa buchol o čelo, zasmial sa a pomalým pohybom mi vracal môj školský poklad. Pozrela som sa mu do očí. Moja mamka vravievala, že na očiach človek spozná emócie toho druhého. Oči mal smutné, utrápené, i keď to navonok nebolo vidieť. Bolo na tom niečo pravdivé alebo som sa mýlila?

„Jasper,“ zakričala na neho jeho priateľka a priam pritancovala do jeho náruče. Usmiala sa na neho a vtisla mu jemný bozk na pery. Alice bola maličká. Nikdy by som nepovedala, že bude ešte nižšia odo mňa, keďže ja sama nepatrím medzi najvyššie. Postavou sa podobala na elfa alebo vílu.

„Tak ďakujem,“ poďakovala som ešte raz a skrivila som pery do úsmevu. Potom som sa otočila k Belle, ktorá túto celú situáciu nechápala, ale pobavila sa na nej. Kútikom oka som videla, ako Jasper ťahá Alice preč. To bolo dobre.

„Čo to?“ začala sa pýtať pobavená Bella.

„To je na dlhšie. S Jasperom mávam Dejiny. Ale o tom ti porozprávam inokedy. Nie tu.“

„Čo tak dnes, keď pôjdeme do Port Angeles na nákupy?“ Nákupy... nákupy?! Ja som úplne zabudla. Ale bola som rada, že už medzi nami panovala dobrá nálada, preto sa nebránim každému nápadu vypadnúť odtiaľto.

„Dobre, ale treba prežiť ešte telocvik...“ Zachichotala som sa pri pohľade na Bellu, ktorá zaúpela a ešte viac zbledla pri tom slove. Bella nenávidela telocvik. Šport. Pohyb. Pri jej šťastí, respektíve nešťastí, mala vždy nejaký úraz. Čo to bude dnes? Nechajme sa prekvapiť.

Mne sa hodina telocviku páčila. Ten štýl hodiny bol veľmi zaujímavý. Páčila sa mi možnosť vytvoriť družstvá a proti sebe hrať. S Bellou sme sa rozhodli, že budeme spolu. Aspoň som mohla na ňu dávať pozor, aby jej nikto nechtiac neublížil. Ale čo by to bolo za správnu hodinu, keby sa niečo neprihodilo. Ako sme hrali volejbal, lopta, ktorú som prihrala Belle na smeč sa nejako nechtiac odrazila iba od jej hlavy, z čoho jej tam zostala veľká hrča. Hups! Ja som skutočne nechcela. Ale ona je magnet na takéto nehody! To by som nemohla byť človek, aby som tomuto dokázala zabrániť.

Ale i napriek tomuto incidentu sme prežili a unavené po prvom školskom dni sme mierili do kancelárie riaditeľovej asistentky, aby sme jej odovzdali všetky podpísané papiere. Nebola tam, tak sme jej to nechali položené na stole. Nájde to? Dúfam, že áno. To nie je môj problém, že tu nie je.

Ponáhľali sme sa s Bellou do auta. Cítila som, že tak isto ako aj ja, i ona by chcela byť už doma. Nielenže som bola hladná, ale aj unavená z tohto všetkého. Nabudúce si budem musieť vziať niečo z domu na jedenie alebo sa budem musieť odhodlať niečo na jedenie kúpiť, lebo takto buď schudnem, alebo umriem od hladu. Ale také schudnutie.

„Aj ty by si niečo zjedla?“ spýtala som sa Belly, keď sa môj žalúdok ozval.

„Ani nevieš, ako som hladná,“ zaúpela a naštartovala auto. Trochu mi chýbalo, že tu nebolo rádio. Ale Bella nenávidela, keď by jej počas jazdy mala hrať v aute hudba. Keď som sa jej pýtala prečo, vravela, že by sa nevedela tak dokonale sústrediť na cestu. Tak nech sa len radšej sústredí.

„Najeme sa doma alebo až v cieli?“ položila som jej jednoduchú otázku. Neviem, či bude Charlie doma. Ak by bol doma, tak by mu mohlo aj vadiť, že sa nenajeme s ním.

„Myslím, že v Port Angeles. Charlie je ešte v práci. Vždy dlho pracuje a neviem v akom stave je chladnička,“ povedala zamyslene a odbočila z parkoviska na hlavnú cestu.

„Mali by sme sa zastaviť aj v potravinách, nemyslíš?“

„Asi hej,“ súhlasila so mnou a ďalej sa sústredila na cestu. Ďalej sme šli mlčky. Nechcela som príliš Bellu vyrušovať, veď tento rozhovor môžeme dokončiť aj doma. Najlepšie asi bude, keď sa pozrieme do chladničky. Zistíme, čo chýba a čo môžeme dokúpiť. Charliemu to dlžím za tú prácu, ktorú mi dohodil. Neviem, kde sú tam potraviny alebo supermarket. Viacej by som čakať od malého mesta asi ani nemala, ale to najzákladnejšie určite niečo nájdeme.
Bella mi nedávno spomínala, že Charlie má rád ryby na hocijaký spôsob. Myslím, že včera aj spomínal, že ak bude cez víkend lepšie počasie, tak by šiel so starými kamarátmi na ryby. Nebol by to až tak veľmi zlý nápad. Jednak doplní zásoby a budeme mať aspoň s Bellou čas na domáce práce a učenie.

Dúfam, že pozná nejaké recepty na ryby, aby sa nám tak neobjedli. Jediné, čo viem z nich ukuchtiť je, že ich vysmažím alebo upečiem. To asi nebude až tak veľmi kreatívne menu.

Teším sa však na víkend. Jednak mám mať aj ten pohovor z práce. Charlie mi doma povedal, že to by mala byť už iba taká formalita, že to miesto je už moje, ale i tak pociťujem nervozitu z toho, ako to dopadne. Čo keď ich neoslovím a nebudú mať záujem?

Ak to nevyjde, tak stále je tu škola. Neviem, koľko učenia bude na tejto škole. Asi nie veľa, ale rozhodla som sa, že sa budem učiť i nad rámec. Veď ešte necelé dva roky a potom nás čaká vysoká. Nikdy som nepremýšľala, do akého smeru sa pohnem. Vždy ma bavilo viacero vecí, ale buď to bude história, alebo niečo s obchodom. V ponuke tieto programy malo veľa škôl, a to bude zrejme to najťažšie rozhodovanie. Radšej by som zostala niekde tam, kde je i Bella. Ale ona sama nevie, kam presne by chcela. Ako ju poznám, bude to rozhodovanie na poslednú chvíľu. Dohodli sme sa, že sa budeme učiť čo najlepšie, ako len dokážeme. Keď budeme mať samé jednotky, bude jednoduché hlásiť sa i na tie najlepšie školy. Otázkou je, či budeme mať na ne schopnosti a hlavne... dostatok peňazí.
Ani som sa nenazdala a už sa Bella snažila zaparkovať na príjazdovej ceste pred jej domom. Naším novým domovom. Zatiahla ručnú brzdu a obe sme vystúpili. Zo zadného sedadla sme si vzali batohy a knihy a šli sme sa dnu rýchlo schovať, keďže pred chvíľou začalo aj pršať. Skutočne nebolo dlho zlé počasie.

Autor: AmiJane (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sen alebo realita? 2. kapitola: