Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 8. kapitola

10.03.2010 (09:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1481×

8. kapitola – Edward? Čo to malo znamenať?

Bože! Toto je sen! Nie, toto nie je možné!

Síce som sa už mala možnosť utvrdiť v tom, že to pravda je, no aj tak sa mi to zdá neskutočné!

Cullenovci v reálnom svete, vlastne, čo sa čudujem? A prečo vlastne práve teraz? Áno, už ich síce poznám dva – tri dni, ale aj tak, je to... divné!

A možno ani nie, možno som tá divná ja, bože, čo mám teraz akože robiť?

A čo by si mala robiť?

Ježiš! Ja trpím samomluvou!

Ale je to pravda, čo sa vlastne tak vzrušujem? Veď je to zrejme normálne, aspoň teda pre nich!

Fajn odteraz sa bude tváriť, že to beriem v pohode, včera mi to celkom šlo, tak prečo by mi to nemalo vydržať dlhšie?

Práve som sa rozhodla!

A v čom vlastne? Aha, fajn, takže sa k nim odteraz správam... hmmm... Ako?

Tak ako doteraz? Nie, to bolo divné, začnem – minimálne sa o to budem snažiť – ich brať normálne. Teda v rámci možností!

„Haló Klára, Zem volá!“

„Čo? Jáj, jasné, prepáč, čo si vravela?“

„Že dnes prídeme s otcom okolo tretej.“

„Takže budem zasa sama doma?“

„Áno, je v tom nejaký problém?“

„Nie, nie, ešte som veľmi nemala čas si preštudovať kde, čo vlastne, v tomto dome, ale aj v mojej izbe je, takže si to zrejme zbehnem, aby som to tu neskôr zbytočne nehľadala, takže pohoda. A kde vlastne budete?“

„Otec ide do práce a ja si tu niekde prácu idem hľadať!“

„Jasné, a kde by si ju akože chcela nájsť?“

„To bolo ako myslené?“ Tak, že ty si masakrálne vymletá, je len, že kde ťa vezmú?

„No, akože či tu vo Forks, či v Port Angeles, alebo niekde inde, chápeš?“

„Áno, nerob zo mňa nechápavú.“ Robíš to sama!

„Takže kde?“

„Najlepšie by bolo vo Forks, ale keď sa tu nič nenájde, tak v Port Angeles, a úplne krajná možnosť je Seattle, ale ten nie je práve najbližšie, takže by som chcela len tu niekde.“

„Tak to držím palce.“

„Ďakujem. Zatiaľ sa maj, a nevyvádzaj veľmi.“

„Nemáš začo, pokiaľ ti to pomôže... Neboj, dom by spadnúť nemal.“

„Tak pekný deň. Ahoj!“ Ako správna “dcéra“ som ju vyprevadila až k dverám a zaželala jej krásny deň.

Aleluja, že vypadla, ale zasa na druhej strane, čo teraz?

„Bude vadiť ak budem otravovať?“

„Pane Bože teba som sa zľakla!“

„Prečo?“

„Pretože si sa tu len tak objavil?“

„Ale veď len tak som sa tu objavil aj včera, a nezľakla si sa.“

„Po prvé, si upír takže by si si mal pamätať, že som sa zľakla aj včera, po druhé neviem či to môžem povedať, no na tvoje takzvané večerné návštevy som si už zvykla, netvrdím, že s nimi súhlasím, ale, spraviť nemôžem nič tak je mi to jedno. Teraz som ťa tu fakt nečakala. Čo nie si doma? Pochybujem, že by sa tam teraz niečo dialo.“

Zavládlo hrobové ticho, bože snáď som to neprehnala.

„Ty sotva, rozmýšľam, či to náhodou nepreháňam ja.“

„Preháňaš? Ako čo preháňaš?“

„Nechaj to tak.“

„Edward?“

„Nie vážne, nechaj to tak.“

„Nenechám to tak!“

„Clareth vážne...“

„Clareth?“

„Nechcela si náhodou, aby ťa tak volali v škole?“

„No áno chcela, ale ako to teba napadlo?“

„Znie to krajšie.“

Bože ako krásne sa usmial...

„Ako keby záležalo na tom, ako to znie.“

„Záleží na tom.“

„Prečo?“

Pripadala som si akoby mi dával niekto nejakú prednášku.

„Neviem,“  povedal ticho a sklonil hlavu, odrazu ho už nebolo.

To bolo čo? Pripadalo to len mne vrcholne divné? Bože čo sa to okolo mňa deje?

Zrazu na mňa padla únava, ani neviem prečo, predchvíľou som vstala. Nie, ja som nebola unavená, ja som bola vyčerpaná, od rozvodu som nemala čas ani poriadne vydýchnuť, musím vypnúť, aspoň na chvíľu na nič nemyslieť, len si ľahnúť a ležať...

Umyla som riad, pre istotu zamkla dvere, aj keď netuším prečo, jediný kto by sem chodil sú otec a Marta. Tí kľúče majú, takže to je jedno. Bože som paranoidná... Edward už nepríde a aj keby, on nepotrebuje dvere.

Vážne mi práve prišlo smutno?

Z čoho pre boha?

Fakt si potrebuje oddýchnuť, som mimo.

.......................................................................................................................................................

Pomaly som otvorila oči a začudovane sa pozrela von oknom, kde sa už začínalo stmievať.

„Dúfam, že som ťa nezobudil.“

„Edward?“

„No... Hneváš sa?“

„Prečo by som sa mala hnevať? Zobudila som sa sama od seba.“

„Nie zato.“

„A za čo potom?“ prestávala som tomu rozumieť.

„Za dnešné ráno.“

„Aha, ty myslíš to čo bolo na obed. Nie, mala by som sa hnevať?“

„Neviem. Asi áno, nejako som sa pozabudol.“

„Pozabudol? Nechápem ako, a tiež nechápem to čo si vravel ráno, teda na obed, s čím to preháňaš?“

„Môžem?“ ukázal na posteľ.

„Zasa?“

„Prepáč.“

„Pre Boha za čo zasa? Jasné, že môžeš.“

„Nie, ostanem tu.“ Čo mu zašibáva?

„Aj to je možné.“

„Sadni si.“

„No dobre, ale ak ti to vadí, tak mi to povedz, nebudem tu chodiť.“ Preboha o čom to on točí?

„Edward?“

„Hmm?“ zamyslel sa, vedľa mňa...

„Čo sa deje? Nepoznám ťa dlho, vlastne ťa nepoznám vôbec, no za tie dva dni čo sa poznáme si bol úplne v pohode, teda v rámci možností, no teraz si nejaký zadumaný, zachmúrený, dovolím si povedať, že si smutný. Nie, teba niečo trápi. A ja neviem síce čo, no nechápem, čo sa mohlo od včera, teda vlastne od rána zmeniť, ak som niečo povedala, tak sa ospravedlňujem, určite som to tak nemyslela.“

Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa mi do očí, až potom odpovedal.

„Nič si nepovedala, nemusíš sa za nič ospravedlňovať. Neviem čo sa deje, no s istotou ti môžem povedať, že ty za to nemôžeš.“ Usmial sa, síce to bol nádherný úsmev, no aj tak mi pripadal smutný.

„Si smutný, povieš mi z čoho?“ Nemám rada ak sú ľudia okolo mňa smutný, alebo sa pre niečo trápia, potom sa vždy trápim s nimi. A jeho rozhodne niečo trápilo.

„Si všímavá.“

„Edward, neodbočuj od témy, síce sa nepoznáme dlho, no mne to aj tak pripadá, ako keby sme sa poznali dlhšie. Neviem síce, či ti budem schopná pomôcť, ak teda je s čím, ale ak sa potrebuješ vyrozprávať -  aj keď si myslím, že niekto od vás by ti porozumel lepšie – tak u mňa kľudne môžeš, ja som zvyknutá, že si pri mne ľudia vždy vylievajú dušu, niekedy mi vraveli, že som dvorný psychológ, takže ak chceš, tak počúvam.“

„Kiež by som mohol.“

„Takto sa mi vôbec nepáčiš, no ták, úsmev!“

„A inak sa ti páčim?“ Aj napriek tomu sa usmial, síce to bolo chabé – teda chabé na neho, no vždy lepšie ako nič.

„K tomuto sa nevyjadrujem.“ Usmiala som sa aj ja, už len pre odľahčenie atmosféry.

Vzdychol si.

„Budeš tu ešte dlho sedieť so sklonenou hlavou?“

„Vyzerám strašne, ja viem.“

„Ale prosím ťa, meno Edward Cullen a slovné spojenie: vyzerám strašne k sebe jednoducho nepasujú, nie, zle som sa vyjadrila, to sú úplne nezlúčiteľné pojmy. Povieš mi už čo sa deje, alebo tu budeme len tak sedieť?“

„Ja neviem čo sa deje! Bol som v pohode, ešte aj dnes ráno, úplne v pohode, no potom, ja neviem, vážne neviem...“

„A kto to má vedieť, ak nie ty? Prepáč, ale do hlavy ti nevidím, to robíš ľuďom väčšinou ty.“

„Upozorňujem, že nedobrovoľne.“

„Fajn, ak nechceš rozprávať, tak budeme len sedieť, až kým ťa to neprejde, no ver mi, že keby si sa vyrozprával, tak by ti bolo lepšie, minimálne u väčšine populácie to tak funguje.“

„Závidím im.“

„Čo?“ povedal úplne potichu, síce som rozumela, no neviem, či ma sluch náhodou neklame.

„Všetko.“

„Čo všetko? Edward prepáč, ale to pred tým som nepočula, na mňa musíš hlasnejšie.“

Vzdychol si.

„Nechceš to počuť.“

„Ako ty vieš, čo ja chcem, takže ešte raz čo všetko?“

„Že im všetko závidím.“

„Komu a čo všetko?“

„Na tom nezáleží, neviem prečo ti to tu rozprávam, no Jasperovi by asi drblo, Emmett by si začal robiť srandu, za Carlislom nepôjdem, Alice by ma začala hneď utešovať, až prehnane veselo, Rosalie, tá by ma úplne ignorovala, poprípade by povedala, že si za to môžem sám a Esme to hovoriť nechcem, tá by sa len trápila so mnou.“

„Veľa som sa dozvedela.“ K veci, prosím ťa k veci.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Teraz som tu pre teba, už keď si začal.“

„Vážne som až taký neznesiteľný?“

„Podľa môjho názoru nie si, teda mne tak nepripadáš, ale prečo sa to pýtaš?“

„Ďakujem, netuším prečo sa ťa to pýtam.“

„Edward pýtaj sa koľko chceš, len sa prosím ťa nesprávaj a netvár ako kôpka nešťastia. A hlavne, hlavne sa neľutuj, aj tak ti to nepomôže.“

„Vďaka za radu.“ Povedal sarkasticky...

„Naozaj ti nerozumiem.“

„Sebe nerozumiem ani ja.“

„A čo ťa vlastne taká nálada pochytila? Veď si bol v pohode.“

„Nebol som v pohode, len som sa tak snažil tváriť.“

„A prečo sa tak netváriš aj naďalej?“

„Lebo už nevládzem.“

„Blbosť!“

„Možno no ja sa už fakt cítim vyšťavený, vám ľuďom tak závidím.“

„Preboha a čo?“

„To, že dokážete ako si včera povedala vypnúť. Ak vás niečo trápi, máte množstvo spôsobov ako na to aspoň na chvíľu zabudnúť, my nie. Stále to vnímame, cítime.“ Dostala som nenormálnu chuť ho objať, len ho utešiť...

„Len ja stále neviem čo ťa trápi.“ Sklonil hlavu a takmer nečujne mi odpovedal.

„Som sám.“

„Edward. Odmietaš Tanyu, máš rodinu, nie si sám.“

„Nechápeš to.“

„Máš pravdu, nechápem, nemusel si byť sám a ani nemusíš byť sám.“

„A s kým mám akože byť?“

„Tanya?“ odfrkol si.

„Prosím ťa, jediné čo tá odo mňa chce, som ja.“

„No vidíš.“

„Tanya má každého na koho si ukáže, to, že ju ja stále držím je len v tom, že mňa ako jediného koho si zaumienila, nedostala, v tom nie je nič viac.“

„Edward, počkaj ešte, určite sa niekto nájde, na to nesmieš tlačiť. Ver mi, čím viac to budeš chcieť, tým neskôr to dostaneš. Musíš byť trpezlivý a aj tak, takú ktorá by sa k tebe hodila ešte nevyrobili. Chápeš? Ty by si nemohol byť s nikým z tejto doby, na to si až príliš slušný, milý. Vieš ako to myslím, však?“

„Tebe sa akože zdá, že čakám málo? Sto rokov je dostačujúca doba, nezdá sa ti?“

„Edward no tak.“ Naňho sa nedá pozerať, musím ho objať, skoro každému to pomáha, musí aj jemu.

„Poď sem.“

„Čo?“

„No poď.“ Bože, sám sa nerozhýbeš čo? Tak ťa budem objímať len ja...

Poriadne som ho objala, to mi pripomenulo ako sme sa objímali s jednou spolužiačkou, tak silno ma stisla, až som dýchať nemohla, a robila to tak často, až to naučila aj mňa, niekedy to pomohlo aj mne...

„Netlač na to, ono to príde samo, niežeby som bola bohvieako skúsená, no s istotou ti viem povedať, že čím viac to chceš...“

„Tým neskôr to dostanem.“

„Presne.“ Pustila som ho.

„Lepšie?“

„Trocha.“

„Bože Edward posledné, čo by ma napadlo, že niekedy budem robiť je, že by som Edwarda Cullena dostávala z depky, nie to objímala.“ Až som pokrútila hlavou nad absoruditou tejto situácie.

„Posledné, čo by ma napadlo je, že by som toto niekomu, niekedy rozprával.“

„Raz to muselo ísť von. Dúfam, že som aspoň troška pomohla.“

„Ďakujem.“

„Neviem za čo, kedykoľvek.“

„Budem na to myslieť.“

„Dobre, ale daj pre istotu dopredu vedieť.“

Zasmial sa... Konečne!!

„Neboj sa, dám.“

„Ja sa nebojím, len aby si nezabudol.“ Poklepal si po čele.

„To je jedna z vecí, ktoré nie som schopný urobiť.“

„Ak budeš takýto ako teraz, nemyslím toho smutného Edwarda, ale tohto Edwarda, tak už ti nikdy nepoviem nič, čo sa týka tvojho pobytu v mojej izbe.“

„Dobre, to som rád, takže sa budem snažiť naďalej smiať.“ Povedal so smiechom.

„Tak to som rada.“

„Klári, sme doma!“

„Už by som asi mal ísť!“

„Určite, len nie dvermi prosím ťa.“

„Jasné, ešte raz ďakujem.“ Objal ma!

„Ehm... Nemáš za čo, zatiaľ ahoj!“

„Ahoj!“

Zbehla som dole po schodoch, privítať sa s tými mojími podarenými “rodičmi“.

Večer ubehol rýchlo a ja som sa po polhodinke strávenej s nimi, debatujúc o tom čo som dnes robila – kde som klamala – vyliezla hore do izby, rýchlo sa osprchovala a ospalá som zaliezla pod perinu. Nechápem síce ako som po tom koľko som dnes spala, mohla byť unavená, no do desiatich minút som zaspala.

Zhrnutie Predošlá Ďalšia

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 8. kapitola: