Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 28. kapitola

02.06.2010 (18:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1441×

28. kapitola – To sa nám pekne zvrtlo!

„Juchúúú!!!“ kričal Emmett, keď doslova zletel zo schodiska. „Ide sa na rodinný lov!“ vykrikoval a dovolila by som si povedať, že pri tom tak trocha aj poskakoval.

Sedeli sme s Esme v obývačke nad jedným návrhom a mne nedalo nad mojim “bratom“ znova len pokrútiť hlavou. Presne ako som si to pamätala, teda, až na pár zmien...

„Emmet, upokoj sa!“ povedala rázne Esme, čím prerušila jeho činnosť – pískanie si. „Počkáme na Carlisla, kým sa vráti zo služby. Vydržíš to pätnásť minút?“ opýtala sa ho milo.

S ofučaným výrazom prikývol a pomalým, šuchtavým krokom vyšiel zasa hore.

Potichu som sa zasmiala a sklonila sa naspäť nad stôl.

„Myslím si, že by bolo lepšie, keby sa táto priečka,“ ukázala som prstom na jemnú čiaru, „zbúrala. Miestnosť by sa presvietila a vyzeralo by to väčšie. Na tú opačnú stenu čo je už akože v chodbe, by som pricapila zrkadlo. Dosť malé to tam majú. Aspoň to tak vyzerá... Ale nechcem ti kecať do tvojich návrhov, to bol len môj skromný nápad.“

„Hm... Nie je to zlé, porozmýšľam nad tým. Pôvodne som tam chcela tú stenu nechať a z oboch strán dať zrkadlo, nech sa to presvetlí, ale toto by bolo asi ešte lepšie riešenie,“ vzala ceruzku zo stola, vyškrtla tú čiaru a dopísala poznámku.

Pod obrázok ešte pripísala pár riadkov a spokojne zavrela zakladač.

„Tak to by sme mali,“ usmiala sa. „Klári, kde si vlastne bola? Ak sa to smiem spýtať.“

Povzdychla som si. „Bola som na Slovensku. Pri Kubovi.“

Nedá sa povedať, že by som naňho nemyslela, ale nejako mi pomedzi to všetko vypadlo, že niekde po svete behá môj bláznivý brat, s úmyslom ma nájsť.

„Nechcem sa ti do toho starať, ale nevyzeráš práve nadšene... Stalo sa niečo?“

„Stalo sa toho veľa. Fajn, asi by som ti to mala povedať. Videl ma, teda, vieš, ja som naňho celý čas, dá sa povedať, dávala ako keby pozor, no a on ma raz zbadal. Tak trocha sa zbláznil a vydal sa ma hľadať. Nemal by z toho byť nejaký problém, ale vie, že v podstate jediný s kým som sa dala vo Forks dokopy, ste vy.“

„Myslíš, že by bol schopný niečo zistiť?“ spýtala sa s obavami v hlase,

Bolo dosť nepríjemné si to priznať.

„Neviem,“ zašepkala som a sklonila hlavu.

.......................................................................................................................................................

Na malej lúčke zaliatej slnkom sa páslo pár jeleňov, vybrala som si jedného z nich, zamerala sa na jeho krčnú tepnu a vystrelila z môjho provyzorného úkrytu v kríkoch. Predtým som tú scénu chvíľu pozorovala, bolo to ako maľovaný obrázok.

Vyplašené jelene sa splašene rozpŕchli, no jeden z nich také šťastie nemal... Smola, som rýchlejšia.

Ráno vyzeralo, že bude liať, no opak bol pravdou, okolo obeda sa oblaky roztiahli a vykuklo Slnko. Teraz bola obloha takmer čistá, až na pár bielych chuchvalcov...

Bolo leto, všade okolo mňa bola vysoká tráva a pár lúčnych kvetov.

Bruškami prstov som pohladkala pichľavé konce toho zeleného mora okolo mňa a prepadla ma neskutočná chuť si do tej trávy ľahnúť. Viem, nepatrím medzi tie najnormálnejšie bytosti, ale veď to je fuk!

Hodila som sa do tej trávy a len tak som sa začala smiať.

Bola som šťastná, že som konečne doma, síce to mohlo byť aj za iných podmienok, ale aj tak som šťastná, že som znova s nimi.

Ešte aby sa to vyriešilo s Edwardom, Kubom a budem fakt tá najšťastnejšia osôbka na planéte.

Zhlboka som sa nadýchla a ucítila pumu. Blízko.

Lúkou sa rozľahlo divoké, zúrivé vrčanie a ja som tak trocha s obdivom sledovala scénu predo mnou. Dobre nebol to obdiv, bol to dokonalý šok z toho, ako dnes vyzeral.

Stála som v tej vysokej tráve a sledovala ako sa s vražednou presnosťou, v čiernej košeli s rukávami po lakte, vrhá na tú úbohú šelmu.

Trocha zasnívaným výrazom som pozorovala jeho pery, ako sa blížia ku krku tej pumy, vyzeralo to tak elegantne. V duchu som si povzdychla...

Fajn, som definitívny blázon. Bože, prosím, nech nepočuje čo si myslím.

O nejakú chvíľu, počas ktorej som tam stála stále rovnako paralyzovaná a neschopná nejakého pohybu, sa na mňa zvedavo zadívali zlatom pretekajúce oči.

Toto bude zlé... Ja som z neho totálne mimo, to bude určite tým, že som ho tak dlho nevidela... Načo som vôbec chodila preč? Ak by som bola ostala, nebola by som si tak odvykla a nereagovala by som v jeho prítomnosti totálne prehnane.

Stáli sme oproti sebe, v duchu som rozoberala vnútorné úvahy a on ma s fakt pobaveným pohľadom pozoroval.

A do prdele, veď on ma počuje!!!

Pokýval hlavou na súhlas.

Komická situácia, fakt.

Ja sa na to môžem vykašľať!!! Sadla som si naspäť do tej trávy, celkom živo si viem predstaviť, ako som sa tvárila.

Strašne ma ale prekvapilo, keď si sadol vedľa mňa, čo si o sebe myslí?

S tým jeho krivým úsmevom pokrčil plecami a díval sa do blba. Aspoň mne to tak pripadalo.

„Chceš odo mňa niečo?“ povedala som, keď to ticho začínalo byť fakt nepríjemné, ale hlavne som to povedala preto, aby som prerušila akékoľvek úvahu nad jeho božskou dokonalosťou, ktoré sa mi práve premietali v hlave.

Toto je taký trapas!!! O to väčší, keď si predstavím, že sme boli takmer dvadsať rokov spolu... Proste, nemám na toto tu slov.

„Hej, vlastne ani nie,“ nervózne sa zamrvil a pozrel na mňa tým takým – do duše pohľadom.

Preskenovala som jeho tvár a to dosť do detailov, kedy budem mať nabudúce možnosť si ho takto poobzerať?

„Takže hej, či nie? Sa rozhodni.“

On je fakt neskutočný, najskôr asi trpí rozdvojením osobnosti – raz je na mňa úplne odporný, potom je fakt smutný a nakoniec bude ešte aj milý?

Namiesto toho, aby mi odpovedal sa mi brutálne pozeral do očí a ja som fakticky stratila niť, chcela som mu niečo uštipačné odvrknúť, ale nejako sa to celé stratilo...

Nie, toto nech nerobí, ja nechcem!!!

Zúrivo som zažmurkala a skenovala trávu okolo mňa.

Vedľa mňa sa ozval povzdych, to ma naštvalo.

„O čo ti do pekla ide?“ vyskočila som naňho. „Spakuj sa za Tanyou a tvár sa, že neexistujem...“ Ďalej som si vylievala dušu a s každou ďalšou sekundou som bola stále viac a viac naštvaná. Aspoň keby niečo povedal, no nie, on len sedel a počúval ako sa naňho rozkrikujem! „Edward nehnevaj sa na mňa, ale ty si proste nenormálny debil!“ ukončila som svoj monológ.

Čakala som, že aspoň na toto mi niečo povie, ale nie... On ma po celý ten čas pozoroval, a keď som skončila tak na mňa zaútočil – teda sa na mňa vrhol.

On sa na mňa normálne prilepil, oboch nás pritlačil na trávu a ja som nemala šancu sa z pod neho dostať.

Jednou rukou sa opieral, aby na mne úplne neležal a tá druhá sa vybrala na prieskum pod moje tričko...

A dosť!!! Začala som sa pod ním vzpierať, keď sa toto dozvie Tanya, je po mne.

Jeho ústa si našli cestičku z mojej tváre až na krk a zrejme sa snažil o to, aby som začala spolupracovať alebo potom už fakt neviem...

Takmer sa mu to aj podarilo. Takmer...

V duchu som myslela na všelijaké hlúposti, len aby som nemyslela na to, čo práve teraz robí a nečinne som čakala, kedy ho to prestane baviť.

Neprestalo...

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 28. kapitola: