Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 26. kapitola

27.05.2010 (10:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1070×

26. kapitola – Pekne som zablúdila!

Kuba som nechala tak, nech hľadá, keď ho to uspokojuje... Neručím za to, čo nájde.

Nechala som ho tam s vedomým, že sa môže stať skutočne čokoľvek, po mnohých rokoch som sa zachovala pekelne nezodpovedne!

A úprimne... Bolo mi to jedno.

Vlastne sa celý môj život pekne obrátil. Po tých rokoch mi tá maska zodpovednosti a vážnosti odišla do teplých krajín a ja som bola pevne rozhodnutá začať odznova...

Ako upír mám neobmedzený čas, možnosti a kreditku.

Ale čo z toho, keď nemôžem ísť na slnko. Najradšej by som šla niekde k moru, ľahla si na pláž, nechala život nech okolo mňa pekne pretečie a ja naberiem vedomie až keď bude všetko v najlepšom poriadku. Respektíve by som sa prebrala ako niekto úplne iný. To by bolo skvelé.

No o tom môžem len snívať. Mala som chuť sa rozosmiať, ale to by vyzeralo na námestí plnom ľudí asi trocha divne. Stala sa zo mňa čudáčka, to by som si aspoň pomyslela, keby som bola človek a videla osobu, akou som teraz ja.

Môj život začal byť sivý – žiadne náhle zvraty, city, skutky... – všetko stále také isté. Pozorovala som dianie okolo seba, niekedy sa z chuti zasmiala, niekedy nechápavo krútila hlavou, inokedy som mala chuť plakať.

No nikdy som to neprežívala, len pozorovala.

Nechápala som tých jedincov nášho druhu, ktorí žili ako nomádi. Asi by som sa unudila k smrti, aj keď, tí lovia ľudí a tak majú nejaké to vzrúšo aspoň s nimi, ale čo ja?

Začínala som toho mať po krk.

......................................................................................................................................................

„Nech spadne meteorit, prosím! Nech sa stane hocičo, mňa z toho večného pokoja asi klepne,“ mrmlala som si naštvane popod nos a cestou odkopla kameň, ktorý mi zavadzal z cesty. Počula som, ako rozrazil hladinu mora a s hlasným čľupnutím klesal ku dnu.

„Mohla si ho prekročiť, nemusela si ho takto odpraviť zo sveta.“ Toto vôbec nie je dobré znamenie. Začínam sa rozprávať sama so sebou, teda...

Naštvane som pokrútila hlavou a s pohľadom upreným na topánky kráčala ďalej.

Prekliaty rozvod, prekliaty súd, prekliaty Forks, odporná Tanya, debilná premena, nevinná Katherine...

Mohla by som pokračovať donekonečna.

S povzdychom som si sadla na značne mokrý, machom obrastený kameň, zatvorila oči a vychutnávala si drobné kvapôčky vody, ktoré vďaka vetru dopadali na moju tvár.

Bola som niekde v Kanade, myslím. Nie som si istá, prestala som vnímať kam bežím už asi pred týždňom.

V duchu som sa pýtala samej seba, prečo som sa nespýtala Carlisla, čo robil dovtedy, kým premenil Edwarda.

Stislo mi srdce. Na viečkach sa mi objavil jeho obraz. Každý detail, presne tak ako som si ho pamätala.

Čo by som dala zato, aby som ho mohla len raz vidieť.

Čokoľvek.

Na chrbte som cítila niečí pohľad. Fuj, to nemám rada. Nadýchla som sa a zacítila upíra. A som v prdeli.

Svojou normálnou rýchlosťou som sa postavila a otočila smerom k lesu.

Do prdele, zdrhla. Ona... Nevidela som jej tvár, no záblesk ryšavo – zlatých vlasov tam bol. Mohla som za ňou utekať, ale za to mi nejaká neznáma upírka, ktorá ma najprv sleduje a potom zdrhne, vážne nestojí.

Posadila som sa naspäť, keď mi došlo, že ten tú farbu vlasov poznám.

Počkať, nie...

Otvorila som oči, vošla do lesa, poriadne sa nadýchla a skoro dostala infarkt.

To nemôže byť ona, čo by tu robila?

Nie, až takú smolu skutočne nemám. Nemôžem. To nemohla byť Tanya!!!

Vybrala som sa po jej stope a doslova zamrzla na mieste.

Pár krát som zaklipkala viečkami, zatrepala hlavou a štipla sa. Hlúpe, detské a rozhodne nie vhodné pre upíra... Ja viem, ale tomuto som fakt nemohla a hlavne nechcela uveriť.

„Jasper, zlatko, mohol by si zísť dole? Chcem aby si sa na niečo pozrel.“ Alice.

Ja som na nich nemohla naraziť, nemohla som ich len tak nájsť. Prosím nech je toto len sen...

Stála som v tieni stromov a neveriacky pozerala na výjav pred sebou. Započúvala som sa do diania v dome a je fakt, že sa tam toho dialo pomerne dosť...

Jasper sa nakláňal ponad Alicino plece a pozeral na obrazovku. Potom obaja zvrtli svoj pohľad von oknom a dívali sa priamo na mňa. Prosím nech som neviditeľná...

Alice sa na tvári rozžiaril úsmev a žmurkla na mňa. No a Jasper... Naša klasická tichá komunikácia... Pozerali sme si do očí, no aj jeho tvár začal za nejakú chvíľu zdobiť jemný úsmev.

Mala som chuť sa rozbehnúť a oboch ich čo najsilnejšie objať. Silno ich vystískať a ostať tam. Zhlboka som sa nadýchla a zahnala tú túžbu.

„Júúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú,“ s hlasným pišťaním sa ku mne hnala Alice, horšia ako tornádo. Vrhla sa mi okolo krku a kebyže som človek, umriem z nedostatku kyslíka.

Mala som pocit, že by mi mali od šťastia vyhrknúť slzy, namiesto toho sa dostavilo iba obvyklé, nepríjemné pálenie v očiach.

„Ty si to vedela,“ obvinila som ju, keď sme sa pustili. Začala zbesilo prikyvovať, pripomínala mi tých hračkárskych psíkov, ktorým ťuknete do hlavy a začnú ňou hýbať dopredu a dozadu.

Jasper reagoval miernejšie, s láskou v očiach pozoroval svoju manželku a zachichotal sa, keď si ma začala neveriacky obzerať.

„Vitaj späť,“ povedal potichu a privinul si ma do náručia. Cítila som sa... Fajn, podozrievala som ho, že za to môže on, ale to nič nemení na fakte, že som bola šťastná. Šťastná?

„Ani neuvažuj o tom, že teraz odídeš. Pekne pôjdeš dovnútra, sadneš si a budeš rozprávať.“

A tak som prežila ďalších pár hodín rozprávania, posielania do pekla, smiechu a úprimných úsmevov. Tá pohoda, ktorá tu bola teraz a aj predtým, ešte pred Katherine, to bolo to, čo mi tak chýbalo.

V tomto dome však chýbalo aj niečo iné... Edward, Tanya – tá tu musí byť, videla som ju – a Katherine, pokiaľ tu samozrejme je, ale mala by byť.

„Čo je tu také smiešne?“ opýtal sa ten najkrajší hlas od dverí. Zvrtla som sa, smiech sa mi zasekol v hrdle a neveriacko som hľadela na dvojicu pred sebou.

Všetky myšlienky sa mi roztrieštili, stratila som niť a nečudovala by som sa, keby mi padla sánka.

On.

Ona.

Spojené ruky.

Zamilované pohľady.

Zhlboka som sa nadýchla, napočítala do desať, zmenila výraz z neveriacko – vražedného na ten najsrdečnejší a vyčarila nádherný úsmev.

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 26. kapitola: