Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 25. kapitola

23.05.2010 (14:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1085×

25. kapitola – On sa zbláznil!!!

A tak sa naša rodina rozrástla o malú Barborku.

Dúfala som, že s príchodom malej, Kubo prestane myslieť na to, že ma videl.

Neprestal.

Po celý ten čas čo bola Miška s malou v nemocnici, Kubo hľadal. Pravdupovediac som to nechápala. Prečo sa o mňa odrazu tak zaujíma? Ostala som nezvestnou a po čase ma potom vyhlásili za mŕtvu. Mal to nechať tak, ako to bolo.

Hľadal na internete, pozeral fotky, rozprával sa s mamou, dokonca bol aj za otcom na cintoríne.

Musel s tým prestať. Nemyslím si, že by bol schopný niečo nájsť, ale ničil sa tým a zbytočne vyhecoval aj mamu.

Trávila som s ním celý deň. Dni mal jeden ako druhý – nalinkované, dokonale rozvrhnuté – ráno vozil malého do škôlky, tak šiel do práce, poobede vzal malého zo škôlky, išli za Miškou do nemocnice, na noc ho odviezol k mame a keď sa večer vrátil domov, hľadal, pátral, rozmýšľal...

Chcela som ho zastaviť.

Po troch týždňoch sa Miška s malou vrátili. Kubo vyzeral hrozne, bol bledý, nevyspatý s fialovými kruhmi pod očami, nadopovaný kofeínom. Keď sa vrátili, hľadal menej, venoval sa rodine, ale bolo na ňom vidno, že nad tým stále rozmýšľa, zožieral sa tým.

Stávalo sa, že bol tak zabratý myšlienkami, že ani nereagoval, keď od neho niekto niečo chcel.

Chcela som, aby to už konečne nechal tak! Čo mu to dalo???  Časom som sa naňho aj naštvala, no najhoršie na tom bolo, že jediné čo som mohla robiť, bolo pozerať sa. Najradšej by som k nemu prišla a nejakým pravdepodobne nie veľmi pekným spôsobom, ho prinútila prestať. No nemohla som. Mohla som sa len naďalej pozerať na to, ako sa môj brat ničí a tým postupne ničí aj všetko, čo tak miloval.

Až raz večer prišiel so spásnym nápadom a nebola som vtedy len ja tá, ktorá si myslela, že mu preskočilo.

„Ona žije, určite! Ja som ju videl!“ začal s tým v jeden večer po večeri.

„Kubo, ja ťa prosím, nechaj to už tak. Prečo sa šprtáš v minulosti? Už to prosím ťa nerieš a ži pre prítomnosť! Prosím!“

Neznášala som sa kvôli tomu, keď sa to tak vezme, na vine som bola ja a vrátiť čas, som skutočne nemohla.

Nedal si povedať, stále si vravel svoje. „Rozmýšľal som nad tým. Chcem ísť do USA. Vždy si tam chcela ísť, však? Ja som už pevne rozhodnutý, že idem, takže ideš so mnou alebo ostaneš doma s deťmi?“

V dokonalom tichu, ktoré zavládlo v kuchyni, sa ohlušujúco rozoznel zvuk rozbíjajúceho sa skla. Miške vypadol tanier...

Pekne sa naňho vykričala, no nakoniec súhlasila.

.......................................................................................................................................................

„Kubko, Miška má pravdu. Okrem toho, nemôžeš mi tu deti nechať len tak a na mesiac. A naviac, z kade na to chceš vziať peniaze?“ Mama, Kubo a Miška, sedeli v maminej obývačke, pili kávu a tak ako už veľakrát, sa to mama snažila Kubovi vyhovoriť.

Odbil ju jednou vetou... „Dedil som.“

Môj brat sa dostal tak ďaleko. Zistil, kde som bývala, od mamy sa nažil zistiť, s kým som sa počas môjho krátkeho pobytu vo Forks stihla skamarátiť, no a tá mu povedala len to, čo sa už dávno dozvedela od otca.

Cullenovci.

S ich deťmi som sa stihla skamarátiť, ale tesne po mojom zmiznutí sa vyparili aj oni.

Vtedy som si uvedomila, že to zašlo až príliš ďaleko. Príliš. Vedel mená, údaje...

Obávala som sa len toho, že si spomenie. Veď “tými mojimi upírmi“ sa oháňal denne, keď bol malý. Pri tom mene sa mu v očiach niečo zablyslo, ale podľa všetkého mu to neprišlo príliš pravdepodobné. Našťastie.

Jeho pátranie a plány naberali závratné obrátky a ja som v sebe cítila čoraz sa zväčšujúci sa nepokoj.

.......................................................................................................................................................

„Kubo, bojím sa o deti,“ hovorila potichu Miška, keď sedeli v hlavnej hale na letisku.

Kubo ju silno objal okolo ramien. dal jej pusu do vlasov a upokojil ju prázdnymi slovami.

„Uvoľni sa, budú v poriadku, všetko bude v pohode.“

Myslím, že už som narobila škody viac ako dosť, takže by asi bolo dobré, ho nechať ísť vlastnou cestou.

Tak som sa ním na tom letisku definitívne rozlúčila.

Nech už jeho hľadanie dopadne akokoľvek, ja mu už cestu viac neskrížim.

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 25. kapitola: