Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 22. kapitola

16.05.2010 (18:45) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1108×

22. kapitola – Zbohom!

„Rosalie, ty ho strašne rada provokuješ. Normálne ho asi začínam ľutovať.“

Pred dvoma minútami ešte sedel Emmett v pohode a kľude rozvalený na gauči, sledoval nejaký zápas. Ja s Alice sme si vedľa neho lakovali nechty, ak sa to tak dá nazvať, Alice v priebehu desiatich minút vystriedala na mojich a svojich nechtoch farby od výmyslu sveta, že ktorý je najlepší.

Takže sme boli obrázkom dokonalej rodinnej pohody, až kým sa k nám Rosalie nepridala...

V tých svojich nových čiernych minišatách schádzala pekelne pomalým tempom zo schodov a ako náhle sa na ňu jej mužíček pozrel, úsmev mu stvrdol, oči sčerneli a my s Alice sme mali čo robiť aby sme nevybuchli do smiechu.

„Ja ho provokujem? A čo také som zasa spravila?“ Akože previnilo sa dívala na schody, ktorými sa pred chvíľou prehnal jej manžel...

„Nič, nič si nespr...“ Alice sa zasekla v strede vety a zadívala sa niekde do diaľky.

Super a nálada je v čudu... Podľa toho jej výrazu sa nestane nič príjemné.

„Alice?“ zatriasla s ňou Rose.

Alice sa na mňa náhle pozrela uboleným a zároveň naštvaným výrazom. Bože!!! Čo sa zase stalo? Respektíve má stať???

„Alice čo sa deje?“ Len nech to nie zasa nejaký prúser, to by už moje nervy veľmi pravdepodobne nevydržali.

„Hlavne zostaň kľudná,“ začala. O čom to rozpráva? „Nechceš predsa aby to s ňou dopadlo ako s tebou. Ver mi, že by si ju veľmi nerada mala na krku po zvyšok večnosti.“

„Čo?“ Asi som vážne taká nechápavá, ale zasa, Rosalie na tom nebola o nič lepšie, ani ona nemala tušenie o čom rozpráva.

„Neviem síce o čom všetko ste sa stihli dnes s Edwardom rozprávať, ale asi nejako usúdil, že si mala pravdu, takže si ju tu privedie, aby ste sa mohli porozprávať všetci traja. Vlastne by jej chcel všetko pekne povedať a tak si myslí, že by bolo lepšie, keby si pritom bola aj ty.“

„Čo???“ Mierne hystericky som zapišťala, čo z poschodia zalarmovalo Esme, ktorá pracovala na nejakom projekte.

„Čo sa deje?“ Vždy starostlivá, hlavne čo sa týka nás...

„Budeš mať návštevu, tvoj milý synček si tu privedie Katherine,“ vravela Rose, ktorá ako jediná bola schopná niečo vravieť. Alice mala na tvári vražedný výraz a ja som bola totálne mimo... Dnes to v tomto dome niekto neprežije.

„Ja mám nápad, odchádzam! Dnes ma nečakajte,“ vravela som a akože nenápadne stávala z gauča.

„Tu ostaň a láskavo sa posaď, nesprávaj sa ako malá, predsa ťa nejaké ľudské dievča nevystraší!“ stiahla ma Alice naspäť na gauč.

Zavŕtala som sa do sedačky s úmyslom sa v nej skryť.

„Alice? A kde je vlastne Jasper?“ spýtala sa Esme po nejakej chvíli. A fakt, ako to, že ho tu nikde nevidím??? Vidím to tak, že ma má dneska večer chudáčik na krku... Fakt by som v niektorých situáciách nevedela čo robiť, nebyť jeho.

„Šiel na lov, do dvoch minút je späť. Vravel, že je naňho v poslednej dobe nejako veľa a nechce riskovať,“ vravela ako keby nič Alice, vlastne všetci sa tvárili viac – menej v pohode. Zasa som tu len ja tá, ktorá panikári? Skvelé!

„Idem hore.“

Ľahla som si na posteľ a vypla. U upíra trocha obtiažne, ale dá sa to. Nevnímať nič, ak veľmi chcete.

Vlastne, nevypla, nie tak celkom. Stále dotieravejšie mi v hlave vŕtala jedna myšlienka. Bola tam už skôr, no snažila som sa ju ignorovať, ale teraz som ju začala vnímať. Bola dotieravá a aj keď som sa ju v poslednej dobe viac – menej úspešne ignorovala, teraz to už nešlo.

Moja prítomnosť v podstate veci len komplikuje. Najlepšie by bolo keby som od nich odišla, bolo by to dobré pre všetkých. V podstate k nim nie som až tak viazaná, neprežila som s nimi zasa toľko rokov a vlastne, ostala som s nimi len preto, že som ako človek chodila s Edwardom a oni sa potom neskôr cítili vinní, za to, že to vlastne kvôli nim som upír. Ale dokážem od nich odísť? Opustím všetko, celý môj život? Ale áno, bude to tak lepšie.

Takže je rozhodnuté, odchádzam.

„Nikam!!!“ vyrazila dvere Alice a začala so mnou triasť.

„Nekomplikujte to ešte viac,“ zašepkala som potichu a pozerala na svoje ruky. Nemám odvahu sa na ňu pozrieť. Nemám odvahu sa vôbec na niekoho z nich pozrieť, moje plány by tým padli.

„To nemôžeš spraviť, naňho sa vykašli, ale...“ Plietla piate cez deviate, ale tak či tak vedela, že svoje rozhodnutie nezmením.

„Alice, choď dole, hneď tam prídem, len si vezmem pár vecí a,“ zhlboka som sa nadýchla, ale nepokračovala som, slová sa mi zasekli v hrdle a mala pocit, že by mi mali teraz správne vytrisknúť slzy, no nedialo sa nič. Keď videla, že so mnou nepohne, tak so sklonenou hlavou vyšla z izby a zatvorila za sebou dvere.

To bude vôbec prvýkrát, čo budem bez nich. Síce si to nedokážem predstaviť, ale cítim, že to bude dobré. Z tašky som si vybrala mobil, kreditku a tie klasicky falošné doklady. Všetko som si strčila do vrecka na bunde a prešla som k stolu, z ktorého som vybrala papier a pero.

Robíš dobrú vec.

Robím dobrú vec.

Dá sa povedať, že som tam napísala všetko, čo by som mu najradšej povedala. Raz sa k tomu dostane, no to už tu ja nebudem.

Preložila som ten tvrdý papier na poli a dala mu ho na vankúš. Poslednýkrát som sa poobzerala, pomaly vyšla z izby a s tichým zacvaknutím zavrela dvere.

Hlboký nádych... Idem dole.

„To nesmieš spraviť!“ Zasa Alice.

„Stalo sa, Alice. Už tu nebudem tá nazvyš, to prežijete. Pozdravujte odo mňa tých dvoch, že im prajem veľa šťastia,“ vravela som s miernym úsmevom na tvári a cítila som ako sa mi srdce rozpadá na milión kúskov. Pozrela som sa na každého jedného z nich, budú mi chýbať, strašne, strašne. Esme na mňa pozerala, ako by som umierala a Jasperova tvár odrážala emócie ostatných v miestnosti, ale hlavne som v jeho pohľade videla bolesť, moju vlastnú bolesť. Prepaľoval ma pohľadom a v jeho očiach bolo jasné utrpenie. Bože, ako strašne mi budú chýbať, takú rodinu máte za život len raz a moje obdobie s nimi sa práve skončilo...

Toto nezvládnem.

Musíš!!!

„Zbohom,“ zašepkala som.

Hlboký nádych, posledný pohľad, chabý úsmev a zbabelý útek.

Pohľad nikoho

Bežala tmavým lesom a túžila utiecť. Od neho, od nich, od všetkých, od celého sveta. Mladá, krásna žena, sklamaná, milovaná, ale aj nenávidená. Nemohla uveriť tomu ako sa v ňom zmýlila. Zatrepala hlavou v snahe si z nej vyhnať všetky tie dotieravé obrazy ich dvoch, šťastných, spolu. Lenže nič netrvá večne a tak ako všetko, aj toto už našlo svoj koniec.

Už tretíkrát je nútená začať odznova. Nechápala, neverila tomu. Nevedela pochopiť prečo! Verila mu, každé to krásne slovo mu verila!

Zároveň však v kútiku srdca bola šťastná. Síce ho stratila, no on je šťastný. Milovala ho, miluje ho a navždy ho milovať aj bude, dal jej veľa. Dal jej seba, dal jej rodinu, dal jej šancu na úplne nový život. Podržal ju, bol tu pre ňu keď ho potrebovala, vždy.  Teraz však musí začať znova, s krásnymi spomienkami, láskou a s vedomým, že je šťastný, to jej stačilo.

Jej najhoršie obavy sa však aj tak vyplnili: zostala sama!

Utekala, utekala dlho.

Rozmýšľala. Rozmýšľala nad tým, či si to už prečítal. Nad tým, čo asi tak spravil, či mu bude chýbať aspoň trocha. V hrudi cítila namieste kde bývalo srdce len jednu nekončiacu čiernu dieru. Všetko, svoje srdce, všetky svoje city k nim, nechala tam. V tom obrovskom dome, chránené jej rodinou. Myslela si, že tým veci dala do poriadku, že všetko už bude dobré, on bude šťastný, rodina si zvykne a na nej v podstate až tak nezáleží.

Ale netušila čo spôsobila svojim odchodom. Nič už nebolo tak ako predtým, ale na to mala prísť až o niekoľko rokov.

23. kapitola - Happy End (pokračovanie poviedky k Happy Endu)

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 22. kapitola: