Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 19. kapitola

Prepáčte, že to tak trvalo, ale moja strelená chemikárka sa rozhodla, že bude robiť problémy... Keď som začala písať túto poviedku, tak som si myslela, že to ukončím Klárinou premenou a formulkou: A žili šťastne, až kým nepomreli! No v hlave mi už dlhší čas vŕtala jedna myšlienka, nebude to také šťastné. Týmto nevravím, že toto je posledná kapitola, to ani zďaleka. Ani nevravím, že bude mať táto poviedka Sad End, aj keď... Možno aj bude, ale až tam som to nedomyslela. :D Takže, touto kapitolou sa končí jedna časť tejto poviedky, od budúcej kapitoly to bude trocha o inom... Úprimne musím povedať, že sa normálne teším na písanie tých ďalších kapitol, lebo ich dej mi behá v hlave stále dokolečka. Tak dúfam, že sa mi táto kapitola podarila a že zanecháte komentík. A sú na rade venovania!! :D

19. kapitola – A žili šťastne až kým...

Počas behu mi všetko došlo. Vyskočila som oknom do izby, v ktorej som sa ešte pred pár minútami nachádzala, popri stene sa zviezla na podlahu a začala vzlykať.

Objala som si rukami kolená, sklonila hlavu a z hrdla sa mi drali neutíšiteľné vzlyky.

Ja som ho zabila!

Človeka! Nech už to bol ktokoľvek.

Za to by som si sama zaslúžila smrť. Prečo ma nezastavili?

V hlave som mala milión otázok a ani jednu odpoveď. Čo budem teraz robiť? Môj život sa skončil, minimálne ten ľudský. Musím začať odznova.

Domov ísť nemôžem, tu zostať tiež nemôžem, nie s nimi. Po tomto sa im nemôžem pozrieť ani do očí. Vyhodia ma aj sami. A ja zostanem sama.

Sama.

To slovo som mala vpálené v mozgu a zožieralo každú bunku môjho tela.

Musím odísť. Ľutujem sa? Možno, ale čo mi ostalo? Edward predo mnou ušiel a pohľady ostatných som videla. Čo ale budem robiť, ak od nich pôjdem preč?

Nemôžem od nich odísť, keď sa to tak vezme, nemám nikoho, len ich. To som ale dopadla. Nešťastné stvorenie prahnúce po krvi, zamilované do najžiadanejšieho upíra na svete, a ten ma odkopol.

Myšlienka naňho ma vyviedla z miery ešte viac a spustila tak ďalšie vzlyky.

Keď som po pár hodinách dospela do štádia, že som nemala o čom rozmýšľať, začala som sa cítiť previnilo, že som od nich tak ušla. To bolo zbabelé.

„Volal môj otec?“ stála som na kraji schodiska a bolo mi jasné, že som ich práve vyrušila v prebiehajúcej debate, všetci na raz stíchli.

„Hľadá ťa. Pýtal sa nás, či o tebe niečo nevieme.“ Všetci sa správali ostražito, asi sa začnem cítiť ešte horšie.

„Čo ste mu povedali?“ Ak od nich odídem, respektíve, ak ma vyhodia, skončím ako troska. Bez rodiny, bez priateľov, bez života.

„Nevideli sme ťa, ale pokiaľ sa čokoľvek dozvieme, dáme mu vedieť.“

„Ďakujem.“ Bola som im fakt vďačná. Zostalo ticho, ja som nevedela, čo mám vravieť a či vôbec niečo a oni boli ticho, lebo nevedeli, ako zareagujem. Predsa len som novorodená, besná upírka, ktorá už mala možnosť sa predviesť.

Ticho prerušil až zhrozený Alicin hlas.

„Pozri sa ako vyzeráš!“ Schmatla ma za ruku a ťahala niekde hore. Zavrčala som na ňu, bezdôvodne, proste reakcia. Na to na mňa zavrčal Jasper a Alice len nechápavo krútila hlavou.

„Predsa by ste na seba nevrčali.“ S týmito slovami sme už stáli v jej izbe, pričom ma tlačila do kúpeľne. Prečo mám taký pocit, že ma vzala preč len preto, aby ma z tamadiaľ dostala? Že rozprávali o niečom, čo som nemala počuť?

„Osprchuj sa a umy si aj vlasy,“ zahlásila pevne.

„Čo? Prečo?“ prešla po mne pohľadom a ja som to zopakovala.

„Aha,“ zamrmlala som, čím som ju rozosmiala.

„No tak už bež.“ Mrmlajúc prešla ku skrini a ja som sa šla osprchovať. Neviem, ako sa mi to podarilo, no vlasy vzadu na hlave som mala celé od blata a oblečenie som mala na niektorých miestach roztrhané. Asi od váľania sa po zemi s Emmettom, vlastne som bola celá od blata. Keď som vychádzala zo sprchy, tak mi došlo, že nemám čo na seba, ale Alice je proste Alice. Na poličke vedľa umývadla ležala kôpka vecí a topánky. Ona je vážne blázon. Úzke čierne rifle skombinovala s cyklamenovým tielkom a čiernymi lodičkami. Nič zvláštne, kebyže tie lodičky nemali desať centimetrový opätok a tielko výstrih niekde do neba... Poslušne som si to obliekla a snažila sa to na tých lodičkách ustáť, ku podivu mi to celkom šlo.

Do kúpeľne vtrhla Alice, zatlačila ma do stoličky a usmievala sa jedna radosť. Scéna ako z hororu. Fén mala v jednej ruke, kefu v druhej a predo mnou kufor plný kozmetiky. Povzdychla som si, zatvorila oči a pohodlnejšie sa usadila v tom aj tak pohodlnom kresle. Ak jej šlo o to, aby moju pozornosť odviedla od toho divného zoskupenia v obývačke, tak sa jej to darí, začínam sa jej báť.

„No vidíš, že vieš byť aj kľudná,“ spokojne povedala a sušila mi vlasy.

„Ha – ha,“ zamumlala som.

Vnímala som len jej ruky prehrabujúce sa v mojich vlasoch a neustále dobiedzajúcu myšlienku.

Čo budem robiť? S nimi, s Edwardom, so starým životom,...

Možno som tam sedela minúty a možno hodiny, čas bola tá posledná vec, ktorá ma zaujímala. Nad tým, čo so mnou robila, som sa nezamýšľala, až do chvíle kedy so stoličkou zatočila. Asi by som mala otvoriť oči, ale veľmi som nechcela vidieť to ako vyzerám. Ten preplnený kufor mi zmizol z nôh a Alice sa podľa všetkého vrátila do izby.

Nechcem to vidieť, nechcem, nechcem, nechcem,... nechcem vidieť to, čo sa zo mňa stalo.

Veď som zabila chlapca pre Boha!

Pozrela som sa do zrkadla a nespoznávala samú seba. Výrazne karmínové oči, v ktorých som videla smäd, túžbu, smútok, lásku, zmätok, tie oči boli najvýraznejšie na mojej tvári, po Alicinom orámovaní tmavými tieňmi, jej dominovali ešte viac. Snažila som sa nájsť nejaký nedokonalý rys, no v tej kráse sa to hľadalo ťažko. Teda krásne som musela pripadať človeku. A predsa som našla niečo, čo sa nezlepšilo. Nos. Dolinka, kopček, dolinka, kopček. Bolo to vidno miernejšie, ale bolo to tam.

„Nechcem ti do toho tvojho rozjímania kecať, ale už stačilo. Teraz pôjdeme dole, musíme ešte doriešiť, čo bude teraz, keďže vďaka tomu tvojmu: odídem – neodídem, sú mi moje vízie na nič.“ Bolo to akoby ma vytrhla z jedného sveta a vpustila do druhého.

„Alice?“ prišla som k nej a objala ju.

„Ďakujem!“ zamrmlala som potichu a kebyže môžem, tak plačem. Mohli spraviť hocičo, mohli ma zabiť, vyhodiť, no namiesto toho sú ešte stále ochotní so mnou niečo riešiť.

„Ešte neďakuj. Poď, ideme dole.“ V sekunde sme stáli v obývačke. Tá rýchlosť je super! Wow, prvá pozitívna myšlienka! Odtancovala k Jasperovi, viditeľne hrdá na svoj výtvor a ja som tam stála ako figurína vo výklade.

„Základná otázka,“ ujal sa slova Carlisle. „Chceš ostať sama alebo ostaneš s nami?“ Splašene som sa naňho pozrela. Toto snáď nemyslí vážne!

„S vami,“ pošepla som takmer nečujne.

„Pochopiteľne, ale budeš sa musieť vzdať ľudskej krvi, to vieš aj sama. Nechceme od teba počuť odpoveď hneď teraz, toto musí byť nanajvýš znepokojujúce a Edward nám povedal zopár vecí z toho, čo si si myslela, preto ti dávame čas sa rozhodnúť, je to na tebe. Pre nás je samozrejmé, že s nami ostaneš, v konečnom dôsledku sme za to zodpovední aj my, no rozhodnutie je, samozrejme, na tebe. Takže si to premysli. No a ďalšia vec, popremýšľaj, ako to chceš vyriešiť s tvojou rodinou.“ Prečo sa toto muselo stať práve mne? Splašene som pohľadom behala do jedného k druhému a v hlave mi to šrotovalo. Najlepšie by bolo, keby si moja rodina myslela, že som mŕtva, aj tak sa k nim už nebudem môcť vrátiť.

„Vezmete ma k sebe?“ Zrak som mala sklopený k zemi.

„Pozrite sa, čo ste s ňou porobili!“ prebrala slovo Esme. „Samozrejme, že ostaneš s nami.“

Prekvapene som sa na ňu pozrela, to myslí vážne? Po zvyšok večera sa dohadovalo čo s mojou rodinou. A vyriešilo sa?

Nič!

Nakoniec sa povedalo, že sa to nechá tak. Proste som zmizla, to sa u ľudí stáva. Uvidíme, čo sa stane. Niekedy v priebehu budúceho týždňa sa sťahujeme, pravdepodobne do Kanady. Rosalie zruší ilúziu nad týmto mestom tak, že si nikto na žiadnych Cullenovcov nebude pamätať. Postupne sa všetci porozchádzali do svojich izieb a mne až teraz došlo, čoho budem pravdepodobne svedkom...

Stála som pri okne a bola uchvátená tým, ako sa postupne menili farby s pribúdajúcou tmou. Videla som perfektne, ale všetko nabralo taký tajomný nádych. Nevšimla som si, či je ešte Edward v obývačke so mnou alebo niekde šiel, ale nič som nepočula, takže je pravdepodobne ešte stále tu.

Ešte bol tu.

Mala som v sebe zmätok. Milujem ho alebo to bolo len chvíľkové pobláznenie?

„Asi by som sa ti mal ospravedlniť.“ Niekde za mnou sa ozval úplne nádherný hlas, ten jeho som ešte nepočula, keďže bol od môjho “prebudenia“ ticho, len ma prepaľoval pohľadom.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som nabrala odvahu, toto bude na dlho...

„Nevidím žiadny dôvod.“ Bolo ťažké sa s ním rozprávať a nevedieť ako na tom vlastne ste.

Odrazu stál blízko pri mne, tak blízko, že som cítila ako mi dýcha na krk. Prešiel mi rukou od ramena až ku končekom prstov, na čo každý nerv v mojom tele reagoval. Chcem mu vidieť tvár!

Otočila som sa tvárou k nemu a pozorovala som každý milimeter jeho tváre. Položila som mu dlaň na líce, privrel oči.

Mám, nemám...

Smiem, nesmiem...

Chcem... Chcem!

Postavila som sa na špičky a perami sa obtrela o tie jeho. Skúmala som jeho výraz podobne ako on ten môj.

„Toto nemá cenu!“ zúfalstvo, zmätok a lásku, to všetko bolo počuť v mojom hlase. Spojila som si ruky za jeho krkom, trocha sa postavila na špičky a spojila naše pery v jednom dokonalom bozku, ktorý prerušilo až trhanie látok, štiepenie dreva a séria mohutných vzdychov z poschodia nad nami. Obaja sme sa tlmene zasmiali a mne sa v hlave vynorila otrepaná formulka: A žili šťastne, až kým...

Až kým neprišla ona!!!

Zhrnutie Predošlá Ďalšia

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 19. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: