Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 11. kapitola

25.03.2010 (08:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1339×

11. kapitola – Škola II.

Išli sme s Jasperom, a v momente, keď sme vošli do školy, spustil...

„Môžem jednu otázku?“ no to som zvedavá čo... Čo by sa ma tak chcel Jasper Hale spýtať?

„A to stíhaš?“

„Asi nie, ale aj tak, povieš, že si to nevedela nájsť.“ No skvelé, a budem vyzerať ako trdlo...

„Máte na mňa zlý vplyv.“ Zamrmlala som, no zrejme to počul.

„Aj to je možné, takže môžem?“

„No, ale rýchlo.“

„Čo sa včera stalo medzi tebou a Edwardom?“ nie, len to nie!

„Nič, prečo? Malo by sa niečo?“

„No, na nič to nevyzerá, neviem či sa malo, ale každopádne, keď prišiel potom domov, bol vedľa.“ Podľa mňa je vedľa stále, ale...

„Ako vedľa?“

„Ja neviem, proste som ho takého ešte nevidel, nehovoriac o tom zmätku v jeho pocitoch, keby ma mohla rozbolieť hlava, tak ma bolí neskutočne.“

„Uvedomuješ si, že som práve úplne mimo ja?“

„Hej, ale aj tak, čo sa stalo? Alice nechce nič povedať, Edward, toho sa ani nepýtam, to je jasné, že mi nepovie, tak to skúšam u teba.“

„Skúšaj ďalej, odo mňa sa tiež nič nedozvieš.“

„No, tak vďaka, ale nabudúce nerobte nič čo by ho mohlo takto rozhodiť, takého som ho ešte nevidel. A dnes na parkovisku to isté.“ Nerobte nič čo by ho mohlo rozhodiť!! Bože, tak jeho to rozhodilo hej? A čo mám vravieť ja?

„Dnes na parkovisku?“

„No hej, to čo vrčal, určite si to počula, nerozumiem. Tiež sa mi zdalo akoby som u neho pocítil žiarlivosť.“

„Čo? Ale nekecaj!“

„Myslím to vážne, preto sa pýtam čo sa medzi vami stalo, je divný – aj na to, že je to on.“ Tak to si teda vystihol, je divný!

„Jasper, určite sa nič závažné nestalo, a aj keby, nebude sa to opakovať.“

„Hm... Tak dobre, z teba nič nedostanem, neskutočné! Inak už sme tu.“

„Hej vďaka.“ Do triedy ešte prichádzali posledný oneskorenci – medzi nimi aj ja – a všetci na nás divne pokukovali, no to mi ešte tak chýbalo.

„Tak, fajn. Vidíme sa!“

„Jasné, ahoj!“

„Ahoj.“

Prečo sa mi tento rozhovor zdal divný?

Vošla som do triedy, kde v poslednej lavici sedel Jim s nejakou blondínou, škoda, on je jediný z tejto triedy, ktorého meno poznám, aj keď ostatné by som sa mala dozvedieť.

Došla som do triedy vážne perfektne, jediné voľné miesto bolo vedľa dievčaťa menom Maggie, ale to som sa dozvedela až neskôr... Mám jednu dobrú vlastnosť, viem odhadnúť človeka, a túto, prepáčte za výraz, mrchu, som odhadla na prvý pohľad, nemusela ani ústa otvoriť, aj keď ten tón akým sa predstavila a ten pohŕdavý pohľad, keď zistila z kade som, to len potvrdil.

Ona bola zrejme ten typ dievčaťa, ktorá je hviezdou školy. Mala dlhé, ale fakt, že dlhé, vlnité blond vlasy, až niekde po pás, a totálne modré oči. No nebola to taká tá pekná modrá, toto bola strašne chladná modrá. Bola už na pohľad strašne draho oblečená, mala tričko s výstrihom niekde až po pupok, minisukňu, extra krátku minisukňu a dosť vysoké podpätky – nie je jej zima? -  každopádne mala aj dokonalé nechty, čo sa o mojich krátkych a nalakovaných na čierno povedať nedá...

Tak som vlastne získala prvú osobu na zozname ľudí, ktorým sa budem vyhýbať.

Z toho prívalu nových mien som si zapamätala len asi päť, aj s Jimom a Maggie...

Prvým kto zaujal bol chlapec menom Damien. Bol zaujímavý. Vyzeral byť tichý a utiahnutý, bol celý v čiernom a na hlave mal kapucňu, až kým ho učiteľka nevyzvala predstaviť sa, no opak bol zrejme pravdou, ako náhle otvoril ústa, nešlo si nevšimnúť ten optimizmus...

Ďalej som pochytila meno Samantha. Vyzerala byť príliš milá a ochotná, rozprávala veľmi rýchlo a neustále sa chichotala, úsmev sem, úsmev tam...  Niežeby som nemala rada také typy, ale keď to niekto s tou ochotou preháňa, lezie mi to hore krkom.

No a ako poslednú som si zapamätala meno Estel, tú nešlo prehliadnuť. Neviem prečo mám vždy šťastie na skupinku – tentokrát dvojicu – mŕch v triede. Už na prvý pohľad bolo bezpochyby jasné, že Estel bude určite blízka osoba Maggie.

Až ma striaslo, mať tieto dve v triede neveští nič dobré.

Učiteľka ešte vysvetľovala niečo o dochádzke, a celkovo o škole... Vlastne, normálna škola, akurát, že vo Forks...

Keď zazvonilo, tak nás poslala na ďalšiu hodinu. Počkať, nevravel otec... Dobre, to je jedno, idem s davom.

Ono, keby ste na nás pozerali, tak sa smejete. Nikto s nikým nekomunikoval, všetci boli strašne hanbliví... Boli vytvorené malé skupinky, každý sa rozprával len s tým koho poznal, inak... Ignor.

Tak to šlo celý deň, pochodili sme po odborných učebniach – ó áno, boli sme aj v onej slávnej učebni biológii... Až som sa s davom akosi dostala do jedálne. Nikoho z mojich podarených susedov som nanešťastie nevidela, nejako sme sa nestretli. To je šťastie!! Len som zvedavá kde budem sedieť na obede...

Chalani si zrejme fakt, že sadli... Tí šli k jednému stolu, tie dve krásky šli sami niekde do kúta, šli typickým spôsobom “pipiek“ – chrbát rovno, kozy vpredu, nos hore, a neskutočne krútili zadkom... Nemám rada také pomýlené kreátury...

„Kreátury?“ Ten chlapec má vážne talent, zas a znova infarktové stavy!!

„Presne tak Edward, neskutočne odporné príšery.“

„Ahoj.“

„Ahojte.“

„No akože Edward, nič v zlom, ale vyzerá to trocha divne keď stojíme na stred jedálne.“

Tak sme sa všetci pohli k nejakému voľnému stolu... Bože toto je horšie ako nejaká nepodarená scéna nejakého hlúpeho seriálu.

Poznáte ten pocit, kedy sa cítite, akoby o vás všetci, všetko vedeli? Teraz som sa cítila presne tak, všetci sa na nás pozerali a ja by som sa šla najradšej niekde skryť... Čo už, je logické, že ten kto sa pozná so záhadnou rodinou Cullenovcov, je divný, nevraviac o tom, keď s nimi niekto sedí na obede, to je už úplná kuriozita... Kriste prečo ja?

Edward sa začal smiať, ja fakt nechápem!

„Smiešno ti je?“

„Tak trocha.“

„Kde som sa to ja dostala?“ musím sa posťažovať, toto je už fakt divné. Prečo si na to do prdele neviem zvyknúť?

„Asi som smädná. Idem si kúpiť nejakú vodu.“ Potrebujem sa aspoň na chvíľu tváriť, že je to úplne normálne, mne už z toho šibe!!

„Dobre, budeme sedieť pri tamtom stole.“ Namierila som si to k nejakému okienku, veľmi som ani nevnímala kam idem, zaradila som sa do radu a bola duchom úplne mimo...

Asi som to nemala robiť, kým sa dostanem na rad, tak si tu ešte postojím pár minút. Tak nejako mimovoľne mi myšlienky zablúdili k včerajšku. Musela som sa zamyslieť, jednoducho to nešlo inak, čo to vlastne znamenalo? To ho len tak pochytilo? Prečo som to vlastne spravila? Bože som ja normálna? Bozkávať sa s Edwardom? Zrazu ma zaplavil taký zvláštny pocit... Bol to len záblesk, ale s istotou viem povedať, že som ho v živote necítila. Prestaň!

Asi sa vo mne nachádzajú dve bytosti, skvelé! Ale musela som sa okríknuť!

Neprítomne som si vzala nejakú vodu, ale vôbec som nemala náladu sa k nim vracať... Zase sa mi extrémne zmenila nálada, zaplavil ma strašný smútok, z nevysvetliteľných príčin, chcela som byť sama. Fľašu som hodila do tašky a vyšla som sa nadýchať čerstvého vzduchu, ani nemyslím na to ako teraz vyzerám...

Do zvonenie mi ostáva ešte asi taká polhodina. Chcem byť sama, čo najďalej od všetkých... Na školskom pozemku sa asi nenájde také miesto, alebo?

S hlavou vo hviezdach som sa dostala na parkovisko, kde som medzi autami zbadala malú medzeru. Zamierila som k nej a po takých piatich metroch som sa ocitla v lese. Les v škole...

Šla som hlbšie, no nie veľmi, budem sa z tade musieť nejako dostať, sadla som si pod nejaký vysoký strom a oprela sa o kmeň. Takže na dostanie sa z tejto nepochopiteľnej nálady mám dvadsať minút, to by som mala zvládnuť, a ak nie tak by som sa aspoň mala pokúsiť sa potom tváriť normálne... Pritiahla som si kolená k sebe a objala ich rukami, zatvorila oči a nechala myšlienky len tak plynúť...

Po nejakom čase som usúdila, že je čas sa zdvihnúť. Odkrútim si poslednú hodinu a vypadnem.

Tento rok to vyšlo perfektne, dnes je piatok, takže nasledujúce dva dni mám voľno, do pondelka budem v pohode, a nikto si nič nevšimne!

Vstala som zo zeme a vybrala sa naspäť na parkovisko. Aj počasie mi dnes praje, keď som vyšla na parkovisko, tak začalo pršať. No tak skoro sa z tejto nálady nedostanem, a už vôbec nie keď bude pršať. Teraz sa tým nezaoberám, jednoducho nasadím šťastnú masku, vydržím poslednú hodinu a bleskovým tempom vypadnem.

No “dokonalá“ Maggie v závese s Estel mi to skazili, len som vošla do triedy a okamžite stáli pri mne, tento rozhovor nebude príjemný.

„Ty sa poznáš s Cullenovcami?“ túto tému si nemala otvárať, dnes vraždím...

„Aj tak sa to dá nazvať, prečo?“

„Tak ma moja milá počúvaj a pozorne, nech ti ani nenapadne si niečo začínať s Edwardom, rozumela si?“

„Prosím?“

„Fajn poviem ti to inak, ber od neho ruky, bude môj!“ presne toto som potrebovala! Fakt mne sa dnes vážne extrémne striedajú nálady. Začala som sa nekontrovateľne smiať, až tak, že som plakala!

„No, tak to ti teda držím palce, neboj sa ty, ani ti na neho nešiahnem, ale mala by si vedieť, že sa úžasne bozkáva. Ale to je škoda slov, kto nezažil, nepochopí.“ Týmto som jej dokonale zatvorila ústa, teda obrazne povedané, jej sánka si totižto hľadala nové bydlisko na podlahe. Za mnou sa ozval ďalší smiech, otočila som sa tam a popred dvere prechádzala Alice, Jasper a Emmett. Super, a vedia o tom všetci.

Prepáč Edward!

Snáď to počul. Teda, určite to počul, odrazu sa vedľa nich objavil. Na tvári božský úsmev a kebyže ešte stále neprekonávam totálny záchvat smiechu, asi tam odpadnem a určite by som nebola jediná, Maggie mala tiež mierne zasnený výraz. Ale Edward túto scénku totálne zaklincoval... Pozrel sa na mňa, žmurkol a zasnený výraz na Maggiinej tvári sa zmenil na vražedný, ako náhle sa na mňa pozrela. To už sme sa smiali všetci, okrem nej samozrejme. Urazene sa otočila na tom jej opätku, vlasy si prehodila na druhé plece a svojím typickým kokom odkráčala, presne po nej to zopakovala Estel.

„Oni dve sú fakt príšery.“

„No, na teba nemajú.“

„Áno, Edward, ďakujem! Nemáš ísť náhodou na hodinu?“

„Buď som zle počul, alebo ste sa vy dvaja bozkávali?“ zvonííííí!!! Asi prvýkrát v živote som šťastná, že zvoní na hodinu! Emmett si tú otázku tiež mohol odpustiť...

„Zle si počul. Vidíme sa, ahojte! A prepáčte za ten obed...“

„Jasné, ahoj!“

„Ty si sa s ňou bozkával?“ to už sa rozprávali vzďaľujúce sa chrbáty bratov Cullenovcov. Alice na mňa žmurkla a odtancovala za nimi.

Dnes je vážne divný deň!!!

PS: Dúfam, že sa mi to podarilo dostatočne pos*ať, aby si ma mohla náležite sprdnúť... :)

Zhrnutie Predošlá Ďalšia

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 11. kapitola: