Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 1. kapitola

16.01.2010 (14:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1614×

1. kapitola – Posledné, povestné záchvaty smiechu!

Ako ja toto neznášam! Pokiaľ je toto možné, tak do nášho troj, či skôr štvor izbového bytu sa natrieskala snáď celá rodina!  Okey... možno trochu preháňam, bola tu len babka s jej sestrou, ale tie dokázali človeka tak vytočiť, že niekedy mal chuť im vykrútiť krk. Okrem nich tu ešte boli moje dve skvelé kamarátky, či skôr sestry, aspoň sa tak berieme, keďže sa poznáme teoreticky od plienok, tie sa ma snažili ako tak ukľudniť, no veľmi im to nevychádzalo. Už asi po stýkrát do mojej izby vrazila moja „prateta“ teda skôr teta mojej mamy, no pre mňa vždy bola teta.

„Klári máš všetko? A pamätaj, nenechaj sa nachytať, tvoj otec je obyčajná filcka... Správaj sa ku nemu tak ako aj on ku tebe!“

Ach áno, milujem to! Ona sa má čo vyjadrovať. Niekedy si o nej tajne myslím, že je ešte stále panna. Nikdy som ju s nikým nevidela. Moja „teta“ je ten typ osoby, ktorý riadi život každému, len ten svoj si nevie usporiadať. Na to vyšla z izby a zavrela dvere. To len to mi chcela povedať? To viem aj bez nej.

Moje „kamarátky“ sa začali rehotať ako zmyslov zbavené.

„Mohli by ste prestať???“

„Čo? Veď má pravdu, je to filcka! Ale z toho si nič nerob, ten môj je väčšia.“

Niekedy vypúšťali také hlášky. Toto nevydržala ani jedna z nás.

Až sa pod nami otriasala posteľ. Keby to povedala Peťa, tak by sme sa akože nesmiali, lebo naši otcovia boli rovnakí, akurát, že tentokrát to povedalo dievča, ktoré sedelo na stoličke pri počítači a snažilo sa tváriť nedotknuto. Neznášala, keď sme sa na nej smiali, ale ona sama bola také malé usmievavé slniečko a to si to ani neuvedomovala.

Možno je divné, že sme sa smiali, no z Vladkiných úst to znelo tak... no proste strašne smiešne, keďže ona žije v dokonalej rodine. S povzdychom som sa postavila, ešte nemám zbalené všetko, a môj podarený a milovaný otecko, by tu mal byť o dve hodiny.

Naraz so mnou sa postavila, Peťa, kučeravá černovláska, ktorej vlasy sa mi vždy páčili, nuž každý chce vždy to čo nemá. Ona celá bola plná kontrastov, mala čierne vlasy, aj keď ona sama si myslí, že tmavohnedé, bola strašne bledá, nie ona skôr vyzerala akoby bola priesvitná a mala modro – sivo – zelené oči, to si tiež myslela ona, aj keď podľa mňa tam tej zelenej bolo až úboho málo.

Ešte raz som sa prebehla po celej izbe a skontrolovala, či mám všetko, vyzeralo to, že áno. Po niektoré veci sa otec zastavil už včera, no drobnosti som tu ešte stále mala, viac – menej. Ani som si nevšimla, kedy stihla zapnúť na mojich úplne najobľúbenejších repráčikoch, pesničku, na ktorej sme momentálne maniačili, až kým si Vladka nerozpustila jej dlhé hnedé vlasy až po pás, a nezačali sa tie dve krútiť po mojej izbe.

Narozdiel od Peti, bola Vladka akoby jej pravý opak. Vyzerala ako indiánka, mala, ako som už vravela dlhé, hnedé, husté vlasy, hnedú pokožku a hnedé oči... Vyzerala niekedy až exoticky. Začali sa spolu krútiť a točiť a ja so na nich pozerala trošku vyvalene. Už som si zvykla, že keď sme mi tri spolu robíme hlúposti, no na ten ich tanec bol skvelý pohľad. Začala som sa smiať, no oni sa nedali vyrušovať, ako inak... Keď sa ich tanec skončil, obidve sa hodil na posteľ, pri čom si ťukli hlavami o seba. A tak sa začal ďalší záchvat smiechu, no tentokrát sme sa chytali za bruchá. Neboli by to však ono, keby do mojej izby neprišiel môj brat a nezaklincoval to jednou zo svojich povestných hlášok...

„Klári? Stretneš tam aj tých svojich upírov?“ ako vravím, zaklincoval to.

To už sme sa smiali tak, až sa Peťa, ktorá ležala na kraji posteli, skotúľala na zem. Vladka sa chytala za brucho, skoro sa až dusila a ja som sa snažila ostať normálna a normálne mu odpovedať.

„To pochybujem Kubo. Už som Ti x – krát vravela, že upíri neexistujú, ani vlkodlaci. Je to všetko iba vymyslené.“

Môj brat už asi mesiac pozeral dookola ten istý film o vlkolakoch a stále sa so mnou škriepil, že vlkolaci sú lepší a  potom sa v noci bál spať sám, že ho niektorý z nich príde zjesť. Keď videl, akú reakciu v nás vyvolal, tak treskol dverami a odišiel urazene z izby.

„Klári? Stretneš tam aj tých svojich upírov?“ Peťa ho napodobnila s mierne priškrteným hlasom, no to už sme sa znova váľali po zemi. Čo už, aspoň mame vytrieme dlážku, kým odídem.

Tak sa mi nechce!!! Už ma smiech prešiel, smutne som si sadla na posteľ. Jasné, idem do Forks, budem žiť a študovať v Amerike, možno ani pobyt spoločne s mojím otcom nebude až taký hrozný, no pochybujem, že by som sa takto dokázala váľať po zemi aj s niekým iným, ako s nimi. Asi si na mne všimli zmenu, lebo vtedy akoby ho uťalo. Obidve stíchli a sadli si vedľa mňa, tak, že ja som bola v strede.

„Ale no tak! Prestaň, toto tu už tento týždeň bolo. Budeme si volať, písať, a tvoj otec sám navrhol, že sem tam za tebou môžeme aj prísť. Teda, niežeby to bolo lacné, no tvoj otec môže v peniazoch aj spať a neubudlo by mu z nich. Kľud, bude to dobré, a čo vieš, možno tam aj stretneš, tých našich upírov, ako povedal Jakub.“ Peťa sa ako vždy snažila odľahčiť atmosféru... Pche! A že kto tu je neempatický a podľa koho je svet gombička.

„Jasné, jasné, veď ja som v pohode!“

V poslednom čase mi klamanie išlo čím ďalej, tým lepšie a tak som nemala problém na svojej tvári vykúzliť, čo najkrajší úsmev. Pomohli mi odniesť posledné tašky na chodbu a vrátili sme sa do mojej izby, no ešte predtým som sa však stihla pozrieť na hodiny v kuchyni... ach!! O polhodiny už budem pravdepodobne v aute so svojím otcom, smer letisko Košice, neskôr smer... a lá nový život!!

Zhrnutie Prológ - 2. kapitola

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 1. kapitola: