Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 4. kapitola

11.04.2010 (21:30) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2206×

4.kapitola

Tentoraz som už nemala také šťastie a moje sny boli skôr nočné mory. Nedalo sa v nich vyznať... boli zmätené. Najprv som sa topila a zrazu som bola niekde na púšti, hrala som sa s mačiatkom a to sa zrazu zmenilo na obrovského leva. V polospánku som sa posadila a snažila sa nevnímať ostrú bolesť, ktorá mi vystrelila v hlave. To bola chyba... ale zase, ako by ste reagovali vy, ak by vás po Paríži naháňala veľryba?

Vystrašene som sa pozrela po tom niečom studenom, čo mi zvieralo ruku. Zdesene som pozorovala najprv prsty, dlaň, ruku a vydýchla som si, bola tam... Edwardova hlava.

Opatrne som si vyslobodila ruku a vstala som z postele. Nebudem predsa celé dni vylihovať. Prechádzala som po izbe a prezerala všetko, čo mi prišlo do cesty. Na stene bol zavesený nejaký obraz až neuveriteľne zanesený prachom. Sfúkla som snáď centimetrovú vrstvu a ľakom som zaspätkovala. To som však nemala robiť, pretože za mnou bola malá truhlica a ja som cez ňu preletela ako vrece zemiakov. Hlúpe zrkadlo... kto by ho tam čakal. Zrazu nado mnou stál Edward a zdesene sa na mňa pozeral.

„Ahojky," zachichotala som sa ako šialená.

„Mala si ostať ležať!"

„Som v pohode," zaklamala som a pokúšala som sa postaviť. Ale to nešlo! Na vlasoch som zacítila niečo vlhké a tak som si tam siahla.

„Nepochybujem," zamrmlal zničene Edward. Ja som sa nezmohla na nič iné len prekvapene sledovať ruku zašpinenú od krvi.

„Ups." Edward sa náhle odtiahol a vyzeral, akoby ho naťahovali na škripec.

„Čo sa stalo?"

Aj tak mi však neodpovedal a ja som prekvapene sledovala, ako sa otáča a zmučene sa opiera o roh postele. Skôr to vyzeralo, akoby tú posteľ mliaždil. Zdesene som sledovala ako sa pod jeho rukami mení na roh postele na kopu triesok.

Začala som zrýchlene dýchať a srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Chcela som utiecť, lenže on bol pri dverách skôr a zatarasil mi cestu.

„Nikam nepôjdeš, rozumieš?" zašepkal z hrôzostrašným pokojom v hlase a pravou rukou ma chytil pod krkom a zdvihol do vzduchu. Cítila som bolesť na každom centimetri tela a nezmohla som sa na viac, ako chytiť jeho ruku a pokúšať sa nadýchnuť.

„Rozumieš? Ani sa odtiaľto nepohneš." Jeho oči boli až neuveriteľne čierne... akoby to ani nebol on. Kde zmizli tie nádherné zelenohnedé oči?

„Á...no."

Zrazu stisk povolil a ja som bolestivo spadla na zem. Nevládala som sa ani pohnúť, tak som tam len tak bezmocne sedela a lapala po dychu.

„Prepáč mi to..." prosil Edward a zosunul sa pozdĺž dvier ku mne na zem. Tvár si dal do dlaní a usedavo vzlykal.

„V poriadku," zašepkala som zachrípnuto a jemne sa dotkla jeho prstov. Edward razom stuhol a pozrel sa na mňa. V očiach mal neuveriteľnú bolesť a ja som ho začala chtiac, nechtiac ľutovať.

„Naozaj som nechcel... ja... to... odpusť mi to Bell... prosím." Prosil zničene, zobral do rúk moju ruku a jemne ju pobozkal a potom si o ňu oprel čelo.

Neveriacky som sa na to celé dívala a dych sa mi zasekol v hrdle. Až jeho hlasnejší vzlyk ma prebral z toho tranzu.

„Ja... pravdaže," vydýchla som prekvapene.

„Si... si v poriadku?“ zašepkal zničene po dlhšom tichu.

„Myslím, že hej. Čo sa stalo?“ spýtala som sa a musela si odkašľať, pretože som mala trošku zachrípnutý hlas.

„Prepáč, nemôžem ti to povedať,“ povedal zničene a zodvihol sa. Potom mi podal ruku a opatrne ma postavil na nohy. Bolo na ňom vidno ako zadržiava dych. Ale prečo? Pozeral na ranu na mojej hlave.

„Bolí?“

„Ani nie,“ povedala som a pokrčila ramenami.

„Vydrž chvíľu, hneď sa vrátim,“ povedal a vyšvihol si ma do náručia. Potom ma odniesol k posteli a usadil ma na ňu. Ešte ma skontroloval a odbehol preč. Mala som čudný pocit, že uteká predo mnou. Aké úbohé. Mala by som byť rada, že je preč! Veď to som si stále želala.

Ruku som si priložila na ranu na hlave. Zacítila som niečo drapľavé. Zaschnutá krv. Mala som od nej zalepené vlasy.

Asi o päť minút neskôr sa vrátil ten pirát, a v ruke držal misku vody a nejakú plachtu, alebo čo. Nechápala som načo mu to je, až pokým tú plachtu nenamočil a nepoložil mi ju na ranu. Bolestne som sykla, keď ma to zaštípalo.

„Prepáč, musím to vyčistiť, aby sa ti to nezapálilo,“ povedal opatrne. Až teraz som si všimla, že z tej misky páchne lieh. Bezcharakterný pirát má výčitky svedomia? Aké úžasné...

„Nechaj, ja sama,“ povedala som, ale odmietal mi dať tú plachtu do ruky.

„Radšej to spravím ja. Nedovidíš si tam,“ povedal nekompromisne. Zdalo sa mi to, alebo som v jeho hlase opäť počula rozkaz?

„Hmpf,“ zahučala som rozladene. Mám to ja ale šťastie. Za celý život som bola zranená len párkrát, aj to boli len povrchné škrabance, a teraz? Za pár dní už druhé zranenie. A nie práve najľahšie.

O pár minút bol hotový. Voda v miske bola zafarbená mojou krvou. Odvrátila som pohľad.

„Donesiem ti niečo na jedenie,“ povedal potichu. Stále si udržiaval odstup. Bola som tomu rada, no na druhej strane som ho chcela mať nablízku. Prekliata príťažlivosť. Prečo ma musí priťahovať práve bezcharakterný pirát.

Za chvíľu bol naspäť. Opäť to bol ten istý pirát ako predtým, aj oči mal rovnaké. Na perách ten jeho úškrn, keď sa na mňa pozrel ako na trofej.

„Neboj sa, nie je to kradnuté. S čistým svedomím sa môžeš najesť,“ povedal a podal mi podnos.

„Nemuseli ste si robiť starosti,“ povedala som chladným hlasom. Ak sa on vrátil k predchádzajúcej podobe, tak aj ja.

Zamračil sa na mňa.

„Myslel som si, že si s tým vykaním už prestala,“ povedal obviňujúco. Čo som si to nahovárala, že by sa správal normálne, a hlavne slušne?

„To ste sa asi prepočuli,“ povedala som a začala sa prehrabovať v jedle. Vyzeralo to dobre, ale nemala som bohvieakú chuť do jedla.

Pirát sa na mňa zamračil ešte viac. Jeho pekná tvár sa skrivila hnevom, ale nič nepovedal. Len sledoval moju ruku, ktorá držala lyžicu.

„Mám ťa zase nakŕmiť?“ spýtal sa samoľúbo. Ten si teda o sebe myslí.

„Nemusíte sa obťažovať,“ povedala som a nabrala si jedlo na lyžicu. Rýchlo som lyžicu vložila do ústá a zjedla to. Opäť som bola v šoku. Bolo to vynikajúce. Bola to len nejaká polievka, ale chutila božsky.

„Máte dobrého kuchára,“ povedala som potichu. Ale počul ma a začal sa smiať.

„Mám to brať tak, že ti moje jedlo chutí?“ spýtal sa rozjarene. Vypleštila som na neho oči. Toto nemôže myslieť vážne!

„To... to ste varili v-vy?“ koktala som v šoku. Mojej reakcii sa len viac zasmial.

„A čo si si myslela? Že som len bezcitný pirát, ktorý zabíja pre potešenie? Mám pre teba novinku, maličká. Ja nie som taký, za akého ma považuješ,“ povedal a na konci jeho hlas presýtila irónia. Zase si zo mňa uťahoval! Ten chlap je príšerný! Moju tvár oblialo nečakané teplo a ja som snáď bola červená až na krku, ak nie aj nižšie. Zahanbene som sklonila hlavu. Očividne som mu krivdila, ale aj tak to nič nemení na skutočnosti, kým je.

„Takto sa mi páčiš,“ zašepkal vzrušene a prstom mi podvihol bradu. Môj pohľad sa spojil s tým jeho.

Pomaly sa ku mne skláňal. Potom svoje pery spojil s mojimi. Síce len zľahka, váhavo, ale aj tak som upadla do rozpakov. Hlavne som bola šokovaná. Chvíľu mi trvalo kým som sa prebrala, ale nakoniec sa mi to podarilo a začala som ho od seba odstrkovať. Asi na desiaty strkanec sa mi to aj podarilo. Nechápavo na mňa pozrel, akoby som práve robila niečo zlé. Na nič som nečakala a rozohnala sa na neho. Tesne pri jeho tvári však jeho ruka zastavila tú moju. Zvrhlo sa na mňa uškrnul.

„Ale netvár sa, že sa ti to nepáčilo,“ zasyčal na mňa. Ten si o sebe namýšľa. Snažila som si ruku vytrhnúť z jeho zovretia, ale držal ju pevne.

„Vôbec sa mi to nepáčilo. Čo si o sebe namýšľate? Že ste neodolateľný?“ zvyšovala som na neho hlas. Jeho to však len viac pobavilo.

„Keď sa hneváš, vyzeráš ako rozhnevané mača,“ povedal a opäť sa začal približovať k mojim perám.

„Ste presne taký hnusný, ako som si myslela. A vraj ste ma neuniesli na pobavenie,“ zašepkala som jedovato. Ten chlap sa mi tak hnusí!

„Už som ti to povedal viackrát: nie som taký za akého ma pokladáš,“ zamrmlal rovnakým tónom, ale ruku mi nepustil. Stále ju držal rovnako pevne.

„Pusťte mi tú ruku,“ povedala som výhražne.

„Ináč čo? Začneš kričať? Nezabúdaj, že si na mojej lodi,“ povedal s ironickým úškrnom. Stále som pošklbávala rukou, ale každým pohybom ma len viac a viac bolela. Radšej som to nechala tak.

„Poradila by som si s Vami, aj bez toho, aby som kričala,“ povedala som výhražne. Nepopieram snažila som sa ho zastrašiť, ale malo to asi taký efekt, akoby ste sa snažili zastrašiť kobru.

„Tomu tak aj verím,“ povedal, ale ruku mi nakoniec pustil. Pohýbala som s ňou a bolestne som sykla. Ten hlupák mi nebodaj polámal ruku?! Pohýbala som s ňou. Zlomená asi nebude, keďže s ňou môžem hýbať, ale aj tak ma bolela.

„Nenávidím vás,“ zasyčala som a nahnevane mu hľadela do očí. V tých jeho sa na chvíľu mihla bolesť, ale rýchlo ju zamaskoval.

„Škoda, že ja tvoje city nezdieľam,“ zamrmlal dvojzmyselne a vypochopodal z kajuty. Zatresol za sebou dvere, až sa otriasla stena. Unavene som klesla na posteľ. To som zase dopadla.

Zhrnutie poviedok - voldy

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 4. kapitola :