Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 3. kapitola

09.04.2010 (11:30) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2886×

3. kapitola

Spala som snáď len pár minút, keď ma zobudil niečí krik a buchot na palube. Započúvala som sa do toho zvuku, ale oči som držala stále zavreté. Prečo ma nenechajú spať?

„Mal si na ňu dávať pozor!" ozval sa hromový hlas toho piráta. Jeho hlas bol snáď ešte hlbší než obvykle. Žeby za to mohol hnev?

„Ja... monsieur..."

„Ty čo, Piére?"

„Nechcel som, monsieur... naozaj nie."

„Mne je jedno, čo si chcel a čo nie! Celý rok budeš čistiť túto loď od stožiarov a až po podpalubie. A to mi môžeš ďakovať. Zaslúžil by si si slučku."

„Ale, monsieur..."

„Ale čo, Piére? Niečo sa ti nepáči?"

Teraz som už mala oči otvorené do korán. Čo sa tam asi deje? Aj napriek neuveriteľnej bolesti v hlave som sa postavila a tackavo som sa vybrala na palubu. No čo, som od prírody zvedavý človek. Neraz sa mi to vypomstilo.

„Ešte niečo, Piére?" pýtal sa ten pirát, pričom meč mal na krku toho svalovca čo ma tak “opatrne" zaniesol do izby, a v očiach sa mu nebezpečne blýskalo. Oprela som sa o stenu a v nej to nepríjemne zavŕzgalo, až ma ešte viac rozbolela hlava.

Všetky pohľady sa ako na povel stočili na mňa. Pirát sa napriamil a meč si zastrčil naspäť do pošvy na opasku. Pokynul rukou a posádka sa vrátila ku svojej práci, aj keď nás po očku sledovali. Vykročil ku mne, ale sotva som si to všímala. V hlave mi totiž čím ďalej, tým viac pulzovalo. Vstať z postele, rozhodne nebol dobrý nápad.

„Prečo si neostala v posteli?" pýtal sa tým svojím ustaraným hlasom... nechápem, prečo sa tak strachuje. Nemá dôvod.

„Budem v poriadku, nemusíte si robiť starosti."

Chcela som sa vrátiť do postele no moje nohy ma zradili a ja som sa skoro zoznámila so starou palubou, keď ma zrazu zachytili jeho mocné ruky.

„To vidím," preniesol sarkasticky no obavy v jeho hlase sa ešte viac odrážali v tých krásnych očiach. Ježíš, čo to zase trepem? Veď ho nenávidím, nemám ho obdivovať.

Zodvihol ma zo zeme, akoby som bola pierko a vyšvihol si ma do náručia. So mnou v náručí sa vybral naspäť do izby.

„Pustite ma, prosím. Zvládnem to aj sama." Prečo mám pocit, že presviedčam hlavne seba, a nie jeho?

„To som si istý, len nechcem, aby sa Ti zodrali podpätky."

Zaniesol ma do izby a opatrne ma položil na posteľ, napravil mi vankúš a jemne ma prikryl perinou. Otočil sa a prešiel k malému stolíku. Rýchlo som zo seba zhodila tú otravnú perinu a trochu som sa nadvihla, aby som mala výhľad na izbu.

„Čo sa tam hore stalo?"

„Nič. Teraz by si mala niečo zjesť."

„Rozhodne to nevyzeralo ako nič," namietala som pevným hlasom a pokrútila som hlavou. To však bola chyba a neubránila som sa syknutiu od bolesti. Au, moja úbohá hlava. Hneď bol pri mne a skúmavo sa na mňa pozeral. Zatlačil ma späť so postele a ešte raz ma prikryl perinou. Nenávidím periny!

„Len malá nezhoda, naozaj to nič nebolo. A teraz sa ideš najesť!" povedal a znelo to skôr ako príkaz.

„Aký ste si tým istý."

„Áno, som pevne rozhodnutý dostať do teba nejaké jedlo."

„Rozmýšľali ste nad tým, že potrebujete môj súhlas?"

„A ty si rozmýšľala nad tým, že by si mi prestala vykať?"

„Nie, ale neodpovedali ste mi na otázku."

„Dlho si nič nejedla, daj si, bude ti lepšie."

„Nedotknem sa niečoho kradnutého," odsekla som uštipačne a bola som rozhodnutá nedať si ani jeden jediný kúsok.

„Tak to sa môžeš pokojne najesť. Toto jedlo nie je kradnuté."

„A čakáte, že Vám to uverím?"

„Úprimne povedané, áno."

Odvrkla som si a otočila som od neho hlavu preč, odkopala som perinu a zas som sa polo posadila na posteli.

„Si veľmi tvrdohlavá," povzdychol si a načiahol sa po tácku s jedlom. Položil ju na posteľ a otočil sa ku mne. Chytil ma za bradu a otočil ju k sebe.

„Buď poslušná áno?"

„Nie som Vaša bábka, aby ste mnou manipulovali a už vôbec Vás nebudem..."

V strede vety mi do úst rýchlo strčil kúsok mäsa a ja som na počudovanie zistila, že je výborné. Ale predsa len nebudem jesť kradnuté jedlo.

„Chutí?" pýtal sa s úsmevom na tvári, ale keď som mu chcela niečo odseknúť strčil mi do úst ďalšiu lyžičku naloženú jedlom.

Chtiac, nechtiac som prežúvala ďalej. Bolo to skutočne veľmi dobré, ale štvalo ma, že ma kŕmi ako malé dieťa. Nemám to rada.

Vždy, keď naberal ďalšiu a ďalšiu lyžičku jedla, mračila som sa. Po desiatych minútach to už nevydržal.

„Čo som ti urobil, že ma vraždíš pohľadom?“ spýtal sa nevinne. To si snáď robí zo mňa robí dobrý deň! Vraj, čo mi urobil!

„To sa ešte pýtate? To nemyslíte vážne,“ prskala som na neho a odstrčila jeho ruku, v ktorej držal lyžicu s jedlom. Aj tak som už nebola hladná.

„Neviem, čo som urobil, preto sa pýtam.“

„Najskôr prepadnete našu loď, okradnete nás, zoberiete posádku, mňa unesiete, aby ste sa mali s čím hrať. A teraz sa ku mne správate ako k malému decku! A vy sa ešte pýtate?!“ rozkričala som sa na neho. Bolesť v hlave som úplne ignorovala.

„Neuniesol som ťa, a už vôbec nie preto, aby som sa mal s čím hrať!“ prskal aj on na mňa. Keď sa hneval, jeho pekná tvár bola pevná ako maska. Nepáčilo sa mi to. Radšej keby sa usmieval...

„A prečo iné by ste ma tu chceli?“ spýtala som sa ho opovržlivo, ale môj hlas bol tichší. Aj tak ma už dosť bolela hlava.

„Ty si asi chytila morskú chorobu. Proste som ťa tu chcel mať, ale nie preto, aby som sa s tebou pohral. Ja nie som takýto typ muža, aj keď si o mne myslíš, len to najhoršie. Pevne verím, že zmeníš názor,“ povedal a na konci znel jeho hlas ako prosba. Prečo ma prosí, aby som zmenila názor? Veď mu to môže byť akurát tak jedno!

„Takmer celý život som žila na lodi svojho papá, a nikdy som nedostala morskú chorobu. A nemyslite si, že na Vás zmením názor. Ste pirát bez zábran,“ povedala som a urazene zložila ruky na prsiach. Rozčúlil ma pohľad, ktorým sledoval moje ruky. Alebo moje prsia?

„Nič o mne nevieš a aj tak si ma odsúdila,“ povedal s bolesťou v hlase. Čo sa snaží prebudiť vo mne zlé svedomie? Tak to sa mu nepodarí!

„Znovu opakujem, že o Vás ani nič vedieť nechcem,“ povedala som pokojným hlasom, v ktorom doslova štrkotali kocky ľadu.

„Prečo? To sa ti až tak hnusím?“ povedal a naštvane si ma premeriaval.

„Ani si neviete predstaviť, ako sa mi hnusíte!“ povedala som, ale stále som hovorila potichu. Hlava ma bolela tak, že som skoro nedokázala premýšľať.

„Tak to je milé. A ja somár, som sa ešte o teba chcel starať. Zbytočná snaha. Slečna ľadová ani nepozná vďačnosť,“ povedal sarkasticky, ale hlboko v očiach som mu videla bolesť? Nie, nie prečo by tam bola? To sa mi zdalo. Alebo nezdalo?

„Ale ja nepotrebujem, aby ste sa o mňa starali ako o malé dieťa. Viem sa o seba postarať sama!“ povedala som roztrasene. Ani neviem prečo. Ale určite to nebolo preto, že ma bolí hlava.

„Och prepáčte, mademoiselle. Zabudol som, že vo vašom slovníku chýba slovo ďakujem,“ povedal a vyskočil na nohy. Zobral podnos a položil ho späť na ten stolík. Hlboko vnútri som sebou opovrhovala. Musím to napraviť.

Vyskočila som na nohy, ale to som nemala robiť, lebo sa mi ukrutne zatočilo v hlave. Celá miestnosť sa so mnou točila. Snažila som sa niečoho zachyť, ale jediné, čo tu bolo, bol ten pirát, a na ňom by som pristáť nechcela.

Miestnosť sa nahla v podivnom uhle a ja som si uvedomila, že sa zoznámim s podlahou. Asi by sa tak aj stalo, ale v poslednej sekunde ma zachytili jeho mocné ruky. S dosť šťavnatými nadávkami a položil naspäť do postele. Prečo ja vždy skončím v jeho náručí?

„Ďakujem,“ zabrblala som nezrozumiteľne a potichu, ale on to nejako počul.

„To je v poriadku. Radšej si ešte pospi, budem tu s tebou,“ zašepkal mi nežne do ucha. Chcela som mu ešte niečo povedať, ale to som už prepadla do temnoty.

Zhrnutie poviedok - voldy

Páčilo sa vám to? Tak sa vyjadrite! Budeme radi za každý komentík :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 3. kapitola :