Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 20. kapitola

16.09.2010 (09:30) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3171×

20. kapitola

„To miesto sa volá Takerla a je to ostrovné mesto,“ povedal a v jeho očiach som zazrela obavu a strach. Možno čakal na moju reakciu, tak som sa na neho len povzbudivo usmiala, by som mu tým dala najavo, že chcem, aby pokračoval. Rezignovane si povzdychol a potom pokračoval:

„Je to ostrov v Karibiku a žije tam najviac pirátov. Po toľkých rokoch získalo status pirátskeho útočiska. Sú tam aj vojaci, ale tí sú takí nevšímaví, žeby si ani nevšimli, keby pred nimi niekto niekoho zabil a samozrejme, za nejaké to zlato sú ochotní tvrdiť, že ťa nikdy v živote nevideli. Preto sa hovorí, že ťa tam všetci vidia a predsa nikto. Všetkým si na očiach, ale keď vieš za kým máš ísť, akoby si tam nikdy nebol. Ale nedaj sa oklamať zjavným bezpečím, Is. Žiadne miesto nie je také strašné a temné. Pre dievča ako si ty, je to hotové peklo. Nemala by si tam chodiť,“ dopovedal napokon napätým hlasom a bolo na ňom vidno, že stále dúfa, že si to rozmyslím.

„Musím tam ísť, Damian. Nemôžem tu len tak sedieť, keď Edward je na takom mieste,“ povedala som odhodlaným hlasom a zadívala sa na more. Toto miesto bolo také pokojné, vždy som túžila po takomto domove. Ktovie, kde nakoniec skončím. Kde sa skončí môj príbeh...

„Dobre, Is. Ale pôjdem s tebou. Ako pirát som tam raz bol a poznám tam pár ľudí, ktorí by nám boli za nejakú cenu ochotní pomôcť,“ povedal a tým ma vytrhol zo zamyslenia. Dúfam, že sa mi podarí nájsť Edwarda a konečne mu poviem, čo k nemu cítim. Je to taký čudný, ťaživý pocit, že neviem, či sú moje city opätované alebo nie.

„Ako dlho potrvá cesta?“ spýtala som sa a radšej prestala premýšľať o svojich citoch. Je to príliš boľavá téma, príliš nebezpečná pre moje srdce a dušu, ktorá aj tak patrí môjmu pirátovi.

„Odtiaľto to nie je až tak ďaleko, ale budeme sa musieť plaviť po mori, aby sme nepútali pozornosť. Cesta by mala trvať tak tri dni. Ale, Is, mali by sme počkať, kým sa ti nezahoja rany na chrbte,“ povedal a zadíval sa mi do očí, keď som sa na neho prekvapene otočila. Ako môže myslieť na môj chrbát, keď Edward je v smrteľnom nebezpečenstve? Dokonca aj keď je poloupír...

„Damian, nemienim sa s tebou o tom baviť, proste tam pôjdeme, čo najskôr. Kedy by sme mohli vyplávať?“ spýtala som sa a nepodarilo sa mi zakryť nádej v hlase. Už o pár dní uvidím Edwarda...

Povzdychol si a nechápavo pokrútil hlavou. „Ty sa nikdy nezmeníš, Is. Síce si dospela, ale stále sa správaš ako malé dieťa...“ povedal a šibalsky sa usmial. Potom pokračoval: „Môžeme vyplávať už zajtra ráno, v prístave kotví malá loď, ktorá mi patrí. Vyhral som ju kedysi v kartách od kapitána lode, na ktorej som pracoval,“ povedal jednoducho a zdvihol sa. Zarazene som nasledovala jeho príklad a sledovala ako vošiel do svojho domu. Po chvíľke váhania som ho nasledovala.

„Možno by sme sa mohli najesť a pripraviť sa na cestu,“ povedal a usmial sa na mňa, keď na stôl kládol košík s čerstvým chlebom. Posadila som sa na jednu z troch stoličiek, keď som si na niečo spomenula:

„Vieš, Damian, mala by som ísť späť do toho hostinca a porozprávať sa so Jeanom. Asi bude chcieť ísť s nami a ja nechcem, aby sa o mňa bál. Ráno, keď som odchádzala, tak nebol v izbe. Neviem, kam zmizol,“ povedala som mu a on súhlasne prikývol.

„Najskôr sa najedzme a potom sa vydáme do toho hostinca,“ povedal a podal mi plechový tanier so studenou, pečenou rybou, ktorá voňala úplne božsky a potom čašu s vodou. Odkrojila som si krajec chleba a pustila som sa do jedla, až teraz si uvedomujúc, že som dnes ešte nič nejedla. Ani som sa nenazdala a moja večera bola preč.

„Dáš si ešte?“ spýtal sa a mierne sa usmieval. Ako mi len chýbal ten jeho šibalský úsmev! Na lodi môjho ’papá‘ mi často chýbal môj verný priateľ z detstva. Síce som mala Jeana, ale to bol skôr môj ochranca, aj keď sa mi v posledných rokoch stal aj dôverníkom a bútľavou vŕbou, ktorú som tak veľmi potrebovala.

„Bolo to vynikajúce, ale mali by sme už ísť,“ povedala som a on sa zaraz prestal usmievať a vážne prikývol. Zdvihol sa, odpratal zo stola a potom otvoril truhlicu, ktorá stála v rohu miestnosti. Vybral odtiaľ veľký kus látky, do ktorej zabalil chleba, potom zobral vak s vodou a nejaké ovocie. Zobral si aj košeľu a nôž. To všetko si skryl do tašky, ktorú si prehodil cez plece. Až neskôr som pochopila, že to je pastierska kapsa. Nakoniec ešte zobral svoj meč a uviazal si ho okolo pása. Pohľad na tú zbraň mi pripomenul, že nejdeme na práve najkrajšie miesto. Potom mlčky kývol a vydali sme sa na cestu do hostinca.

Cestou sme išli mlčky a rýchlo. Cez tmavé uličky sme išli dosť opatrne. Predsa len, aj tu sú nebezpečné miesta. Keď sme prechádzal okolo prístavu, srdce mi začalo v očakávaní biť rýchlejšie. Práve sme boli pred hostinocom, v ktorom som sa ráno prebudila, keď sa dvere rozrazili a von sa vytackal nejaký veľký a zapáchajúci chlap, ktorý ledva stál na nohách. Po chrbte mi prešiel mráz a primkla som sa bližšie k Damianovi, ktorý ruku presunul na pás, pripravený zasiahnuť.

„Ak sa tu ešte raz ukážeš, tak ti ho ufiknem!“ vykríkol dievčenský hlas a medzi dverami sa zjavila chudá postava dcéry hostinského. Zarazene som sa na ňu pozrela a potom na nôž v jej rukách. Toto dievča sa teda o seba vie postarať. Chlap namáhavo zodvihol ruky a odtackal sa preč. Nakoniec som ho videla, ako sa zvalil do mestskej stoky.

„A vy ste kto?“ vyštekla na nás a ja som až tak podskočila.

„Ja... ja som prišla, aby...“ začala som koktať a vošla do svetla. Tvár dievčiny sa odrazu zmenila. Od hnevu prešla k priateľskosti.

„Aaaa... Vy ste manželka toho urasteného námorníka. Už vás tu čaká... No, skôr tu pobehuje ako tiger v klietke,“ povedala a odstúpila, by sme mohli vojsť. Uľahčene som si vydýchla, aj keď ma zarazilo, keď ma označila za Jeanovu manželku.

Vošla som aj s Damianom do zatuchnutého hostinca, ale Jeana som nikdy nevidela. Všade bola kopa opitých ľudí a človek si v tom dyme z fajok sotva videl na špičku nosa. Bolo takmer nemožné rozpoznať čo i len jedinú tvár.

„Isabell!" začula som výkrik a ihneď som sa otočila za jeho hlasom. Trocha sa ku mne tackal až sa mi vrhol do náručia. Jean na mňa zvalil celú svoju váhu a bol z neho cítiť alkohol, tak ako z každého návštevníka tohto hostinca. Po chrbte mi mimovoľne prebehol mráz. Nikdy som nevidela Jeana v takomto stave. Nie, žeby nepil rum alebo víno, ale nikdy nebol v takomto stave.

„Jean?" spýtala som sa neveriacky. Pravdepodobne som si nechcela priznať, že je naozaj niečoho takéhoto schopný.

„Isabell, ani nevieš ako som sa bál!" fňukal mi na ramene nezrozumiteľne. Odrazu sa začal pomaly odkláňať, až ostal stáť v miernom záklone. Nechápala som, čo sa deje, kým sa plameň sviečky neodrazil od čepele noža, priloženého k Jeanovmu krku.

„Nepribližuj sa k nej, ty opitý starec!" zavrčal Damian a tým ma vrátil do reality.

„Poznáme sa?" hovoril Jean podozrievavo, pričom sa mu čepeľ noža jemne zaryla do krku a vytiekla mu kvapka krvi. Zhrozene som sledovala ako tá malá kvapka steká po jeho krku. Nikdy som príliš dobre neznášala pohľad na krv.

„Určite nie! S ľuďmi ako ste vy, nechcem mať nič spoločné!" vrčal naňho znova, a  viac sa k nemu priblížil. Automaticky som ho chytila za rameno a snažila som sa ho upokojiť. Síce sa už netriasol od vytrženia, stále mu v očiach lietali blesky. Tento jeho výraz som nikdy predtým nevidela a o to viac ma desil. Toto nebol ten veselý kamarát, ktorý so mnou stváral všakovaké šibalstvá, toto bol nemilosrdný pirát, ktorý neváha niekoho zabiť, aby dosiahol to, čo chce.

„Je to Jean!" šepkala som mu, aby nespravil nejakú hlúposť, ktorú by potom ľutoval.

„Ja vidím iba opilca!" štekol mu do tváre. Ani som sa mu nečudovala. Síce Jeana poznal, ale teraz vyzeral na nepoznanie. Dokonca aj ja som sa mu musela prizerať dlhšie, aby som si bola istá.

„Myslím, že by sme mali ísť do izby," zahlásila som rozhodne po tom, ako som si všimla pohľady niektorých triezvych, aj menej triezvych, mužov popíjajúcich v zatuchnutej izbe hostinca. Pomohla som Jeanovi do izby a posadila som ho na posteľ, zatiaľ čo Damian išiel hneď za mnou pripravený zabíjať. V jeho pohľade sa zračila ostražitosť. Skúmal pohľadom všetko na okolo a nôž držal pripravený pred sebou. Akoby čakal, že naňho niekto každú chvíľu vyskočí. Druhú ruku mal na opasku, na ktorom mu visel meč.

„Damian, upokoj sa, tu nás nikto nepozná," povedala som zmierlivo a otočila sa na neho.

„Is, si stále taká dôverčivá? Mala by si pochopiť, že aj steny majú uši," šepkal tak, aby sme ho počuli len mi dvaja.

„Sme len ľudia, nie sme ničím výnimočný. Nemôžu nás upodozrievať, kým im nedáme dôvod. Kým nebudeme vyčnievať z radu!" pokračovala som už trocha tichšie a významným pohľadom sa zadívala na jeho nôž. Tým teda rozhodne z radu vyčnieva.

„Is!" zakňučal a hodil po mne zúfalý pohľad, akoby ho bolelo to, čo musí vysloviť, ale nôž skryl za opasok. Potom pokračoval: „Videla si sa vôbec v zrkadle? Aj keď už nemáš drahé šaty a dokonalý účes, si nádherná. A každý muž by dal čokoľvek, aby ťa mohol mať!" šepkal a posledné slová mi povedal tak blízko tváre, že som cítila každý jeho nádych a každý poryv vetra, ktorý spôsobil náhlim pohybom. Bola som zmätená, ničomu som nechápala, jediné, na čo som sa zmohla bolo to, že som hlavu otočila mierne nabok. Aby mi nemohol svojimi očami pozerať až na dno duše. Po chvíli sa Damian prudko narovnal a hodil rukou k Jeanovi, ktorý neveriacky sledoval divadlo pred sebou.

„A zároveň už sa ten opilec určite postaral o zaujímavý škandál, o ktorom sa bude ešte dlho rozprávať. Myslím, že sme už upútali väčšiu pozornosť, než môžeš tušiť a omnoho väčšiu ako si môžeme dovoliť, hlavne, ak ťa tvoj otec hľadá, čo aj určite robí." Pri zmienke o ňom mi po chrbte prebehol mráz.  V Damianovom hlase sa teraz ukrývalo nie len pohŕdanie, no veľmi dobre sa tam dalo počuť sklamanie, ktorým neoplýval len jeho hlas.

„Ja nie som opitý!" vyhováral sa Jean a ja som naňho spýtavo pozrela. V tej chvíli však náhle ozelenel a vypľul zvratky na zem. Ja aj Damian sme zhnusene odskočili.

„Dobre, tak som si vypil, ale len trošičku!" hovoril zase a prstami sa pokúsil naznačiť máličko, avšak nešlo mu to a znova ozelenel. Tentokrát Damian zakročil a chytil ho zozadu za golier, otočil ho a ťahal ho smerom do kúpeľne. Našťastie tam už bola nejaká voda, tak sa nemusel obťažovať s jej nosením. Bezcitne naňho vylial vedro studenej vody a ja som sa na to nemohla dívať. Potichu som vycupitala z kúpeľne a cestou schmatla niečo, čím som sa chystala vyčistiť dlážku. Položila som vedro vedľa Jeanových zvratkov a začala som ich utierať. Z kúpeľne sa ozývali len tiché vzlyky a nezrozumiteľné slová. Po chvíli sa za mnou ozvali kroky a Damian sa za mnou splašene rozbehol.

„Is, nie! Ja to spravím!“ Ťahal mi handru z rúk, ale ja som sa nemienila vzdať.

„Ty si tiež spravil dosť, nechaj!" presviedčala som ho, no on bol silnejší, a to o veľa. Vytrhol mi handru z ruky a začal to utierať on.

„Nemala by si si špiniť ruky, zaslúžiš si niečo viac," hovoril šeptom pohľadom hypnotizujúc špinu na podlahe.

„Nie, mne to nevadí!" hovorila som tiež šepky.

„Nemala by si tam ísť!" začal po trápnom tichu.

„Kam?" nechápala som, aj keď som veľmi dobre vedela o čom hovorí. Len nech si nemyslí, že ma odradí od môjho úmyslu.

„Je to hrozné miesto, nepustím ťa tam! Mám tu nejakých známych, nájdeme ti toho tvojho Edwarda a... Vrátime sa. Ty budeš zatiaľ u mňa a... nič sa ti nestane." Jeho hlas sa zmenil na rozhodný a ja som nechápala, ako sa mohol náš rozhovor tak rýchlo zvrtnúť.

„Nie! Ja... Idem s vami," protestovala som, ale bolo mi jasné, že nie tak účinne ako som si myslela, ako som chcela protestovať.

„V žiadnom prípade, už som rozhodol, ostaneš tu. Aj keby som ťa mal pripútať k stoličke... Sama vidíš, že toto je dostatočne nebezpečné, pre niekoho, ako si ty! Nemôžem dopustiť, aby si sa dostala do ešte väčšieho nebezpečenstva. Zajtra, keď sa zobudíš, budem dávno na mori..." 

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 20. kapitola :