Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 2. kapitola

08.04.2010 (15:45) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2496×

Trochu som sa pomrvila na jemnom vankúši... au, moja hlava. To je bolesť, kurník. Zažmurkala som a nakoniec som úplne otvorila oči.

Ach, to som sa ešte nezobudila? Tá jeho vymletá tvár mi lezie ešte aj do snov. Znova som zažmurkala, ale tá tvár nie a nie zmiznúť. Bože, bola tak blízko, chce ma strašiť? Lebo toto je naozaj hrozná nočná mora.

Tá tvár tam však bola stále, nie a nie zmiznúť. Zatvárila som sa zamyslene... ako asi by som ju vymazala zo snov? Načiahla som ruku a dotkla som sa tej tváre, ledva sa však moje prsty dotkli tej skutočnej brady, môj výjav prehovoril.

„Páčim sa ti."

Ježiši Kriste, len to nie! Už som sa nadychovala, že začnem kričať, ale jeho ruka mi v tom zabránila. Zakryl mi ústa a znova si ma premeral s tým túžobným úsmevom. Nech ide preč! Hneď! Bol skoro úplne pri mne, sedel na posteli, hneď vedľa mňa a jeho telo bolo len pár centimetrov od toho môjho.

Nech ide preč! Mne sa to páči, Bože môj! Nie! Ja ho nechcem, je to hnusný pirát bez zábran! Tak prečo ma tak priťahuje?

„Ak dám tú ruku dolu, nebudeš kričať. Však nie, ty moja mačička." So zaťatými zubami som prikývla. Niekto ako je on sa ma nemá čo dotýkať! A už vôbec nie, keď sa mi páči jeho blízkosť! Zložil ruku a zas si ma tým jeho túžobným pohľadom premeral od hlavy po päty. Ako ho ja len nenávidím.

„Vidíš, že to ide."

Postavila som sa a svoj ukazovák som namierila na jeho prsia. Povedala som, že pôjdem na jeho loď, nie, že budem skákať, ako bude pískať. To nech si chlapec vyhodí z hlavy!

„Tak za prvé, ja nie som vaša a ani nikdy nebudem! A už vôbec nie som mačička!" vrčala som pomedzi zaťaté zuby a pri každom slove som ho pichla prstom do hrude. Nech si nemyslí, že so mnou bude zametať.

Jeho ruky sa zrazu ovinuli okolo môjho pása a ten idiot ma stiahol k sebe do postele. Prevalil sa na mňa a pevne si ma k sebe pritisol, pri čom jeho tvár ostala len niekoľko centimetrov od tej mojej.

„Nečerti sa, vieš, že takáto divoká sa mi páčiš ešte viac?"

Len to nie... začala som okolo seba kopať a mlátiť, no on, akoby si to ani nevšimol, len si ma ešte silnejšie pritiahol na svoju hruď.

„Nedotýkajte sa ma! Dajte tie ruky okamžite preč!"

„Pokoj mačička, ja ti neublížim," šepkal mi zvodným hlasom a pomaly sa ku mne začal tvárou približovať. A do pekla! Čo teraz?

Naklonila som sa bližšie k nemu a on zrejme potešený mojou reakciou zavrel oči, akoby čakal, že ho pobozkám. Tak to sa chlapec môj milý prerátal. Siahla som na jeho bok a pomaly pokračovala nižšie k jeho opasku. Začal zrýchlene dýchať a ešte viac si ma k sebe pritiahol.

Rýchlo som vytiahla jeho meč a hrot oprela o jeho krk... už sa ma ani nedotkne. Prekvapene otvoril oči a zarazene sa na mňa pozrel.

„Dajte zo mňa ruky dole! Ihneď!" šepkala som mu jedovato do tváre. Celý stuhnutý ma pustil a ja som sa postavila z postele a namierila som si to na palubu. Nebudem tu predsa len tak trčať. Rozkopla som dvere a ignorovala som ich kľučku... aspoň zistí, že so mnou sa zahrávať nebude.

Vyšla som po zaprášených schodoch a ukázala som tej posádke celú svoju krásu v slnečnom svetle. Všetci sa na mňa zarazene pozreli a asi traja sa potkli o vlastné nohy.

Vietor mi príjemne vial do vlasov a ja som si to zamierila cez celú palubu až k prove lode. Pri tom som prekročila jedného muža, ktorý bez pohnutia ležal a nechápavo sa na mňa pozeral.

Vystúpila som si hore na zábradlie úplne vpredu. Loď sa aj so mnou nebezpečne knísala a pár z nich – samozrejme z jeho posádky - hádam aj prestalo dýchať.

Keď som si dostatočne vychutnala vietor vo vlasoch otočila som sa na tú jeho posádku. Ha, ešte uvidia, čo je to pevná ruka a za týždeň, možno za dva ma vyložia niekde blízko mesta.

Zoskočila som na palubu, aj keď s opätkami to šlo dosť ťažko.

„Čo čakáte, do práce," zavelila som na nich a oni sa konečne spamätali a pustili sa do práce.

„Vráť mi meč,“ zasyčal na mňa povedomý hlboký hlas. Otočila som sa, a naozaj. Stál tam sám pán kapitán, veľký pirát, ktorý sa zľakne ozbrojenej slečny. Veľký to pirátik.

„Tak si ho zoberte,“ povedala som posmešne a rozkročila nohy a postavila sa do bojovej pozície. Ignorovala som fakt, že sa na nás pozerá takmer celá posádka. Jeho posádka dosť nechápavo, chlapi z tej papíkovej sa tvárili nedočkavo. Poznali ma dobre. Len papá si nikdy nepriznal, že sa môžem rovnať ktorémukoľvek námorníkovi.

„Nechcem ťa strápniť, mačička,“ zapriadol úlisne. Prižmúrila som oči. Prečo ma stále vola mačička? Čo nie je normálny? Alebo nepočul o slušnej výchove?

„Jediný, kto sa strápni ste vy, pán Weiss,“ povedala som odhodlane a významne na neho žmurkla.

„Nebudem bojovať s dámou,“ povedal pobavene. Čo si myslí? Že by som to nedokázala? To sa prepočítal.

„Vy možno nie, ale táto dáma bude bojovať s vami,“ povedala som a priblížila sa k nemu. Ešte kúsok a špička meča sa dotkne jeho hrdla.

„Ale ja nebudem bojovať s vami. Je pod moju úroveň bojovať zo ženou. Či je milá, alebo nie,“ povedal a odmietavo krútil hlavou. Pri tom geste sa mu okolo tváre vlnili vlasy. Ach tie vlasy... aké by bolo dotknúť sa ich?

Bell, preber sa, do čerta!

„Takže bojovať zo ženou je pod vašu úroveň, ale byť pirátom už nie je?“ spýtala som sa uštipačne a trochu sa vzpriamila.

Jeho oči sa nebezpečne prižmúrili a zlostne si ma premeriaval. Akoby som povedala niečo, čo ho poburuje? Však je to pravda. Je to pirát! A to je samo o sebe pod niečiu úroveň.

„Nič o mne nevieš,“ povedal jedovato, až som prekvapene cúvla o krok dozadu. Bol to fakt, ale prečo by som ho mala spoznať? Je to nehanebný pirát, ktorý prepadáva lode, berie rodinám otcov a mladé ženy si berie ako hračky do postele.

„A ani o vás nič vedieť nechcem,“ povedala som rovnakým tónom, podala mu meč a vybrala sa naspäť do podpalubia. Tam som sa zamkla v kajute a išla si ľahnúť.

V hlave mi trešťalo. Vybehla som ešte hore, aby som si opláchla tvár. Znovu som už nezamkla. Nechcelo sa mi. To čo som predviedla na palube ma obralo o všetky sily. Ako poleno som padla do postele... au! Tá moja hlava. Zabila by som toho chlapa, že sa nenaučil zaobchádzať zo ženami lepšie.

Zaspala som takmer okamžite. Ale nebol to práve najpokojnejší spánok.

Aspoň, že sa mi nič nesnívalo, to by som asi nezvládla.

Keď som sa zobudila, hlava ma snáď bolela ešte viac ako predtým. Podivne sa mi v nej točilo a cítila som sa tak podivne. Na čele som cítila chladnú ruku. Dúfam, že to nie je ruka toho piráta!

Opatrne som pootočila hlavu, ale aj tak som pocítila tupú bolesť, a naozaj! Bol tam on, ale už sa neuškŕňal. V jeho tvári boli obavy?

„Ako sa cítite?“ spýtal sa nežne a zdvorilo. Vypleštila som na neho oči. Kde sa vzali tie zmeny?

„Prečo sa pýtate?“

„Spali ste takmer dva dni. To je podľa vás úplne normálne?“ povedal potichu a ďalej mi ohmatával čelo. Ale spala som dva dni?

„Motá sa mi hlava a je mi tak čudne,“ povedala som čo najúprimnejšie. Snažila som sa nereagovať na jeho dotyk, ktorý mi bol viac ako príjemný. Prečo? Prečo ja?

„Kde sa vzala tá galantnosť?“ spýtala som sa sarkasticky, aby som zakryla, že po ňom túžim.

„Nenamýšľaj si, že je to kvôli tebe, mačička! Som len zvyknutý starať sa o svoju posádku,“ povedal pevným a neprístupným tónom.   Čo som zase urobila?

Nahnevane som sa pohniezdila a dvihla sa z postele s jasným úmyslom vypadnúť od toho príšerného chlapa. Možno by sa mi to podarilo, keby sa mi tak príšerne netočilo v hlave. To ma ten chlap ako silno hodil do tej steny?

Zatackala som sa a asi by som sa stretla s dlážkou, keby ma ten pirát nezachytil. Vďačne som sa na neho pozrela ale ináč som neprejavila emócie.

„Si v poriadku?“ Opäť tie starosti! Čo s tým stále má?

„Najradšej by som si ešte pospala,“ povedala som a snažila sa nejako prekonať to krútenie hlavy. Kolísanie lode mi v tom nepomáhalo.

„Nechceš sa najesť?“

„Nemusíte si robiť starosti. A teraz ak by ste dovolili, rada by som si ľahla,“ povedala som a on ma opatrne položil na posteľ. Na to, že je to pirát, sa vie dobre pretvarovať.

Ľahla som si do postele a takmer okamžite zaspala. Ešte v polo mrákotách som pocítila niečo vlhké na čele. Jeho pery?

Shrnutie poviedok - nessienka

Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 2. kapitola :