Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 19. kapitola

24.08.2010 (19:30) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2722×

19. kapitola
 
Jeho tvár sa mi zdala niečím známa, ale nevedela som, odkiaľ toho muža poznám. Bol to neodbytný pocit, že ho poznám, ale nevedela som si spomenúť, kedy som ho videla. Možno som ho stretla niekde na ulici, či v hostinci, ale určite som sa s ním už stretla. Možno nie len raz.

Spravil zopár krokov ku mne tak uvoľnene, až ma to desilo. Pohla som sa trocha smerom do uličky, aby som za chrbtom nemala chladný uličný múrik, o ktorý by ma mohol pritlačiť. Potrebovala som mať za sebou voľnú cestu, tak ako teraz. Stačilo sa otočiť a rozbehnúť sa preč. Aj keď som vedela, že nie som dosť rýchla. A už vôbec nie na týchto vraždiacich topánkach. Ale musela som to skúsiť, inak by som si to navždy vyčítala. Pohla som sa ešte trochu a za sebou som už mala len prázdnu uličku naplnenú odpadkami. Potkany tvorili desivú symfóniu do pozadia týchto hrozných udalostí, ktoré ma dnes sprevádzali.

Počkala som, kým cudzinec na chvíľu neodvrátil zrak a ihneď som sa rozbehla preč. Išla som najrýchlejšie ako som mohla a predsa to nebolo rýchlo. Takmer som sa zasmiala šťastím, keď som si uvedomila, že za mnou nepočuť žiadne kroky, takže ma ten cudzinec neprenasleduje.

Moja radosť však bola predčasná... Keď som vbehla do ďalšej uličky, začula som šuchot vetra niekde nado mnou. Bála som sa obzerať, len som ďalej utekala, aj keď sa mi to nedarilo. Svoje roztrasené kolená som presviedčala o tom, že nado mnou letí len akýsi veľký vták, ale nedarilo sa mi to, klepali sa mi stále viac a viac, až som sa bála, že ma neudržia.

Úpenlivo som sa v duchu modlila, až dokým predo mňa nezoskočil ten cudzinec a smutne sa na mňa pozrel. Niečo v jeho pohľade ma prinútilo byť ticho a nekričať, aj keď som to chcela urobiť.

„Ty si na mňa nepamätáš?" preniesol zúfalo, a ja som ostala ako obarená stáť na mieste. Prečo mi je ten hlas povedomý, aj keď som ho počula prvýkrát v živote? Možno to, ako tie slová vyslovil. Akoby som to poznala už predtým, ale prečo?

„A... asi ste si ma s niekým zmýlili," preniesla som po dlhšom tichu, ktoré vyplňoval len piskot potkanov a krik nejakých ožranov, ktorí sa vracali domov z niektorého hostinca. Nech som sa však namáhala ako som chcela, stále som nevedela, kto to je. Kto je muž, ktorý stojí predo mnou a smutne na mňa pozerá.

„Možno máte pravdu, Isabella Leroux by na mňa nezabudla. Splnila by slovo," šepkal bolestne a mne tie slová akoby otvorili dvere k dávno zabudnutým spomienkam a ja som mala chuť tresknúť si hlavu o stenu. Ale je to možné? Môže to byť on? Je pravda, že niečo v jeho očiach mi stále pripomína toho malého chlapca, možno tie šibalské iskričky.

„Damian?" spýtala som sa neisto, ale hneď som vedela, že je to on, keď ma obdaril nádherným úsmevom, ktorý ma sprevádzal v detstve.

„Is?"

„Áno... ja, prepáč, že som ťa nespoznala, ale..." koktala som v snahe dostať zo seba čo najlepší argument, prečo som zabudla na svojho najlepšieho kamaráta. Ale aký je dobrý dôvod zabudnúť na najlepšieho kamaráta, nech ste ho nevideli akokoľvek dlho? Stále mám pred sebou tú jeho detskú bacuľatú tváričku orámovanú jemnými kučerami, ktoré aj teraz zdobili jeho hlavu.

„Ach Is, čakal som na túto chvíľu jedenásť rokov. Myslím, že pár zvyšných minút, ktoré som ťa naháňal, mi prekážať nebude." Usmiala som sa naňho a vykročila smerom k nemu. Tak veľmi mi chýbal jeho šibalský úsmev. Otvoril svoju náruč a ja som sa na jeho hrudi uvelebila tak, ako kedysi. Naše priateľstvo bolo tajné, ale aj tak sme si na seba našli aspoň chvíľku čas. Veď vznešená dáma sa nesmie stýkať s akýmsi povaľačom, ktorého ledva vytiahli z vraku stroskotanej lode.

Dlho sme sa objímali a nikto z nás nič nehovoril. Utápali sme sa v spomienkach na spoločne prežité dobrodružstvá na palube lodi môjho ’papá‘. Stáli by sme tam asi až do rána, keby mi náhodou rukou neprešiel po nezahojených ranách na chrbte. Prekvapene som stuhla a nezabránila som tomu, aby mi z úst neunikol bolestný ston. Okamžite sa odo mňa odtiahol a zadíval sa mi do tváre, v ktorej asi videl bolesť, lebo sa okamžite začal výrazne mračiť. Už to nebola tvár malého chlapca, ktorý len čakal na to, kedy môže urobiť ďalšiu hlúposť, toto bola kamenná tvár muža, ktorý to v živote nemal ľahké...

„Čo sa deje, Is?“ spýtal sa nakoniec s vážnou tvárou.   Keby ma neničila bolesť, tak by som sa možno jeho vážnej tvári a tónu hlasu aj zasmiala, ale teraz nie. Teraz som len nemo pozerala do jeho očí a zatínala som zuby, aby som nezačala vzlykať.

„N-nič,“ vykoktala som nakoniec zo seba, ale samozrejme, že som ho nepresvedčila. Kým som si stihla čokoľvek všimnúť, otočil si ma chrbtom k sebe, nadvihol živôtik šiat a potom prekvapene zalapal po dychu, keď videl pásy bielej látky popresakované krvou, mojou krvou. Opatrne si ma otočil čelom k sebe a nevraživosť v jeho očiach ma zaskočila. Vyzeral, že by najradšej zabíjal.

„Prečo máš obviazaný chrbát? Od čoho sú tie rany? A čo tu vlastne robíš?“ sypal na mňa jednu otázku za druhou. Chvíľu som v hlave všetko zvažovala, ale nakoniec som sa rozhodla, že bude najlepšie, keď mu poviem pravdu, teda čiastočnú. Pirátov vynechám, bude to tak lepšie. Neviem, čo by povedal na to, keby sa dozvedel, čo sa udialo v mojom živote za posledné týždne.

„Tie rany sú od biča. Môj ’papá‘ nie je taký, ako som si myslela. Vybral mi o niekoľko desiatok rokov staršieho ženícha, a to len preto, že by tým získal obrovský majetok. Vzoprela som sa jeho vôli a tak ma dal zbičovať. Jeanovi sa podarilo preniesť ma na loďku, keď som upadla do mdlôb. A potom sme sa dostali na tento ostrovček. Jean sa o mňa postaral, ale ja som sa rozhodla ísť do mesta, pretože hľadám jedno miesto. Posledná kvapka už len boli tí chlapi, ktorých si zabil,“ dopovedala som tichým hlasom a pozerala sa do zeme. Damian vyzeral zamyslený, tak som ho nechala premýšľať. Po chvíľke mi zdvihol bradu a v očiach som mu videla súcit a hnev.

„Ja som to vedel už dávno, aký je tvoj otec, ale nikdy by som si nemyslel, že je až taký krutý, žeby vztiahol ruku na vlastnú dcéru len kvôli tomu, že si ho neposlúchla,“ povedal a silno ma objal. Keby tak vedel, prečo ma dal vlastne zbičovať...

Potom ma zobral za ruku a jemne ma viedol niekam preč z mesta. Snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, pretože mi to nebolo práve najmilšie, ako mi zvieral ruku, ale mal silný stisk. Nakoniec som to nechala tak a sledovala, kam ma to vedie. Chvíľu sme išli lesom až sme sa ocitli pri nejakej malej, drevenej chalúpke na vrchole malého kopca.

„Toto je teraz môj domov,“ povedal na vysvetlenie a zaviedol ma za dom, kde mal malú, drevenú lavičku. Posadili sme sa a mne sa naskytol pohľad na rozbúrené more pod útesom. On býval v dome na útese?!

Dlho sme tam sedeli a rozprávali sa o svojich životoch. Dozvedela som sa, ako žil po celých jedenásť rokov, čo sme sa nevideli. Povedal mi, ako sa predieral životom, ako často musel kradnúť, aby sa dokázal uživiť. Ako pracoval pre rôznych pochybných ľudí, len aby mal peniaze. Nakoniec sa mu podarilo dostať sa na nejakú loď, kde sa mu žilo dobre a jednoducho. Až sa nakoniec dostal na toto miesto a postavil si tu dom. Potom som rozprávala ja. Vynechala som Edwarda aj ostatných pirátov. Dôverovala som Damianovi tak, ako len málokomu, ale toto som mu nechcela povedať, ani neviem prečo. Veľmi ma však hnevalo to, že ma stále držal za ruky. Jeho dotyk mi nebol príjemný, ani neviem prečo. Naznačoval, akoby chcel odo mňa viac, ako len priateľstvo.

Ako sme tam sedeli, zrazu si ma otočil čelom k sebe a začal sa nebezpečne približovať k mojim perám. Moje vnútro kričalo na protest a začala som sa mykať, až sa mi nakoniec podarilo vymaniť sa z jeho objatia. Nechápavo som na neho pozerala. Ako to, že som si nikdy neuvedomila, že ma berie ináč ako kamarátku?

„Prečo, Damian?“ spýtala som sa jednoducho, chvejúcim sa hlasom. Párkrát som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som upokojila chvenie celého tela.

„Is, ty si si to nikdy nevšimla? Veď... Ja som ťa vždy miloval, už vtedy, keď som ťa ako malý videl stáť nad sebou. Povedala si predsa, že nie si vydatá, že nemáš deti. Prečo ma odmietaš?“ spýtal sa s bolesťou v hlase. Zavrela som oči, akoby som dúfala, že keď ich znova otvorím, bude všetko tak ako predtým. Akoby som sa zobudila zo zlého sna.

„Nie som vydatá, Damian, ale moje srdce patrí inému. Vieš, ja...“ odmlčala som sa. Nakoniec som sa rozhodla povedať mu úplne všetko. „Nebola som k tebe úplne úprimná, Damian, ale teraz ti to asi musím povedať. Pred pár týždňami našu loď napadli piráti. Nikoho nezabili, ale mňa, Jeana a ešte pár chlapov zobrali na svoju loď. Nenávidela som to tam, ale najviac som nenávidela kapitána lode. Lenže nenávisť nevydržala dlho. Stalo sa toho veľa a to nás stále viac a viac spájalo a ja som si nakoniec uvedomila, že k nemu cítim... niečo viac. Ale skôr, ako som mu to stihla povedať, prišiel na jeho loď môj ’papá’ a všetkých zajal a chcel ich zabiť. Nemohla som to dovoliť, boli to dobrí ľudia, dokonca lepší ako môj ’papá‘. Poslednou kvapkou bol oznam, že sa idem vydávať. V noci sa mi podarilo Edwarda – tak sa volá kapitán – a ostatných oslobodiť a zato ma dal zbičovať. Za to, že som ochraňovala ľudí, ktorí si to zaslúžili. Pred tým ako odišiel, povedal mi, kde ho nájdem. Preto som bola v meste prezlečená za slúžku. Myslela som si, že tu nájdem nejakého bývalého piráta, ktorý by vedel, kde je to miesto,“ povedala som smutným hlasom s dívala sa do jeho prekvapenej tváre. Odvrátila som sa od neho a zadívala sa na nekonečný oceán. Len Boh vie, či ešte niekedy uvidím Edwarda. Vedľa mňa zahrkotali kamienky. Damian sa postavil vedľa mňa, ale tento krát ma nechytil za ruku, len tam stál a díval sa na oceán, rovnako ako ja.

„Vieš, Is, ani ja som k tebe nebol celkom úprimný. Tá loď, na ktorej som slúžil... nebola obchodná loď. Is, ja som bol tiež pirát. Hanbím sa za to, ale piráti boli mojou jedinou rodinou. Čas strávený na ich lodi... boli to najlepšie roky môjho života. Neľutujem to. Viem o všetkých tajných úkrytoch, v ktorých sa môžu schovať a nikto ich nenájde. Kde ti povedal, že sa skryje?“ spýtal sa ma nakoniec a ja som ostala na chvíľu ticho. Ani ma tak neprekvapilo to, že bol pirát ako to, že to boli najlepšie roky jeho života. Nech je to ako chce, je to čestný muž, keď sa rozhodol byť ku mne úprimný a je ochotný mi pomôcť.

„Povedal, že bude na mieste, kde ho každý uvidí a predsa nikto. Vieš, kde je to miesto?“ spýtala som sa a naliehavo sa mu zadívala do očí. Videla som v nich záblesk poznania. On vie, kde je to miesto!

„Viem, o akom mieste hovoril, Is, ale je to nebezpečné miesto, veľmi nebezpečné. Musíš mi sľúbiť, že keď ti to poviem a ty sa rozhodneš nájsť ho, dovolíš mi, aby som išiel s tebou,“ povedal nekompromisne a v očiach mal smrteľne vážny výraz.

„Sľubujem, že ti dovolím, aby si išiel so mnou.“

„To miesto sa volá...“

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 19. kapitola :