Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 17. kapitola

29.07.2010 (17:30) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2964×

17. kapitola

Na lodi vypukol veľký zhon. Každý sa zaujímal, kde sú tu piráti a kto ich pustil. Jean sa na mňa znepokojene pozeral, bál sa aby mi nikto neublížil. Bolo mi to jedno, chýbal mi Edward, akoby jedna moja časť odišla s ním, moje srdce. 

„Kto to bol? Kto pustil tých pirátov?“ kričal na plné hrdlo môj ’nastávajúci‘. Ako je nebo nebom, nikdy sa nevydám za takého odporného človeka ako je on. To by som si radšej zobrala Lucifera, ako práve jeho. 

„Ona!“ vykríkol niekto z posádky a ukázal na mňa. Všetky oči sa pozreli na mňa. Bolo mi to aj jedno, ale nahnevaný výraz môjho otca mi napovedal, že mi to neprejde len tak, že mi to vôbec neprejde. 

„Prečo? Prečo si ich pustila?“ spýtal sa otráveným hlasom, ktorý neprezrádzal žiadne city. Počula som ho hovoriť takýmto tónom, ale nikdy nie na mňa. To bolo po prvýkrát, čo na mňa prehovoril takýmto hlasom. Mimovoľne som sa zachvela. 

„Hovorila som   ti, papá, že oni sú nevinní. Možno ma uniesli, to hej, ale nikdy mi neublížili. Starali sa tu o mňa, Jean ti to potvrdí. Nikto ma nikde nedržal zavretú, mohla som chodiť kam sa mi zachcelo,“ povedala som tichým, chvejúcim sa hláskom. Tváre všetkých členom posádky môjho papá prezrádzali znechutenie a hnev. Mohla som si myslieť, že nikdy nepochopia, prečo som niečo také spravila.

„Je mi to ľúto, dcérka, je mi to ľúto,“ povedal papá a pozeral sa na palubu, „ale musím to urobiť. Päť rán bičom!“ povedal a ja som ostala pozerať s otvorenými ústami. Kým som sa stihla spamätať, schmatli ma niečie špinavé ruky a priviazali ma lanom k hlavnému sťažňu, chrbtom k ostatným. Potom mi tie isté ruky strhli košeľu na chrbte, ktorý tak ostal úplne holý. 

„Prečo, papá, prečo si to urobil. Som predsa tvoja dcéra, myslela som si, že ma máš rád,“ povedala som obviňujúco, keď sa postavil predo mňa a bez najmenšej ľútosti sa mi pozeral do očí. 

„Práve preto, že si moja dcéra, preto to musím urobiť. Keby som nechal trest na tvojho nastávajúceho, dopadla by si oveľa, oveľa horšie. Takto si dostala tretinu z toho, čo ti právom patrí,“ povedal pokojne a stále sa mi pozeral do očí. Neveriacky som sa na neho pozerala. Nikdy som nespoznala túto stránku môjho papá, vždy bol ku mne dobrý a pozorný, ako pravý papá. Ale teraz? Teraz by som povedala, že to ON sa hodí na úlohu neľútostného piráta a nie Edward, môj Edward.

„Nenávidím ťa, papá. Nenávidím ťa. Kiež by boli tí piráti takí neľútostní ako si myslíš, že sú. Možno by ma zabili a ja by som sa nikdy nemusela pozerať do tvojich očí a vidieť tam pokoj, keď ma dáš zbičovať,“ vypľula som na neho všetku horkosť, ktorú som v sebe dusila. Nepohol ani rukou, nežmurkol. Len kývol na nejakého námorníka a ja som začula svišťanie vzduchu a potom bum, bolesť. Prehla som sa do oblúku a zaťala som zuby, aby som nekričala od bolesti. Takú radosť mu nespravím. Nezačnem kričať, aby z toho mal zadosťučinenie.

„Keby jej matka žila, nikdy by ste si niečo také nedovolili!" vykríkol na neho nejaký námorník a ja som v ňom spoznala Jeanov hlas.

Ďalšie svišťanie, ďalší náraz, ďalšia bolesť. Niekde za sebou som počula Jeanov krik, aby zbičovali jeho, že to bol jeho nápad. Počula som krik niektorých členov posádky, aby prestali. Aspoň niekto má svedomie, keď ho môj vlastný papá nemá...

„Keby jej matka ešte žila, nikdy by neprišla na moju loď, nikdy by nevarastala na lodi a nikdy by sa nedostala na loď pirátov a nepridala by sa k ním!" zaznelo hromové obvinenie môjho 'papá'. 

Nechápem to! Som s ním tak dlho a neviem aký je? Bola som ako slepá, aj keď som všetko mala pred očami. Keby som to chcela vidieť, vedela by som to. Keby som pred tym nezatvarala oči, neotáčala sa proti tomu chrbtom... 

Pozeral mi do očí a videl v nich moju bolesť, môj pocit zrady a nenávisť, ale nič s tým nespravil. Len sa mi pozeral do očí, videl slzy, ktoré mi stekali po tvári a počúval zlovestný zvuk svištiaceho biča. Bolo to päť rán, ale mala som pocit, akoby to bolo viac, niekoľkonásobne viac. Akoby to bolo sto rán, toľko bolesti som cítila. 

Keď konečne presvišťala aj posledná rana, na lodi zavládlo mŕtvolné ticho, kde sa ozýval len poryv vetra. Nikto nič nehovoril, nikto nič nerobil. Slzy mi stále stekali po tvári a cítila som neskutočnú bolesť, ale čo to bolo za bolesť? Bolesť tela... Pocit zrady vo mne bublal, bolesť, ktorá ma dusila, sa drala na povrch. Prečo zlomené srdce tak bolí? Prečo? 

Kým som si uvedomila, čo sa deje, zacítila som ďalšie rany na svojej pokožke. Bolo to viac ako päť rán, ale bolo mi to jedno. Možno fyzická bolesť zaženie aspoň na chvíľu bolesť v mojom srdci. 

Začula som Jeanov rev a potom rany ustali. Počula som krik a chvíľu som nerozumela, čo kto hovorí, ale potom som konečne začula rozpoznávať jednotlivé slová:

„Nevieš napočítať do päť? Ja som napočítal až dvanásť rán bičom!“ vykríkol nahnevane Jean.

„Pán Santos povedal, že päť rán nestačí...“ povedal vystrašený hlas nejakého španielskeho námorníka. 

„Tvoj pán nie je manželom tejto dievčiny a kým to tak nebude, je pod mojou ochranou. Ktokoľvek sa jej bude chcieť dotknúť, bude musieť prejsť cezo mňa,“ povedal, ale mne to bolo úplne jedno. Bolesť bola neznesiteľná a ja som cítila, ako sa prepadávam do temnoty. Konečne som nič necítila, moje telo ochablo a ja som sa ocitla niekde inde...

Shrnutie poviedok - nessienka

 Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet