Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 15. kapitola

05.07.2010 (16:00) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2741×

15. kapitola

Edward:

Musím! Jednoducho musím! Potom bude žiť úplne normálny život a po pár dňoch si na nejakého piráta, ktorý ju skoro zabil, ani nespomenie. Ale prečo to tak bolí? Ja... ja chcem aby o mne vedela. Chcem, aby ostala tu. Aby bola so mnou! Ale to nie je možné. Hlavné je to, že ona bude v po,riadku. Na mne nezáleží. Ak bude šťastná... To je hlavné. No, čo ak si nájde manžela. Niekoho, koho bude milovať, s kým bude mať deti, kto bude večer líhať k nej do postele... Dosť!

Snažil som sa to rozdýchať, ale nepomáhalo to. Už som si ž príliš zvykol na jej prítomnosť, príliš na to, aby ma teraz opustila. Ale inak to nejde! Nemôžem jej svojou prítomnosťou zničiť život! Život, kde by jej nehrozilo každý deň, že ju zabijem, alebo niekto iný. Nedokázal by som si odpustiť, keby sa jej niečo stalo.

Sedel som pri nej na posteli a držal ju za ruky. Bola tak krehká. Jemne sa pohla a ja som bol ihneď na nohách. Dúfal som, že sa na mňa nebude hnevať, ale vlastne by to bol oprávnený hnev. Má byť prečo nahnevaná. Veď ako často jej niekto vysaje skoro všetku krv?

Znova sa pohla a jej viečka sa pomaly nadvihli a potom zas zavreli. Bol som ako na trní a nevedel som, či sa mám tešiť, že je v poriadku, alebo smútiť, v akom je stave. Pohla hlavou! Zasa! A nakoniec... pozrela sa na mňa. No ja som sa neodvážil jej ani jediný pohľad opätovať. Padol som na kolená a očami pozoroval špinavú zem.

„Odpusť mi to! Ja... ja som naozaj nechcel. Keby som vedel, čo robím. Keby som vedel, že si to ty... Nemuselo by sa to stať. Prosím, odpusť mi!"

Ostalo ticho a ja keby som mohol, začnem plakať bezmocnosťou. No neodvážil som sa pozrieť jej do tváre.

„Som smädná," oval sa tichučko jej hlas a mne nebolo viacej treba. Rýchlosťou, ktorú som ešte nikdy takto naplno nepoužil, som jej doniesol pohár vody.

Bell:

Svoj vlastný hlas som nespoznávala. Znel akoby som minimálne celú noc oslavovala a spievala. Opak však bol pravdou. Bola som slabá, ale bola som najmä spokojná. Vďaka mojej krvi je opäť v poriadku.

Priniesol mi pohár vody a prisadol si ku mne. Bola som veľmi slabá a bála som sa, žeby som nezdvihla ruku, nie to, aby som v nej udržala pohár s vodou. Akoby to poznal, podoprel ma a pohár mi pridržal pri ústach, aby som sa mohla napiť. Hltala som, akoby to mal byť môj posledný pohár vody v živote.

„Ďakujem,“ zašepkala som, keď som dopila všetku vodu a on ma uložil naspäť do postele.

„Viem, že teraz ma nenávidíš za to, čo som ti urobil...“ začal po dlhšej odmlke, ale ja som ho nenechala dohovoriť.

„Nie je pravda, že ťa nenávidím. Moja krv ti pomohla. Keby som musela, urobila by som to znovu a s radosťou,“ povedala som mierne zachrípnutým hlasom. Potichu som si odkašlala a zadívala sa mu do očí. Prekvapil ma hnev, ktorý som v nich videla. Žeby bol nahnevaný, že som mu pomohla?

„Takmer som ťa zabil. Keby som sa nebol ovládol, zabil by som ťa. Teraz by tu ležalo len tvoje mŕtve telo...“ povedal nehnevane. Nie, on doslova zúril. Takého nahnevaného som ho ešte nikdy nevidela, dokonca som sa začala aj báť. Prečo sa na mňa tak hnevá? To nemá radosť, že  som mu pomohla?

„Prečo sa na mňa tak veľmi hneváš?“ spýtala som sa potichu a mierne sa nadvihla na posteli.  Síce ma to stálo veľa síl, ale podarilo sa mi udržať sa na ruke. Pozrela som do jeho tváre. Ruka mu zamrzla v pohybe, keď si škrabal čelo a jeho oči boli prekvapením vypúlené.

„Ako ti to mohlo napadnúť?! Ja sa nehnevám na teba, mám zlosť na seba. Mohol som ťa zabiť. Neprežil by som, keby som to urobil. Prečo si to urobila, Bell? Prečo si riskovala vlastný život kvôli takému monštru ako som ja?“ sypal otázky jednu za druhou. Opäť mi vyznal city. Opäť priznal, že mu na mne veľmi záleží. Možno konečne prišiel čas, aby som vyšla s pravdou aj ja...

„Musela som... ja... vlastne... preto, lebo... pretože ťa...“ koktala som. Nedokázala som to povedať, a keď sa už-už zdalo, že to vyslovím, prerušil moje koktanie výkrik z paluby: „Kapitán! Máme tu problém!“

Spoznala som v ňom Cérdicov hlas. Asi by som sa mu mala poďakovať. Veď hlavne vďaka nemu a jeho nožu som ho mohla zachrániť.

„Do čerta! Bell, ostaň tu a dobre sa ukry!“ rozkázal. Opäť vpadol do úlohy kapitána tejto lode. Ani som nestihla nejako reagovať, alebo sa spýtať, čo sa deje a už bežal preč. A bežal rýchlo.

Ľahla som si do postele a počúvala som zvuky na palube. Chvíľu bolo ticho ale potom to vypuklo. Z paluby sa ozívalo rinčanie a rev pirátov. Počula som krik v zhluku rôznych jazykov. Spoznala som francúzštinu, španielčinu a angličtinu. Opäť nás napadli.

Pozbierala som silu a čo najrýchlejšie sa schovala pod posteľ. Nedovolím, aby sa ku mne priblížil ďalší plesnivý pirát a kvôli mne zranili Edwarda... Zmeravela som v pohybe. Po prvýkrát som ho – dokonca aj v mysli – oslovila ináč ako pirát alebo kapitán...

Neviem ako dlho som ležala pod posteľou. Pravdepodobne niekoľko hodín, pretože som bola úplne stuhnutá. Zrazu však hluk pominul a už som len počula, ako niekto hovorí niečo po španielsky. Začula som len niečo o slučke...

V izbe sa ozvali ťažké kroky nejakého piráta. Pristúpil k posteli a ja som zatajila dych. Potom sa načiahol pod posteľ a vytiahol ma za nohu. Chcela som kričať, ale hlas toho prichádzajúceho ma zastavil. Bol to Jean!

„Prepáčte, mademoiselle. Rozkaz je rozkaz,“ zabrblal a opäť si ma prehodil cez rameno ako vrece zemiakov. Toto začína byť moja typická poloha.

Prešiel so mnou po chodbe a zrazu sme sa ocitli na palube. Vyzeralo to tu hrozne. Po palube boli porozhadzované sudy a kde-tu ležali telá mŕtvych alebo zranených pirátov. Srdce mi stislo len pri predstave, že zabili aj Edwarda. Pátrala som zrakom, ale nepomáhalo mi, že som dole hlavou a všetko vidím obrátene.

Jean zastavil a posadil ma na zem. Opäť som sa začala obzerať. Srdce mi bilo ako keby chcelo ujsť z mojej hrude. Keď som si myslela, že ho už nenájdem, zbadala som ho, poviazaného spolu so zvyškom svojej posádky ako sedí pri stožiari. Zaliala ma taká veľká úľava, že keby som stála, padnem na kolená. Vyzeral byť v poriadku, len nad pravým obočím mal celkom hlbokú ranu. Upieral na mňa svoje zelenkavé oči a ja som nemohla uhnúť pohľadom. Prečo len som mu nepovedala, čo k nemu cítim? Prečo?

Prúd mojich myšlienok zastavili kroky, ktoré sa ku mne blížili. Zdvihla som tvár a pozrela som do zvráskavenej tváre, ktorú som veľmi dobre poznala. Kedykoľvek inokedy by som ju videla rada, ale teraz nie.

„Papá.“

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 15. kapitola :