Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Risentirsi alla vita - Prológ

12.01.2010 (16:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1109×

1. kapitola

Bella

Bolo neskoré poobedie. Stála som v kuchyni, vo svojom malom domčeku a upratovala riad po Renesmee. Nechodili sme sem často. Ak dobre počítam, za uplynulých desať rokov sme tu neprišli viac ako štrnásťkrát. Aj keď sa veľa vecí odvtedy zmenilo, tento dom nie. Nezobrala som si odtiaľto nič. Všetko tu bolo také, ako predtým. Avšak, aj tak som sa musela uisťovať, že sa tu bez mojej prítomnosti, nič nezmenilo. To je hlavný dôvod prečo sem chodievam a prečo som tu aj teraz.

„Mami,“ ozval sa za mnou hlas mojej dcérky a vytrhol ma z rozmýšľania.

Otočila som hlavu jej smerom. Renesmee sedela za stolom a písala si domácu úlohu.

„Mohla by som ísť k Esme a Carlislovi?“ opýtala sa, keď videla, že jej venujem svoju pozornosť.

„Už máš všetko hotové?“ odvetila som na jej otázku otázkou, hoci mi bolo jasné, že sa nemusím ani pýtať.

Renesmee bola oveľa bystrejšia ako deti v jej veku. Už od mala ma prekvapovala tým, ako rýchlo sa všetko učila.

„Samozrejme,“ zaspievala mi svojím jemným hláskom na odpoveď a zdvihla sa od stola. „Nechceš ísť aj ty?“ opýtala sa ma.

„Prídem o chvíľku, neboj sa,“ odvetila som a usmiala sa na ňu. „Len tu ešte trochu upracem,“ povedala som, aby som mala nejakú výhovorku. Chcela som byť totiž chvíľku sama.

„Nemám ti pomôcť?“ ozvala sa Renesmee s úsmevom na tvári.

Vedela som presne, že mi položí túto otázku. „Nie, len choď. Bude mi to trvať len chvíľku, za pár minút prídem,“ uistila som ju a pohladila po vlasoch.

„Naozaj ti nemám pomôcť?“ opýtala sa znova.

„Netráp sa srdiečko, vážne to bude trvať len chvíľku,“ sklonila som sa k nej a dala je bozk na líce.

„Dobre mami, tak ja teda idem. Počkám ťa tam,“ zaštebotala, pozrela sa na mňa svojimi prenádhernými nevinnými očami a vykročila von.

Usmiala som sa na ňu a zakývala jej na pozdrav. Aká je len starostlivá, pomyslela som si. Renesmee mala už jedenásť rokov a bola rovnako šikovná, ako jej otec. Pri spomienke na neho som sa pousmiala, ale hneď na to mi úsmev aj pohasol. Pomaly som podišla ku kamennému kozubu a zobrala fotku v ozdobnom striebornom rámiku. Nebola veľká, ale mne úplne stačila. Na tej fotke som bola ja, Renesmee a... Edward. Pozrela som sa na nás troch. Boli sme pokope. Všetci traja spolu. Ja som mala na tvári neobyčajne krásny úsmev. Bol to môj nový - upírsky. Renesmee sa usmievala svojimi nevinnými malými očkami. Na tej fotke mala asi pol roka. A Edward mal na tvári môj obľúbený šibalský úsmev. Pohľad na tú fotku ma veľmi bolel. Keby som bola človek, tak teraz by mi po tvári stekali vodopády sĺz. A keby som bola človek, pravdepodobne by som bola už mŕtva. Pomalým krokom som podišla bližšie k oknu a naskytol sa mi výhľad na rozsiahlu lúku. Schyľovalo sa k večeru a slnko zapadalo za ďaleké kopce. Lúka vyzerala akosi krásne, aj smutne zároveň. „Edward,“ zašepkala som pomaly do ticha a pritlačila som si fotku k hrudi. V mysli mi začali víriť spomienky. Spomienky na ten deň, ktorý sa stal osudným. Osudným pre neho.

Pamätám si na to viac než jasne. Renesmee mala vtedy skoro rok. Práve sme sa, ja a Rosalie, s ňou hrali v izbe, keď sa to stalo. Počuli sme výkrik, ktorý sa vydral z Aliciných úst. Netušila som čo sa stalo, ale okamžite som to chcela zistiť. V sekunde som zobrala Renesmee na ruky a zišli sme dolu. Stáli tam aj ostatní. Všetci okrem Edwarda. Šiel do mesta, pretože chcel Renesmee kúpiť niečo na jej blížiace sa narodeniny. Vravela som mu, že pôjdem s ním, ale namietal. „Budem za chvíľu späť, láska,“ vravel mi, „a nechcem, aby si to videla. Bude to darček aj pre Teba. Spomínala som si na jeho slová. Nakoniec som súhlasila a on odišiel.

Alice ešte nikdy nevyzerala takto vystrašená, dokonca ani vtedy, keď pred rokom mali prísť Volturiovci. Posadila sa na stoličku a ja som si v jej očiach všimla smútok, ktorý sa ani nesnažila zakryť. Bolo mi jasné, že sa stane niečo zlé a určite sa to bude týkať našej rodiny.

V jej očiach sa dalo doslova čítať. Stalo sa niečo strašné. Veľmi, veľmi zlé. Prepadla ma panika a ja som sa bála čo sa stane.

„Čo sa má stať?“ položila Rosalie otázku, ktorá ma pálila na jazyku, ale pohltená strachom, som ju nedokázala vysloviť

„Alebo, čo sa už stalo?“ hádal potichu Carlisle.

Že by mal Carlisle pravdu, a to čo videla Alice sa už stalo? Ale veď Alice vidí budúcnosť a nie minulosť. No podľa výrazu Alicinej tváre, bola Carlislova otázka skutočne namieste. Alice stále neodpovedala ani na jednu z otázok a hľadela uprene pred seba, ako by jej vízia ešte neskončila. V jej očiach nebolo vidieť nič iné, len obrovský smútok. Chcela som ju utešiť, ale jej výraz ma priklincoval na mieste. „Čo sa mohlo stať?“ pýtala som sa sama seba. Videla som na ostatných, že si pokladajú v duchu rovnakú otázku. Všetci napäto čakali na Alicinu odpoveď.

Ale Alice bola ticho. Naďalej uprene hľadela niekam do prázdna. Jej vízia sa ešte neskončila? Rozmýšľala som, aj keď som sa čudovala ako vôbec môžem rozmýšľať, uprostred takejto situácie. Moju myseľ plne zamestnával strach. Pohľad na Alice, bol ako pohľad na stelesnenie smútku a strachu. Hrôza, ktorú sme jej všetci videli na očiach, bola neopísateľná. Bála som sa tak veľmi, ako ešte nikdy v živote. Vedela som si jasne predstaviť moje srdce, ako bije o preteky, keby som človekom. Teraz je to však ešte horšie. Strach a napätie, by sa do mojej ľudskej mysle ani spolovice nevošli toľko, koľko teraz. Atmosféra bola na nevydržanie aj pre upíra.

Bola som doslova priklincovaná k miestu. Nie, že by som to potrebovala, ale nedokázala som sa nadýchnuť, či urobiť nejaký pohyb. Nedokázala som ani len otvoriť ústa, nieto ešte povedať súvislú vetu. Na chvíľu sa mi zazdalo, že to už viac nevydržím.

Dokonca aj Renesmee, veľmi živé dieťa, bola úplne nehybná. Bála som sa, či vôbec dýcha.

Pohľad na Alice bol však čoraz horší. Strach, hrôza, bolesť, smútok,... jej tvár sa nedala dokonale opísať. Nemohla som sa na ňu pozerať. Nedokázala som sa jej hodiť okolo krku a poprosiť ju, nech sa už netrápi...

S veľkou námahou som odtrhla od nej zrak a pozrela sa na ostatných - na moju rodinu. Všetci sa tvárili rovnako ako ja. Nezniesla by som, keby som musela niekoho z nich stratiť a ani... nie, na to som jednoducho nedokázala pomyslieť.

„Alice, povieš nám už konečne čo sa stalo?“ dožadoval sa odpovede Emmett.

Hoci to bol šepot, v tom tichu, čo tu bolo, to vyznelo ako hlučný krik.

„Nemôžem,“ zašepkala Alice a hodila sa Jasperovi okolo krku.

Myslela som, že to už viac nevydrží a rozplače sa. Vyzerala tak krehko a zraniteľne.

„Prečo nemôžeš?“ opýtal sa Jasper a tuhšie objal Alice.

Cítila som, ako sa snaží uvoľniť napätú atmosféru v izbe, ale mne to ani za mak nepomohlo. A pochybujem, že ostatným áno.

„Je to strašné,“ ozvala sa Alice a zmučene sa pozrela Jasperovi do očí. „A nedá sa to ovplyvniť. Už sa to stalo.“

Znova vyzerala akoby mala plakať. Všetci sme tam stáli dosť dlhú dobu ticho. Nikto nič nepovedal. Nemal odvahu. Ticho bolo neznesiteľné.

„Ak je to niečo, čo sa týka nás všetkých, mali by sme to vedieť, Alice. Nech je to už akokoľvek strašné,“ prerušil to strašné ticho Carlisle a položil jej ruku na rameno.

„Alice prosím ťa“, povedala Rosalie. „Nenaťahuj to.“

Videla som na nej, že nie je schopná prehovoriť, ale  zhlboka sa nadýchla, ako keby sa pripravovala na nejakú dlhú reč. Namiesto dlhej reči, však povedala len dve slová.

„Je mŕtvy,“ zašepkala a vrhla sa Jasperovi okolo krku ešte tuhšie.

V tej chvíli mi po chrbte prebehol mráz a cítila som ako keby ma zasiahlo milión ostrých nožov, ktoré sa mi zapichujú do každého kúsku môjho tela. Alice nikomu nemusela vysvetľovať o koho ide. Všetci sme vedeli. Rosalie sa pritúlila k Emmetovi a Carlisle objal Esme aj mňa. Izbu už nenapĺňalo napätie a strach. Bolo to niečo horšie. Ak to bolo predtým na nevydržanie, tak teraz to bolo oveľa horšie. Bolesť. Nič iné som necítila, iba bolesť.

Moje vedomie to nechcelo prijať, tú pravdu, ktorá bola tak očividná, ale aj napriek tomu pre mňa neprípustná. Nedokázala som to pochopiť. Nie, to nemôže byť pravda. Moja myseľ úplne zamrzla. Odmietla zobrať na vedomie to, čo som pred chvíľou počula. Neznesiteľná a ostrá bolesť prebodávajúca moje telo. To bolo jediné, čo som teraz cítila. Táto bolesť bola, tisíckrát silnejšia ako hocijaká iná fyzická bolesť. Moja premena na upíra nebola nič a v porovnaní s touto bolesťou sa nedala ani porovnať. Teraz som to vedela celkom iste. Táto bolesť je iná. Úplne iná. Čím ďalej tu len tak bezcieľne stojím, tým je neznesiteľnejšia. Nič naokolo som nevnímala. Nič iba silnú bolesť...

Všetci sme len tak stáli, nikto sa neodvážil prerušiť to ticho. Carlisle si ma tuhšie privinul k sebe. Mala som chuť sa rozplakať. Prečo nemôžem plakať aspoň teraz. Svet sa mi v sekunde zrútil ako dom z kociek. Ja už nechcem žiť. Ešte stále som dokonale nepochopila to, čo som počula. Nie je to pravda. Vravela som si. Pretože to nemôže byť reálne. Život bez Edwarda stráca akýkoľvek iný zmysel. Ja nemôžem žiť bez neho. On musí existovať, aby som mohla existovať aj ja.

„Ako... kto?“ prehovoril po chvíli Carlisle. „Prečo?“

Bolo vidieť, že aj on ťažko hľadá slová. Jeho ruka teraz tuhšie objala Esme. Aj ona mala slzy na krajíčku. Avšak nemohla plakať, nemohol plakať nikto z nás. Okrem Renesmee, ktorá ešte celkom nevedela čo sa deje. Ale určite vytušila. Položila svoju maličkú hlávku na moju hruď a zašepkala: „Bojím sa.“

Neodpovedala som jej, iba som ju pohladila po vlasoch. Viac som nedokázala. Tak strašne sa mi chcelo plakať. Bolesť ani trochu neustúpila. Práve naopak, zdvojnásobila sa. Už bola aj v tom najmenšom kúsku môjho tela. Tak ako sa mohla ešte zväčšiť? Ani táto myseľ nedokáže uniesť toľko bolesti, koľko som jej tam mala ja. Skutočne, som ešte nažive?

„Volturiovci. Urobili to Volturiovci,“ šepla Alice.

Vyzerala ešte horšie. Ale to predsa už nie je možné.

Nevšímala som si ostatných. Tá bolesť. Premáhala som výkrik. Každou desatinou sekundy bola neznesiteľnejšia. Už akoby som tu nebola prítomná. Necítila som sa tak. Jediné čo bolo prítomné a čo som cítila bola bolesť. Iba bolesť. Upadala som do nejakého tranzu. Bolesť sa kŕmila mojím telom aj mojou mysľou...

Vedela som, že prídu ešte raz. Vedeli sme to všetci. To, čo sa stalo na lúke pred rokom, bolo to kvôli tomu? Určite. Ale prečo... prečo zabili jeho? Veď mali na to rovnaký dôvod, aby mohli zabiť mňa. Prečo Edwarda? Prečo nie mňa?

„Nežil by som bez teba.“ Cez svoje matné ľudské spomienky som ho videla ako mi vraví túto vetu. Bolesť bola čoraz horšia. Takže... aj tak.... neuľahčila by som to.

„Ako... ako len mohli?“ opýtala sa Esme.

Nemohla som sa jej dlhšie dívať do tváre. Mala tam priveľa bolesti, ale ja som musela mať v tvári tej bolesti oveľa viac. Ona prišla o syna, ale ja som prišla o všetko. O manžela, lásku a jediný dôvod na život. Jediné čo ma zaujímalo bolo to, prečo ešte stojím tu a nepodnikám plány ako skoncujem so svojím životom. Nikdy som ich nenávidela viacej ako teraz. Tí prekliatí Volturiovci. Zničili život celej mojej rodine. Ale nikomu tak veľmi ako mne. Ja odmietam žiť bez Edwarda!

Bez slova som dala Renesmee Rosalie a za stotinu sekundy som bola pri dverách. Pôjdem k Volturiovcom. Viem, že nakoniec dostanem to, čo chcem. Chcem byť mŕtva. Chcem byť tam, kde je teraz Edward. Chcem byť s ním. Stratila som všetko čo som mala. Všetku podstatu života aj všetko pre čo som žila a po čom som túžila. Stratila som úplne všetko. Neostalo mi nič, iba nepredstaviteľná bolesť a smútok. Nezáležalo mi na vlastnom živote, lebo dôvod naň už nebol. Odišiel spolu s Edwardom. Všetko krásne odišlo s ním. Bez Edwarda som ako telo bez duše. Nie som nič. Bolesť bola taká ostrá, že som si želala zomrieť. A moja smrť nie je ďaleko. Cítila som to. Edward, idem za tebou...

„Počkaj!“ vykríkla na mňa Alice, vytrhla sa Jasperovi z objatia a už aj ma držala za ruky. Vedela čo sa chystám urobiť. Videla to, určite. Bola som rozhodnutá.

„Pomôžte mi!“ zakričala na ostatných, keď som sa jej snažila vyšmyknúť z jej železného zovretia. Upírkou som bola už takmer rok a moja sila sa vyrovnávala so silou ostatných členov mojej rodiny. Nepremohla som ju tak ľahko ako pred rokom. A už vôbec nie ju, Emmetta a Jaspera naraz, usúdila som v duchu, keď ma už držali všetci traja. Vedela som, že nemá absolútny zmysel, ďalej sa pokúšať striasť sa ich. No aj tak som sa naďalej vzpierala. Nechcela som žiť o veľa dlhšie ako on. A nakoniec ma budú musieť pustiť. Donútim ich.

„Bella“, oslovila ma Alice, „nechoď tam, zabijú ťa.“ S prosbou na očiach sa mi pozrela do tváre.

„A čo si myslíš Alice, o čo mi asi tak ide? Bez neho už nie som nič,“ kričala som. Hlas mi zlyhával. „Stratila som všetko čo som mala. Úplne všetko a ja nechcem žiť bez... bez Edwarda, čo to nechápeš?“

Alice vyzerala hrozne zničene. Ešte stále som sa dívala do jej zlatých očí. Vyzerali tak krehko a beznádejne.

„To nie je pravda,“ protestovala Alice. „Samozrejme, že máš ešte pre čo žiť. A čo Renesmee? Pre ňu by si nežila? A my?“ spýtala sa. „Bella, myslím, že aj my si zaslúžime. Tvoj život. Čím by si nám to uľahčila, keby si sa zabila?  Zamysli sa nad tým... prosím.“

Jej smútok, čo mala na tvári bol veľmi hlboký. Nechcela som ju raniť. Ani nikoho z ostatných. Ale nepochopila to. To, že mne už na ničom nezáleží. Že chcem zomrieť? Žiadam tak veľa?

„Prosím,“ zašepkala, lebo vedela, že ma tu nemôže držať večne.

„Alice,“ oslovila som ju potichu. „Stratila som zmysel aj podstatu svojho života, nechcem žiť bez neho,“ šepkala som. „Pochop aj ty mňa!“

Renesmee, moja jediná dcérka, ktorú tak veľmi milujem. Mala by som žiť ďalej, kvôli nej. Zaslúžila by si to. Ale bolesť zo straty Edwarda a chuť zomrieť bola väčšia. Vedela som, že o Renesmee bude dokonale postarané. No aj napriek tomu som sa neponáhľala tak rýchlo ju opustiť. Pozrela som sa na ňu. Tak veľmi sa podobala na svojho otca. Jej dokonalá tvárička a krásne bronzové vlasy. Ale jej výraz tváre... bolo jej určite jasné, že vie čo chcem urobiť a rozhodne s tým nesúhlasí. Bolo to strašné. Bolesť bola neskutočná. Rýchlo som odtrhla od nej zrak.

„Viem, že Renesmee sa postaráte a... ,“ nedokázala som hovoriť.

„Bella,“ zašepkala Alice a ja som sa jej musela pozrieť do očí a hádať čo teraz bude nasledovať, „my sme tu pre teba... a ty pre nás,“ dokončila. „Musíme si pomáhať. Renesmee Ťa potrebuje. My ťa potrebujeme tiež ,“ povedala a objala ma.

Objala som aj ja ju a Emmett s Jasperom ma pustili zo svojho zovretia. Cítila, že v izbe je trošičku znesiteľnejšia atmosféra. Prečo to Jasper robí? Aj tak márna snaha.

„Prosím,“ zašepkala znova. „Neurob nijakú hlúposť.“

Renesmee. Nie, tak rýchlo som ju nedokázala opustiť. Musím sa s ňou aspoň rozlúčiť. Znovu som sa pozrela na ňu. Jej výraz mi nedovolil pohnúť sa. Bola som beznádejná. Tak veľmi som bola presvedčená, že musím zomrieť. A to sa aj stane.

Renesmee sa naťahovala mojím smerom. Rosalie podišla ku mne a podala mi ju. Priložila mi svoju malú teplú rúčku na tvár. Ukazovala mi všetko krásne, čo sme spolu zažili. Bolo úžasné vidieť to tak, ako to videla ona. Nechce aby som odišla. Ale ja áno. Pritisla som si ju bližšie k hrudi. Nemohla som jej spôsobiť bolesť. A nemala som ani silu tak skoro ju opustiť. Budem s ňou aspoň ešte chvíľu. Ale čo je to chvíľa? Spýtala som sa sama seba. Znova som sa pozrela do jej dokonalej tváričky. „Neopustím ťa,“ šepla som jej. Avšak nevedela, či je to pravda...

Alice si vydýchla a objala ma. Ale určite musela vidieť, že nie som pevne rozhodnutá.

„Ďakujem,“ povedala mi ticho.

Šla som hore do izby aj s Renesmee. Ona je jediná, kto ma teraz dokáže upokojiť. Určite ma pochopí. To ako sa cítim. Chcela som byť sama s ňou. Hneď za pätami som však mala Rosalie a Jaspera. Určite pre prípad, aby som nespravila niečo, čo „nemám...“

„Nič nevidím,“ počula som nahnevanú Alice zdola z obývačky. „Volturiovci majú v garde niekoho s výnimočným talentom. Je ich viac a... A to je všetko čo vidím!“ kričala. „Ale určite je to dôležité. Veľmi dôležité. Niečo, čo by sme mali vedieť. Viem to Carlisle...“

Po celý zvyšok dňa som presedela v izbe bez pohnutia. Renesmee bola s Rosalie. Ja som sa o ňu teraz nedokázala postarať. Ostatní ma chceli utešiť, ale zbytočne. Bolesť bola ešte silnejšia... Svet bez Edwarda nemal pre mňa žiadnu cenu. Vedela som, že nemôžem takto ďalej žiť. Musím zomrieť. Renesmee to pochopí. Raz. Určite.

Večer ku mne znova prišla Esme a pohladila ma po pleci.

„Bella?“ spýtala sa opatrne. „Ideš uložiť Renesmee do postieľky, alebo ju uložím ja?“ pozrela sa na mňa.

„Nie,“ povedala som tichým, hlasom, „pôjdem ju uložiť ja.“

Esme prikývla a pohladila ma po líci.

Keď som niesla Renesmee do postieľky, povedala som jej: „Neboj sa, budeme spolu,“ Aj keď som vedela, že ju klamem. Bolesť rástla... Videla som ako jej po tvári steká slza.

„Ja viem srdiečko,“ šepla som a pobozkala ju na tvár. „Teraz prosím spinkaj. Dobrú noc,“ zaželala som jej, aj keď zbytočne.

Vedela som, že nebude spať dobre. Dala som jej ešte jeden bozk a uložila do postieľky. Ostala som pri nej celú noc. Mysľou mi vírili spomienky, ktoré ma rozboleli ešte viac. „Pôjdem za tebou Edward,“ zašepkala som do ticha.

Odtrhla som sa od tých príšerných spomienok. Bola som opäť v prítomnosti – tu s Renesmee a mojou úžasnou rodinou – Cullenovcami. Avšak ani raz za uplynulých desať rokov som nebola šťastná. Bolesť nikdy ani trochu neustúpila. Môj svet sa skladal len z bolesti. Veľmi mi tu chýbal Edward. Vedela som, že deň kedy sa budem musieť rozlúčiť s Renesmee a mojou rodinou sa blíži. Spomenula som si na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili...na tie chvíle, keď som bola ešte človek a v noci, keď už Charlie spal, sa mi vkrádal do izby, keď mi pomáhal, keď mi zachraňoval život, alebo keď sme sa len tak bezstarostne smiali... Spomenula som si aj na náš prvý bozk. Keď sme ležali v tráve a pozerali sa na seba. A keď som sa ho mohla dotýkať. Vôbec by som nepotrebovala kyslík, lebo by mi stačil jeho sladký dych a neodolateľná vôňa, nemusela by som jesť, lebo by mi stačili jeho bozky,... keby som stratila zrak, tak navždy by som mala jeho perfektné telo a dokonalú tvár pred očami. Jeho dokonalé črty ľadovo - bielej farby a jeho prekrásne jantárové oči. Ten neopísateľný pocit, ktorý nastal, keď som sa nachádzala v jeho blízkosti mi veľmi chýbal...takéto chvíle som neskutočne milovala. Boli mi vzácnejšie ako môj život, vzácnejšie ako čokoľvek a ja som vedela, že ich už nikdy znovu nezažijem.

„Prešlo jedenásť rokov, ale na Teba, Edward, nezabudnem, nikdy. Stále na Teba myslím a aj budem myslieť, navždy,“ zašepkala som.

Rozhodla som sa, že pôjdem na lúku. Vyšla som von a pozrela sa na oblohu. Hviezdy na nej žiarili a mesiac bol v splne. V mojom vnútri bola však stále bolesť a smútok. Tá bolesť tam bola už jedenásť rokov a bude tam naveky. Nikdy sa úplne nestratí, ani nezoslabne. Bude iba narastať. Chcela som ísť za Edwardom. Jediné pre čo som ostala žiť bola Renesmee a Cullenovci. Viem, že ma potrebujú...a ja ich tiež. Presne tak, ako mi to raz povedala Alice. Ale cítila som, že som tu už bola dosť. Pôjdem za Edwardom. Zdvihla som hlavu k oblohe a pozrela som sa na tú najjasnejšiu hviezdu, ktorú mi vždy Edward ukazoval a vravel mi, že tá sa mu páči, lebo mu pripomína mňa. Nikdy som sa nedozvedela prečo. A nikdy som sa ho na to nepýtala. Ako tak som sa pozerala na hviezdy, z mysle mi stále neschádzali spomienky, ktoré som zažila s Edwardom. „Milujem Ťa počuješ,“ zašepkala som do noci len tak tichučko, ako sa len dalo. Chcela som aby to bolo adresované iba jemu...

... a v kútiku duše som vedela, že to počul.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Risentirsi alla vita - Prológ: