Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 4. kapitola

10.10.2010 (18:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1843×

4. kapitola

Edward:

„Wyatt, poďme, lebo prídeme neskoro!“ zavolal som do poschodia, kde sa ešte Wyatt prezliekal do školy. Po včerajších pretekoch, sme sa domov vrátili asi okolo dvanástej. Bol som rád, že som si mohol sadnúť a všetko premyslieť, hlavne ak zoberiem do úvahy, že ma varovalo úplne neznáme dievča, ktoré ma z neznáme dôvodu úplne fascinuje. Stále dookola som si v hlave prehrával tie slová, ale nemohol som to pochopiť. Vyznelo to tak, že to dievča vie, kto som v skutočnosti a som si istý, že tým nemyslela fakt, že som agent FBI.

Zo zamyslenia ma vytrhol nepríjemný zvuk zvoniaceho mobilu. Asi po treťom zvonení mi došlo, že je to môj pekelný stroj a rýchlo sa pozrel na číslo. Takmer som čakal, že to bude ďalšia kontrola mojej rodiny, ale mýlil som sa. Číslo patrilo môjmu šéfovi.  

„Ahoj, šéf, čo potrebuješ?“ spýtal som sa čo najpokojnejšie, aby nepoznal, že ma niečo znepokojilo. Niekedy mi Brandon pripadá ako lavínový pes, čo začuchá nebezpečenstvo aj na pár stoviek metrov.

„Ahoj, Edward. Pred desiatimi minútami som dohovoril s Julianom a povedal mi, čo našiel, alebo presnejšie, čo nenašiel. Nebudem sa vyhovárať, veľmi ma to znepokojilo. Preto som sa rozhodol, že ja aj ostatní chalani prídeme, aby sme sa dohodli, po telefóne to nie je bezpečné. Očakávaj nás dnes večer,“ povedal a odmlčal sa. Potom som len súhlasil a ukončili sme hovor. Obzrel som sa a vedľa mňa postával Wyatt a zvedavo si ma prezeral.

„Ostatní prídu večer, znepokojuje ich to, čo zistil Julian.“ Wyatt prevrátil oči, súhlasil som s ním. Keby to bolo na mne, Wyatt a ja všetko zariadime, predsa len máme určité možnosti, ktoré obyčajní agenti nemajú. Ale to je niečo, čo sa do FBI nehodí a čo nesmie nikto vedieť. Pozrel som na hodiny a potichu zaúpel, už meškáme. Síce Wyatt išiel rýchlo a porušil asi všetky rýchlostné predpisy, aj tak sme prišli asi o desať minút neskôr. A to máme opäť prvú hodinu osobitne. Rýchlo som vbehol do budovy, kde mala byť trieda číslo 12, kde mám prvú hodinu, myslím, že by to mala byť španielčina, ale nie som si istý.

Zaklopal som na dvere a vošiel. Na moje veľké prekvapenie tu profesorka ešte nebola. To bol bod pre mňa, nepotrebujem, aby ma mala v zuboch ešte nejaká profesorka. Porozhliadol som sa po triede, aby som si našiel voľné miesto, ale ako naschvál bolo posledné voľné miesto vedľa nejakej dievčiny. Musím uznať, že vyzerala veľmi dobre. Mal som pri nej podobný pocit, ako pri Mii, aj keď toto bola úplne odlišná dievčina. Táto mala vlasy síce rovnako dlhé, ale boli hnedej farby. Tvár mala úplne inú, ale jej pery a nos mali rovnaký tvar. Ale jej oči bol úplne iné. Zatiaľ, čo Miine boli premenlivé, akoby sa v nich niečo prelievalo, oči tohto dievčaťa mali úplne obyčajnú hnedú farbu, aj keď dokonale krásnu. Na stole mala položené nemoderné okuliare s hrubým čiernym rámom, aké sa nosili asi pred tridsiatimi rokmi. Pravdepodobne boli na čítanie.

Povdychol som si a vydal sa jej smerom. Cítil som na sebe zvedavé pohľady najmenej polovice triedy. A, samozrejme, to bola polovica triedy, ktorú tvorili baby. Podišiel som až k jej lavici a zadíval sa na ňu. Takmer som sa zasmial, keď som videla, ako sa ma snaží ignorovať. Ale ocenil som jej snahu, aby na mňa nevyvaľovala oči, ale tvár jej trochu tikala smerom ku mne.

„Ahoj, môžem si sem sadnúť?“ spýtal som sa a snažil sa zakryť úsmev, ktorý mi zamrzol na perách, keď som si uvedomil, že sa po veľmi dlhej dobe úprimne usmievam.

„Pokojne, aj tak si nemáš kde sadnúť, jedine, ak by sa nejaká vzťahu chtivá pobehlica rozhodla, že si urobí stoličku z teba,“ podotkla a bolo na nej vidno, že sa snaží neusmievať sa. Pokrútil som hlavou a radšej sa posadil, než naozaj budem slúžiť ako rekvizita pre nejakú povrchnú blondínu.

„Mimochodom, ja som Edward Masen,“ povedal som sa zadíval sa na ňu. Profesorka tu ešte nie je a tak to vyzerá, že sa ani tak skoro neukáže. Možno voľná hodina.  

„Teší ma, Bella Swanová,“ povedala a zazdalo sa mi, ako by pri mene Swanová trochu zaváhala. Pokrútil som hlavou, už mi vážne preskakuje a hľadám duchov tam, kde nie sú.  Podal som jej ruku, ktorý mi nesmelo stisla a potom ju rýhclo pustila. Mal som pocit, akoby som dostal mierny šok elektrickým prúdom. Ale potom som si niečo uvedomil.

„Ty si dcérou miestneho šerifa, však?“ spýtal som sa zadíval sa jej do tváre, kde mala trochu rozpačitý výraz. Takmer som sa zasmial. Bola taká rozkošná. Vyvolávala som mne pocity, ktoré mi boli niečím známe, akoby som ich poznal. Ale niečo podobné som cítil len vtedy, keď vedľa mňa stála Mia... Ale to je nemožné, toto dievča je na míle vzdialené niekomu takému, ako je práve Mia.

„Ako vidím, si nový, ale dobre informovaný,“ povedala a potichu sa zachichotala. Ten zvuk bol ako božská hudba. Chcel som sa jej ešte pýtať, dozvedieť sa o nej viac, keďže ma začala mierne fascinovať, ale vtedy vošla profesorka. V duchu som zaúpel. Prečo príde v tom najnevhodnejšom čase? Chcel som sa o Belle niečo dozvedieť bez toho, aby som jej musel čítať myšlienky. Svoj dar som využíval len v krajných prípadoch, taký zasahovanie do súkromia som nenávidel a viem, že to nikto nemal rád. A nakoniec, mohla by si to všimnúť, mohla by si všimnúť, že sa jej prehrabávam v mysli. Ak chcem také niečo urobiť, musím sa niekomu uprene pozerať do očí a ak sa niekomu v hlave prehrabujem dlho, začne pociťovať niečo ako tlak v spánkoch. Raz sa mi stalo, že chlapík, ktorému som sa hrabal v hlave, upadol asi na týždeň do kómy.

„Ospravedlňujem sa, študenti, ale pokazilo sa mi auto,“ povedala zadychčane a doslova sa hodila na stoličku. Začul som tlmený chichot, asi aj viem prečo. Profesorka Deanová totiž vyzerala, akoby práve vyšla z hurikánu. Pokrkvané oblečenia a rozstrapatené vlasy, okuliare nakrivo, zadychčaná a upotená.

Do konca hodiny ostalo ešte desať minút a chcel som sa rozprávať s Bellou, ale keď som sa k nej otočil, jej miesto bolo prázdne. Ako sa jej podarilo odísť, veď ešte pred pol minútou tam sedela, lebo som sa na ňu pozeral kútikom oka a o pár sekúnd... je proste preč! Toto miesto je čím viac, tým záhadnejšie.

Otočil som sa späť a zadíval sa na tabuľu, snažil som sa tak všetko ignorovať. A tak to pokračovalo celý deň. Ďalšie hodiny som mal opäť spoločné s Wyattom, ale ani jednu s Bellou. Neviem prečo, ale prišlo mi to ľúto, po prvýkrát som túžil po spoločnosti nejakého dievčaťa. Dokonca ani na obede som ju nezazrel.

Niekde inde, niekto iný.

„Do pekla, prečo si použila schopnosti pred toľkými ľuďmi, niekto ťa mohol vidieť!“ oboril som sa na dievča stojace predo mnou. Boli sme v lese, kde nás nikto nemohol vidieť, takže bola vo svojej prirodzenej podobe.

„Ja si dávam dobrý pozor, to dobre vieš,“ povedala akoby komentovala farbu lístia okolo. To dievča je hrozné, asi nič neberie vážne.

„Ale mala by si byť opatrnejšia! A čo ten tvoj kúsok na pretekoch? Kedy začneš jednať podľa svojho postavenia a konečne sa začneš správať zodpovedne?“ spýtal som sa sarkasticky a z neúctou, čo som rozhodne nemal. Táto dievčina je dôležitejšia, než sa na prvý pohľad zdá a dáva to patrične najavo, ale len keď je doma. Závan ľadového vzduchu mi rozfúkal vlasy a dal mi patrične pocítiť, že toto som už prehnal.

„Dávaj si pozor na jazyk, villis! Ja nie som ako ty, som vyššie postavená, omnoho vyššie. Keby si nebol moja rodina, zabila sby som ťa a ani by som nežmurkla. Zapamätaj si, že záchrana nášho sveta je dôležitá, on je preto dôležitý. Musela som ho varovať, aby sa naplnilo to, čo predpovedal môj brat. Vieš, čo by ti povedal, keby tu bol, tak radšej zavri hubu a dávaj pozor na seba, lebo skončíš horšie ako ja!“ Po tomto výstupe sa otočila a zamierila späť, okolo nej stále poletoval smrad hnevu a pomsty. Tak toto sa mi nepodarilo.

Vo svojom rodnom jazyku som začal odriekať ospravedlnenie a potom som sa vybral smerom, odkiaľ som prišiel, aby som zachoval tajomstvo. Ľadový vzduch mi bol spoločníkom, ktorý vyslala moja sesternica.

Edward:

Sedel som za volantom a práve som parkoval pred domom, kde už boli zaparkované dve autá. Čierny Mercedes, ktorý patrí Brandonovi a zelené Porsche, ktoré vlastní Julian a je naň ako sa patrí pyšný. Vystúpil som z auta a nasledovaný Wyattom som vošiel dovnútra. V obývačke už sedeli ostatní štyria členovia týmu, vďaka ktorým sa zdala tá malá miestnosť ešte menšia.

„Vitajte, nevedel som, že už je večer,“ povedal som a narážali pri tom na fakt, že sme sa dohodli až na večer.

„Prepáč, Edward, ale vyskytli sa menšie problémy a museli sme sa okamžite presunúť,“ povedal Brandon a jeho tvár odrážal úplnú vážnosť.

„Aké problémy?“ spýtal som sa a posadil sa na zem proti Brandonovi. Wyatt zaujal miesto vedľa mňa, ale teraz bol neobvykle mĺkvy. Čo sa s ním asi tak stalo?

„Vyskytol sa problém. Stále nič neviem o tom dievčati a jej rodine, ale včera zmizol ďalší chalan. Nevieme ako sa volá, šéf FBI sa ešte nevyjadril. Naliehal som, ale vieš aký je Starý tvrdohlavý. Boli ste vy dvaja včera na pretekoch?“ spýtal sa uprel na mňa skúmavý pohľad. Nemo som prikývol a uvedomil si, že som možno mal zapierať. Ak ten  chalan zmizol včera, mal som si niečo všimnúť, ale nevšimol som si. Ako mu to vysvetlím? Len tak mimochodom predhodím, že som bol úplne uchvátený hlavnou podozrivou a nič iné nevnímal?  

„Nevšimli ste si niečo podozrivé?“ spýtal sa Brandom a ja som sa zúfalo pozrel na Wyatta. Asi pochopil, lebo sa ujal slova, ale jeho hlas znel akosi čudne.

„Podľa toho, čo je to podozrivé. Kým nebudeme vedieť, kto bol ten chalan, nevieme ti povedať, či sme niečo v súvislosti s jeho zmiznutím videli,“ povedal a v duchu som mu za jeho duchaprítomnosť poďakoval. S ostanými sme sa chvíľu radili a nakoniec sme sa dohodli, že tu ostanú do nedele, teda ešte päť dní. Po asi dvoch hodinách sme sa išli s Wyattom prezliecť a vydali sa na preteky. Brandon a ostaní radšej ostali v dome.

Venovania k tejto kapitole: kiQaCULLEN, PinkVolturi, mima19974 a blotik. Ľudkovia, vďaka za pekné komentáre, veľmi ma potešili.

Chcete aj pokračovanie?

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 4. kapitola :