Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 20. kapitola + Epilóg

31.01.2011 (07:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1934×

 (Aspoň pri poslednej kapitole vás nebudem trápiť tou istou hudbou.)

20. kapitola

Mia

Dni sa zlievali do neskutočného dobrodružstva plného nežností, pozornosti a vzájomnej ohľaduplnosti. Každý deň som zaspávala v Edwardovom náručí a každé ráno sa v ňom spokojná, a trochu umorená, zobúdzala. Každý dúfal, že poviem tie dve čarovné slovíčka: som tehotná. Všetci verili, že sa tak stane a dúfali v to, ale keď som im to povedala, nedokázali zakryť, ako veľmi im odľahlo.

A vtedy sa len začal cirkus. Keďže sa do pevnosti nasťahoval Neil s celou rodinou a vrátila sa aj Caro s manželom a synom, bolo nám tu veselo. Presťahovali sa k nám aj Cullenovci, keďže boli príliš zvedaví na to, aby čakali na telefonáty.

Každý deň Caro, Alice a Variel spoločne niečo plánovali, ale keď som vošla ja, tvárili sa, že len klebetia o svojich manželoch. V podstate mi na tom nezáležalo, išlo len o princíp. Ako vládkyňa som bola zvyknutá, že všetko viem, pretože všetko musím vedieť. A odrazu som pocítila krutú... nevedomosť. Bolo to až iracionálne, veď by mi to nemalo tak veľmi prekážať.  

Mňa však zaujímalo jediné, teda jediná osoba – Edward. Cítila som sa s ním úplne úžasne a bolo pre mňa veľmi jednoduché zabudnúť na celý svet. Staral sa o mňa, varil mi, kŕmil ma, bol ku mne milý a tak krásne sa na mňa stále usmieval. V posledných dňoch ma doslova nosil na rukách. A to nielen v prenesenom slova zmysle. Bola som veľmi slabá, nevládala som ani prejsť cez izbu ku oknu a potrebovala som stále viac a viac krvi, ktorú mi Edward ochotne ponúkal. Celý krk a aj zápästia mal dohryzené, ale nevadilo mu to, hlavne, že ja som sa cítila lepšie.

Mala som kvôli tomu výčitky svedomia, veď som mu ubližovala! Ale jeho úsmev ich vždy zapudil do úzadia mysle. A tak som sa nechala obskakovať a deň odo dňa som bola väčšia a väčšia. Carlisle nemohol urobiť ultrazvuk a ani valensie nič nevideli, tak nám len ostávalo dúfať, že to malé bude zdravé. Ale podľa jeho kopancov som vedela, že silné bude.

Práve som sedela na stoličke a pozerala von oknom. Nevládala som ani len pohnúť rukou, nie to ešte chodiť. Edward tu nebol, asi pred tromi hodinami ho zavolala jeho sestra a odvtedy sa neukázal.

Dnes som bola nejaká nervózna, už od rána. Boli približne dva týždne do mojich narodenín, a ja som sa už dosť bála. A akoby to nestačilo, svoj nepokoj som preniesla aj na dieťatko, ktoré ma už od včerajšieho večera kopalo takmer bez prestávky, akoby dávalo najavo, že je stále tu.

Odrazu sa otvorili dvere a v nich sa zjavil môj osobný zázrak – Edward. S úsmevom ku mne podišiel a pohladil ma po bruchu, ktoré malo doslova gigantické rozmery – ešte väčšie ako vlastný kontinent. Možno by sa vyrovnalo skôr dvom kontinentom... Mala som také nejasné tušenie, že to budú dvojičky, ale radšej som o tom nikomu nehovorila.

„Konečne si sa vrátil, už som sa bála. Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ho, keď sa posadil na parapetnú dosku a pozeral sa mi z vrchu do očí.

Pokrútil hlavou. „Nič sa nestalo. Nechceš ísť so mnou za ostatnými? Pýtali sa na teba.“

Zadívala som sa na seba kritickým pohľadom. Stále som na sebe mala obrovskú nočnú košeľu s kvietkami, ktorá mi siahala až po členky. Takú tú babkovskú. Takto tam ísť predsa nemôžem.

„Ehm, rada by som, ale pochybujem, že sa navlečiem do niečoho iného okrem tejto nočnej košele, a tá sa do spoločnosti príliš nehodí,“ odvetila som napokon s rozpakmi, ktoré som doteraz vôbec nepoznala. Kde sa to vo mne berie?

„Neboj sa, niečo ti už nájdeme. Čo tak tie zelené šaty, ktoré sa ti tak páčili?“ spýtal sa so šibalským úsmevom. Opäť ma dobehol.

Povzdychla som si. „Tak tie šaty prines.“ Snažila som sa postaviť, ale nešlo mi to, až dovtedy, kým sa do toho nevložil Edward a nepomohol mi. Vďačne som sa na neho usmiala, ale vtedy mi do krížov udrela strašná bolesť. Au, to som poriadne stuhla, kým som tu sedela. Rukou som si ich trochu pomasírovala, ale nemalo to bohvieaký efekt.

„Mia? Bolí ťa niečo?“

Pretočila som oči – typický, starostlivý otecko. „Len ma bolí chrbát, dlho som sedela bez pohnutia. Teraz mi choď po tie šaty, prosím ťa.“ Ani som to nestihla dopovedať a Edward zmizol. O pár minút sa vrátil a v náručí držal trávovo-zelené šaty, ktoré mi sám daroval.

Usmiala som sa na neho. „Pomôžeš mi do kúpeľne?“

S úsmevom ma podoprel a pomaly mieril do dverí po našej pravici, ktoré viedli do kúpeľne. Tam som sa len rýchlo umyla a navliekla na seba zelené šaty. Boli to veľmi pekné šaty. Mali široké ramienka a siahali tesne nad kolená. Boli z ľahučkého materiálu a jedinou ich ozdobou bola mašľa tesne pod prsiami.

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa, keď som vyšla z kúpeľne.

„Poďme,“ usmial sa.

Zobral ma za ruku a pomaly sme mierili k spoločenskej miestnosti. Pôvodne to bola miestnosť, kde sa konali strategické porady, ale teraz niečo také nepotrebujeme, takže sa toto miesto stalo niečím, čo pripomínalo obrovskú obývačku, herňu a menší bufet v jednom.

Otvorili sme dvojité, lietajúce dvere a skôr, ako som stihla čo i len zdvihnúť pohľad, zo všetkých strán sa ozvalo zborové:

„Všetko najlepšie k narodeninám, Mia!“

Pozrela som sa okolo seba. Miestnosť bola takmer na nepoznanie. Hrala tu tichá hudba a všade boli žlté, zelené a modré balóniky v tvare srdca a gule. V strede miestnosti bol obrovský transparent s nápisom: Krásne narodeniny! Pod ním bola na stole položená obrovnská torta, na ktorej bola horiaca sviečka v tvare dvetisícky.

Do očí mi vstúpili slzy. Tak oni pre mňa pripravili oslavu narodenín? To pre mňa ešte nikdy nikto neurobil – ani rodičia nie. Pre nich bolo oslavovanie narodenín niečo ako prežitok. Chcela som sa im poďakovať, keď v tom mi bruchom prešla ostrá bolesť, akoby ma niekto rezal.

Zažmúrila som oči a prudko zovrela zuby, aby som nekričala. Bolesť ma prinútila predkloniť sa a zovrieť pevnejšie Edwardovu ruku. Snažila som sa to rozdýchať a tak som začala fuňať, akoby ma niekto naháňal. Asi o minútu bolesť odznela rovnako rýchlo ak prišla.

„Mia, čo sa stalo?“ strachoval sa môj brat. Všetci si ma úzkostlivo premeriavali, akoby čakali, že so sebou čochvíľa seknem.

„Dieťa sa ponáhľa na svet,“ zašomrala som. V tej sekunde okolo mňa stálo asi dvadsať ľudí a všetci ma starostlivo pozorovali.

Neil sa zasmial. „Tak sa zdá, sestrička, že to dieťa je rovnako netaktné ako ty.“

Vyplazila som na neho jazyk. „Ty máš čo hovoriť o netaktnosti,“ odvrkla som mu.

V tejto chvíľke som si užívala absenciu bolesti, aj keď som vedela, že o chvíľu sa opäť vráti. To zase bude deň...

„Navrhujem, aby sme pomohli tomu malému na svet, a potom pokračovali v oslave, čo vy na to?“ navrhol Felix a ja som sa mu v duchu poďakovala.

„Edward, odnes Miu do jej izby, hneď tam prídem,“ povedal Carlisle a v tom momente som sa hojdala nad zemou.

Absencia bolesti netrvala dlho a ja som ju pocítila hneď ako ma Edward položil na posteľ. Ostal tu len on, Variel a Carlisle. Ostatných som počula na chodbe.

Časové intervaly medzi jednotlivými kontrakciami sa povážlivo zmenšovali celých šestnásť hodín, čo trval pôrod. Edward trpezlivo sedel vedľa mňa a upokojoval ma, aj keď som na neho kričala a nadávala mu, že on môže za moju bolesť, ktorá bola neznesiteľná.

„No tak, potlač ešte raz! Už vidím hlavičku!“ Hlas ku mne doliehal akoby z diaľku a ja som ho veľmi rada poslúchla. Cítila som veľký tlak a vedela som, že sa ho proste musím zbaviť.

Zatlačila som všetkou silou, ktorá mi ešte ostala a o chvíľku sa ozval zvonivý plač malého uzlíčka, ktorý si zobrala do náručia Variel. Cítila som sa ako vyžmýkaný citrón, ale bola som šťastná a hrdá. K dokonalosti mi chýbalo už len zovrieť ten malý uzlíček v náručí.

„Máte dcérku,“ povedala a podala mi ju do nastaveného náručia. Do tváre mi pozerali dve maličké očká farby ako mám ja, lemované dlhými mihalnicami. Malý noštek, červené líčka. Pohladila som ju po bronzových vláskoch, ktoré patrili jej oteckovi.

„Ahoj, miláčik. Toto je tvoj ocko,“ povedala som a podala ju rozžiarenému Edwardovi.

Nadýchla som sa, aby som sa mu ospravedlnila, ale v tom mi bruchom prešla bolesť, ktorá bola taká intenzívna a neočakávaná, že som vykríkla.

„Carlisle!“ vykríkol Edward pri mojom uchu, ale ja som ho počula dosť skreslene. To už zomieram?

„Mia, priprav sa, ešte jedno dieťatko sa hlási na svet,“ povedal prekvapene, ale zachoval sa ako doktor a snažil sa mi pomôcť. Cez opar bolesti som to sotva vnímala, len som tlačila.

„Pani, to je úžasné. Po viac ako tisícosemsto rokoch sa opäť narodia dvojčatá!“ vyhŕkla dojatá Variel.

Naposledy som potlačila a miestnosťou sa ozval plač druhého dieťatka. Unavene som klesla na vankúše a túžila len po jedinom – po spánku.

„Syn,“ povedala opäť Variel a položila mi druhý uzlík na prsia. Automaticky som ho chytila a zapozerala sa na neho. Chumáčik čiernych vlasov a intenzívne zelené očká. Aj toto dieťa bolo pomiešané z nás oboch. Veľmi ma to potešilo.

„Gratulujem k deťom, sú krásne,“ povedal Carlisle dojato. Usmiala som sa na neho.

„Aké im dáme mená?“ spýtal sa Edward, keď si odo mňa zobral syna a opäť mi podal dcérku.

„Čo keby sa malá volala Lexi?“ spýtala som sa. Pokiaľ si pamätám, vždy som si želela dcérku s menom Lexi. Edward šťastne prikývol, a potom sa zamyslel. Pohľadom som sa sústredila na malé stvorenie v mojom náručí. Lexi mi ručičkou chytila naliaty prsník, akoby presne vedela, kde nájde to, čo potrebuje.

Carlisle sa zasmial. „Múdre dievčatko, presne vie, čo tam pre ňu máš.“ Po týchto slovách sa on aj Variel vytratili, aby nám dopriali súkromie.

Odhrnula som si šaty a ponúkla malej to, po čom túžila. Okamžite sa mi prisala k bradavke sa začala hlasno mliaskať. Ja aj Edward sme sa zasmiali.

„Aké meno dáme nášmu synovi, Edward?“ spýtala som sa ho, keď mi zobral napapanú Lexi a položil ju do postieľky, ktorá bola vo vedľajšej izbe.

„Páči sa ti meno Caleb?“ spýtal sa. Šťastne som prikývla.

„Tak to bude Caleb,“ povedal a pobozkal ho na čelíčko. Oči sa mi začali sami od seba zatvárať, a tak Edward uložil aj nášho syna a mňa preniesol do tej istej izby, kde bola veľká posteľ – pre mňa a Edwarda. Caleb bol v postieľke s Lexi, akosi sme nepočítali s dvojčatami a máme len jednu postieľku. Zase nás čakajú nákupy.  

„Pospi si, teraz už máme pred sebou večnosť,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma naň.

„To som rada...“ zamrmlala som ospalo.

„Ľúbim ťa, Mia. Ďakujem za ten nádherný dar, ktorý si mi dala. Ďakujem za naše deti,“ zašepkal, ale ja som to aj tak počula a zostala zaskočená. Aj ja som ho ľúbila, ale ešte som nenašla odvahu povedať mu to. Sužovali ma pochybnosti, či cíti to isté. Ale teraz, keď to povedal on? Teraz som si istá, že moja láska bude a je opätovaná.

„Aj ja ťa ľúbim, Edward. Teším sa na každý spoločný deň.“ Potom som sa vydala na výpravu do ríše snov...

Epilóg

Náš život sa odvtedy podobal príbehu z rozprávky. Dvojčatá rástli ako z vody a každý deň nám dokázali na tvári vyčarovať úsmevy. Neil sa s rodinou presťahoval k nám, a tak sme získali nepriestrielnu mierovú zmluvu s elfami, už sme sa ich nemuseli báť. Felixovi a Analisse sa narodil krásny a mocný syn, ktorému dali meno Damian. Bolo to veľké číslo – po oteckovi. Caro s rodinou sa vrátili domov, ale neustále sme boli v kontakte. Boli sme si bližšie, než kedykoľvek predtým.

Annie, ktorú uniesol jej bývalý milenec lord Calix, sa nakoniec predsa len ozvala – keď nás pozývala na ich svadbu. Colin aj ostatní mali pravdu, že sa ju snažil len chrániť, keď ju uniesol. A ostatní Cullenovci? Aj oni sa k nám nasťahovali. Získali novú rodinu a priateľov a Carlisle aj zaujímavé objekty na skúmanie a ľudí, o ktorých sa ako lekár mohol starať. A malá Jane? Tá nás poprosila o odpustenie, ale odvtedy sa neukázala. Vedela som, že nech je kdekoľvek, Aro na ňu dá pozor. Čo iné tiež môže robiť?

Polovičný tiež prekvapil a nakoniec sa rozhodol vrátiť k Welssie. Všetkých nás tým potešil, ale najviac ju. Teraz už čakajú rodinu a všetci im držíme palce.

Moja mama hovorievala, že všetko v živote má svoju cenu a musíme si to zaslúžiť. Ja som bola dokonale šťastná, mala som všetko, po čom som kedy túžila, aj keď som k tomu musela prejsť dlhú a tŕnistú cestu. No nemám čo ľutovať. Mám manžela, deti, rodinu a priateľov, dokonca aj harmonický život. Myslím, že tá pravá jazda života sa pre mňa len začína...

K-O-N-I-E-C

Tak, už to bude pravda. Ďalšia dokončená poviedka je za mnou? Momentále asi prepadnem sentimentalite, tak kým sa to dá vydýchať, napíšem vám na záver ešte pár riadkov a vylejem si srdiečko:

1. Chcela by som poďakovať najmä svojmu milovanému dvojčátku Blotikovi, ktoré mi dodávalo elán písať ďalej a bolo mi veľkou inšpiráciou, aj keď bude určite protestovať. Však, dvojčá? ;)

2. Chcela by som tiež poďakovať svojej milovanej sestričke Millie, ktorá ma rada bombardovala otázkami typu: Kedy budú ROLničky? Nie je už nedeľa? Aj keď som na ňu niekedy bola protivná, nevzdala sa, a naliehala ďalej. Za to ti veľmi ďakujem, ty moje trdlo. :)

3. Ďalšie poďakovanie patarí mojej trochu nepodarenej dcérenke Ner, ktorá má na svedomí názov ROLničky. Síce už poviedku nečíta, ale nemôžem ju len tak obísť.

4. Poviedku venujem všetkým čitateľom, ktorí túto poviedku čítali a komentovali, ale aj tým, ktorým z nejakého dôvodu ukradli klávesnice. Ďakujem za každé prečtíanie, každého smajlíka, za každé milé slovo.

Osobitné venovanie patrí aj kiQeCULLEN a mime19974, mojim pravidelným čitateľkám.

Lúčim sa s vami aj s poviedkou a dúfam, že vás takýto koniec nesklamal. Všekým posielam obrovské medvedie objatie, miláčikovia! Vaša dojatá teta Ness. ♥

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 20. kapitola + Epilóg :