Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 2. kapitola

26.09.2010 (20:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2054×

 2. kapitola

Edward:

Ešte v ten istý deň večer sme prišli k malému domčeku v lese, ktorý bol absolútne nenápadný a vyzeral ako každý iný dom v okolí. Na tejto ulici stálo ešte ďalších desať domov a všetky svojim spôsobom vyzerali rovnako. Biela fasáda, červená strecha a malá záhradka pred domom. Neviem čí bol ten náš pôvodne, ale pôvodný majiteľ ho zanechal vo veľmi dobrom stave. Vošli sme dovnútra. Poobzeral som sa a aj vo vnútri to vyzeralo tak, ako vonku. Úplne priemerne a nenápadne. Malá predsieň,  v ktorej boli tri vešiaky a malá polička na topánky, ktorá viedla do väčšej miestnosti, kde bola krémová pohovka a dve kreslá rovnakej farby, pred ktorými stál na malom stolíku stál len o kúsok väčší televízor. Malou chodbičkou sa dalo dostať do kuchyne, kde bol okrúhly stôl s tromi stoličkami a okolo moli skrinky svetlomodrej farby. Na poschodí boli dve izby a jedna kúpeľňa. Bez slova sme sa vybrali do poschodia pričom ja som si vybral izbu otočenú do cesty a Wyatt k lesu. V izbe bola len jedna malá skriňa, posteľ a stôl, na ktorom bol akurát tak prach a nič iné. Povybaľoval som si veci, ktoré som uložil do skrine, zbraň som dal do najvyššej poličky, na stôl položil notebook a telefón a vedľa neho malý CD-prehrávač a pár mojich obľúbených CD-čiek. Asi po hodine som zbehol dolu, kde už sedel Wyatt a rýchlo prepínal jeden program za druhým.

„V tejto diere asi nepoznajú MTV,“ povedal a znechutene vypol telku. Uškrnul som sa. Wyatt nenávidel, keď išiel do akcie a nemal dostatok hudobných kanálov. To bola taká jeho maličká úchylka. Posadil som sa vedľa neho a pozrel von malým oknom. Pršalo, aké prekvapivé.

„Ako je to zo školou, Fairfax všetko zariadil?“ spýtal som sa len tak mimochodom. Fairfax bol známy svojou dôslednosťou, ale človek si nikdy nemôže byť istý. Zajtra by sme mali ísť do školy a večer na preteky. Som zvedavý, koľko miestnych deciek tam stretnem.

„Obaja chodíme do toho istého ročníka a sme bratranci, ktorých adoptoval náš strýko, ktorý s nami nežije,“ povedal a zodvihol sa z pohovky a zamieril do kuchyne. Opäť hladný. Povráva sa, že poloupíri majú obrovský apetít, ale na meničov nemá nikto. Tí zjedia asi toľko, koľko malá rodina za deň. A on to dokáže zjesť na obed. Pri ňom platí: lepšie šatiť ako živiť.

Po pätnástich minútach sa Wyatt vrátil do obývačky a podľa jeho spokojného výrazu som usúdil, že chladnička ju už prázdna. Pokrútil som nad tým hlavou a radšej sa sústredil na papiere, ktoré ležali predo mnou, ale pravdu povediac, vôbec sa mi nechcelo ich čítať. Boli tam informácie o ľuďoch, ktorí žili na rovnakej ulici ako my dvaja. Wyatt to čítal, takže ja to až tak nepotrebujem.

„Na tejto ulici je desať domov, vieš kto v nich žije?“ spýtal som sa a zavrel spis, ktorý pre nás pripravil Julian. Je to vážne šikovný chlap. Wyatt sa len môjmu počínaniu zasmial, ale potom opäť nahodil vážnu masku a začal rozprávať:

„V prvom dome žije Amanda Writová, je to vdova po policajnom dôstojníkovi Jamesovi Writovi, ktorý celý život pracoval na miestnej policajnej stanici. Zomrel pred tromi rokmi na infarkt. Mali jednu dcéru a tá aj s manželom a deťmi žije v New Yorku ale pravidelne sa vracajú na návštevy.“ Zadíval som sa von oknom a snažil sa dovidieť na ten prvý dom, ale nedarilo sa mi to. Neobzeral som sa príliš, ale mám pocit, že to bol dom s popínavými ružami a brečtanom.

„Takže nijaký súvis s prípadom,“ zašomral som a potom sa pozrel na Wyatta, aby som mu dal najavo, že môže pokračovať. On sa však mračil, akoby sústredene premýšľal.

„To som si myslel aj ja, ale Julian tam pripísal poznámku, že jej dvaja vnuci – Cameron a Josh – u nej pravidelne trávia každé leto už od svojich pätnástich. Teraz má Cameron devätnásť a Josh osemnásť. Pochybujem, že dvaja chalani v ich veku sa nezaujímajú o preteky a ešte, keď ich majú priamo pod nosom.“ Letné prázdniny sú ešte ďaleko, ale možno nám niečo prezradí ich stará mama, možno si niečo predsa len všimla.

„Ďalšie tri domy sú obývané len sezónne, sú to rodičovské domy, s ktorých si deti urobili niečo ako chatky. Všetky tri sú vo vlastníctve starších manželských párov, z ktorých jeden žije vo Washingtone, druhý vo Wyomingu a tretí v New Jersey. Ani jeden z nich nemá deti, ktoré by boli vo veku tínedžerov. Väčšinou sú to deti do desať rokov a potom nad dvadsať, ktoré sa tu ukážu raz za rok, aj to len na pár dní.“ Lovil som v pamäti a spomenul si na dva, alebo tri, domy, ktoré vyzerali dosť zanedbane oproti tým, ktoré stáli vedľa nich. To boli určite tie takzvané chatky.

„Ďalší dom obýva rodina Webberovcov. Majú dcéru Angelu, ktorá má sedemnásť a chodí s nami do jednej triedy. Tak sa jej môžeme nenápadne povypytovať na nejaké veci týkajúce sa pretekov, keďže ju zopárkrát videli na pretekoch, ale len v úlohe diváka, nikdy nie ako súťažiacej. Webberovci majú ešte dvoch chlapcov – dvojčatá – ktorí majú niečo okolo troch rokov, takže tých môžeme vynechať. Ich susedom je ich starý otec Webber, ktorý ten dom obýva celý svoj život. Jeho manželka zomrela pred pätnástimi rokmi a odvtedy žije sám a je to vlastne náš sused. Z druhej strany býva mladý manželský pár, ktorý sa tu presťahoval len pred dvomi mesiacmi. Chceli sme ich vylúčiť, ale Peter Bolton predtým býval v Port Angeles. Predpokladáme, že niečo začul, možno sa aktívne zúčastňoval na pretekoch. Lenže ani jeho manželka nie je neviniatko. Za slobodna sa volala Peggy Barlettová a má záznam za ilegálne šoférovanie a približne sedemdesiat pokút za rýchlu jazdu. A okrem toho, je to sestra Liama Barletta, jedného zo zmiznutých chalanov. Sme si takmer istý, že nebude spolupracovať, ale možno sa niečo dozvieme o jej bratovi,“ dopovedal a odmlčal sa, aby mi nechal chvíľu na premýšľanie. To, čo sa zdalo ako nudné miesto sa ukazuje, ako hniezdo ľudí zapletených do pretekov. A to som si myslel, že tu nič nezískame, možno ak dvoch chalanov, ktorí sa občas radi vytratia z tejto nudy a utečú na preteky. A ono tam asi uteká takmer celé mestečko.

„V ďalšom dome žijú manželia Renfieldovci, ktorí majú dve malé dcérky. Jedna má tri roky a tá druhá desať. Vylúčili sme ich hlavne preto, že tu žijú celý svoj život a predtým tu žili aj ich rodičia a starí rodičia a v ich minulosti sa nikdy nič zaujímavé nedialo. Dom vedľa nich bol donedávna obývaný, ale pred pol rokov zomrela jediná jeho obyvateľka a odvtedy je dom na predaj. Pokiaľ vieme, nikto oň neprejavil záujem. No a na konci ulice žije Charlie Swan, šerif miestnej polície. Žije tam so svojou dcérou Isabellou, ktorá chodí do rovnakého ročníku ako Angela Webberová. Mysleli sme si, že sa ako Angelina priateľka zúčastňuje pretekov, ale je to omyl. Nikdy nebola videná ani len v blízkosti Port Angeles. Zrejme je rovnako nevinná ako miestny policajný šéf,“ povedal s miernou iróniou v hlase. Na tejto ulici veru žije pekná skupinka zaujímavých ľudí. Najviac ma však asi zaujal policajný šéf, za tým by sme mali ísť ako prvým.

„Vie miestna polícia o akcii FBI? Aby sa nám zbytočne nemiešali do práce...“ spýtal som sa na to, čo ma najviac zaujímalo. Neuvedomil som si, že sme tu presedeli takmer celú noc ale pohľad na hodiny mi povedal, že sú už tri hodiny ráno. Za pár hodín ideme do školy a začneme hrať svoje roly.

„Neviem, či o tom vedia, ale ak nie, nemienim im to vešať na nos, pokiaľ to nebude nevyhnutné,“  povedal a potom sa vydal do kúpeľne, odkiaľ sa pár minút ozýval neskutočne falošný spev a šum sprchy. Keď stíchla sprcha aj spev a buchli dvere, o pár minút som začul zvuk, ktorý pripomínal reťazovú pílu. Ja som nebol unavený. Ako poloupír som síce potreboval spať, ale nie tak často ako ľudia. Stačila mi hodinka denne a bol som úplne fit. Zrazu sa mi však rozozvučal mobil. Na dispeji svietilo meno mojej sestry Alice.

„Edward, si v poriadku? Ja ťa nevidím!“ vykríkla a nedala mi šancu ani povedať hlúpe ahoj. Moja sestra je vážne ako tornádo a to je len poloupírka, čo potom, keď by bola plnohodnotná upírka? To by bol asi vážne koniec sveta.

„Prečo by som nemal, Alice? Veď vieš, že mám akciu.“

„To je možné, ale ja ťa nevidím. Nevidím dokonca ani len mesto, v ktorom si. Akoby neexistovalo,“ povedala do telefónu nešťastne a mne prebehol mráz po chrbte. Keby nevidela mňa, dalo by sa to vysvetliť, napríklad Wyattovou prítomnosťou, ale keď zmizlo celé mesto? To sa tu musí diať niečo veľmi nebezpečné.

„Ako je to možné?“

„Neviem, Edward, ale báli sme sa, že ťa niekto zabil. Esme sa skoro zložila. Musíš sa vrátiť, nepáči sa mi to, tuším niečo zlé. Rozhodli sme sa, že sa presťahujeme do Port Angeles, aby sme ti mohli byť nablízku, keby si potreboval pomoc,“ povedala a ja som ani nedostal možnosť protestovať, a ani by som ju nepresvedčil. Keď sa raz rozhodne, nepohne s ňou nikto a nič, dokonca ani jej manžel Jasper, ktorý má na ňu obrovský vplyv.

„Dobre, Alice, ale nepleťte sa mi do práce,“ varoval som ju, potom sa rozlúčili a zložil som. Tieto naše rozhovory boli vždy rovnaké. Sedel som na pohovke a sledoval tmu vonku, ktorá sa pomaly menila na šero, keď začalo vychádzať slnko, ktorého svetlo nepreniklo cez vrstvu mrakov. Jedine neobvyklé ticho v dome mi napovedalo, že Wyatt sa prebral a už je najvyšší čas vybrať sa do školy. Vybehol som hore, rýchlo sa osprachoval a potom prešiel do izby, kde som sa prezliekol do obyčajných čiernych riflí a bledomodrej košele. Snažil som sa čo najmenej na seba pútať pozornosť.

Vošiel som do kuchyne a rýchlo zjedol cereálie, ktoré prichystal Wyatt. Mali sme spoločne takú nemú dohodu, že sa pri varení striedame. Zajtra som na rade ja. Keď sme zjedli, vybrali sem sa do auta. Nastúpili sme do staršieho Fordu, ktorý patril Wyattovi, aby sme nepútali pozornosť. Do školy sme prišli o pár minút. Vystúpili sme sa zamierili do budovy, na ktorej bol nápis: sekretariát. Tam by sme mali dostať všetko potrebné. Pokiaľ viem, riaditeľ by mal o prítomnosti FBI vedieť.

Keď sme sa rozišli smerom k budove, všetci nás až neslušne pozorovali. Radšej som vypol svoju schopnosť. No, áno. Ako poloupír som zdedil upírske gény a tým aj možnosť mať schopnosť. Tou mojou bolo čítanie myšlienok. Ale našťastie, v priebehu vekov som sa ju naučil vypínať, aby som nič nepočul. Myšlienky dokážu človeka poriadne potrápiť.

Vošli sme dovnútra a tam nás už čakala postaršia sekretárka, ktorá bola veľmi dobre informovaná o tom, kto sme. Dala nám len rozvrhy a na nič iné sa nepýtala. S Wyattom sme mali spoločné všetky hodiny, okrem prvej. Ja som mal angličtinu a on matematiku. Len som na neho kývol a vydal sa na svoju hodinu, v ústrety jame plnej hadov.

Niekde inde, niekto iný.

Musel som ju nájsť a varovať. Keď som si prečítal jej meno medzi spolužiakmi, takmer som odpadol. Vedel som, že je ľahkovážna a rada sa zahráva, ale nikdy ma neprestane udivovať, dokonca ani po toľkých storočiach. Ani nie za päť minút som ju zazrel v skupinke dievčat, keď ma zbadala, vyzerala, že exploduje. Aspoň vie, ako som sa cítil, keď som videl jej meno na zozname.

„Čo tu, do pekla, robíš!“ vykríkla na mňa, ale dosť potichu na to, aby nás nikto nezačul. Jej výzor ma mierne zarazil, asi nebola až taká ľahkovážna, aby sa tu ukazovala v prirodzenej podobe.

„To ty si mi zložila skôr, ako som ti to stihol povedať,“ odbil som ju z bezmocným úsmevom.

„Dobre, ale ak sa mi budeš motať pod nohy, tak ťa zabijem a je mi jedno, že si moja rodina. Dosť mi dáva zabrať FBI, ktoré mi dýcha na chrbát už nejaký ten čas a sú stále bližšie a bližšie problémom. Teraz vypadni, nepotrebujem, aby ma niekto videl v tvojej spoločnosti, keďže sa nemáme poznať,“ povedala a odpochodovala naspäť k tej skupinke dievčat, ktoré ma už zvedavo pozorovali. Povzdychol som si a radšej sa vydal na prvú hodinu.  

Venovanie k tejto kapitole: mima19974, Letti, blotik, Dia, LucyCull, hellokitty, Wildrose, kiQaCULLEN,  PinkVolturi a Mili1. Ďakujem za milé komentáre, veľmi ma potešil váš záujem. Dúfam, že vás táto kapitola nesklamala. Vaša ness :)

Chcete aj pokračovanie?

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 2. kapitola :