Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 13. kapitola

12.12.2010 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1590×

13. kapitola

Mia

Edward na mňa previnilo pozeral a moje dokonalé oči zaznamenali, že mu líca veľmi jemne zružoveli. Nech vyviedol čokoľvek, asi sa za to hanbil.

„Edward?“ spýtala som sa ho, nabádajúc ho tak k tomu, aby povedal to, čo chcel.

„Prepáč, Mia, ale ja som ti vtedy nepovedal všetko... Vieš, ja... Proste som si niečo nechal pre seba,“ povedal a jeho hlas znel ešte previnilejšie ako vyzerala jeho tvár.

Vzkypel vo mne hnev a začala som sa chvieť, pričom mi oči začali svietiť a prelieval sa v nich hnev a nenávisť. „Čo si mi nepovedal?“ povedala som temným hlasom, až sa začali otriasať steny a vzduch sa chvel. Videla som, že všetci sú vystrašení, ale bolo mi to úprimne jedno.

„Mia...“ začal polovičný, ale ja som ho umlčala jedným pohľadom a potom na neho ešte vyštekla:

„Ticho, polovičný!“ Môj krik ho prikoval na miesto a ja som zrak upierala na Edwarda a čakala, či odpovie.

„Jane ma videla a vie, akú mám schopnosť, keďže som raz bol vo Volterre. Nestihla si to však uvedomiť dosť skoro a nechtiac mi ukázala, že tvojho brata a nejakých iných mužov chce odviesť niekam preč, ale nepoznám to miesto, nemyslela naň a nestihol som jej prehrabať myseľ, vie sa chrániť vďaka Arovi.“ Hlas sa mu trochu chvel, ale keď to dopovedal, malo to efekt asi ako ľadová sprcha. Okamžite som sa upokojila a oči sa prestali prelievať. Prekliata Sila vyšších... Ako ja ju neznášam.

„Prepáčte ten výstup,“ povedala som previnilo a jemne sa usmiala na polovičného. Chápavo prikývol.

„Čo to bolo?“ spýtal sa so záujmom Edward.

„To tá sila,“ povedal polovičný presne vtedy, keď ja som povedala: „To tá krv.“

Carlisle pozdvihol obočie. „Tak ako to teda bolo?“

Pokrútila som hlavou. „Teraz nemám čas vysvetľovať vám to. Bolo to tak trochu aj kvôli krvi aj kvôli mojej sile. Ale teraz sa vráťme k téme. Čo si videl v jej hlave?“ povedala som s odporom. Odvtedy, čo odišla, jej neviem prísť na meno. Zvlášť nie po tom, čo nás zradila a dala sa premenovať.

„Myslela na to, že všetkých tých zmiznutých chalanov niekam premiestni. Videl som záblesk akéhosi miesta. Vyzeralo to ako zatuchnutá jaskyňa.“

Vo mne opäť vzkypel hnev, ale trochu som sa ovládla. Polovičný tiež pochopil, lebo začal vrčať. Drzosť toho prekliateho fagana nepozná hraníc.

„Prekliata Janine!“ uľavila som si nenávistne.

„Kto je Janine?“ spýtal sa nechápavo Edward.

Pozrela som na neho. „No predsa Jane! Ja som vedela, že som ju mala obesiť na pupočnej šnúre, už keď sa narodila a rozmliaždila mi rameno!“ prskala som ďalej. Polovičný na mňa hodil varovný pohľad, ale ja som sa už neplánovala pretvarovať a ďalej kryť ten omyl prírody.

„Počkaj, ja som si myslela, že Jane Volturiová je z nášho druhu,“ povedala popletene malá upírka menom Alice. Vyzerala celkom milo, ale teraz som to nehodlala riešiť.  

„Teraz už je, ale nenarodila sa tak, nenarodila sa dokonca ani ako človek. Narodila sa ako prekliaty omyl prírody mojej... to je vlastne jedno. Určite ste sa s ňou už stretli,“ povedala som a keď všetci prikývli, pokračovala som: „Myslíte si, že je vďaka svojej schopnosti sadistická a krutá? To je nič oproti tomu, aká bola pred premenou na upíra vášho druhu. Pred premenou mala ešte horšiu schopnosť, dokázala viac ublížiť,“ povedala som a striasla sa pri predstave, čo všetko stvárala. Ako dobre, že svojich rodičov rýchlo zabila. Určite by sa prepadli od hanby, keby vedeli, čo všetko robí ich malá a rozkošná dcérka.

„Akú teda mala schopnosť?“ spýtala sa opäť tá malá Alice.

„Teraz dokáže myšlienkou vyvolať v niekom pocit, že trpí. Ale predtým... predtým dokázala myšlienkou lámať kosti a zabíjať. Len pri narodení mi dokázala jednou myšlienkou rozdrviť rameno a rebrá. Nebyť toho, že som takmer nesmrteľná, už by som tu nebola. Ani nie pár mesiacov po narodení zabila aj rodičov a o niečo neskôr aj súrodencov. Všetci sa jej báli, ale aspoň predo mnou mala aký-taký rešpekt, tak som ju vychovávala. Snažila som sa ju učiť to, čo ma učili rodičia. Rozprávala som jej príbehy a pomáhala jej zvládnuť hnev a vycvičila som ju. Myslela som si, že ju dokážem zmeniť, ale mýlila som sa. Keď mala trinásť, utiekla od nás so slovami, že raz nás všetkých zničí. Všetko zaklincovala tým, že zabila svojho posledného žijúceho príbuzného – svojho päťročného synovca. O dva roky neskôr prišiel list od Ara, že ju Alec nechtiac premenil pri love.“

Prekvapené výrazy na tvárach všetkých Cullenovcov mi napovedali, že Aro dodržal slovo a stále predstiera, že Jane ja Alecova sestra a premenou ich oboch zachránil pred smrťou upálením na hranici.

„Čo s tým má Aro?“ spýtal sa Edward zamyslene. Tlak v hlave mi prezradil, že už nie je zvyknutý pýtať sa.

„Aro je tiež z nášho druhu. V podstate je to prvý skutočný upír vášho druhu. Máme takú tichú dohodu. On bude riadiť svet upírov a my, ako tichý pozorovateľ, budeme žiť v tieňoch. V skutočnosti je to tak, že svet upírov riadime my, aj keď trochu iným spôsobom ako si myslíte,“ povedala som a jasne uzavrela tému. Všetci si to domysleli a tak sa prestali pýtať.

„Meno Kingová si si vybrala prečo?“ spýtal sa so záujmom Carlisle. Usmiala som sa, opäť si všetko domyslel.

„Je to niečo ako žartík. Vybrala som si to meno preto, aby som Volturiovcom vždy pripomínala ich nie tak celkom najvyššie postavenie,“ povedala som a uchechtla sa, ale myšlienkami som bola celkom na inom mieste.

„Prečo si reagovala tak naštvane, keď som ti povedal, že Jane chce tvojho brata presunúť?“ spýtal sa po chvíli ticha Edward.

Prešla mnou mierna ozvena minulého hnevu. „Pretože skutočne dostála svojmu slovu a všetkých nás pomaly ničí. Jedného po druhom,“ pošepla som bolestne. Všetko len kvôli jednej bytosti, ktorú som nedokázala zabiť, keď ma o to prosila jej vlastná matka.

„A to znamená čo? Ty vieš, kam ho chce presunúť?“ nedal sa odradiť.

Povzdychla som si. „Presunie ho do jaskýň, ktoré sú neďaleko odtiaľto. Je to nebezpečné miesto, kde je prítomná tá najčernejšia mágia na svete. Mágia našich predkov a našich jediných nepriateľov. A tam presunie úplne všetkých mužov nášho druhu, ktorých stihla uniesť.“

„Na pretekoch?“

Prikývla som. „Áno, práve na tých pretekoch.“

„Počkaj, ale čo sú to vlastne za preteky?“ spýtal sa zvedavo. Policajt sa nezaprie, je horší ako Corey. A to je čo povedať, keď on sa pustí do nejakého prípadu, správa sa ako buldog. Raz chytí a už nepustí.

„Tie preteky sú len akousi zábavou medzi nami. Večnosť je občas nudná, tak sa raz za rok stretnú zástupcovia všetkých rodov a dáme si preteky. Jane to vedela a veľmi dobre, sama sa ich zúčastňovala. Vtedy zasiahla prvýkrát. Uniesla Sebastiana. Vedeli sme, že to bola ona, tak sme preteky predĺžili, čo sme nemali robiť. Dozvedeli sa o nich civilisti a bolo nemožné ututlať to tak, aby nikto z nich nemal trvalú ujmu na zdraví. Tak sa o tom dozvedela aj FBI a už to išlo ako na bežiacom páse. Dokonca do toho zamotali aj Arovu spoločnosť Ace.“

Edward vypúlil oči, až vyzeral ako ryba. „Arova spoločnosť Ace? Čo to, do pekla, má znamenať?“

Povzdychla som si. Ja som vedela, že nemám nič hovoriť. „Aro má spoločnosť, ktorá má skratku Ace. Nepýtaj sa ma, čo to znamená, viem len, čo robí. Ace je spoločnosť, ktorá sa venuje výrobe umelej krvi. Navonok však pôsobí tak, že obchoduje s bielym mäsom.“

Teraz vypleštili oči aj všetci ostatní. „Mexické väzenie?“

Usmiala som sa. „Takisto zásterka. Bola som tam navštíviť jedného dávneho priateľa. Potrebovala som niekoho nájsť a myslela som si, že mi pomôže. Chyba.“

„Ostatné priestupky? To boli tiež iba zásterky?“ spýtal sa ohromene. Asi nečakal, že niekto by bol ochotný dobrovoľne vliezť do najnebezpečnejšieho väzenia v Mexiku.

Pokývala som hlavou. „Vieš ako sa hovorí: všetko sa deje z nejakého dôvodu. Vo väzeniach som nebola preto, žeby som niečo urobila, ale preto, aby som ochránila svoj ľud.“

„Svoj ľud?“ spýtal sa nechápavo.

Pretočila som oči. Ako dokážu byť muži nechápaví. „Áno, Edward, môj ľud. Som z kráľovskej rodiny, takže som kráľovná.“

Jeho výraz sa zmenil z nechápavého na zhrozený a potom na previnilý. „Prepáč... Ehm... dúfam, že ťa nemusím volať Vaše veličenstvo a klaňať sa ti až po zem?“ spýtal sa mierne uštipačne, až polovičný zavrčal.

„Si môj priateľ, ale k pani budeš mať úctu,“ nedokončil, ale každému bolo hneď jasné, čo tým myslel.

„Polovičný, nechaj ho. Vieš, že to nemyslel vážne,“ povedala som so smiechom. Polovičný na mňa pozrel a tiež sa zasmial.

„Prečo ho stále voláš polovičný?“ spýtal sa so záujmom Edward.

„Pretože je polovičný,“ povedala som jednoducho, vediac, že im to nebude stačiť. A ani nestačilo. Edwardov pohľad hovoril jasne: chcem odpovede.

„Tesne potom ako sa narodil, ho napadol pravý vlkolak, jeden z našich najúhlavnejších nepriateľov. Nezabil ho, ale tým uhryznutím na neho preniesol svoj vlkolačí gén, takže sa pri premene nezmenil na upíra nášho druhu alebo na Boha, ale na polovičného. Keď sa prvýkrát premenil na vlkolaka, takmer zabil Welssie, svoju ženu. Vtedy ho našiel Carlisle a myslel si, že ju napadol náročky, že ju chcel zabiť.“ Pozrela som na polovičného, ale jeho pohľad mi napovedal, že nemám nič viac hovoriť.

„Nič sa nepýtajte, to je jeho vec,“ povedala som, aby som zastavila prúd ich otázok. Všetci vyzerali sklamaní, ale najviac asi Carlisle.

„Musíme ísť, pani,“ povedal polovičný. Povzdychla som si a postavila sa.

„Kam musíte ísť?“ spýtal sa Edward a vstal. Ostatní síce boli ticho, ale nasledovali jeho príklad.

„Musíme ísť oslobodiť Felixa a ostatných.“

„Prečo ich vlastne dala do tej jaskyne?“ spýtal sa zvedavo Edward.

„Pretože je to miesto, kde sa odohralo najväčšie krvipreliatie v našej histórii.“

„Nevedel som, že ste tam mali aj nejaké nepokoje,“ povedal Carlisle zarazene.

Povzdychla som si. „Ide o legendu, ktorá pochádza ešte z čias, keď poriadne neexistovali ani ľudia. Jedného dňa prišli za kráľom zástupcovia jedného z najkrutejších národov a žiadali o ochranu. Kráľ však z obavy o bezpečnosť svojho národa odmietol  pomôcť im, a tak sa tento národ rozhodol pomstiť a napadol našu rasu. Síce sme zvíťazili, ale kráľ nepriateľov prisahal, že raz nájde mocného zradcu a pomstí sa nám.“

„Ale je to len legenda, nie?“ spýtal sa opäť Carlisle.

Pretočila som oči. „Je to legenda pre takých, čo tomu veria. Ten kráľ bol môj otec a ja som sa vtedy osobne zúčastnila na boji. Mysleli sme, že kráľ Krvavých elfov je mŕtvy, ale je nesmrteľný, takže prežil a celé tie veky budoval armádu, z ktorej mu veľa vojakov neostalo. Lenže teraz sa spojil s Jane. Získal viac ako mu mohla poskytnúť celá armáda – získal všetky naše tajomstvá a pozná všetky naše úkryty. Je len otázkou času, kedy zaútočí, a hlavne preto potrebujeme späť mužov, ktorých ona uniesla. Uniesla ich aj preto, že sú to najlepší bojovníci akých sme kedy mali. Ale dosť už bolo otázok, potrebujeme sa ísť ozbrojiť a ísť po nich. Polovičný, nevieš, či sa už vrátil Colin?“ spýtala som sa a svoju pozornosť obrátila na polovičného a ostaných ignorovala.

„Nie, nevrátili sa. Nič o Annie nevieme, ale podľa mňa ju Calix uniesol z nejakého dôvodu, nie len tak zo špásu.“

„Myslíš? Myslíš, žeby ju miloval tak veľmi, až by bol ochotný predstierať aj to, že ju nenávidí a chce ju zabiť?“ zapochybovala som.

Len prikývol. „To budeme skúmať neskôr, teraz musíme ísť.“ Chcela som odísť, ale niekto ma chytil za ruku. Presne som vedela, že je to Edward, ani som sa nemusela pozrieť.

„Chceme ísť s vami.“ Odhodlanosť jeho hlasu ma neprekvapila, skôr to, že vo svojej žiadosti zahrnul aj ostatných.

„Nie, to nie je dobrý nápad. Okrem toho, že je to nebezpečné, je ešte aspoň miliónov dôvodov, prečo tam s nami ísť nemôžete. Predovšetkým to, že vás nemáme čas vycvičiť na takú úroveň, aby ste v boji s Krvavými elfmi vôbec prežili,“ povedala som vážnym hlasom, aby to zobrali vážne.

„My sme dobre vycvičení, však uvidíš,“ oponoval mi Carlisle. Chcela som sa s ním hádať, ale polovičný ma zastavil:

„Nechaj ich tak, nehádaj sa s nimi. Veď nakoniec, je to ich rozhodnutie, nie tvoje. Poďte s nami,“ povedala ja som už nemala čo dodať.

S Edwardom  po boku som sa rozbehla smerom k našej pevnosti a dúfala, že tento boj neskončí krvipreliatím ako pred mnohými vekmi, a hlavne som dúfala v to, že to všetci prežijeme. Teda, aspoň Cullenovci a polovičný. Ja nie som až taká podstatná. 

Venovanie ku kapitole: Blotik, kiQaCULLEN, PinkVolturi, mima19974 a ešte svojmu milovanému dvojčátku. :D

Dúfam, že kapitola nebola taká chaotická aká sa zdala mne a dúfam, že aspoň niekto bude chcieť pokračovanie. Vaša ness :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 13. kapitola :