Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 12. kapitola

05.12.2010 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1555×

12. kapitola

Mia

Nachádzala som sa v akomsi tranze, keď sa odrazu pocit bez tiaže zmenil a pocítila som niečo ako bodnutie, ako ostré bodnutie elektrického prúdu. Krv. Pila som krv. Moje trochu uspaté inštinkty sa prebudili s neznámou intenzitou a ja som sa primkla k zdroju tej úžasnej, sladkej chute. Neviem prečo, ale tá chuť mi pripomínala ovocie, konkrétne banány. A ja som banány nadovšetko zbožňovala...

Krv mi stekala dolu vyprahnutým hrdlom a ja som každým dúškom viac a viac precitala. Odrazu som cítila ruku, ktorá ma hladila a nádhernú vôňu, ktorá ma obklopovala. Keď som ju tú jedinečnú esenciu konečne rozpoznala, prekvapene som sebou trhla a tak prerušila príliv krvi do môjho tela. Jazykom som prešla po rozškľabenej rane od mojich zubov a rana prestala krvácať.

Pozrela som do Edwardovej tváre, na ktorej sa odrážal úžas a očarenie, následok pitia krvi od niekoho z nášho druhu. Cítila som, že moje tesáky nie sú ani zďaleka také malé, ako by mali byť. Sústredila som sa a násilím v sebe potlačila túžbu po každej kvapke jeho krvi. Tesáky sa – síce veľmi neochotne – nakoniec predsa len vrátili do pôvodnej podoby, takže z nich ostali len ostré hroty ako u obyčajných ľudí.

Prinútila som Edwarda, aby ma pustil a ja som sa posadila. Všimla som si, že prišiel aj Carlisle a polovičný. V miestnosti tiež boli Zuriel a Variel, ktorí sa navzájom pozorovali, potom Analisse, ktorá sedela na posteli, zimnične sa triasla a previnilo sa na mňa pozerala, no a nakoniec tu bola aj Welssie, ktorá zbožňujúco sledovala polovičného. Keby nebol tvrdohlavý a príliš úzkostlivý, tak by dávno bol s Welssie a všade by bol pokoj.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Edward a tak narušil podivnú atmosféru, ktorá sa tu vznášala. Pozrela som na neho a usmiala som sa.

„Som v poriadku, neboj sa o mňa. Zuriel, Variel a Welssie, zoberte Analisse a niekam sa vyparte,“ povedala som. Je na čase, aby sa Edward dozvedel do koho spoločnosti sa dostal.

„Ale pani...“ začala koktať Analisse, ale prerušila som ju zdvihnutím ruky.

„Ja viem, ale nemôžeš za to, bola to moja nepozornosť, teraz sa zoberte a choďte preč,“ zopakovala som znova, mierne nevrlo. To tá krv, niekedy som po kŕmení bývala podráždená.  

„Pani...“ začala Variel, ale ja som ju prerušila:

„Proste vypadnite!“ vykríkla som temným hlasom, až sa úplne všetci mykli. Potom sa prebrali, uklonili sa s rukou na srdci a odišli. Potešilo ma, keď som videla, že Analisse išla po vlastných.

Otočila som sa na tých troch a kývla im rukou, aby sa posadili. „Čo všetko ti povedali predtým, než si sem prišiel?“ spýtala som sa na rovinu.

Edward nasucho prehltol. „Vlastne mi nepovedali nič, len to, že ide o Bellu a o teba, ale kde je Bella? Ja ju nikde nevidím...“ odmlčal sa, ale potom ho niečo napadlo a dodal: „Ja vlastne ani nič nechápem. Wyatt ma pohrýzol tesákmi a ty si pila moju krv. Mám pocit, že som v pekne zvrátenom sci-fi.“ Zasmiala som sa jeho prirovnaniu. Mne celý môj život pripadal ako pekne zvrátený sci-fi film s úchylným režisérom.

Otočila som sa na Carlisla, ktorý ma zvedavo pozoroval. Bol zvedavý, čo všetko poviem jeho synovi. „Carlisle, hovoril si, že ma tvoja rodina túži spoznať?“ uisťovala som sa.

Usmial sa. „Áno, sú zvedaví na dievča, o ktorom tak často hovorím a oni o nej nič nevedia. Vieš, nie sú zvyknutí, že máme medzi sebou tajnosti,“ povedal a opäť sa usmial. Zaznamenala som, že sa Edwardovi zablýskalo v očiach.

„Počkaj, chceš povedať, že toto je záhadná Mikaela?“ Usmiala som sa.

„Áno, som to ja, Edward. Mal by si si pamätať moje celé meno, veď si poloupír,“ povedala som a postavila sa. V hlave sa mi netočilo a cítila som sa dobre. Vlastne som s takto dobre po kŕmení ešte nikdy necítila... Žeby to bolo tým, že je iného druhu ako ja a jeho krv je úplne iná? Alebo je to tým, že sa mi o ňom snívalo?

„No, áno... pamätám si ho, ale nenapadlo mi, že si to práve ty. Možno preto, že ťa volajú Mia,“ povedal a pokrčil ramenami. Bol taký roztomilý. Pozrela som sa na svoje oblečenie a zistila som, že mám na sebe šaty. Žeby ma niekto prezliekol, alebo si len nepamätám niektoré momenty?

„Ehm, ospravedlníte ma na chvíľu? Chcela by som sa prezliecť,“ povedala som a rozpačito ukázala na svoje čierne šaty. Nevyzerali síce až tak honosne, ale aj tak neboli práve nenápadné.

„Veď sú pekné, načo sa prezliekať?“ spýtal sa Carlisle. Zase diplomat.

„Neznášam svoje postavenie a ako dobre vieš, som nerada kráľovnou aj za hranicami pevnosti,“ povedala som a rýchlo vyšla z miestnosti, aby som sa prezliekla. Na chodbe však postávali Welssie a Zuriel s Variel, ktorí sa k sebe chúlili. Zvedavci.

„Zuriel,“ povedala som a čakala na jeho pozornosť. Keď sa na mňa otočil a previnilo sa usmial, sklonila som hlavou. Toto som mala urobiť už dávno. „Dávam ti voľnosť. Buď s Variel šťastný,“ povedala som a vyslala k nim červené iskry značiace požehnanie. Variel sa usmievala, zatiaľčo on sa zamračil.

„Ale, pani, veď...“ koktal, zjavne v rozpakoch, že som ho odhalila.

„Bude to v poriadku, uvidíš. Teraz choďte, potom vám všetko porozprávam.“ V mojom hlase opäť znela temnota, tak radšej utiekli. Zuriel išiel s Variel, čo ma potešilo.

Rýchlo som sa preniesla do svojej izby, prezliekla sa do obyčajných riflí a trička a preniesla som sa pred dvere, kde boli Edward, Carlisle a polovičný. Bolo by pre nich prekvapivé, keby som sa z ničoho-nič objavila pre nimi. Dokonca ani Carlisle nevie, že to dokážeme. On vie len niečo ako všeobecné fakty. Polovičný to vie, však je jedným z nás, ale je jediný.

Otvorila som dvere a vopchala dovnútra hlavu. „Tak poďme,“ povedala som a sledovala ako Edward s Carlislom prekvapene nadskočili a polovičný sa usmieva popod fúzy.

Potom sa zodvihli a poslušne išli za mnou. Najkratšou chodbou som ich vyviedla za pevnosť a potom narušila kúzla, aby sme sa mohli dostať ku garáži, kde boli autá, motorky a dokonca aj motorový čln. Za stáročia života si toho človek nazhromaždí veľa a zvlášť, keď máte neobmedzený účet v banke a truhlice plné zlata a drahokamov od príbuzných.

Zastala som pri svojom aute, v ktorom aj pretekám. Všetci si posadali, len Edward ostal stáť vonku. Zvidhla som na neho obočie.

Zodvihol ruky dohora, akoby sa ospravedlňoval. „Prepáč, Mia, ale ja som stále agent FBI a ty si predsa len hlavná podozrivá. Neviem, či by ma mal niekto vidieť v tvojej spoločnosti...“ habkal a mne to až vtedy došlo. Zabudla som na civilnú podobu.

„Neboj sa, nikto ťa neuvidí s hlavnou podozrivou, ale so spolužiačkou zo strednej,“ povedala  som a ignorujúc jeho nechápavý výraz, som sa sústredila a cítila som, ako sa moje vlasy trochu skracujú a ako ma páli tvár a oči, keď sa menili takmer na nepoznanie. Moje čierne vlasy odrazu boli hnedé, premenlivé oči sa tiež zmenili na hnedé a črty tváre sa trochu zmenili. Už som nebola Mia, ale Bella.

Vypleštil na mňa oči. „Čo? Bella?“ spýtal sa nechápavo a stále vypliešťal oči.

„No, áno, som to ja. Predsa som musela byť v škole bez toho, aby ma niekto spoznal. Povedala by som ti to už dávno, ale neprišla vhodná príležitosť,“ povedala som sa sadla som si za volant, keďže som dobre poznala cestu k ich domu.

Edward sa tiež posadil, ale on musel sedieť vzadu s polovičným. Ľutujem ich, byť natlačení vzadu... Pre jedného je to malé, nieto ešte pre dvoch. Vyšla som z garáže a vysokou rýchlosťou sa rútila po poľnej ceste k domu Cullenovcov Bolo to niečo ako skratka, ktorú som vytvorila ja, keď som chcela ísť za Carlislom. Však v tom dome nežijú po prvýkrát, a ja žijem už od narodenia na rovnakom mieste. Ani nie o desať minút som parkovala pred veľkým domom, ktorý bol trochu zrekonštruovaný, ale predsa vyzeral rovnako ako za čias Občianskej vojny. Stavím sa, že to má na svedomí Carlislova žena, ktorú Carlisle tak rád ospevoval. Musela byť výnimočná, keď ho tak zaujala.  

Potichu sme všetci nasledovali Carlisla do domu, kde som počula ako si niekto niečo potichu šušká. Zachytila som útržok rozhovoru, ale bolo očividné, že je o neznámej dievčine, ktorá prichádza. Usmiala som sa pre seba, čaká ma veľmi... hektické popoludnie. Ale jedno viem určite: nepoviem im všetko. Možno len nejaké základné fakty o mojom druhu a o mne samotnej.

Vstúpili sme dovnútra a mňa hneď privítal obraz dokonale zariadenej obývačky s bielymi sochami sediacimi na zelenej pohovke. Teraz tí upíri aspoň vyzerali ako upíri. Videla som tam jedného blonďáka s rozlietanou hrivou vlasov a rukami obmotanými okolo malej čiernovlásky so šibalským úsmevom a žiariacimi očkami. Potom tam bola blondína, ktorá sa trochu nechápavo uškŕňala a odzadu ju objímal veľký upír s veselým úsmevom od ucha k uchu. Nakoniec tam bola hnedovláska s láskyplným výrazom. Určite Carlislova manželka.

„Rodina, chcel by som vám predstaviť svoju kamarátku Mikaelu. Mikaela, toto je moja rodina. Emmett s Rose,“ ukázal na blondínu a veľkého hnedovlasého chalana, „tamto sú Alice a Jasper,“ ukázal na blonďáka a čiernovlásku, „a toto je moja žena, Esme.“ Na všetkých som zamávala a usmiala som sa.

„A toto je,“ povedal Carlisle a ukázal na polovičného, „Wyatt.“ V jeho hlase zaznieval odpor a ja mu to nemám za zlé. Hlavne ak zoberiem do úvahy, za akých okolností sa tí dvaja spoznali.

„Vraj ste boli na mňa zvedaví,“ poznamenala som a keď všetci prikývli, dodala som: „Aj ja som bola zvedavá na Carlislovu rodinu, ale také jednoduché to nebude. Minimálne Edwardovi dlhujem vysvetlenia.“

„A nemôžem mu to ukázať v myšlienkach? Ušetrili by sme čas,“ povedal Carlisle s nádejou.

Pokrútila som hlavou. „Ani ty nevieš všetko,“ povedala som a keďže nemal na to čo povedať, len dodal: „Tak sa poď posadiť,“ povedal a keď sme si posadali, prepadol ma pocit, že som filmové plátno a ostatní sú zvedaví diváci, sediaci v kine a čakajúci na nejaký nový film.

Zhlboka som sa nadýchla. „Naša história siaha až do čias pred naším letopočtom, sme omnoho starší druh ako ten váš. V podstate sme vznikli z pôvodných upírov. Moji starí rodičia boli presne takí upíri, ako sa o nich hovorí. Cesnak, kríže, zrkadlá a rakvy. Dokonca na slnku mohli zhorieť a zabiť ich bolo možné len dreveným kolíkom do srdca. Ale to len dovtedy, kým neprišli moji rodičia. Moja mama bola pôvodná upírka, ale môj otec nebol... On bol totiž nejaký staroveký Boh, ale iný ako antický Bohovia. Jeho súrodenci spojili svoje životy s maminými súrodencami a súrodencami mojich starých rodičov a tak sme vznikli my: úplne iný druh... upírov, teda tak by sa dalo povedať. Máme tesáky a musíme piť krv, ale prežijeme len na krvi ľudí z nášho druhu, ľudská krv nás nedokáže udržať pri živote, aj keď nás na chvíľku zasýti. Slnko nás nespáli, keďže Bohovia slnko prakticky stvorili. Musíme spať, jesť normálne jedno. Cesnak, kríže a rakvy sa stali minulosťou. Dostali sme do vienka tiež rôzne schopnosti ako ostrejšie zmysli, premiestňovanie alebo možnosť zmeny podoby.“ Zhlboka som sa nadýchla a počkala, kým to trochu strávia. Carlisle bol doslova uchvátený, a som si istá, že bude mať čo skúmať. Ďalšia jeho zábavka vo večnosti.

„Ale sú aj zápory, však?“ spýtal sa Carlisle. Ostatní len potichu počúvali, ale vyzerali rovnako fascinovaní. Samozrejme, okrem polovičného, ten bol až príliš znudený.

„Veď vždy je nejaké ale, však? Po čase sme zistili, že musíme prejsť akousi premenou, ale nie všetci. Ja som ňou prešla, ale moji súrodenci nie. Premenu podstupujeme medzi osemnástym a dvadsiatim piatym rokom života. Nikto z nás neviem, čo to presne je, ale keď prejdeme premenou, staneme sa upírmi alebo Bohmi. Nepamätám sa, žeby sa niekto stal Bohom, ale takto nám to vysvetlili rodičia a my sme neprotestovali. Je to najťažší týždeň v živote, kedy potrebujeme pravidelný prísun krvi od niekoho mocného nášho druhu. Nakoniec som si vytvorila niečo ako teóriu, že premenou prechádzajú len najslabší jedinci, aby sa vyrovnali ostatným.“ Opäť som ostala ticho a nechala ich premýšľať. Spomenula som si na rodičov a na všetky príbehy, ktoré nám rozprávali, keď sme boli ešte malí.

„Vieš ako vznikol náš druh upírov?“ spýtal sa Carlisle opäť po chvíli ticha.

„To by ti skôr porozprával môj brat Felix,“ povedala som smutne a to mi pripomenulo, že budem musisť Edwardovi vrátiť spomienky.

„Edward, prepáč mi to, čo teraz urobím,“ povedala som potichu a kým stihol čokoľvek ktokoľvek povedať, vstala som, podišla k nemu a prešla mu rukou popred tvár. Úprimne som ľutovala, že som mu spôsobila bolesť obnovou spomienok. Keď sa niekomu hrabete v mysli, vždy to veľmi bolí.

Edward sa chytil za hlavu a predklonil sa. Zazdalo sa mi, že trochu zozelenel, ale statočne držal obsah žalúdka na svojom mieste. Keď si konečne spomenul na všetko, pozrel na mňa a jeho previnilý výraz ma zaskočil. Prečo som sa bála toho, čo sa mi chystal povedať?

Venovania ku kapitole: kiQaCULLEN, Blotik. RonnieCullen, PinkVolturi a mima19974. Ďakujem za milé komentáre, veľmi ma potešili.

Dúfam, že sa vám táto kapitola bude aspoň trošku pozdávať. Chcete aj pokračovanie? Vaša ness :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 12. kapitola :