Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 10. kapitola

21.11.2010 (17:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1631×

10. kapitola

Niekde inde, niekto iný.

Všetci na mňa zarazene pozerali, nevedeli si to predstaviť, zdráhali sa uveriť. Rozhodla som sa to radšej uzavrieť skôr, ako sa začnú pýtať aj na iné veci, na ktoré buď nemôžem, alebo nechcem odpovedať.  

„Nechajme to tak, ja už niečo vymyslím. Takže... Amelie a Emilie zaujmú miesto v kruhu po Garrickovi. Lucien vás bude ochraňovať, hlavne vzhľadom na to, v akom ste stave. Colin, ty sa snaž zistiť, čo je s Annie a prečo ju Calix uniesol, snaž sa zistiť, čo tým sleduje. Zober si aj Brada a Jacka, pomôžu ti. Ak sa niečo skomplikuje, okamžite sa vrátite späť. A teraz... choďte,“ povedala som im a všetci prikývli. V tom ma však napadlo aj niečo iné.

„Colin!“ zakričala som na neho, aby sa zastavil. Okamžite sa otočil a vrátil sa. Emilie, Amelie a Lucien proste odišli, vedeli čo to znamená rozkaz odo mňa, ako ich panej.

„Áno?“ spýtal sa, keď som nič nehovorila. Zatriasla som hlavou a sústredila sa na neho.

„Colin, prosím ťa, zožeň mi Variel. A hneď, ak by to bolo možné,“ povedala som. Colin prikývol a rozbehol sa preč.

Postavila som sa k oknu a pozrela von do temnoty. Nebolo tam nič iné, len veľké javory a topole, ako v parku. V podstate sme aj boli v parku. Naše sídlo bolo v starom parku a bolo chránené mocnými kúzlami a silou, ktorá je takmer taká stará ako samotná zem. Obyčajní ľudia prejdú okolo a ani si nevšimnú, že je tam niečo, čo nesedí. Ľudia sa vo všeobecnosti nezaoberajú takýmito vecami. Pozrú sa na strom a vidia strom. Upíri by tam hľadali niečo viac, možno ukrytého nepriateľa. Keby sa však na ten strom pozrel niekto z môjho druhu, videli by tajnú bránu do umelo vytvorenej reality, kde žijeme bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel. Teda, až na pár výnimiek, ktoré tvoria väčšinou upíri, ktorí sú ochotní za svoj život ponúknuť čokoľvek. Jeden jediný sa však nemusí obávať o život, že o nás vie. Toho upíra mám rada ako svojho brata, alebo otca. Je pre mňa dôležitý, aj keď ani jeden z nás neroztrubuje do sveta, že pozná toho druhého. Je to niečo ako naša tichá dohoda.

V mdlom tichu sa ozvali náhlivé kroky z chodby. Boli to tvrdé nárazy topánok s opätkami. Topánok, ktoré som veľmi dobre poznala, keďže som také sama nosila ako jedna z valensií.

Dvere sa rozleteli a dnu ako bohyňa vplávala Variel, hlavná valensia, ktorá učila aj mňa. Uprene sa mi zadívala do očí a ja som jej pohľad opätovala, aj keď pohľad do čiernych hlbočín ostražitých očí nebolo jednoduché vydržať. Variel bola svojim spôsobom veľmi osobitý človek, chápem prečo Zuriela tak zaujala. Jej dlhé, kučeravé blond vlasy boli také lesklé a nádherné, že človeka doslova lákali, aby sa ich dotkol. A jej čierne oči dokázali byť milé a láskavé, ale rovnako aj nahnevané a nebezpečné.

„Čo si želáš, pani moja?“ spýtala sa čo najúctivejšie a pritom klopila pohľad na podlahu. Neznášam keď to robí. Jasne mi dáva najavo, že ja nie som pani, ktorú by prijala. Ona za pána rodu považovala môjho brata Neila, kým nim bol. Síce krátko, ale bol. Ja pre ňu nepredstavujem autoritu, hlavne preto, že som bola jej žiačka.

„Variel, prestaň s tými zdvorilosťami, máme dôležitejšie veci na práci,“ povedala som trochu príkrym hlasom, ale nezaujímalo ma to. Teraz bolo dôležitejšie niečo iné.

„Dobre teda, prečo si ma dala priviesť?“ spýtala sa a jej hlas znel opäť tak, ako som bola zvyknutá. Vysoko, prenikavo, dôležito a s patričným pátosom.

„Variel, najskôr niečo smutne dôležité. Vieš o tom, že Garricka zabili?“ spýtala som sa a jej zrazený výraz mi jasne povedal, že o tom nevedela. „Áno, Variel, zabili ho. Chcela som ťa požiadať, či by si s valensiami nezačala smútočný obrad,“ povedala som jej, aj keď som sa vôbec nepýtala. Bola to jej povinnosť. Len prikývla, keďže to veľmi dobre vedela.

„Rada začnem obrad. Ale čo je ešte dôležitejšie?“ spýtala sa, keď ma opäť odhalila.

Povzdychla som si. „Ako je na tom Analisse?“ spýtala som sa a podľa jej výrazu som pochopila, že to, čo mi povie, sa mi páčiť nebude.

„Drží sa z posledných síl, ale dlho to už nevydrží. Potrebuje krv a potrebuje ju rýchlo. Napadlo mi, že...“ odmlčala sa a previnilo na mňa pozrela.

„Čo ťa napadlo, Variel?“ súrila som ju do odpovede.

Smutne si povzdychla. „Kedysi, keď som bola v jej stave ja, mi dali piť ľudskú krv. Neudržala ma síce dlho, ale bolo to dostatočné, aby som to prežila. Napadlo mi, žeby sme mohli krv zohnať aj my a skúsiť to. Nemala by jej ublížiť a ak pomôže...“ povedala a pokrčila plecami.

Zadívala som sa von oknom. Tušila som, čo ju napadalo, bolo to také očividné, že som si to mala uvedomiť aj sama. Znovu som si spomenula na svojho starého priateľa, ktorý teraz pracuje v nemocnici na Onkologickom oddelení a dokonca pracuje vo vedľajšom meste. Síce sa mi to nepáči, ale je jediný, kto by nám dokázal zohnať krv bez toho, aby niekoho musel zabiť. Smutné je, že budem musieť ísť za ním a to sa mi ani trochu nepáči. Zo všetkého najviac nenávidím práve nemocnice. A nie preto, že by som tam niekedy ležala, ale preto, že tam cítim smrť.

„Dobre, Variel, mám jedného starého priateľa, ktorý pracuje v nemocnici a možno by nám vedel s tou krvou pomôcť. Staraj sa o Analisse a pripravte obrad, keď sa vrátim, začnem ho. Ja idem do nemocnice,“ povedala som a tým jej jasne dala najavo, že už môže ísť. Pochopila, preto jemne sklonila hlavu a vybehla von. Keď o pár sekúnd pominula aj ozvena jej krokov, striasla som sa od strašnej predstavy toho, čo ma čaká.

Povzdychla som si a vybrala sa ku skrini. Vedela som, že má teraz službu, vždy predsa pracuje v noci a cez deň akože spí. Veď je to upír. Len dúfam, že tam niekde nestretnem jeho podareného syna, to naozaj nepotrebujem. S povzdychom som si vybrala obyčajné čierne rifle a modré tričko. Hlavné je byť nenápadná. Vybehla som von, nasadla do auta a zamierila po diaľnici do vedľajšieho mesta.

Keď som parkovala na nemocničnom parkovisku, mala som čo robiť, aby som sa nezložila. Bolo nebezpečné byť v blízkosti nemocníc, čo potom ešte do jednej napochodovať? A k tomu ešte aj na najnebezpečnejšie poschodie. S povzdychom som vyliezla z auta a čo najrýchlejšie som zamierila do obrovskej bielo-modrej budovy, a tam som hneď našla výťahy a vyviezla sa na piate poschodie. Keďže tu bola recepcia, zamierila som tam, aby som nevzbudzovala zbytočnú pozornosť. Podišla som bližšie k pultu, za ktorým sedela sivovlasá sestrička s veľkými okuliarmi, ktoré mala na konci nosa, až sa zdalo, že každú chvíľku spadnú na zem. Sedela presne oproti výťahu, takže ma videla a usmievala sa na mňa.

„Dobrý večer, hľadám doktora Cullena, neviete kde je?“ spýtala som sa čo najpokojnejším hlasom, ale nedarilo sa mi to. Bola som ešte ďaleko od izieb, ale aj tak ma mrazilo v celom tele. Prekliate vnímanie!

„Och, dobrý večer. Samozrejme, že viem kde je. Doktor Cullen by mal byť vo svojej ordinácii na detskom oddelení,“ povedala postaršia sestrička s milým úsmevom. Úsmev som jej čo najpresvedčivejšie opätovala a rýchlo zamierila naľavo, kde podľa informačnej tabule malo byť detské oddelenie.

Otvorila som lietacie dvere a zadržala som dych, aby som nič necítila, ale aj tak to nepomohlo. Najhoršie na tomto je, že ja necítim smrť medzi týmito stenami len čuchom, ja ju vnímam aj srdcom a celým telom. Cítim chlad, ktorý sa vznáša okolo detí ležiacich v izbičkách, ktoré práve teraz snívajú svoj sen o tom, že sa raz uzdravia a vrátia sa domov. Aj keby sa im to podarilo, smrť už bude ich súčasťou. Naveky. Až dovtedy, kým si po ne skutočne nepríde.

Práve som prechádzala okolo posledných bielych dverí na chodbe, keď ma úplne zamrazilo. Pozrela som na tie dvere. Visela na nich malá, obdĺžniková tabuľka, na ktorej bolo farebnými písmenkami napísané meno Caroline a pod tým boli nakreslené obrázky motýlikov a zajačikov. Určite si to tam napísalo dievčatko ležiace za dverami.

Zatackala som sa a musela sa oprieť o stenu. Chlad, ktorý sa šíril z tej izby znamenal jediné: toto dievča do týždňa zomrie. Nevedela som, ako je choré, aký druh rakoviny má, ale to som ani nemusela. Stačilo, že som cítila intenzívny chlad, vznášajúci sa okolo. Cítila som ako sa mi zlieva v žilách a mieša sa s krvou. Cítila som ako sa mi srdce, bijúce už tak dosť pomaly, spomaľuje, až som mala pocit, že sa zastaví. Intenzívne som cítila chlad a krutosť toho, čo sa tu chystá. Mala som pocit, že doslova vidím temnou, ktorá sa vznášala okolo dverí do izby malého dievčatka menom Caroline. Nie, žeby smrť bola nejako hmotná, ale hrôza, ktorú dokázala rozpútať hmotná bola. O to to bolo strašnejšie.

Silou vôle som sa prinútila postaviť a mechanicky odkráčať za roh. Keď sa mi to podarilo, trochu som si vydýchla. Síce som stále cítila neskutočný chlad a nebezpečenstvo, krutosť a hrôzu, ale už nebol taký intenzívny. Na konci chodby boli dvere. Vďaka zraku som si prečítala, že je to ordinácia doktora Cullena. Takmer som sa rozbehla k tým dverám a potichu na ne zaklopala. Cítila som šok, ktorý nim preletel, keď si uvedomil, že za ním niekto prišiel takto neskoro. Alebo skôr skoro.

Dvere sa otvorili a objavila sa v nich prekvapená tvár lemovaná blond vlasmi. Zlaté oči prezrádzali prekvapenie a potom pochopenie, keď si uvedomil, kto pred ním stojí.

„Ahoj, Carlisle, môžem na chvíľu?“ spýtala som sa. Akoby sa prebral, odstúpil od dverí a pomohol mi posadiť sa, keďže som sa mierne potácala.

„Čo ťa sem privádza takto neskoro a práve na toto miesto? Je to pre teba nebezpečné, to ti hádam nemusím pripomínať,“ povedal mierne karhavo, ale potom sa milo usmial. Práve preto som ho mala tak rada, bol to dobrý priateľ a vedel sa na veci pozerať prakticky.

„Ja viem, že je to nebezpečné, ale nebezpečnejšie je volať ti. Bolo jednoduchšie prísť sem, keďže stále pracuješ v noci a v poslednom čase len na Onkologickom oddelení,“ povedala som trochu roztraseným hlasom. Síce som bola s upírom, ale chlad smrti som cítila cez celú chodbu.

Mierne sa zasmial. „Niekedy zabúdam, kým si. Tak, čo ťa sem privádza?“ spýtal sa opäť, keď som mu neodpovedala.

Vzdychla som si. „Viem, že to bude znieť divne, ale potrebovala by som od teba jednu láskavosť,“ povedala som vyhýbavo.

„Veď vieš, že pre priateľov urobím všetko,“ pripomenul mi.

„Dobre, Carlisle. Ide o to, že jedno dievča sa začalo meniť a muž, ktorý má byť s ňou je v zajatí. Potrebovali by sme ľudskú krv, ktorá by ju dokázala udržať chvíľu dlhšie ako jej vlastná,“ povedala som mu po pravde, vynechávajúc detaily. Tie si nechám pre seba. Nepotrebuje vedieť, že ide o Analisse, ktorú dobre pozná a takisto nepotrebuje vedieť, že ide o môjho brata, ktorého poznáš ešte dlhšien a ešte lepšie.

Zatváril sa chápavo. „O takejto pokročilej hodine by som mohol krv zohnať. Chvíľku tu počkaj, nejakú ti prinesiem,“ povedal a svojou prirodzenou rýchlosťou zmizol.

Poobzerala som sa okolo a prepadol ma pocit déjà vu. Carlislova ordinácia vyzerala presne ak, ako vždy. Nikde žiadny diplom z výšky, ale obraz krajinky. Žiadny počítač, len pár kariet jeho pacientov. Načo aj počítač, keď má pamäť lepšiu ako ten najvýkonnejší počítač? Ale nebol by od veci, aspoň na pretvárku.

O pár minút neskôr sa vrátil a priniesol niekoľko balíčkov krvi. Podal mi ich. „Nateraz ich neviem zohnať viac, ale o pár dní by to šlo. Zastav sa tu," povedal a zamyslel sa. Potom dodal: „Alebo nie, radšej iba zavolaj na môj mobil, číslo máš,“ povedal a keď som vstala, otvoril mi dvere a odprevádzal ma.

Opäť som sa zastavila pri dverách do izby malej Caroline. Opäť som zacítila chlad, ale keď bol niekto so mnou, nebol taký intenzívny. Smutne som sa zapozerala na dvere.

„To je izba našej malej Caroline. Je to také malé slniečko, všetci ju zbožňujem. Je nemožné nemať ju rád. Má leukémiu a zajtra podstúpi ďalšiu transplantáciu,“ povedal smutným hlasom. Bolo na ňom vidno, že sa o ňu úprimne strachuje. Potom sa zadíval na mňa, akoby ho niečo napadlo. „Ale ty cítiš smrť, však? Povedz mi, prosím ťa, má ešte nejakú nádej?“ spýtal sa a prosebne sa na mňa zadíval.

„Carlisle, ja...“ chcela som odmietnu, ale keď som zazrela jeho výraz, radšej som mu povedala pravdu. „Je mi to ľúto, ale nemôžem ti dať nádej. Toto dievča do týždňa zomrie. Jej telo asi odmietne transplantát. Je mi to naozaj ľúto,“ povedala som a položila mu ruku na rameno.

Smutne sa pousmial. „Možno to tak bude lepšie. Caroline má len sedem a už päť rokov býva v tejto izbe. Možno to bude vykúpenie pre ňu a jej rodinu, aby mohli začať odznova,“ povedal. Chcela som mu povedať, že ju môžem zachrániť, ale včas som sa zarazila. Je to proti zákonom, zasahovať do života ľudí a meniť ich osud, ale mne jej prišlo tak ľúto, tak veľmi som chcela spoznať dievčatko, ktoré takto uchvátilo upíra. A možno... možno to bude posledný dobrý skutok, ktorý budem môcť urobiť.

Silou vôle som k nej poslala najsilnejšiu liečivú vlnu akú som v živote urobila. Cítila som, že sa temnota okolo nej vzpiera, ale nemala šancu. Podarilo sa mi potlačiť jej chorobu, aby mohla nad ňou vyhrať, ale raz a navždy. Teraz je všetko na nej, ona musí bojovať. Mala by som to povedať Carlislovi.

Usmiala som sa na neho. „Nezúfaj, niekedy sa stávajú aj zázraky.“ Potom sa na mňa udivene pozrel, ale vedel, že sa nesmie na nič pýtať. Pochopil, že som niečo urobila, ale nechal to tak.

Keď sme prišli na recepciu, chytil ma za rameno on. „Nechcela by si prísť? Moja rodina by určite spoznala niekoho takého ako si ty,“ povedal s nádejou, ale vedel, že je to márne.

„Rada by som, to mi ver, ale ešte neprišiel správny čas. A okrem toho, FBI nám dýcha na krk a medzi nimi aj tvoj syn,“ povedala som. Potom sa zarazil, ale nič nepovedal. Rozlúčili sme sa a aj som sa vydala domov. Trochu ma hrýzlo svedomie, kvôli porušeným zákonom, ale zároveň som mala povznášajúci pocit, že som pomohla malému dievčatku, aby mohlo mať normálny život bez rakoviny. Kiežby som vedela pomôcť aj sebe.

Venovania ku kapitole: kiQaCULLEN, Nerissa, mima19974 a PinkVolturi. Vďaka za milé komentáre, potešili ma.

Chcete aj pokračovanie? Vaša nessie :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 10. kapitola :