Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prvá - Prológ a 1. kapitola

30.11.2015 (15:00) • AGirl • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1775×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

Prológ

Milovala sneh.

Biele chumáče, ktoré je padali na už aj tak červené líca od zimy. Milovala beh a smiech, ktorý zanikal v nekonečnej tme. Áno, milovala aj tmu.

Tajomnú a lákavú. Tú, do ktorej bežala, keď bola smutná a bála sa. Bol to vlastne paradox, ale pri nej... Bolo všetko možné.

A on... Miloval ju. Jej úprimné orieškové oči plné šťastia, keď ho uvidela. Plné nehy, keď zistila, kto vlastne v skutočnosti je. Plné lásky, keď spolu boli v tej nepreniknuteľnej tme a milovali sa navzájom. A potom to boli aj stres a frustrovanie, keď sa niečo pokazilo. A hnev. Odrazu ňou bol priam až nasiaknutý, hoci si to neuvedomovala. Hoci ho milovala, on nemohol milovať ju.

A teraz bola preč. Už neutekal. Už iba stál a volal jej meno ako modlitbu, ako keď chorý volá spásu.

„Možno raz prídem,“ sľúbila mu.

Možno raz. Bola to predsa ona, kto bol nespútaný a nikdy neviazaný pravidlami. A práve preto sa jej dokázal zriecť a sledovať jej odchod. No keď sa otočila a preronila svoju prvú slzu, pocítil nutkanie ísť za ňou a spraviť niečo - hocičo.

Bol však tu a ona tam a vlak ju unášal tak ďaleko, ako to len šlo.

„Možno raz prídem,“ sľubovala mu, „ale už to nebude také ako predtým. Bude to... Iné.“ Bol hlúpy.

Viete, čo je najlepšie na prvej láske? To, že máte pocit, že nikdy neskončí. Pretože nemá dôvod skončiť.

No oni to vedeli.

Skončí.

Raz.

1. kapitola

Pozriem sa na test z pokročilej chémie. Dobre, možno to nebol najlepší nápad vynechať učenie a ísť radšej pozerať seriály, ale ako inak by sa to dalo? Bola som príliš frustrovaná testami a kamarátkami, ktoré ma volali von a rodičmi a zákazom... Až som to napokon vzdala, schmatla kýbel zmrzliny a vyjedávala som ju aj s celým seriálom.

Vlastne ani teraz netuším, o čom bol.

To je ale teraz jedno.

Tupo zízam na tú otázku, ktorá mi nedáva zmysel a ja na ňu nedokážem nájsť odpoveď. Až napokon, môj verný záchranca zvonček zazvoní a ja viac než s radosťou test odovzdám aj s nevinným úsmevom, za ktorý by sa nehanbil ani Bambi.

Spokojne odkráčam von z triedy a zamierim si to do mraveniska s názvom Moji veľkí spolužiaci. Áno, až moc veľkí. Pritom ja mám síce sto sedemdesiat centimetrov, ale oni majú cez dva metre. Je to mimoriadne unavujúce. A zdrvujúce.

No čo čakať od Floridksých študentov, ktorých zaujíma iba náš povestný futbal a skúšky z brania drog? Celý ich oddiel fanúšičiek je taktiež divný.

Vlastne, viac než divný. Viem to, pretože moja milá kamarátka chodí na každý jeden zápas a dokonca si doma cvičí aj správne tlieskanie a piskot. Ale čo sa od nej predsa len nedá čakať, je jej sklon rozprávať sa so mnou.

Myslím si, že zato ma raz jej kamarátky - roztlieskavačky - zaživa ukameňujú. Ale dosť o nich.

Namierim si to k svojej skrinke a naťukám kód. 2341. Aké originálne.

Všimnem si, že sa okolo mňa odrazu preženie celá spomínaná skupinka anorektických slonov na čele s Riou. Prevrátim oči a vymením si učebnice. Fajn, ešte geometria a história. To zvládnem. Snáď.

Zatiaľ, čo prestávka trvá - a je sakramentsky dlhá - sa premiestnim do mojej bunky. Knižnice.

Slečna (alebo pani?) Richardsonová sa na mňa vrelo usmeje a kývne mi hlavou. Kebyže nemám svojich rodičov, jednoznačne idem k nej. Je milá. Možno až veľmi.

Kým sa zatvorím do svojej bubliny, prejde veľa času. Až sa napokon strhnem na prvé zvonenie a rýchlo sa náhlym pohybom rozutekám k triede číslo päť v južnom krídle. Na moje potešenie, Stevens tam ešte nie je. Rýchlo teda zamierim k svojej lavici...

Ktorá je obsadená.

Nejaký cvok mi obsadil moju stoličku a ešte sa aj priblbo usmieva. Ha-ha. Rýchlo sa mu ho pokúsim zotrieť z jeho tváre.

„To je moje miesto,“ oznámim mu.

Nadvihne obočie. „Máš na ňom snáď svoje miesto? Počkať - aha, nie. Nikto tu nie je zapísaný. Smola,“ mykne plecami.

„Lenže,“ zavrčím, „toto je moje miesto. Tak pokojne padaj za mňa alebo predo mňa...“

„Už som si vybral zlatý stred.“

„Ale ten zlatý stred je môj!“ zakričím tentoraz na plné hlasivky. Nenazúri ho to. Práve naopak; poklepe sa po pravom uchu a zasmeje sa. Ako zvonkohra, napadne mi. Ihneď to zavrhnem.

„Nie som hluchý. A teraz -“

„Slečna Swan, prečo nie ste na svojom mieste?“ ozve sa učiteľ.

Celá zamrznem. Všimnem si, že ten votrelec sa začne dusiť smiechom. Zamaskuje to na niečo spojené s kašlom a kýchaním.

„Nie, pán učiteľ, ja som na svojom mieste,“ poviem.

„Vážne? A odkedy môžu podľa našich školských pravidiel sedieť dve osoby v jednej lavici? Okamžite dopredu. Hneď,“ povie s absolútnou ľahostajnosťou.

Otvorím ústa, ale naprázdno ich zaklapnem. Tak ešte takto ma nikto nenaštval poriadne dlho. Časť z hodiny venujem nudnému a stereotypnému rozprávaniu učiteľa. Tú druhú sa snažím ignorovať laserový pohľad na môj chrbát od nemenovaného.

Odrazu, ku koncu hodiny učiteľ zmĺkne a pozrie sa na niečo za mnou. Alebo na mňa?

„Pán Cullen, prosím vás, predstavte sa,“ zamrmle a sadne si za katedru.

Oh, nie. Takže votrelec má aj meno. Počujem vrzgot stoličky a nesúhlasné vrčanie podlahy. Ani sa neunúvam otočiť sa; ten hlas mi stačí.

„Volám sa Edward Cullen, mám sedemnásť a momentálne ako jediný z rodiny študujem. Moja sestra Evelyn má už dvadsaťdva rokov a za sebou vyštudované právo. Pochádzame z Nebrasky. To je asi všetko,“ zamrmle a posadí sa bez vyzvania učiteľa, ktorý to ale ignoruje.

„Z Nebrasky? A nie je to ďaleko?“ spýta sa dychtivo.

„Áno, je, ale potrebovali sme zmenu,“ odpovie sucho Éčko.

Hej, Éčko je dokonalá prezývka.

„A-“ Ďalej už tie otravné kecy nevnímam, cítim iba ten horúci a presný pohľad dvoch smaragdov. Zase to robí. Baví ho to? Asi áno, napadne ma. Alebo už som totálne mimo a som paranoidná. Lenže keď sa obzriem cez rameno, zistím, že sa na mňa počas jeho rozprávania naozaj pozerá. A nie iba obyčajným pohľadom. Je tam jedna nevyslovená otázka.

Nechcem na ňu odpovedať.

Keď zazvoní, stereotyp sa hneď zmení a rovno prejdem späť k mojej skrinke. Tentoraz nato kašlem a hodím do nej všetky svoje učebnice. Snáď si ma nevšimne, že chýbam, pomyslím si. Lenže nebola by som to ja, keby sa Éčko nezjavilo pri mojej skrinke a nepozrelo sa na skrinku vedľa mňa. On ju má vedľa mňa. Vážne?

„Nemusíš ma tak nenápadne očumovať,“ obráti sa na mňa. Pokrútim hlavou.

„Iba sa snažím uistiť sa, že sa mi snívaš.“

„Ver mi, tvoja myseľ by nedokázala vyčarovať takého milého a pekného chlapca, ako som ja,“ povie arogantne.

Zasmejem sa. „Tak je to pravdivá nočná mora.“

„Nočná? Mora?“ zamračí sa. Nedostanem sa k odpovedi, pretože sa hŕstka roztlieskavačiek zastaví práve pri ňom. Vďačne sa uškrniem a rýchlo prejdem k východu.

Zastaví ma niečia ruka na mojom pleci. Obrátim sa. „Ty už ideš?“ „Hej. Prišlo mi trošku zle,“ čiastočná pravda, „a chcem ísť domov,“ klamstvo.

Popravde, asi pôjdem do svojej obľúbenej kaviarne a zadebním sa od okolitého sveta.

„Aha,“ povie Ria a pretiahne poslednú hlásku do výšin. Teraz vážne znie ako nafúkaná blondínka. Až nato, že je to hnedovláska.

„A aký máš názor na Edwarda?“ zažmurká.

„Ria, toto mi nerob.“

„A čo?“

„Nesprávaj sa tak, ako keby bolo Éčko tvoj nový princ.“

„Éčko? Princ?“ Nechápe. Myknem plecami.

„Nemám náladu. Už naozaj musím ísť,“ zamrmlem.

Pokrúti hlavou. „Bella-“

Vzdialim sa a obrátim hlavu, aby som zhodnotila situáciu. Všimnem si Riu. Má totálne nechápavý pohľad. A ešte jeho. Je zamračený a vyčítavý. Lenže čo mi on môže vyčítať?

Hello,

tak teda ak ste sa dočítali až do cieľa tohto môjho bľabotania, vážne by ma zaujímalo, či o mňa nejaký takýto vzorný občan stmivani.eu zakopol a či sa mu to páčilo/ našiel určité chyby (ktoré pravdepodobne po napomenutí admina a mojej oprave nenájdete) a vôbec, to typické klišé.

Vyzerá to totiž tak, že som sa tu rozhodla chvíľku ostať a podľa vás všetkých uvidím, ako dlhá chvíľa to bude. :P

Autor: AGirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prvá - Prológ a 1. kapitola :