Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, že je to len sen?! - 1. kapitola

16.09.2010 (11:15) • zuzu15 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1171×

1. kapitola

„Sme v minulosti,“ doplnila som ju.

***

„To je pekná hlúposť, baby,“ zašepkala Iveta, ale z jej hlasu bolo jasné, že sama neverí tomu, čo hovorí.

„A kde sme potom, v múzeu?“ poznamenala som ironicky. Zavrela som oči, potrebovala som racionálne rozmýšľať. Je to len počiatočná trauma z toho výťahu, Zuza. Upokoj sa, opakovala som v duchu.

„Určite je to väčšia pravdepodobnosť ako to, že sme v minulosti,“ nedala sa Iveta. Prekrížila si ruky na hrudi a zdvihla obočie.

„Takže, zhrnieme si to. Len tak z ničoho nič sme sa ocitli v nejakej starej pivnici alebo kde to vlastne sme, do hája. Vôbec netušíme, ako sa odtiaľto dostaneme, vy sa tu hádate ako malé deti pre nezmysel, miesto toho, aby sme držali spolu, a ak ste si to náhodou nevšimli, stojíme na hniezde plnom potkanov. Teraz sa začnite hádať, prosím. Ale bezo mňa. Ja padám,“ panicky poznamenala Paťa. Okamžite som sa prestala naťahovať s Ivetou a pozrela sa na zem. Hoci bola viditeľnosť malá, tých potkanov vidno bolo. Hlasno som skríkla a začala utekať preč. Iveta a Paťa boli na tom podobne. Po minúte behu sme vyčerpane zastali a snažili sa aspoň trochu nabrať dych. Na zem som sa radšej už ani nepozrela. Inak by sa spustila ďalšia vlna kriku. Poobzerala som sa po miestnosti, aby som získala aspoň nejaký prehľad o tom, kde to vlastne som. Vôbec žiadna zmena. Akoby som sa ani nepohla z miesta. Steny boli rovnako vysoké a tiež obložené kameňom, na ktorých boli povešané rovnaké, malé vatry. Miestnosť to takmer vôbec neosvetľovalo. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. V nose som ucítila strašný zápach pripomínajúci hnijúce mäso. Takže ani ten smrad sa nezmenil.

„A teraz čo, doriti?“ opýtala som sa hlasom plným nervozity.

„Asi pôjdeme na sever, tým nemôžeme nič pokaziť, nie?“ odpovedala mi Iveta.

„To nie je zlý nápad. Podľa mňa je to určite nejaký jednoduchý tunel na uskladnenie potravín, takže ak si vyberiem hocijaký smer, musíme nájsť východ. Stačí, ak pôjdeme stále tým istým smerom. Ak nezačneme zatáčať, je to v poriadku.“

„A ak je to skôr labyrint ako tunel? Čo potom?“ neisto sa pýtala Paťa.

„Sme v poriadnom probléme,“ vzdychla som si. Vyšla som ako prvá a s kompasom v ruke som kráčala a všetko naokolo si obzerala. A že som si zbytočne brala kompas, no jasné.

Mali sme šťastie. Neviem, akým zázrakom sme o pár minút objavili schody. Nahlas som zaúpela. Mali aspoň dva kilometre! Panebože, ak toto prežijem, bude to zázrak. Keby som aspoň nenosila tú dvadsaťkilovú záťaž! Trvalo to, ale o chvíľu sme už stáli pri dverách, ktoré otvárala Paťa. Keď sme zazreli konečne oblohu, oddýchli sme si, ale nie na dlho. Nie je tá obloha nejaká tmavá? Veď ešte pred pár hodinami svietilo slnko. Aj v tieni bolo tridsať stupňov. Nejako sa mi to nezdalo. Odtrhla som pohľad od oblohy a šokovane zhíkla.

Skoro som dostala infarkt. Srdce urobilo obrátku a začalo tĺcť ako o závod. Dala som si malú facku, pretrela si oči a znovu sa pozrela naokolo. Znovu to isté.

„A sme v riti, baby,“ zašepkala som im.

„Toto je fakt zlý sen,“ pridala sa Iveta. Paťa len prikývla. Vždy som chcela vedieť, ako asi vyzeral starý Londýn, ale nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že raz budem stáť na námestí v tom období. To už bolo veľa aj na mňa.

Ako sme sa tu, preboha, mohli ocitnúť? Nesníva sa mi to náhodou? Chytila som sa nechápavo za hlavu. Vykoľajene som sa obzerala okolo seba. Uprostred námestia boli studne, z ktorých si ľudia chodili po vodu a rozprávali sa pritom. Boli to zväčša ženy a ich dcéry. Ale ich oblečenie bolo naozaj hrozné. Vážne neviem pochopiť, ako mohli ľudia niečo také v minulosti nosiť. Alebo môžu? Neverím, že som naozaj tu. Je to nereálne. Pripadám si, akoby som mala na sebe oblečené niečo zo Star Treku a bývala v kozmickej lodi. So záujmom som si ich prezrela. Klebetili, smiali sa a vymieňali si najnovšie správy. Moju pozornosť ale upútalo niečo iné. Prechádzali tadiaľ kočiare, v ktorých sa prevážala šľachta. Vedela som, že sú to oni, pretože tie pohŕdavé pohľady sa nedajú nevšimnúť. Bezdomovci vždy naťahovali svoje namrznuté prsty, keď nejaký z nich prechádzal. Zbytočne. Nič nedostali, len ich kone ošpliechali špinavou vodou, ktorá sa na chodníkoch nahromadila po daždi. Dvorným dámam to asi prišlo zábavné, pretože ich hrozný smiech som počula až tu. Bolo mi ich ľúto. Žiť v takejto dobe ako bezdomovec musí byť strašné. Počkať, v akej dobe sme sa to vôbec ocitli? Ak je to skutočnosť, čo dosť pochybujem, mohlo by to byť okolo roku tisíc sedemsto. Dejiny neboli nikdy mojím obľúbeným predmetom, ale teraz by sa mi tie debility vážne hodili. Nervózne som si vzdychla. Stále viac a viac sa ma zmocňovala panika. V tom si nás všimol starý predavač s ovocím a začal nahlas vykrikovať. Všetky tri sme sa na neho nechápavo pozreli.

„Čo mu asi je?“ opýtala sa zmätene Iveta a zvraštila pri tom čelo. Všetci ľudia na námestí sa na nás rovnako šokovane pozreli. Ten šok ale rýchlo vymenil strach a nenávisť. Teraz už kričali takmer všetci:

„Čarodejnice! Zachráňte sa, kto môžte!“

„Áááá, bože milostivý, ochráň moje deti. Chyťte ich niekto, rýchlo!“

„Upáľte ich!“

„Idem po vidly!“

„Ochránime svet od tých hriešnic!“

Nechápavo som pozerala z jedného človeka na druhého a snažila sa nájsť tie čarodejnice, no nikoho som nevidela. Až keď sa rozbehli smerom k nám, konečne mi to došlo.

„To myslia nás?“ unikol mi z hrdla malý škrek. Paťa aj Iveta vypleštili oči. Keby sa nás nepokúšali zabiť, prišlo by mi to možno aj vtipné, ale teraz u mňa vyhrával pud sebazáchovy. Mojím telom prebehla vlna triašky a po tele sa mi začali objavovať zimomriavky.

„Poďte, musíme zmiznúť!“ zašepkala som a potiahla obe za ruku. Začala som bežať a neobzerala som sa za seba. Počula som ich za sebou. Vďaka tomu som sa cítila lepšie. Vedela som, že nie som sama. Do tela mi stúpal adrenalín a začala som vnímať viac svoje okolie. Chcela som si čo najviac zapamätať, aby som sa nestratila. Tým pádom by sme len donekonečna blúdili a tí blázni by nás rýchlo našli a na mieste prepichli vidľou alebo čo to mali, panebože. Silný vietor mi šľahal vlasy do tváre a po tele mi prechádzali zimomriavky. Z diaľky som počula výkriky mužov, ale neotáčala som sa. Miesto toho som ešte viac pridala. Mala som čím ďalej, tým väčší strach. Prešla som z hlavnej ulice do uličky, uistila som sa, že sú moje kamarátky za mnou a ďalej bežala. Keby mi nehrozila smrť, určite by ma nadchli tie uličky, ale teraz mi to bolo úplne jedno. Bežala som pomedzi domy, až som narazila na malý park. Vydala som sa tam. Bolo tam niekoľko lavičiek, ale aj to, čo som teraz potrebovala najviac. Množstvo obrovských kríkov. Naznačila som im, čo mám v pláne. Okamžite to pochopili. Skočila som do jedného z nich a zakryla sa vetvami. Zarazilo ma, keď som začula ich hlasy len pár centimetrov odo mňa.

„Kde asi sú?“ pýtal sa nejaký muž.

„Určite použili čiernu mágiu. Musíme ich chytiť a zabiť. Najlepšie upáliť, aby sa tí démoni očistili. A to rýchlo,“ hovoril ďalší.

„Pôjdeme požiadať o pomoc Carlislea, ale najprv ešte raz všetko prehľadajme,“ navrhol ďalší. Celá som sa triasla. Nemohla som rozumne uvažovať. Nejakí blázni ma chceli upáliť a ja som nemala kam ísť. Stačil by teraz jeden zlý pohyb a uvideli by nás. To by bol náš koniec.

Počkať! Carlisle? Nie, to je hlúposť, Zuza. Čo ma to napadá?

Keď odišli, mohli sme konečne vyjsť. Pevne som ich objala a hystericky sa zasmiala.

„Tak to bolo tesné,“ zašepkala Iveta. Zmohla som sa len na prikývnutie.

„Počula si to?“ opýtala sa ma nechápavo Paťa. Znovu som len prikývla.

„Myslíš, že je to on?“

„To vážne neviem, ale zamysli sa. Vieme, že predtým žil v Londýne, takže to sedí, ale rokom si nie som istá. No pri behu som si všimla, že tu ešte ani nestojí Big Ben. To znamená, že viac ako rok tisíc osemsto byť nemôže. A ani ich oblečenie nebolo z tých rokov, ale ja sa vážne nevyznám. Veď viete, ako strašne mám „rada“ dejiny. Ale čo tým chceš povedať?“ pokračovala som. Nechcela som si to pripustiť, ale musela som uznať, že je to možné.

„O čom sa tu bavíte, baby? Vôbec vám nerozumiem,“ opýtala sa Iveta. Zahryzla som si do pery. Ja jej nič nehovorím, to by nedopadlo dobre. Ale veď je to len hypotéza, neverím tomu. To proste nemôže byť pravda. Paťa len prikývla. A že ja som maniak, no jasné. Paťa si vzdychla, ale odpovedala Ivete.

„Myslíme si, že sme sa ocitli v dobe, keď jedna z postáv Súmraku bola ešte človek. Presnejšie Carlisle Cullen.“ Iveta zdvihla obočie, ale nehýbala sa. Ani po minúte.

„Si v poriadku, Ivi?“ začala som mierne.

„To si robíte zo mňa dobrý deň? Vám vážne hrabe! Choďte sa liečiť. Vy už všade vidíte Súmrak,“ už kričala.

„A kde potom sme?“ ironicky sa spýtala Paťa. Ja som ich iba pozorovala a rozmýšľala, čo teraz.

„Určite nie v tom hlúpom Súmraku. Ešte mi povedzte, že tu behá aj ten „Evard“!“

„Edward,“ šepla som. To som nemala robiť. Už šla vybuchnúť, ale zastavila som ju.

„Upokoj sa. My netvrdíme, že to tak musí byť, ale nemôžeš to ani vylúčiť, Iveta. Pozri sa. Niečo sa stalo s tým výťahom a my sme sa ocitli v Lodýne! Sme v minulosti, preboha! A možno vo fiktívnej. Myslíš, že ja nechcem ísť domov? Tak sa upokoj. Musíme niečo vymyslieť, inak nás tí blázni nájdu! Dobre?“ Pri poslednej vete som už šepkala.

Ivete navlhli oči a sklonila hlavu. Bála sa a ja ju chápem. Aj ja mám strach. Objala som ju a hladila po chrbte. S Paťou sme si vymenili zmučené pohľady. Mali sme rovnakú chuť plakať ako ona.

„Prepáčte, ale je to na mňa nejako veľa,“ povedala. Usmiala som sa na ňu.

„My to chápeme, ale som urazená,“ odpovedala Paťa. Nechápavo sme sa na ňu pozreli.

„Mňa nikto neobjíme?“ opýtala sa naoko smutne. Nahlas som sa zasmiala.

„Teba netreba,“ odpovedala som jej a uškrnula sa.

„Dobre, upokojte sa, ľudia. Čo teraz?“ začala som. Nikto nič nehovoril. Každý sa pozeral do zeme, ale po chvíli sa ozvala Paťa.

„Mám to! A čo tak ísť do kostola? Tam nás nebudú čakať. Veď si myslia, že sme čarodejnice, čo?“ opýtala sa. Na konci vety žmurkla.

„To je super nápad! Ideme!“

„Moment, baby. Vy snáď viete, kde je kostol?“ zasmiala sa Iveta. A sme doma. Nikto nič nehovoril, takže to brala ako áno.

„Takže ideme blúdiť,“ ukončila rozhovor Paťa. Všetky tri sme prikývli a otočili sa smerom k mestu.

*

Trvalo nám to dve hodiny, ale nakoniec sme ho našli. Samozrejme, našli by sme ho aj skôr, ale medzitým nás ešte pár krát naháňali. Pripadala som si ako celebrita. Samozrejme, keby nemali v rukách vatry a vidly, ale papiere a perá, bolo by to lepšie. Najprv sme sa rozhliadli naokolo a uistili sa, že nás nikto nesleduje. Až potom sme vošli dovnútra. Kostol bol takmer prázdny. Iba jeden mladý človek sedel na lavičke a modlil sa. Ihneď nás začul. Otočil sa a pozrel na nás svojimi modrými očami plnými prekvapenia. Mohol mať tak meter osemdesiat a jeho blonďavé vlasy dokonale splývali s jeho bledou pokožkou. Odhadovala som mu tak dvadsať dva rokov. Čakala som, že začne aj on vykrikovať niečo o čarodejniciach, ale nič. Iba na nás pozeral alebo skôr premeriaval. Niekoho mi pripomínal, ale nevedela som si spomenúť koho. Pati to došlo prvej.

„Carlisle?“ šokovane povedala. Ten chlap sa pri tom mene strhol a trochu cúvol. Takže aj keď si doteraz aj nemyslel, že sme čarodejnice, teraz je to už jedno. Pretočila som oči. Iveta bola duchom mimo. O čom asi tak teraz premýšľa? Rozhodla som sa aj ja vložiť do rozhovoru.

„Nebojte sa nás,“ povedala som mierne smerom k nemu. Bože, keď nás ešte aj on začne naháňať s vatrou, tak sa zbláznim.

***

Tak ľudia, ako sa vám to zatiaľ páči? Ako chcete, aby zareagoval Carlisle? Budem vďačná za váš komentár. Upozorňujem, že ak nebude aspoň osem komentátov, stopnem túto poviedku. Vaša zuzu. :)

Autor: zuzu15 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, že je to len sen?! - 1. kapitola: