Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 7. Kapitola

25.07.2009 (18:30) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2963×

7. KAPITOLA

Ráno som sa zobudila a bolo mi akosi ľahko. Ešte chvíľu som ležala na posteli a snažila sa prísť na to, prečo to tak cítim. Potom som si zrazu spomenula na včerajší večer a prudko som vstala.

„Zlé sny?“ Ozvalo sa z druhého konca izby.

„Edward?“

„Dobré ránko, spachtoš.“ Uchechtol sa. „Už som myslel, že sa ani nezobudíš.“ Bol veselý. To ma tešilo. Pochopil, že zatiaľ sme mohli byť aspoň kamaráti.

„Dobré ráno.“ Usmiala som sa.

„Úplne som zabudol, že ľudia tak dlho spia. Ak by si nerozprávala zo spánku, asi by som skapal od nudy.“

Dobrá nálada bola fuč. Úplne som zabudla na to, že rozprávam zo spánku. Mama si ma preto často doberala. Podozrivo som prižmúrila oči: „Čo si počul?“

„Nič.“ Klamal bez hanby.

„Ale no tak! Niečo si počuť musel, inak by si sa netváril tak samoľúbo.“

„Bella,“ začal vážne, „pravda by ťa zabila.“ Dokončil potmehúdsky.

„Ale...“ V tej chvíli mi začalo škvŕkať v žalúdku a on sa začal smiať ešte viac.

„Poď, spravím ti niečo na raňajky.“

„No určite!“ Vstávala som z postele. „Chceš, aby Charlieho skolila mŕtvica, keď zistí, že si tu?“

„Bella, nedramatizuj. Bol som tu už toľko krát a Charlie to prežil a navyše, aj tak nie je doma. Šiel do práce.“

„Do práce? V sobotu?“ Charlie mal vo zvyku v sobotu chodiť na ryby a nie do práce.

„Hej. Rieši ten Ellien prípad. Veď vieš.“

„Aha.“ Stuhla som, čakajúc, že mi povie, že aj on musí odísť, ale nič také sa nedialo.

„Bella, kľud. Ja neodídem. Aspoň nie dovtedy, kým nebudeš v bezpečí.“ Chcela som sa ho spýtať, kedy sa tak stane, ale môj žalúdok opäť zaprotestoval. „Ale teraz máme iné starosti. Čo si dáš na raňajky?“

...

„Hmm, pôsobivé na niekoho, kto neje.“ Pochválila som raňajky, ktoré mi nachystal.

„Kanál o varení. Nikdy som si nemyslel, že tieto poznatky využijem.“ Tváril sa samoľúbo, ale ja som vedela, že to len hrá, aby som sa pobavila.

„Ale aj tak si myslím, že varím lepšie.“

Stuhol. „Prosím?“

„Počul si. Môjmu vareniu sa nikto na svete nevyrovná.“

Pomaly vstal a podišiel ku mne. Chytil sa stola a mojej stoličky a opatrne sa ku mne naklonil. „Nik nevarí lepšie než ja.“ Precedil cez zuby.

Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Aj ja som sa postavila a snažila mu hľadieť do očí, aj keď som musela riadne zakláňať hlavu. Zazeral na mňa a ja naňho. „Ale áno, ja varím lepšie.“

„Odvolaj to!“ Vyhrážal sa a ja som sa prekvapene zadívala zaňho.

„Aha, Emmett!“ Zvolala som.

„Emmett? Čo by tu robil...“ Otočil sa za seba a ja som využila jeho chvíľkovú nepozornosť a vyšmykla som sa mu. Nestihla som spraviť ani päť krokov a už ma zvieral v náručí.

„Si hnusná klamárka, Isabella!“ Zvolal teatrálne a smial sa. Aj ja som sa smiala, ale zároveň  som celým svojím telom vnímala jeho blízkosť. Jeho ruky okolo môjho pása, moje ruky na jeho hrudi a chlad jeho tela, ktorý vo mne vyvolával zakázané pocity. Srdce mi splašene bilo, až jeho tlkot vypĺňal celú miestnosť. Edward ho určite musel počuť.

Niečo sa zmenilo a on sa prestal smiať. Naopak, bol vážny a zamilovaným pohľadom sa mi díval do očí. Dych sa mi zrýchlil a nemala som tej sily ho od seba odstrčiť. Nie žeby som nejako veľmi chcela. Naklonil sa ku mne a jemne, úplne jemnulinko ma pobozkal na pery.

Najprv som nereagovala. Tá lepšia, šľachetnejšia časť môjho rozumu na mňa kričala a prehlušila tú menej šľachetnú. Myslela som, že odolám a BOLA by som odolala, ak by jeho bozky neboli čoraz lepšie, nežnejšie, vášnivejšie.

Bella, čo to robíš?! Nehanbíš sa?! Vrieskalo na mňa moje svedomie, ktoré som ochotne ignorovala a s chuťou sa pustila do Edwardových pier. Oblapila som ho oboma ruka okolo krku, snažiac sa pritisnúť sa k nemu, čo najpevnejšie. Bozkávali sme sa dlho a vášnivo. Nič také som nikdy nezažila. Nič sa nevyrovnalo dotyku chladných Edwardových pier na mojich horúcich ústach. Bola som ako v siedmom nebi a chcela som, aby to nikdy neskončilo. Ale stalo sa a Edward zrazu odtrhol svoje pery od mojich.

„Prepáč.“ Šepol udýchane.

Aj ja som mala problém s dychom a keby ma nedržal, asi by som sa zviezla na zem.

„Bella, asi by si sa mala ísť obliecť.“

Prikývla som. Stále som mala na sebe len pyžamo. Pustil ma a ja som šla do izby, pričom som sa potkla na každom druhom schode. Podľa zvukov za mojím chrbtom by som povedala, že sa dobre bavil.

...

„Takže už mi povieš,  prečo šoféruješ ty a nie ja?“ Bola som nahnevaná, pretože tesne pred tým, než sme nastúpili, na mňa použil magickú silu svojich očí a ja som sa, neviem ako, ocitla na sedadle spolujazdca. A to som chcela šoférovať.

„Odpoveď je jednoduchá, drahá Bella. Ideme k nám.“ Priznal bez rozpakov.

„Prosím?! Načo preboha...“

„No chcem aby si bola v bezpečí, kým ja budem vybavovať veci, ktoré sú dosť neodkladné.“

„Hovoríš teraz o Ellienej nehode, že?“ Srdce mi stislo pri pomyslení, že by on alebo ktokoľvek z jeho rodiny, pátral po vrahovi mojej sestry. Veď ani presne nevedeli, o koho ide.

„Bella, neboj sa. U nás budeš v bezpečí.“

„Čože? V dome plnom upírov? To určite...“ Bola som opäť sarkastická, ale on sa zasmial.

„Toto je moje dievča!“ Dodal veselo.

...

Edwardov dom sa ani domom nazvať nedal. Ono to bola vila alebo skôr rezidencia. Tak či onak, k upírom mi vôbec nepasoval. Človek by čakal niečo temnejšie s kopou pavučín a rakiev, isto chápete prečo. Ich dom nespĺňal ani jedno z týchto kritérií. Bol svetlý, priestranný a dýchala z neho akási sloboda, čo som vôbec nečakala.

Ešte zvláštnejšie bolo, že sa ku mne každý správal milo. Spoznala som osobne Edwardovu adoptívnu mamu Esme a aj jeho súrodencov: Rosalie, Emmetta a Jaspera. Zdalo sa, že sú aj radi, že ma vidia po Edwardovom boku. Isto si mysleli, že tvoríme pár a Edward im to nevyvrátil.

Zrazu sa z poschodia vyrútilo malé tornádo a ja som v ňom spoznala Alice. Bola rada, že ma vidí. „Ach Bella, som rada, že ťa konečne priviedol k nám domov.“

„A to som ani nevedela, že k vám idem, Alice.“

„Hej, hej. Typický on. Tajnostkársky až do posledného momentu.“ Škaredo sa naňho pozrela. Zobrala ma za rameno. „ Nechceš? Poukazujem ti dom.“

„Rada.“ Odvetila som a ani som si nevšimla, ako ostatní odchádzajú do obývačky.

Môj dojem sa po prehliadke ich domu len potvrdil. Bol obrovský a strašne svetlý. Až ma boleli oči. Alice mi ukázala takmer celý dom. Všade na stenách viseli obrazy a útulne dekorácie.

„To je Esmina práca.“ Povedala mi Alice, keď som mohla oči nechať na jednej mozaike.

„Je to skutočne nádherné. Esme má cit pre detail.“ Unášala som sa.

„Navrhla aj celý interiér domu. Je to jej koníček.“

„A odkiaľ máte toto?“ Spýtala som sa so zvedavosťou a ukázala na starodávny vyrezávaný kríž.

Alice sa usmiala: „Toto si nečakala, však?“

Pokrútila som hlavou.

„Patril Carlisleovmu otcovi.“

„Jeho otcovi?“

„Hej, jeho otec bol kňaz a tento kríž sám vyrezal.“

„Kňaz?!“

Alice sa zasmiala na mojím zdesením: „Poď za mnou. Porozprávam ti jeho príbeh.“ Vybrali sme sa do izby, ktorú označila za Carliesleovu pracovňu. Aj v tejto miestnosti dominovali obrazy. Ako som sa neskôr dozvedela, boli to výjavy z jeho života.

„A kto je toto?“ Ukázala som prstom na tri postavy týčiace nad ostatnými.

„To je Aro, Marcus a Caius. Voláme ich aj kráľovská rodina - Volturiovci.“

„Takže toto sú tí Volturiovci!“

Alice na mňa prekvapene pozrela: „Už si o nich počula?“

„Hej. Edward čosi spomínal...“ Presne som vedela čo. Spomínal, že myslel na Volturiovcov vo chvíľach, keď mu bolo najhoršie po Ellienej smrti.

Alice nechala moju nedopovedanú vetu tak a vyrozprávala mi aj tento príbeh. Potom sme sa vydali do ďalšej časti domu.

„Kam zase ideme, Alice?“ Spýtala som sa so smiechom. Mala som ju čím ďalej, tým radšej. „Veď už som videla všetko!“

„Nie, Bella. Ešte si vonkoncom nevidela všetko!“ Zastali sme pred nejakými dverami.

„Čo je to?“

Alice otvorila dvere a povedala: „Zoznám sa. Toto je Edwardova izba.“ Zvedavo som do nej vkročila. Moju pozornosť hneď zaujala presklenná stena oproti. Mal odtiaľ nádherný výhľad na celé údolie. Pred stenou bola obrovská veža a vedľa nej stojany na kvantá cédečiek, ktoré tu mal.

„Hmm, Debussy?“ Spýtala som sa, keď som zazrela známe cédečko.

„Edward je proste klasik.“ Usmiala sa Alice.

„Má to tu veľmi pekné.“ Uznala som a pohľadom som kĺzala po evidentne kvalitnom a drahom nábytku.

„Sú to len čačky, Bella. Edward si váži iné veci.“ Chytila ma za ruku a jej tón bol odrazu iný. „Nebráň sa tomu.“ Už nehovorila o nábytku, ale o nás dvoch.

„Ja nechcem, Alice. Nechcem sa tomu brániť, ale zároveň musím.“

„Ja ti rozumiem, Bella. Myslíš si, že Edward nevidí teba, ale ju a tiež si myslíš, že nemáš právo chodiť so sestriným bývalým priateľom.“

„Ako to vieš?“ Vypleštila som na ňu oči.

„Videla som to skôr, než si si to uvedomila.“ Usmiala sa na mňa. „A tiež som videla zmenu v Edwardovom postoji. On už nevidí ju. Áno, navždy bude v jeho srdci, ale každá jeho myšlienka už patrí tebe. Miluje ťa. Neodvolateľne.“

Postavila som sa a zadívala sa smerom do údolia.

„Prosím, Bella, pochop to. Obaja smerujete k jednému cieľu. Iba čo predlžuješ jeho trápenie...“ Z oka sa mi vykotúľala slza.

„Alice, dosť!“ Zjavil sa vo dverách Edward.

„Och, ty plačeš Bella? Prepáč, ja nechcela som...“

„To bude dobré Alice. Ďakujem, že si mi to vysvetlila.“ Stisla som jej ruku a ona sa na mňa usmiala. Potom vytancovala z miestnosti.

„Je to moja chyba, Bells. Nechcel som, aby ti o tom hovorila, ale ona je tvrdohlavá. Nedokázal som ju zastaviť.“ Ospravedlňoval sa.

Podišla som k nemu. „Nie, nie je to tvoja chyba. Som rada, že mi to Alice povedala. Potrebovala som to počuť.“

„Bella, ja na teba tlačiť nebudem.“ Podišiel ku mne a pozrel mi do očí. „Chcem, aby si sa rozhodla sama. Len neber ohľady na mňa, ja sa s tvojím rozhodnutím vysporiadam, nech bude akékoľvek.“ Videla som mu v pohľade toľko citu a lásky, až sa mi roztriasli kolená. Objala som ho a on objal mňa.

„V tom prípade sa budeš musieť vysporiadať s tým, že sa ma nezbavíš, Edward Cullen.“ Na tvári sa mu usídlil zvláštny šibalský úsmev a ja som sa nemohla neusmiať tiež. Chytil ma za ruku a spoločne sme vybehli z jeho izby.

„Kam to ideme?“ Spýtala som sa ho, ale v podstate mi to bolo jedno. Bola som s ním a to bolo hlavné.

„Uvidíš. No poď. Vylez mi na chrbát!“ Povedal so smiechom.

„Ččo?“ Vyjachtala som. „To myslíš vážne?“

„Smrteľne.“ Povedal s kamennou tvárou, ale v očiach mu hrali iskričky.

„Ale nie, Edward! Nebuď ako malý...“ Začala som, ale on ma nepočúval a schytil ma do náručia. „Edward!“ Kričala som so smiechom. Bavilo ma byť taká rozkošne nedostupná.

„Teraz sa poriadne drž, miláčik. Ukážem ti, ako sa ja pohybujem lesom.“

„Čože? To nepôjdeme autom?!“ Už ma začínala chytať panika. Samoľúbo sa usmial a... rozbehol sa.

Nič také som predtým nezažila a dúfam, že už ani nezažijem. Edward utekal lesom, ako šialený, rýchlosťou blesku a zakaždým nás približujúce sa stromy minuli len o vlások. Prvý krát som sa v jeho náručí necítila bezpečne, aj keď hlava mi hovorila, že bol by to len strom, ktorý by to neprežil.

Edward spomaľoval, až konečne zastal. „Tak čo? Páčilo sa?“

Zmohla som sa len na: „Mhm.“ S hlavou stále položenou na jeho hrudi.

„Bella?“ Ozval sa starostlivo. „Bella, je ti zle?“

„Nepovedal si mi, že si mám dať Kinedryl.“

Usmial sa a zložil ma na zem. „Daj si hlavu medzi kolená. To pomôže.“

Poslúchla som ho a naozaj, o chvíľu mi bolo naozaj lepšie.

„Nabudúce zavri oči.“ Poučil ma.

„Nabudúce!“

„No, zlatko, nechcem ťa strašiť, ale nejako sa budeme musieť dostať aj domov.“ Povedal beťársky.

„Ach, nie!“ Zastonala som.

„Prepáč mi, Bella. Ale chcel som, aby si toto videla.“

Pozrela som naňho a nemohla som z neho odtrhnúť oči. Edwardova pokožka sa ligotala, akoby mal na nej posiate tisícky diamantov, ktoré všade vrhali dúhové odlesky. Bol nádherný. Krajší, než kedykoľvek predtým. Krajší, než by som si kedy bola schopná predstaviť. Vlastne nie. Takú krásu si nikto na svete nedokázal predstaviť.

Razom som zabudla na svoju nevoľnosť, na miesto, na ktorom sme sa ocitli, na celý svet. Každá moja myšlienka teraz patrila jemu. Bol len on a ja.

„Si nádherný...“ Šepla som a zaplavila ma vlna nostalgie.

...

Ležali sme spolu na lúke, ktorú som si predtým nevšímala. Teraz však slnko zapadlo a z Edwarda bol opäť ten „normálny“ chalan, čo vždy. Držali sme sa za ruky a občas niektorý z nás prehodil pár viet.

„Takže preto nemôžeš chodiť do školy, keď svieti slnko?“ Hlúpa otázka, ja viem.

„Hm, no neviem? Je to až také očividné, že by som kvôli tomu nemohol chodiť do školy?“ Doberal si ma.

„No prepáč, že sa pýtam.“ Vyplazila som naňho jazyk. Razom bol nado mnou a nebezpečne sa mi približoval ku perám.

„Už nikdy na mňa nevyplazuj jazyk, Bella Swanová, lebo ti ho odhryznem!“

„Pre mňa za mňa, ale musí to byť nejakým veľmi príjemným spôsobom.“

Diabolsky sa usmial: „O jednom by som vedel...“ Zašepkal mi do pier a začal ma náruživo bozkávať.

...

Ležala som starostlivo zababušená vo svojej posteli a cítila som sa ako v siedmom nebi. Vedľa mňa totiž ležal Edward a do ucha mi hmkal akúsi melódiu.

„Čo je to za skladba?“

„To je... ani neviem, aké jej dať meno.“

„Čo takto uspávanka?“ Napadlo mi.

„Môže byť. Skladal som ju pre teba.“

„Pre mňa?“

„Áno. Inšpirovala si ma k nej.“ Vyznal sa.

„Je veľmi krásna. Ďakujem.“

Pobozkal ma na čelo a pokračoval, tam, kde predtým skončil. Počúvala som posledné tóny svojej uspávanky. Keď mi niečo napadlo.

„Edward?“

„Áno?“

„Povieš mi, o čom ste sa bavili, kým som s Alice absolvovala prehliadku domu?“

„Myslel som si, že sa budeš pýtať.“

„Tak o čom?“

„O tvojej bezpečnosti, Bella. Sme si úplne istí, že za tým stojí niekto z našich, ale ani ja ho neviem zachytiť a ani Alice nič nevidí. Preto musíme byť veľmi, veľmi opatrní. Ani na chvíľu ťa nespustíme z očí.“

„Budete ma strážiť?“

„Áno, ako som povedal...“

„Ale no tak, Edward! Veď doteraz sa mi nič nestalo, tak prečo by sa ma pokúsil zabiť niekto teraz?“

„Bella, ja nenechám nič na náhodu.“

„Ale ostatných to bude hrozne otravovať!“

„Nie, Bella, ty nevieš, čo som prežíval po smrti... tvojej sestry. Oni to všetko videli, Jasper vedel, ako sa cítim a ostatným hovoril, že by to neprial nikomu... Bella, oni vedia, aká si pre mňa dôležitá a nedopustia, aby sa ti niečo stalo.“

„Ale...“

„Žiadne ale,“ umlčal ma. „Proste je to fakt, ktorý nezmeníš. No tak buď dobrá.“ Usmial sa mojím obľúbeným šibalským úsmevom. Opäť začal pohmkávať moju uspávanku a ja som sa tentoraz neubránila spánku.

6. KAPITOLA

8. KAPITOLA

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 7. Kapitola: