Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 10. Kapitola + Epilóg

31.07.2009 (12:00) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 6374×

10. KAPITOLA

„Bella.... Bella! Vstávaj! Počuješ! Nesmieš zomrieť! Toto mi nesmieš urobiť! Ľúbim ťa!“ Počula som, ako na mňa volá povedomý hlas. Bol taký krásny a ja som vedela, že ho poznám najlepšie na svete, ale aj tak som v sebe nenašla síl vynoriť sa z tej tmy, do ktorej som upadala.

No čo nedokázal hlas, to dokázala bolesť. Otvorila som oči a prudko zalapala po dychu.

„Bella!“

„Môj krk...oheň...“

„Prosím, zlatko?“

„Aaaa... horí mi krk!“ Splašene som sa mykala, snažiac sa striasť zo seba ten plameň.

„Edward, ona ju uhryzla!“ Odpovedal Carlisle, ktorý ma držal v oceľovom zovretí.

„Vidím, Carlisle. Dofrasa!“

„Edward, musíš to spraviť.“ Ozvala sa odniekiaľ aj Alice. Bola som prekvapená, že počujem jej slabý hlások, aj cez ten krik, ktorý som robila.

„Nezvládnem to!“

„ZVLÁDNEŠ! Zomrie, ak to neurobíš!“

V agónii som slabo otvorila oči. Zahmlene som videla jeho tvár a rozhodnutie, ktoré sa mu na nej usídlilo. Zohol sa ku mne a začal sať.

Najprv to vôbec nebolo dobré. Bolesť sa zväčšovala, až dosahovala maximum a potom postupne mizla a mizla, až nakoniec prestala celkom. Zostala som nehybne ležať.

„Je to všetko vonku?“

„Hej. Jej krv je čistá.“

„Odnes ju hore. Musíme jej podať niekoľko transfúzií.“ Počula som Carlislov hlas a potom ma Edward zobral na ruky.

...

Už po druhý raz za pár týždňov som počula ten otravný zvuk. Píp, píp, píp... Liezlo mi to na nervy. Tento zvuk totiž znamená, že som opäť vyparátila niečo také, že musím byť v nemocnici. Neznášam svoju nemotornosť. Nie preto, že by mi vadila bolesť alebo tak, na tú som si už celkom zvykla. Keď ste chodiaca katastrofa, na bolesť si zvyknete. Horšie to bolo s tým, že vždy, keď sa mi niečo stalo, boli tu moji blízki, ktorí sa o mňa báli. To som nemala rada. Nerada im spôsobujem starosti a bolesť.

Pomrvila som sa na posteli, ktorá bola prekvapivo pohodlná a otvorila som oči. V izbe to vôbec nevyzeralo, ako v nemocnici. Bola vkusne zariadená novým nábytkom a na policiach bolo množstvo kníh. Túto miestnosť som spoznávala. Bola to Carlisleova pracovňa. Potom mi pohľad spočinul na osobe, ktorá sedela, na stoličke, vedľa mojej postele.

Edward sa na mňa smutne díval.

„Láska, čo ti je?“

Neodpovedal.

„Ale no tak! Táto neistota ma privádza do zúfalstva!“

„Bella,...“

„Áno?“

„Bella, ja už ďalej nemôžem.“

„Kvôli tomu dnešku? Edward pusť to z hlavy. Veď sa nič nestalo.“

„Nič nestalo? Nič nestalo?! Ty si skoro zomrela! To je nič?!“

„Ale snáď žijem, nie?“

Odfrkol.

„Edward, počúvaj ma. Ešte skôr než som ťa spoznala, som veľa krát takmer zomrela, spadla, utopila sa. Je toho veľa. Proste je to súčasťou mňa, s tým nič nenarobíš.“

„Bella, ale to, že si so mnou, veci len zhoršuje.“

„Nie, naopak. Práveže zlepšuje. Veľa krát si ma zachránil a čo je najdôležitejšie, dal si mi dôvod žiť, po tom, čo Ellie zomrela.“

„Nie, Bella teraz sa pletieš ty. Ty mne si dala dôvod žiť. Dala si mi nádej. Vniesla si mi do života šťastie a lásku, aj keď som si myslel, že ich už nikdy nenájdem.“ Vyznal sa a ja som sa začervenala.

„Edward. Nemali by sme aj preto zostať spolu?“ Opáčila som.

Trpko sa uškrnul. „Ako ty bažíš po zatratení, Bella!“

„Keď som s tebou o zatratení nemôže byť ani reči.“

„Milujem, ten tvoj podrezaný jazýček!“ Usmial sa.

„Viem s ním robiť aj iné veci.“ Začervenala som sa, ako ešte asi nikdy predtým, a on sa zasmial.

„Ešte nikdy som ťa nepočul viesť dvojzmyselné reči, ale páči sa mi to.“ Nebezpečne sa približoval k mojim perám.

„Mhm.“ Stihla som tak akurát zamrmlať a to bolo všetko. Keď sa naše pery spojili prestala som vnímať okolie, čas sa zastavil a prítomnosť prestala byť podstatná. Nebol on, nebola som ja, boli sme my. Bozkávali sme sa dlho a opojne. Zrazu som však zacítila nejaký tlak na krku.

„Ed? Čo je to?“ Spýtala som sa. Keď som nahmatala na svojom krku nejakú látku.

„To je obväz miláčik. Máš ranu tam, kde ťa Tanya pohrýzla. Mala si šťastie, že netrafila tepnu.“

„Och,“ zaúpela som.

„Čo je?“

„Zas budem musieť nosiť tie otrasné roláky, aby si ľudia nič nevšimli. Joooj.“

Edward sa začal smiať: „Bella, ty si neuveriteľná! Takmer si prišla o život a trápi ťa toto.“

Pokrčila som plecami a trochu ma to zabolelo. Edward sa opäť tváril vážne.

„Bella...“

„Nie, nič nehovor Edward. Ak to má byť opäť o tom, že radšej odídeš, než by si ma mal ohrozovať svojou prítomnosťou, poviem ti jedno. Ja bez teba nedokážem žiť. Oni ma môžu zabiť, mučiť alebo čo ja viem čo ešte, ale nič by ma nebolelo viac, než keby si ma opustil.“

„Ale...“

„Psst. Ešte som neskončila. Edward ja ťa milujem. Ľúbim ťa viac než čokoľvek na tomto svete. Viem, možno si povieš, že to je len trápne pobláznenie nejakej úbohej pubertiačky, navyše, ak ešte ani nemala chlapca, ale sám vieš, že to tak nie je. Ja k tebe cítim čosi veľmi, veľmi silné. Ja... ani to neviem pomenovať. Ono sa to láskou ani nazvať nedá, pretože je to viac ako láska a viem, že aj u teba je to tak.“ Skončila som s očami upretými do jeho očí. Bola záhada, že som dokázala sformulovať toľko súvetí a dívala som sa mu pri tom do očí. Obvykle som mala problém poskladať aj jednoduchú vetu.

„Nejako si sa rozohnila.“ Usmial sa.

„Potrebovala som to zo seba dostať von.“

„Bella, aj ja som ti chcel niečo povedať. Vieš, keď vtedy James ohrozoval Ellie, prepadali ma podobné myšlienky. Aj vtedy som chcel odísť a nechať ju tu. Síce by bola  v bezpečí, ale bezo mňa. No všetko sa zmenilo, keď tvoja sestra zomrela. Nevieš si ani predstaviť tú samotu a bolesť, čo som prežíval. Bolo to strašné a prisahám, že som čosi cítil. Nejakú fyzickú bolesť, aj keď u upíra je to v podstate nereálne. A keď som stretol teba, tie pocity pominuli. Uzdravila si ma, ale na ten pocit si veľmi dobre pamätám a už nikdy, nikdy ho nechcem zažiť.“

„Čo mi tým chceš povedať?“

„Tým chcem len povedať, že ja ťa nedokážem opustiť, Bella. Ľúbim ťa. Strašne, veľmi ťa milujem a hoci viem, že by bolo najlepšie, aby sme neboli spolu, ja ten krok nedokážem spraviť. Nedokážem ťa opustiť, pretože som sebec, ale samozrejme pochopím, ak by si to chcela spraviť ty. Bola by si v plnom práve, po tom všetkom, čo sa stalo.“

„Nie, to sa nestane. Ja ťa neopustím, Edward, na to ťa príliš ľúbim.“

„Myslel som si.“ Uškrnul sa.

„Čo si si myslel? Že ťa neopustím, alebo, že ťa ľúbim?“ Vtipkovala som.

„Aj jedno, aj druhé.“

„A že mi nevie čítať myšlienky! Ha!“

„Neviem, láska. Ale už ťa poznám. Si ako moja chýbajúca polovica.“

„No vidíš, aj preto by sme mali ostať spolu. Nemyslíš?“

Odpoveďou mi bol bozk.

Uškrnula som sa. „Som rada, že súhlasíš.“

EPILÓG

Stáli sme spoločne s Edwardom nad Ellieným hrobom. Dnes to bol presne rok, čo zomrela. Boli sme oblečení v tmavom a držali sme sa za ruky, dívajúc sa na kyticu bielych ruží, ktoré Ellie zbožňovala a ktoré položil Edward na jej hrob.

„Ahoj. Tak sme tu.“ Povedala som.

„Obaja. Spolu.“ Dodal Edward.

„Prekvapená, že nás vidíš?“

„Ja myslím, že nie je.“

„Aj ja si to tak trochu myslím.“ Pripustila som.

„Ellie?“ Začal Edward. „Som šťastný. Vďaka nej.“ Stisol mi ruku.

„Aj ja som šťastná, Ellie a verím, že by si mi to dopriala.“

„To však neznamená, že som na teba zabudol, Ellie." Pokračoval.  "Navždy ťa budem ľúbiť a ostaneš v mojom srdci. Nikdy na teba nezabudnem.“

„Ja tak isto. Milujem ťa, sestrička.“ Potiahla som nosom a dotkla sa fotky na pomníku. „A Charlie sa má dobre. Pozdravuje ťa.“

„Aj Alice ťa pozdravuje, Ellie. Vraj sa zastaví.“ Dodal Edward.

„A predstav si, Rose s Emmettom sa idú opäť brať. Tento krát ju však Emmett prehovoril, a tak sa svadba uskutoční v lietadle.“

„Páčilo by sa ti to,“ pokračoval Edward, „po obrade si dajú zoskok s padákom.“

Obaja sme sa usmiali. Mal pravdu, to by sa Ellie určite páčilo.

„Všetkým veľmi chýbaš, sestrička.“ Povedala som smutne a Edward ma silnejšie objal. „Dovidenia, Ellie. Odpočívaj v pokoji.“ Povedal smerom k hrobu a spoločne sme odkráčali z cintorína.

Spoza stromov pozorovala dvojicu akási postava. Bola to mladá žena, celá zahalená v bielych šatách. Bola veľmi krásna a akoby žiarila. Nikto ju nemohol vidieť, dokonca ani tie dve postavy: mladík a dievčina, ktorí jej prišli vzdať hold. Skrývala sa za stromami, akoby sa bála prerušiť pátos tej chvíle, pre nich tak súkromnej a intímnej. Bola ďaleko od nich, ale aj tak počula každé slovko. Každé slovko adresované jej.

To, čo hovorili ju napĺňalo radosťou. Hovorili o láske, o radosti, o tom, že na ňu nikdy nezabudnú. To ju robilo šťastnou... a ešte čosi. Dievčina, strašne podobná jej, sa s dôverou opierala o muža, ktorý bol kedysi jej láskou. Na jeho tvári videla šťastie a spokojnosť. Aj ona, tá dievčina, bola šťastná. Na lícach sa jej už neligotali slzy, ako vtedy, keď tu bola naposledy. Tentoraz ju zdobil úsmev a láska.

Mladá žena sa usmiala. Dve osoby, ktoré milovala najviac na svete sú šťastné.

„Odpočívaj v pokoji.“ Šepol jej mladík.

Áno, teraz už budem. Pomyslela si ona a zahalilo ju svetlo.

KONIEC

9. KAPITOLA

SHRNUTIE

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 10. Kapitola + Epilóg: