Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť!

13.07.2009 (18:40) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 5114×

PROLÓG

Bežal som ako o závod. Splašene, zbesilo a neuveriteľne rýchlo. Obvykle mi beh dodával pocit slobody a radosti, no teraz vo mne vrelo len číre odhodlanie. Musím, to stihnúť! Musím!! Počuješ, Edward?! Snaž sa! Povzbudzoval som sa, ale časť môjho vedomia vedela, že už je neskoro... „Nie!“ Zvreskol som: „Nesmie byť! Nedovolím to!!“ A pridal som. Zrazu som začul hlasy. Myšlienky plné sústredenia, odhodlania. Vedel som, že už zostáva len pár kilometrov. Pár kilometrov k tomu prekliatemu miestu...

Bol som celý nervózny z toho, čo tam uvidím. Snáď to nebude až také hrozné, ako v Alicinej vízií. Moja malá sestra totiž videla niečo, čo som nechcel, aby sa stalo, ani v mojich najhorších predstavách. Videla auto, ktoré sa rúti po šmykľavej ceste do Forksu. Alice videla, že moja láska nezvládne riadenie, narazí do protiidúceho auta a...

Nie, ona nezomrie!! Rozkázal som si v duchu a pridal som ešte viac. Konečne som prišiel na miesto, kde sa to stalo. Alice mala pravdu, ba bolo to ešte horšie. Premávka bola odklonená, všade boli policajti, hasiči a záchranári. Po ceste bolo rozbité sklo a množstvo úlomkov plechu. Táto hrôza však zamestnávala moju myseľ len okrajovo. Očami som blúdil okolím a hľadal som JU. Bolo tam množstvo ľudí a chvíľu mi trvalo kým som ju našiel. Práve ju vyprostili zo zaseknutého auta a dávali na nosidlá. Netrvalo ani sekundu a bol som pri nej. V tom chaose si ma nikto nevšimol. A keby aj, bolo mi to jedno. Ležala na nosidlách a čosi šepkala...

„Ed...war...d... Ed....“

„Láska... miláčik, som tu pri tebe! Budeš v poriadku... budeš v poriadku...!“ Bľabotal som, no ani sám som tomu neveril. Bola celá dolámaná a v mysliach lekárov som počul slová ako  viacnásobné fraktúry dolných končatín, nadtrhnutá slezina, pomliaždeniny, polámané stavce, prerušená miecha... Tie slová mi vrážali nože do tela a ja som cítil bolesť, akú som nezažil nikdy predtým. Ona zomrie...

Zrazu ma ktosi chytil za rameno: „Prepáčte, kto ste?“ Spýtal sa akýsi lekár.

„Som jej priateľ.“

„Aha. Tak prosím, nezavadzajte. Musíme pacientku odviezť do nemocnice.“ Pokračoval ďalej.

„Smiem ísť s vami?“ Spýtal som sa, aj keď jeho odpoveď by ma neodradila od toho, aby som šiel s nimi. No lekár bol veľmi ľudský a jeho pohľad mi pripomenul Carlisla. Musel vidieť, aký som zničený a napokon mi dovolil ísť s nimi.

V sanitke som ju celý čas držal za ruku. Za normálnych okolností by sa jej pri mojom dotyku srdce rozbehlo ako o závod, no tentoraz bilo normálne. Mal som zlé tušenie. Zrazu sa prebudila a pohľadom čosi hľadala, až spočinula na mojej tvári. Pokúsila sa o úsmev, ale bola to len akási zmes bolesti. To isté mohla badať na mojej tvári.

Bolesť, bolesť, bolesť. Strácal som ju!

„Ako ti je miláčik?“ Spýtal som sa, aj keď som vedel, že je to nenormálne hlúpa otázka.

Usmiala sa. „Mám sa... fajn, láska.“ Odpovedala a opäť sa pokúsila usmiať, ale zrazu sa jej z očí vykotúľala slza. „Edward, ja zomriem.“

Keď som to počul z jej úst, stalo sa to ešte definitívnejším. Takúto som ju ešte nikdy nezažil. Takú slabú a rezignovanú. „Nie, miláčik nezomrieš. Ty máš prečo žiť.“

„Edward, ver, že chcem... žiť, ale v tejto chvíli to... už nezávisí odo mňa.“ Povedala slabulinko. Veľmi som sa snažil ovládnuť emócie na mojej tvári, ale nakoniec sa predsa len predrali na povrch. Dívala sa na mňa uprene a ja som mal pocit, že mi vidí až na dno duše. Chcela ešte čosi povedať,  ale nevládala.

„Láska netráp sa. Povieš mi to potom. Budeme mať more času. Celú večnosť.“ Povedal som, snažiac sa jej dať dôvod na to, aby sa snažila žiť. Celé mesiace, ma prehovárala, aby som ju premenil, ale odolával som. Keby som vtedy vedel, čo sa stane, premenil by som ju bez reptania. Videl som, že pochopila moju narážku, ale nehlo to ňou.

„Na to už je... neskoro.“ Chcel som ju prerušiť, ale ona pokračovala. „Edward, ľúbim... ťa a nikdy neprestanem.“ Prudko sa nadýchla. „Prosím... nezabudni na to, že som... som kedysi existovala.“

„To sa nestane...“ Srdce mi zovrela železná päsť. Rozprávala prerývane, určite mala zlomené aj nejaké rebrá.

„Prosím... veľmi ťa... prosím, neurob nijakú hlúposť... keď...tu.... nebudem. Mysli na Esme a Carlisla a.... a Alice...“

„Slečna, prosím šetrite sa.“ Ozval sa lekár. No to by nebola ona, ak by poslúchla.

„A... prosím, daj mi... pozor na Charlieho...“ Ešte niečo mi chcela povedať. Ešte pár slovíčok som jej mohol odčítať z pier: Buď šťastný a ľúbim ťa! Bolo posledné, čo povedala. Ledva dohovorila, upadla do bezvedomia.

„Adrenalín!“ Prikázal lekár a vpichol jej ho do žily.

Nereagovala. Nepreberala sa.

„Strácame ju!“ Ozval sa sanitár.

„Fajn, budeme resuscitovať!“ Prikázal doktor. „Nabiť na 180!“

„Nereaguje...!“

Oživovali ju asi hodinu, no bolo to márne. Ja som nebol schopný to sledovať. Všetky moje zmysly, moje vedomie pohltila jedna jediná myšlienka.

Zomrela.

Jej srdce dotĺklo a už jej niet. Je bledá, nehybná, bez života... Bolo to ako keby zašlo slnko, vypli mesiac, zhasili všetky hviezdy. Stratil som zmysel svojej existencie a neostalo mi nič. Prázdnota, ticho, tma...

1. KAPITOLA

Cestou do Forksu sme všetci mlčali. Ja, Phil a dokonca aj moja mama. Slová neboli potrebné, pretože nikto nemal chuť hovoriť. Veď o čom by sme sa bavili? Že jej smrť bola zbytočná? Že keby šla pomalšie, tak by prežila? Že keby mala pás, tak by sa nič nestalo? To by ale nebola ona - Elisabeth, moja sestra dvojča. Boli sme si podobné, ako vajce vajcu. Až tak, že nás nikto z našich známych nemohol rozoznať. Učitelia nás nerozoznávali, chodili sme odpovedať jedna za druhú, v lavici sme si vymieňali písomky, smiali sa na tom, že nás nikto nedokáže rozlíšiť. Na svete snáď neexistovali podobnejšie sestry než my dve. Podobné a zároveň tak odlišné...

„Bella, zlatko, je ti dobre? Si akási bledá.“ Otočila sa ku mne mama. Chvíľu mi trvalo, kým som sa prebrala zo zamyslenia.

„Je mi fajn, mami.“ Zaklamala som. Nikdy som v tom nebola dobrá, ale teraz mi zrejme uverila. Otočila sa späť k Philovi a ja som mohla  nerušene spomínať ďalej.

Aj keď sme si boli so sestrou navonok nenormálne podobné, vo vnútri bola každá pravým opakom tej druhej. Ja som bola vždy tá tichšia, nemotornejšia a večne zahrabaná v knihách. Mama o mne vždy so smiechom vravela, že som sa narodila ako tridsaťpäťročná a každým dňom som viac a viac v stredných rokoch. No nikdy som sa nesťažovala. Milovala som svoj život, svoju rodinu, sestru, ktorej už viac niet... Slzy mi zaplavili oči a v krku mi navrela veľká hrča. Ach, Ellie,  prečo si musela odísť tak skoro?!

Ellie...

Rovnako, ako ja, aj moja sestra neznášala, keď ju ľudia oslovovali celým menom. Elisabeth Swanová. Ako z Pirátov z Karibiku. Ellie bola vždy tá živšia a večne v prúseri. Bola oveľa otvorenejšia a odvážnejšia, no zároveň to bola tá najmilšia osoba na svete. My dve sme sa dokonale dopĺňali. Bola mojou chýbajúcou časťou a ja zasa jej. Ako jing a jang. O to viac ma mrzelo, keď odišla. Bolo to asi pred dvoma rokmi.

Práve sme oslávili pätnáste narodeniny, keď sme sa dozvedeli tú hroznú správu. Charlie dostal infarkt. Jediným šťastím bolo, že sa mu to stalo na stanici, kde mu poskytli prvú pomoc a zavolali záchranku. Trvalo veľmi dlho, kým sa dal znova do poriadku a dodnes mal so srdom problémy. Lekár nám vtedy povedal, že ak by sa mu to stalo doma, zrejme by už nežil. Vtedy sa Ellie rozhodla, že sa presťahuje do Forksu k otcovi. Chcela byť pri ňom, ak by sa mu to stalo znova. Vedela som, že je to pre ňu veľká obeť, ale ona to na sebe nedala vedieť. Ellie, ktorá vždy milovala mesto, zábavu a slnko sa teraz sa musela presťahovať do najväčšej diery na svete, kde slnko vykukne tak raz za pol roka.

Tak veľmi som chcela sestre pomôcť, no musela som zostať s mamou v Phoenixe. Vtedy ešte nemala Phila, ktorý by sa o ňu postaral, tak to všetko ostalo na mne. Z nás dvoch musel byť aspoň niekto zodpovedný, ktorý by opral, navaril, platil účty, a tak jednoznačná voľba padla na mňa.

Och, prečo som len vtedy nešla namiesto nej! Prečo?! Nič z toho by sa nemuselo stať a dnes by Ellie bola na ceste do Phoenixu a spoločne by sme si užívali prázdniny. Keby...

Phil spomaľoval, až zastavil úplne. Boli sme pred Charlieho domom.

Odkedy som tu bola naposledy dom sa veľmi zmenil. Nebolo to ani tak fasádou, ako atmosférou, ktorá z neho sálala. Už to nebol dom náčelníka Swana a jeho dcéry. Bol to dom smútku, dom smrti.

Mierne som sa zachvela, no mama si to aj tak všimla.

„Bella, zlatíčko, nemusíš tam ísť. Všetci pochopia, že je to pre teba veľmi... ťažké.“ Na konci vety jej zlyhal hlas. Aj pre ňu to bolo utrpenie. Veď stratila svoju dcéru. Pre mňa to tiež bolo veľmi ťažké, ale aké to muselo byť pre ňu? Aké to je, keď vám zomrie dieťa? Nechcela som na to poznať odpoveď...

„Nie, mami. Ja to zvládnem, budem v pohode.“ Opäť som klamala. Nebola som v pohode odkedy som sa dozvedela tú hroznú správu, ale teraz som musela byť silná. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli mame.

„Tak potom poďme.“ Slabo sa usmiala.

V Charlieho dome bolo plno. Nikdy som uňho toľko ľudí nezažila, takže chvíľu mi trvalo, kým som ho našla. Môj otec bol samotár, to som zdedila zrejme po ňom. Obaja sme nemali radi veľkú spoločnosť a obom nám prekážali oslavy akéhokoľvek druhu.

„Ocko! Ocko!“ Vrhla som sa mu do náručia, keď som ho konečne našla. Sedel pri stole v kuchyni.

„Bella!“ Chytil ma a tuho objal. „Tak strašne si mi chýbala. Och, zlatíčko!“

„Aj ty mne ocko!“ Prvý krát som sa mu pozrela do tváre a nespoznávala som ju. Bola zničená bolesťou a zármutkom. Tvár mu prehĺbili nové vrásky a vo vlasoch pribudli šediny. Zostarol. Pri pohľade naňho som už nedokázala skryť slzy.

„Ach, ocko, čo sa nám to stalo?“

Tvár sa mu skrivila bolesťou a nedokázal vyriecť ani slovo, len ma objal ešte viac.

„Neviem dcérka, neviem...“ Odpovedal napokon.

Kar sa skončil. Všetci hostia odišli. Zostala som v dome sama s rodičmi a s Philom. Pomaly som zbierala použité taniere a odkladala ich na stôl v kuchyni. Aspoň sa mi tak zdalo. Poriadne som nevedela, čo robím, pretože moju myseľ zamestnávali spomienky na dnešný deň, ktorý bol najhorší v mojom živote. Opäť som sa ocitla na pohrebe, opäť som ju videla – bledú a bez života. Nevedela som, čo budem robiť. Bez nej je tu tak prázdno, tak pusto. Chýba mi! Tak veľmi mi chýba!

„Bells?“ Začula som Charlieho pri mojom uchu. Ani som si nevšimla, kedy ku mne prišiel. „Daj, zoberiem to.“ Povedal s pohľadom upretým na taniere v mojich trasúcich sa rukách.

„Ďakujem, ocko. Ja... pôjdem si na chvíľu sadnúť na verandu.“

„Fajn, kľudne choď. Odnesiem to a prídem za tebou.“ Povedal slabým hlasom. Ustarostene som naňho pozrela. Bol dosť bledý, ale to som pripisovala okolnostiam dnešného dňa a tiež aj tomu, že vo Forkse svieti slnko len vo sviatky.

„Si v poriadku?“

„Samozrejme, nemusíš sa strachovať ešte aj o mňa. Hneď prídem.“ Odvetil a pobral sa do kuchyne. Chvíľu som sa za ním dívala a potom som odišla na verandu. Len som tam tak sedela a nemyslela na nič. Nechcela som myslieť. Keby som si to dovolila, opäť by ma pohltilo zúfalstvo... Zrazu sa z kuchyne ozval cinkot rozbíjajúceho sa porcelánu.

„Ocko?“ Zvolala som celá vystrašená.

Ticho.

„Charlie? Charlie! Čo je s tebou?!“ Kričala zúfalo mama. „Phil, volaj záchranku!“

...

Hovorí sa, že zelená farba upokojuje. Vraj preto sú ňou natreté aj steny v nemocniciach. Na mňa to však nemalo žiaden účinok. Nič iné by mi totiž nepomohlo viac, než informácia, že Charlie sa uzdravuje. Kým si tým nebudem úplne istá, budem sa triasť v Philovom náruči, tak ako poslednú hodinu. Spolu sme sedeli na sedačke v čakárni, čakajúc na mamu, ktorá sa rozprávala s lekárom.

„Nebojte sa, pani Dwyerová, nie je to infarkt.“ Oznámil jej doktor Snow. „Charlie bol posledné dni vystavený veľkému emočnému stresu a napätiu a jeho organizmus takýto tlak jednoducho nevydržal.“

„A dostane sa z toho?“ Spýtala sa mama.

„Samozrejme. Dali sme mu pár infúzií a necháme si ho tu na pozorovaní, ale o pár dní ho už pustíme domov.“

„Och, ďakujem pán doktor.“

Lekár prikývol: „Držte sa. Dovidenia.“ Odpovedal a odišiel.

„Tak ste to počuli.“ Povedala mama a sadla si k nám. „Ach, mne sa tak uľavilo! Charlie bude v poriadku, takže konečne môžeme ísť domov!“

Bude v poriadku. Tentokrát. Ale čo nabudúce? Čo sa stane, ak Charliemu príde opäť nevoľno v tom pustom dome? Kto mu pomôže, ak bude sám?

„Nie.“ Šepla som a obaja sa ku mne prekvapene otočili. „Nie.“ Zopakovala som o čosi silnejšie: „Mami, Phil, ja zostávam.“

„Zostávaš? Ako zostávaš?“ Nechápala mama. Pred pár týždňami by som ani ja nerozumela tomuto svojmu rozhodnutiu, ale teraz sa situácia riadne zmenila.

„No, chcem tu bývať. Chcem bývať s ockom.“

Mama pokrútila hlavou. „Bella, ale ty neznášaš Forks. Nikdy si ho nemala rada. V tomto ste boli s Ellie rovnaké.“ Usmiala sa smutne.

„Veď aj preto tu chcem ostať. To isté by urobila aj ona...“

„Ale ty nie si Ellie, takže pôjdeš pekne s nami domov, Isabella!“ Toto oslovenie používala, len keď bola riadne vytočená. Nerozumela som prečo. Veď aj Charlie je môj rodič.

„Mami...prosím!“

„Ja hovorím nie a o tomto ďalej nemienim diskutovať!“

„Mama, ale ja tu musím zostať! Kvôli Charliemu, kvôli... kvôli Ellie...“

„No veď práve! Myslíš si, že tu nechám zomrieť aj svoje druhé dieťa?! Veď si mi už zostala len ty!“ Takže o toto jej celý čas šlo? Mama sa o mňa bála.

„Nie mami, ty máš ešte Phila. Charlie už nemá nikoho... okrem mňa.“ Chytila som ju za ruku a ona mi ju stisla. „Prosím... pre pamiatku Ellie...“ Oči sa jej zaplnili slzami, rovnako ako mne.

„Bella, strašne sa bojím, že stratím aj teba.“

„Nestratíš, to ti sľubujem. Len mi dovoľ zostať s Charliem. Prosím!“ Videla som, že bojuje sama so sebou. Najprv jej bolo na tvári badať odhodlanie, no to postupne ustupovalo a nahradzovala ho rezignácia. Mama sa o mňa veľmi bála, ale nakoniec ustúpila.

„Fajn, Bella, nech je po tvojom.“

„Ďakujem, mami,“ šepla som a objala ju.

SHRNUTIE

2. KAPITOLA

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť!: